Walther von der Vogelweide

Socha Waltera von der Vogelweide v českom Duchcove

Miesto Waltherovho pôvodu nebolo hodnoverne potvrdené. Je možné, že sa narodil v babenberskom Rakúsku či v Tirolsku,[3] podľa iných názorov skôr v v okolí bavorského Würzburgu.[6] Podľa titulu Herr (hêr), ktorý mu prisudzujú iní básnici (on sám nie) zrejme pochádzal z rytierskeho rodu. Z jeho poézie je zrejmé, že základné vzdelanie získal v kláštornej škole.[3] Umeniu minnesängerov sa mal podľa jeho vlastných slov naučiť v Rakúsku. Podľa niektorých domnienok bol žiakom minnesängera Reinmara von Hagenau, ktorý tiež pôsobil vo Viedni. Toto sa však dokázalo.[4] V ranom období svojho pôsobenia pôsobil na dvore rakúskeho vojvodu Leopolda V. a Fridricha I. Po tom, čo sa vojvodom v roku 1198 stal Leopold VI. sa Walther dostal do nemilosti. Dôvodom mohlo byť jeho rivalstvo s minnesängerom Reinmarom von Hagenau,[3] s ktorým sa rozchádzal v názoroch na lyriku.[4]

Walther začal cestovať po ríši a vystupoval na urodzených dvoroch. Navštívil popri tom viaceré kraje vrátane severného Francúzska, Lombardska, Friaulska[7] či Durínska, kde bol v službách landgrófa Hermanna.[5] Niekedy v tomto období sa jeho patrónom sa stal neskorší rímskonemecký kráľ Filip Švábsky z rodu Štaufovcov. Filipovi Walther priazeň odplácal podporou v spore proti Welfovcom. Nevraživosť medzi dvoma rodmi bola dlhá a znovu povstala po smrti štaufského cisára Henricha VI. Walther ako Filipov prívrženec vo svojich dielach priamo, či nepriamo kritizoval proti-kráľa Ota IV. i jeho podporovateľa pápeža Inocenta III. V neskoršom období v jeho básniach badať aj výtky voči Filipovi Švábskemu, ktorého lakomstvo Walthera rozčarovali. Nemuselo ísť však o nedostatok štedrosti k Waltherovi, ale k Filipovým podporovateľom, ktorých hovorcom Walther bol.[4]

Upustením od tábora Filipa Švábskeho Walther svoje postavenie nestratil, pretože Filip bol v roku 1208 zavraždený. Walther následne pôsobil na viacerých miestach až pokým v roku 1212 opäť nevstúpil do ríšskej politiky, tento raz na strane Welfovca Otu IV. Oto bol pôvodne spojencom pápeža Inocenta III., no po korunovácii za cisára pápežovu priazeň stratil pre stret záujmov v Itálii. Medzi oboma sa rozhorel konflikt a pápež Ota dokonca exkomunikoval. Walther napísal niekoľko básní dedikovaných cisárovi a niekoľko diel kritizujúcich niektoré pápežove činy. Vytýkal mu zasahovanie do svetských vecí, simóniu, ba dokonca ho vinil z i herézy a aplikovania čiernej mágie. Dotkol sa aj otázky Konštantínovej donácie. Waltherova kritika však nebola kritikou celej cirkvi a kléru, ale len jednotlivca.[4]

V tábore Welfovcov Walther dlho nezostal, pretože už v roku 1215 svoju podporu vyjadril Fridrichovi II. Štaufskému, ktorému sa podarilo získať rímskonemecký trón. Za svoju podporu získal od kráľa malé léno, možno niekde v okolí Würzburgu. Na svojom panstve následne zrejme dožil.[3] Podľa dôveryhodnej literárnej tradície z roku 1350 bol pochovaný v kláštore vo Würzburgu.[7]

Nemecká poštová známka z roku 1970

Walther bol plodným autorom, ktorý vytvoril niekoľko stoviek básnických diel. Ku svojim skladbám skladal aj hudbu, ktorej zápisy sa však zachovali len čiastočne a aj to z neskoršieho obdobia. Jeho práca sa vyznačuje pravými pocitmi a starostlivou zručnosťou v metrike a rýmových vzorcoch.[5] Témy Waltherových diel boli rôznorodé, viac ako polovica mala politický, morálny alebo náboženský charakter. Písal však aj ľúbostnú, osobnú a prírodnú poéziu.[1] V náboženských dielach zvýrazňoval potrebu aktívneho zbližovania sa s Bohom a plnenia jeho túžob, ako napr. účasť na pútiach, či križiackych výpravách. Takýmto dielom je napr. pútnická pieseň Palästinalied, ktorá je často nesprávne označovaná za križiacku. Nenapísal ani jednu báseň o svätcoch, no mnoho venoval Panne Márii.[4] V morálno-didaktických dielach oceňoval ľudské čnosti[3] a snažil sa poučiť ich adresátov o cnostnom správaní. Významným je fakt, že mnohé jeho ideály a morálne hodnoty sú cenné dodnes.[4]

Významný je jeho prínos pre stredovekú ľúbostnú lyriku do ktorej priniesol originálny štýl oslobodený od foriem dvorskej lyriky.[3] V niektorých dielach upustil od vznešenej dvorskej lásky (hohiu minne), ktorá v čase jeho mladosti prevažovala na urodzených dvoroch a prešiel k predstave prirodzenej lásky. Na žene ho v nich fascinovala jej ženskosť, než jej postavenie vznešenej panej. Známym príkladom diela tohto typu je Under der Linden. Báseň hovorí o dievčati, ktoré jasá po tom, čo pod lipou objalo svojho milého. Prirodzenosť a naivita diela je len ťažko zrovnateľná s vyumelkovaným štýlom vznešenej dvorskej lyriky.[4]

V slovenskom vydaní vyšla v roku 1965 vo vydavateľstve Tatran časť jeho diela pod názvom Spevák pod hradbami. Preklad a poznámky vytvoril Július Lenko.[8][9]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Walther von der Vogelweide