Bertolt Brecht

Do literatúry vstúpil na konci 1. svetovej vojny, keď uverejnil básne proti vojne. Po maturite začal nesystematicky študovať medicínu, prírodné vedy a literatúru, no už o rok musel štúdium prerušiť, pretože musel narukovať ako sanitárny vojak do augsburského lazaretu.

V tomto období spoznal aj Paulu Banholzerovú, ktorá s ním roku 1919 mala syna Franka, ktorý neskôr padol ako nemecký vojak v Rusku. V roku 1922 si vzal herečku a opernú speváčku Marianne Zoffovú, s ktorou mal o rok neskôr dcéru Hanne. Krátko nato spoznal svoju neskoršiu ženu Helene Weigelovú. Roku 1924 sa narodil jeho druhý syn Stefan.

Roku 1923 sa Brecht stal dramaturgom divadla v Mníchove a roku 1924 na pozvánku riaditeľa Nemeckého divadla v Berlíne (Deutsches Theater) Maxa Reinhardta dramaturgom tohto divadla. Už od roku 1920 ale často chodieval do Berlína, aby si vytvoril kontakty.

Roku 1926 začal študovať marxizmus, v rokoch 1928 – 1929 navštevoval marxistickú robotnícku školu, kde sa najmä venoval ekonomickým otázkam. V tomto období vytvoril aj niekoľko poučných marxistických hier.

Roku 1927 sa Brecht rozviedol s Marianne Zoffovou. Po svadbe s Helene Weigelovou v roku 1930 prišla na svet dcéra Barbara.

Roku 1933, potom ako fašisti zakázali jednu jeho hru a deň po podpálení Ríšskeho snemu, utiekol do Švajčiarska (cez Prahu a Viedeň) a odtiaľ do Dánska. V roku 1933 nacisti verejne spálili všetky jeho knihy. Po piatich rokoch pobytu v roku 1939 opustil Dánsko, potom bol rok vo Švédsku, krátko vo Fínsku a napokon v lete 1941 išiel cez Moskvu a transsibírsku magistrálu do Vladivostoku a odtiaľ loďou do USA.

V polovici 30. rokov začal uplatňovať princípy epického divadla (pozri dole).

V USA býval pri Hollywoode, ale jeho nádej, že zohrá úlohu vo filmovom biznise sa nesplnila. Aktívne vystupoval proti fašizmu a vojne, ale sám sa označil za „učiteľa bez žiakov“, lebo Američanov veľmi nezaujímal. V októbri roku 1947 ho vypočúval známy americký Výbor pre neamerickú činnosť pre podozrenie z „komunizmu“. O deň neskôr utiekol cez Paríž do Zürichu, kde strávil jeden rok, lebo Švajčiarsko bolo jedinou krajinou, kde mal povolený vstup (do Nemecka nesmel).

Začiatkom roku 1949 sa nakoniec s česko-slovenským pasom presťahoval cez Prahu do Východného Berlína (NDR). So svojou ženou Helenou Weiglovou tu v tom istom roku založil svetoznáme divadlo Berliner Ensemble (Berlínsky súbor). Tu dostal Brecht príležitosť prakticky si overiť a uskutočňovať svoje dramaturgicko-estetické názory, tak ako ich formuloval vo svojich teoretických štúdiách a v modele epického divadla.

Hoci žil v NDR, autorské práva na jeho diela mala švajčiarska spoločnosť a dostával odmeny v tvrdej mene. Okolo Východného Berlína jazdieval v predvojnovom aute DKW, čo bol zriedkavý luxus v chudobnom povojnovom Berlíne.

Roku 1950 získal aj rakúske občianstvo. Friedrich Torberg spolu s Hansom Weigelom v Rakúsku presadili bojkot uvádzania jeho diel v Rakúsku, ktorý trval až do roku 1962.

V roku 1949 dostal Národnú cenu NDR, roku 1954 Medzinárodnú Leninovu cenu „Za upevnenie mieru medzi národmi“.

Svoje „epické divadlo“ Bertolt chápal tak, že chcel vzbudiť v divákovi nie len emocionálne, ale najmä racionálne pocity, primäť ho k premýšľaniu. Preto, aby odpútal diváka od prežívania deja, využíval rôzne techniky (songy, film, zmena kulís pred očami diváka a pod.). Mení sa aj herecký výraz – herec už neprežíva postavu, ale ju predstavuje. „Epické“ znamená popretie „dramatického“, tak ako ho vyjadrovalo meštiacke iluzívne divadlo vo svojej záverečnej fáze. Brecht sa opieral najmä o čínske, indické a čiastočne aj alžbetínske divadlo, pretože tieto divadlá boli epické v Brechtovom zmysle. Cieľom epického divadla má byť zmena diváka a tým aj spoločnosti.

Naše divadlá uviedli po vojne takmer všetky Brechtove hry. Najznámejšia je Žobrácka opera, ktorú uviedol v zaujímavej inscenácii E.F. Burian už v roku 1930. Najreprezentatívnejšia je hra Kaukazský kriedový kruh.

Okrem dole uvedených divadelných hier písal aj lyriku a prózu.

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Bertolt Brecht
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bertolt Brecht