Otto von Bismarck

Narodil sa v luteránskej rodine v Schönhausene a študoval právo v Göttingene a Berlíne. V roku 1847 sa oženil s Johannou von Puttkamer, s ktorou mal v dlhom a šťastnom manželstve tri deti. Ich korešpondencia patrí k vrcholom listovej literatúry 19. storočia.[2]

Po skončení revolúcie v roku 1848 bol v nasledujúcom roku zvolený do pruského parlamentu.[3] Ako reprezentant Pruska vo Frankfurte bol Bismarck čoraz viac presvedčený, že Prusko by malo viesť zjednotený nemecký národ (to bolo považované za cieľ každého liberála v tej dobe). Následne pracoval ako veľvyslanec v Rusku a Paríži. V roku 1862 ho pruský kráľ Viliam I. vymenoval za ministerského predsedu a ministra zahraničných vecí Pruska[4], čím sa vyriešil konflikt medzi stále liberálnejším parlamentom a kráľom.

Bismarck zožal úspechy pri zjednocovaní Nemecka vďaka viacerým vojnám, ktoré vyprovokoval. Najprv, v spolupráci s Rakúskom, zaútočil na Dánsko – mierová zmluva bola podpísaná vo Viedni 30. októbra 1864.[5] Hoci už v roku 1865 bolo Rakúsko nútené prenechať Prusku správu týchto severných zemí, v roku 1866 napadol Bismarck Rakúsko a dosiahol rýchle víťazstvo v bitke pri Königgratzi, čím vytvoril Severnú nemeckú konfederáciu.

V roku 1870 sa vyostrili už tak napäté vzťahy s Francúzskom vinou emžskej depeše[6] v ktorej zosmiešnil jednanie s Francúzskom. Bola mobilizovaná pruská armáda a vypukla francúzsko-pruská vojna. Južné nemecké štáty, považované Francúzskom za agresora, sa pripojili k severnej nemeckej konfederácii.[7] Po obkľúčení francúzskej armády pri Sedane a niekoľkomesačnom obliehaní Paríža bolo Francúzsko donútené v máji 1871 podpísať mierovú zmluvu; bolo ňou anektované Alsasko a časť Lotrinska a navyše museli Francúzi zaplatiť penále 5 miliárd frankov.

18. januára 1871 bolo v Zrkadlovej sieni vo Versailles vyhlásené Nemecké cisárstvo, Viliam I. sa stal nemeckým cisárom a von Bismarck prvým nemeckým kancelárom.

Bismarck, oslavovaný ako národný hrdina, bol prvým ríšskym kancelárom novej Ríše. V zahraničnej politike sa teraz venoval udržiavaniu mieru medzi európskymi silami Francúzska, Rakúska, Nemecka a Ruska. Veril tomu, že v prípade vojny by Nemecko vďaka svojmu umiestneniu v strede Európy bolo zničené.

Vo vnútroštátnych záležitostiach ho znepokojoval vznik dvoch nových strán: Katolíckej strany a Sociálno-demokratickej strany. V roku 1872 sa začala kampaň proti katolicizmu, nazvaná „Kulturkampf“. Napadol tiež sociálnych demokratov dvoma spôsobmi: strana a jej organizovanie boli zakázané, zatiaľ čo robotnícka trieda bola upokojená veľmi progresívnou legislatívou, ktorá garantovala zdravotné a úrazové poistenie rovnako ako aj starobné dôchodky.

Vo voľbách roku 1890 mali ako katolícka, tak aj sociálno-demokratická strana veľký úspech a za vlády cisára Viliama II. (nastúpil na trón v roku 1888) 18. marca 1890 odstúpil.[8]

Uchýlil sa na svoje statky, kde písal pamäte. V novembri 1894 zomrela jeho manželka Johanna, čo ho hlboko zasiahlo. On sám zomrel 30. júla 1898, krátko pred jedenástou hodinou večer.[9]

Na jeho počesť boli pomenované nemecká bojová loď Bismarck a mesto Bismarck v Severnej Dakote, USA.

• TAYLOR, A. J. P.: Bismarck. Praha : Baronet, 1998. 296 s. ISBN 80-7214-084-1

1. Bismarck podľa Volkera Ullricha (Otto von Bismarck. 4. Auflage, Rowohlt Verlag, Reinbek 1998) titul vojvodu z Lauenburgu dôsledne odmietal a poštu s týmto titulom odmietal
2. Ullrich: Bismarck. S. 32 f.
3. Gall: Bismarck. S. 83.
4. Nipperdey: Bürgerwelt. S. 757; Ullrich: Bismarck, S. 58–60.
5. Undervisningsministeriet 2008
6. Die ursprüngliche und die von Bismarck bearbeitete Fassung der Emser Depesche (GHDI-Dokument).
7. Lothar Gall, 1871 – Fragen an die deutsche Geschichte. Ausstellungskatalog, Bonn 1971, S. 128.
8. Alfred Milatz (Hrsg.): Otto von Bismarck. Ausgewählte Werke. Wissenschaftliche Buchgesellschaft, Darmstadt 1981, Band 7, S. 758.
9. Volker Ullrich: Tod eines Patriarchen. In: Die Zeit 40/1998 (Digitalisat).

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Otto von Bismarck
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Otto von Bismarck