Bitka o Berlín

Bitka o Berlín alebo Berlínska strategická útočná operácia bola jednou z posledných bitiek na východnom fronte, počas druhej svetovej vojny. Počas nej dva sovietske fronty zaútočili na oblasť Berlína z východu a juhu, zatiaľ čo tretí obišiel hlavné nemecké pozície a udrel na mesto zo severu. Bitka sa začala 16. apríla 1945, Berlín kapituloval 2. mája 1945, dva dni po Hitlerovej samovražde. Boje však pokračovali severozápadne a juhozápadne od mesta až do 8. mája 1945, kedy nemecké vojská podpísali bezpodmienečnú kapituláciu. Viaceré nemecké jednotky toto ignorovali a pokúšali sa prebiť na západ, aby sa nemuseli vzdať Sovietom.

Bitka o Berlín
Súčasť bojov východného frontu cez druhú svetovú vojnu
Dátum 16. apríl 1945 – 2. máj 1945
Miesto Nemecko
Výsledok Víťazstvo Červenej armády a kapitulácia Nemecka
Protivníci
Sovietsky zväz
Poľsko		 Nacistické Nemecko
Velitelia
I.S. Konev
(1. ukrajinský front)
G.K. Žukov
(1. bieloruský front)
K.K. Rokossovskij
(2. bieloruský front)		 Adolf Hitler
Gotthard Heinrici
neskôr Kurt von Tippelskirch
(Skupina armád Visla)
Ferdinand Schörner
(Skupina armád Stred)
Hellmuth Reymann
neskôr Helmuth Weidling
(Berlínska posádka)
Sila
2 062 200 mužov[1]
6 250 tankov
7 500 lietadiel
41 600 delostreleckých zbraní

Z toho pre útok na mesto:
1 500 000 mužov

 766 750 mužov
1 519 bojových vozidiel
2 224 lietadiel
9 303 delostreleckých zbraní

V Berlínskej posádke asi:
45 000 vojakov, pomocných jednotiek a ozbrojených Hitlerjugend a 40 000 mužov Volkssturmu

Straty
Sovietske vojská:
78 291 padlých a nezvestných
274 184 ranených
1 997 tankov
Poľské vojská:
2 825 padlých
6 067 ranených		 458 080 mŕtvych a nezvestných
479 298 zajatých
Východný front
Barbarossa – Pokračovacia vojna – Za polárnym kruhom – Leningrad – Rostov – Moskva – Sevastopoľ – Kerč-Feodosia - 2. Charkov – Voronež-Vorošilovgrad – Ržev-Viazma – Stalingrad – Kaukaz – Ržev-Syčovka – Velikije Luki – Ostrogošsk-Rossoš – Voronež-Kastornoje – 3. Charkov – Kursk – Smolensk – Donbas – Dneper – Pravobrežná Ukrajina – Leningrad-Novgorod – Krym – Bagration – Ľvov-Sandomierz – Jassy-Kišinev – Východné Karpaty – Pobaltie – Kurónsko – Laponsko – Rumunsko – Bulharsko – Debrecín – Kosovo – Belehrad – Budapešť – Visla-Odra – Západné Karpaty – Východné Prusko – Horné Sliezsko – Dolné Sliezsko – Viedeň – Berlín – Praha

Predohra

Na začiatku roku 1945 požiadali vodcovia západných Spojencov predstaviteľov ZSSR o zvýšenie bojovej aktivity na východnom fronte s cieľom odľahčiť svojim jednotkám bojujúcim v Ardenách. Stalin preto nariadil aby sa na koniec januára pripravovaná ofenzíva začala skôr. Červená armáda začala 12. januára 1945 visliansko-oderskú operáciu. Jej vojská prekročili rieku Narew pri Varšave, na širokom úseku frontu boli nasadené 4 fronty. Po úvodných štyroch dňoch rozhorčených bojov Sovieti prelomili nemeckú obranu a začali postupovať na západ, na hlavných osiach od 30 do 40 km denne. Počas tohto obdobia oslobodili Pobaltie, získali Gdańsk, Východné Prusko a Poznań. Nemcami novosformovaná skupina armád Visla, pod vedením vodcu SS Himmlera sa pokúsila o niekoľko protiútokov, ale 24. februára neuspela. Červená armáda vstúpila do Pomoranska a vyčistila pravý breh Odry, pri čom vnikla do Sliezska. Sovietske vojská sa zastavili na línii 60 km východne od Berlína na rieke Odra. Pri Küstrine, na západnom brehu si vytvorili prvé predmostie.

Na fronte južne od Karpát prebiehali boje o Budapešť. Nemci podnikli tri protiofenzívy aby obkľúčené hlavné mesto ich posledného zostávajúceho spojenca získali späť. 13. februára však Budapešť padla do sovietskych rúk. Adolf Hitler následne nariadil, ďalší protiútok, ktorého ďalším cieľom malo byť vytvorenie obrannej línie na rieke Dunaj. Do 16. marca však bola táto tzv. Balatonská ofenzíva zastavená, jednak sovietskym odporom, jednak zlým počasím a blatom. O niekoľko hodín, všetko ťažko nadobudnuté územie o ktoré prebiehali 10 dní silné boje, získali ofenzívou sovietske jednotky späť. 30. marca Sovieti vstúpili na Rakúske územie a do 13. apríla oslobodili Viedeň. 4. apríla sa po vyše dvoch mesiacoch bojov v ťažkých horských podmienkach podarilo sovietskym a československým jednotkám definitívne Nemcov vytlačiť z Liptovského Mikuláša a začať rýchlejší postup údolím Váhu smerom na západ. V tej istej dobe pravé krídlo Žukovovho 1. bieloruského frontu spolu s Rokossovského 2. bieloruským frontom zaistilo pobrežie baltského mora v severovýchodnom Nemecku, čím sa zabezpečilo pred útokom z krídla.

4. februára 1945 sa konala v Krymskom meste Jalta konferencia najvyšších predstaviteľov ZSSR, USA a Británie. Na konferencii sa veľmoci dohodli na demilitarizácii Nemecka a jeho rozdelení na 4 okupačné zóny. Vymedzené tiež boli línie dotyku sovietskych armád a vojsk západných Spojencov. V priebehu marca boli Briti a Američania ešte 120 km západne od Berlína na rieke Labe[2]. 18. apríla 1945, v dobe kedy sa začala rozbiehať sovietska ofenzíva, však dosiahla dosiahla Montgomeryho 21. armádna skupina približne rovnakú vzdialenosť od mesta ako Sovieti[3]. Medzi západnými Spojencami však nepanoval jednotný názor na ďalšie pokračovanie operácií, zatiaľ čo Churchill, Patton, Simpson a Brooke hodlali v prípade vhodných podmienok napadnúť Berlín, aby ho získali skôr než Sovieti. Naproti tomu Eisenhower predpokladal, že Nemci sa budú môcť udržať hlavne na juhu a v oblasti Álp mohli začať i partizánsku vojnu. Navrhoval preto útok smerom na Drážďany, kde dôjde na Labe k dotyku so sovietskymi silami, čím bude Nemcami držané územie rozdelené. Eisenhower rovnako ako napríklad Bradley nechceli prekračovať vymedzenú demarkačnú líniu, aby neskôr nemuseli Sovietom odovzdávať získané územie. Toto rozhodnutie, ktorým odmietol so Stalinom pretekať o Berlín patrí medzi najkontroverznejšie celej vojny a je mnohými dodnes kritizované[4]. 28. marca 1945 preto Eisenhower poslal Stalinovi depešu, v ktorej informoval o svojich zámeroch a zároveň žiadal pre lepšiu koordináciu i plány Červenej armády. Stalin, ktorý pravdepodobne západným Spojencom v otázke útoku na Berlín nedôveroval, súhlasil s významom stretnutia na Labe v oblasti spojnice Lipsko – Drážďany, v skutočnosti však rozhodol o podstatne silnejšej ofenzíve smerom na Berlín. Pre poslednú ofenzívu Stalin nariadil maršalom Žukovovi a Konevovi, ktorí po predošlých ťažkých bojoch očakávali, že ich armády budú môcť odpočívať do polovice mája, aby pripravili plány pre útok na Berlín do 48 hodín[5]. Sovietske sily poznačené ťažkými bojmi visliansko-oderskej operácie dostali na prípravu do ďalších bojov necelých 12 – 14 dní [6]. Stalin sa pritom snažil využiť rivalitu medzi Žukovom, ktorý držal pozície na najkratšej osi postupu a Konevom, ktorého jednotky sa museli prebojovať o tretinu dlhšou cestou, na ktorej ich čakalo prekročenie viacerých vodných tokov, no i slabšie nepriateľské sily.

Prípravy na boje

19. marca 1945 Hitler vydal rozkaz známy ako ARLZ-Maßnahmen, na základe ktorého mala armáda a obyvateľstvo ničiť všetky objekty, ktoré by mohol nepriateľ využiť. Rozkaz sa týkal aj domov a priemyslu a nebol v plnej miere aplikovaný, pretože medzi samotnými nacistami vyvolával rozpaky. Jedným z prvých, kto sa proti rozkazu postavili bol nemecký minister zbrojenia Albert Speer.

Východný front od januára do mája 1945

V apríli 1945 zaujala nemecká skupina armád Visla pod vedením generála Heinriciho spolu s niektorými jednotkami skupiny armád Stred obranné pozície pozdĺž rieky Odry. Nacistické Nemecko, ktoré v tej dobe postrádalo bojaschopných mužov do obrany oblasti intenzívne mobilizovalo aj jednotky Volkssturmu (domobrany) a Hitlerjugend. V jednotkách domobrany slúžili najmä starší muži, zatiaľ čo v Hitlerjugend prevažne mladí chlapci, mnohí vo veku 12 – 13 rokov. Hitler pri obrane oblasti disponoval 85 divíziami a radom menších jednotiek o sile asi 750 000 až milión mužov a chlapcov, s asi 500 tankmi a 1 000 samohybnými delami [7], 10 400 delami a mínometmi a približne 3300 lietadlami. Nemeckú obranu na najkratších prístupových cestách k Berlínu zabezpečovala 9. armáda. Jeho predstavy o možnosti obrany však boli čisto iluzórne. Stále veril, že pri týchto bojoch dôjde k zastaveniu sovietskeho postupu kvôli roztržke medzi Spojencami, a že Berlín obsadia anglo-americké vojská, ktoré sa po kapitulácií Modelovej armády v Porúrii zastavili zhruba 80 km od Berlína. Pre neustále nezhody s náčelníkom svojho generálneho štábu, ktorý navrhoval začať rokovať o mieri odvolal Heinza Guderiana a pokračoval v riadení operácií zo svojho bunkra, pod ríšskym kanclérstvom v Berlíne. Hitlerove nádeje na zlepšenie vojenskej situácie Tretej ríše sa však nesplnili.

Sovietsky zväz sa rozhodol do predpokladanej poslednej bitky nasadiť zvyšok svojich síl. Sovietske ozbrojené sily totiž koncom vojny začali pociťovať nedostatok ľudských rezerv. Vojenské jednotky pred bitkou boli doplnené materiálom, zbraňami a predovšetkým obrnenou technikou, oproti predošlým operáciám však boli doplnky živej sily malé. 9. apríla sa po ťažkých bojoch vzdal Königsberg vo Východnom Prusku. Rokossovského 2. bieloruský front tak mohol uvoľniť väčšinu svojich síl a začal sa urýchlene presúvať na západ k rieke Odre Počas prvých dvoch aprílových týždňov jednotky 1. bieloruského frontu maršala Žukova uskutočnili presun veľkej časti svojich síl, jeden z najväčších a najrýchlejších presunov obrovského množstva ľudí a techniky v druhej svetovej vojne, keď sa z oblasti od Frankfurtu a Baltského mora, kde uvoľnili pozície pre prisúvajúci sa 2. bieloruský front presunuli na juh pred Seelowské výšiny, odkiaľ mali útočiť cez Odru priamo na západ smerom na Berlín. Niektorým nemeckým jednotkám sa pri tomto sovietskom presune podarilo uniknúť dierami vo frontovej línii, išlo najmä o zvyšky obkľúčenej 2. armády generála Dietricha von Sauckena z Gdanska do delty rieky Visly. Južnejšie sa 1. ukrajinský front maršala Koneva presunul z Horného Sliezska do oblasti Nisy. Jeho úlohou bolo preniknúť z juhovýchodu cez Odru a Nisu a v prípade dostatočne rýchleho postupu obchvátiť Berlín z juhozápadu. Podobnú úlohu zverilo najvyššie velenie aj 2. bieloruskému frontu maršala Rokossovského, ktorý mal útočiť na Žukovovom pravom krídle a obchvátiť Berlín zo severozápadu. Celkovo tieto sovietske vojská sčítali 2 062 200 vojakov[1], 41 000 diel, raketometov a mínometov, 6 250 tankov a samohybných diel a tiež okolo 7 500 lietadiel.

Bitka

Postup k Berlínu
Sovietske delostrelectvo pred Berlínom

V noci z 14. na 15. apríla 1945 uskutočnili oddiely Červenej armády prvé útočné akcie s cieľom odhaliť pozície nepriateľa a zamerať na ne svoje delostrelectvo. Hlavný útok sa začal v noci 16. apríla o 4. hodine ráno.[5]

Na úseku Žukovovho 1. bieloruského frontu, v okolí predmostia pri Kustrine, najprv začala 35 minút trvajúca mohutná delostrelecká príprava asi 9 000 tisíc diel a 1500 raketometov kaťuša. Išlo o jednu z najsilnejších delostreleckých príprav, porovnateľnú s paľbou vedenou počas najťažších bitiek prvej svetovej vojny. Žukov sústredil 295 kanónov na 1 km frontu. Jeho delostrelci vypálili vyše 7 miliónov granátov, mín a rakiet[7]. Paľba mala podľa očakávania celkom zničiť prvú líniu nemeckej obrany, Heinrici však prepokladal takýto krok nepriateľa a noc pred útokom rozhodol tieto svoje pozície držané jednotkami 9. armády Theodora Buseho vyprázdniť, takže nemecké straty neboli ťažké. Druhou fázou útoku bol netradičný postup sovietskych úderných jednotiek v pozadí so 140 svietiacimi protilietadlovými svetlometmi, ktoré mali oslepovať Nemcov. Svetlomety však neboli efektívne a iba uľahčovali zameriavanie a streľbu nemeckým obrancom. Sovietsky útok sa v oblasti Seelowských výšin niekoľko kilometrov za Odrou významne spomalil. Obe strany sa pri tom snažili viesť energické operácie, sovietske útoky často striedali lokálne nemecké protiútoky. Nemci tu mali vo vhodnom teréne vybudovanú hlboko členenú obranu opierajúcu sa o okolité pahorky. Odhodlanú obranu jednotiek Wehrmachtu, Waffen-SS, Volkssturmu aj Hitlerjugend umocňoval strach z vojsk Červenej armády, ako i zo samotného Hitlera, ktorý nariadil všetkých „zbabelcov“ na mieste popraviť. Popravy obesením a strieľanie sa nevyhlo ani nemeckým civilistom, ktorí sa chceli vyhnúť „totálnej mobilizácii“, alebo tým, ktorí vyvesili biele vlajky. 17. apríla sa síce Žukovovi podarilo prelomiť nemeckú obranu na Seelowských výšinách, no pri ďalšom postupe ho zastavili opevnené pozície LIV. tankového zboru Karla Weidlinga[5]. Zničujúce boje trvali do 19. apríla, kedy začala nemecká obrana zahltená silnejším nepriateľom kolabovať.

Druhý smer sovietskeho útoku maršala Koneva sa začal ďalej na juhovýchode, dvojhodinovou delostreleckou prípravou, po ktorej nasledoval útok 5 vševojskových a 2 tankových armád pod krytím dymovej clony[5]. Už v poobedňajších hodinách sovietski ženisti postavili niekoľko 60 tonových mostov cez Nisu, po ktorých mohla na predmostie na druhom brehu prechádzať i ťažká technika. Sovietskym jednotkám sa podarilo prelomiť pozície 4. tankovej armády a 18. apríla sa dostať ku Spréve. Stalin spokojný s takýmto rýchlym postupom dovolil Konevovi otočiť svoje vojská na Berlín. Od Sprévy vyrazili Konevove jednotky k Berlínu, kde tvorili južnú časť obkľučujúcich klieští.

Rokossovského 2. bieloruský front zaútočil cez Odru 20. apríla. Čelila mu nemecká 3. tanková armáda Hasso von Mantufela. Rokossovskyj prenikol pozdĺž nemeckého pobrežia severne od Berlína a na rieke Labe sa spojil s anglo-americkými vojskami. Následne zmenil smer postupu a udrel na mesto zo severu [3].

21. apríla sa jednotkám 3. gardovej tankovej armády generála Rybalka podarilo preniknúť do oblasti Zossenu, sídla hlavného veliteľstva Wehrmachtu, s najväčšou telefónnou centrálou v Európe. Nemci z oblasti pred postupujúcim nepriateľom utiekli tak rýchlo, že vojaci ktorí prenikli do centrály ešte našli zvoniace telefóny[8].


22. apríla 1945 usporiadal Adolf Hitler poslednú operačnú poradu, pri ktorej rozhodol stiahnuť všetky zostávajúce vojská zo západného frontu a vrhnúť ich proti postupujúcim Sovietom do bojov o Berlín. Nemecká 12. armáda generála Walthera Wencka sa následne obrátila na východ a začala sa urýchlene presúvať k Berlínu. Ten však nikdy nedosiahla. V deň Hitlerovych 56 narodenín, 20. apríla 1945, sa sovietske vojská priblížili k Berlínu natoľko, že naň mohli viesť delostreleckú paľbu. 24. apríla sa prvé Žukovove jednotky dostali na predmestie Berlína, na juhu Konevove vojská dosiahli letisko Tempelhof a prekročili Tetowský kanál, čím bolo dovŕšené obkľúčenie mesta. Jednotky južne od Berlína boli rozbité na niekoľko menších častí. Buseho 9. armáda bola obkľúčená v okolí Halbe. Wenckova 12. armáda, ktorá sa neustále pokúšala prebiť na pomoc Berlínu ale bola zastavená silnou obranou 1. ukrajinského frontu v oblasti Postupimu. Schörnerova skupina armád Stred bola z bojov o Berlín celkom vyradená a pokúšala sa stiahnuť cez Česko-Slovensko aby sa vzdala anglo-americkým vojskám. K obrane mesta zostali generálovi Weidlingovi zvyšky 9. a 3. tankovej armády a provizórne jednotky zostavené z príslušníkov polície, protilietadlového delostrelectva, Hitlerjugend a Volkssturmu. Tieto vojská o sile asi 85 000 mužov a ozbrojených členov Hitlerjugend boli obkľúčené v priestore s obvodom okolo 100 km. Prípravy obrany Berlína sa začali v januári 1945, po prelomení nemeckej obrany na Visle. Berlínsky úsek obrany pozostával z množstva uzavretých obranných obvodov a mesta samotného. Pre riadenie bol vytvorený zvláštny štáb, zmobilizované bolo všetko práceschopné obyvateľstvo, jednotky Volkssturmu a množstvo vojnových zajatcov. Denne tu bolo pri opevňovacích prácach zamestnaných asi 100 000 ľudí [9]. Obrana mesta sa opierala o barikády, opevnené suterény pospájané priechodmi medzi domami a mínové polia. Mesto bolo rozdelené na úseky, obrana každého z nich organizovaná na princípe operných bodov a ohnísk odporu, ktoré sa mohli navzájom podporovať paľbou i presunmi živej sily. V centre mesta bola obrana najkoncentrovanejšia, všetky križovatky boli premenené na barikády. Pre obranu bola využitá aj sieť mestských prieplavov a riečnych ramien Sprévy. Podobne ako v iných ťažkých mestských bitkách sa bojovalo aj v suterénoch, kanáloch a metre. Po tom čo Nemci prišli o všetky letiská v Berlíne a jeho okolí, ako provizórne letisko použili ulicu Unter den Linden.

Mnohí najvyšší nacistickí pohlavári v obavách pred približujúcou sa Červenou armádou opustili Berlín. Na rozdiel od Göringa či Himmlera, bol Hitler rozhodnutý v meste zotrvať, čo na mnohých pôsobilo tým, že situáciu možno ešte zvrátiť.

Poručíci William Robertson a Alexander Sylvaško pri stretnutí amerických a sovietskych vojsk na Labe

25. apríla 1945 sa na Labe pri meste Torgau po prvýkrát stretli Sovieti s americkými jednotkami na skôr určenej demarkačnej línii. Boli to vojaci sovietskej 58. gardovej divízie 5. gardovej armády 1. ukrajinského frontu a vojaci americkej 69. pechotnej divízie 1. armády. Prvý kontakt na americkej strane nadviazal poručík Albert Kotzube, veliaci 26 člennej hliadke. Prvý sovietsky vojak, ktorého uvideli bol prieskumník na koni. Pri tomto prvom stretnutí sa sovietski a americkí vojaci na seba len bez slova pozreli a odišli. Oficiálna slávnosť sa udiala o 16. hodine poobede.[10] Spojením Sovietov so západnými Spojencami boli nemecké sily definitívne rozdelené na dve časti.

Boje v meste

Prvé boje v predmestiach sa začali už 21. apríla. Vojská 1. bieloruského a 1. ukrajinského frontu začali hlavný útok na mesto Berlín 25. apríla 1945. Do 28. apríla sovietske vojská dobyli podstatnú časť Berlína a nasledujúceho dňa prenikli do stredu mesta.

Skoro ráno 29. apríla Hitler vo svojom bunkri dopísal svoj závet a uzavrel manželstvo so svojou dlhoročnou milenkou Evou Braunovou.

Toho istého dňa sa rozhoreli ťažké boje o budovu veliteľstva Gestapa na Prinz-Albrechtstrasse, ktorú najprv obsadili sovietske jednotky ale protiútok SS ich neskôr prinútil ustúpiť. Južnejšie sa jednotkám 8. gardovej armády podarilo prekročiť kanál Landwehr a preniknúť do parku Tiergarten. Berlínska posádka bola počas celodenných bojov rozdelená na tri izolované oblasti.

Ríšsky snem po skončení bojov

29. apríla bolo obsadené ministerstvo vnútra a sovietska pechota sa dostala do vzdialenosti pol kilometra od budovy Ríšskeho snemu. Obsadenie ministerstva vnútra bola po získaní Moltkeho mostu druhou fázou útoku na Ríšsky snem. Jeho obsadením bol poverený 79. strelecký zbor generála Perevertkina. Ríšsky snem bránilo asi 5 000 vojakov Waffen SS, armády a Volkssturmu. Ťažké boje sa rozpútali najmä pred budovou, kde stálo niekoľko 88 mm protilietadlových kanónov, ktoré bránili prístup z Moltkeho mosta pred tankmi. 30. apríla vrhli Sovieti do útoku proti ríšskemu kanclérstvu 150. divíziu. Prvé dva útoky na Reichstag v priebehu dňa uviazli, o tretí úspešný sa pokúsili až po silnom delostreleckom ostreľovaní budovy po 18. hodine. Jedným z dôvodov neúspechov predošlých útokov bola silná paľba z 2 km vzdialenej flakovej veže s 88 mm kanónmi blízko Berlínskej ZOO. Po tom čo sa sovietskej pechote podarilo dostať dovnútra Ríšskeho snemu ho Nemci zapálili, dúfajúc, že z nej nepriateľ ustúpi. V priebehu bojov sa 4 vojaci Michail Minin, Gazi Zagitov, Alexandr Lisimenko a Alexej Bobrov okolo 22:40 dostali ako prví sovietski vojaci s vlajkou na strechu budovy, kde ju vyvesili na mieste jednej z bronzových sôch. Vzhľadom na to, že vlajku vyniesli v tme bez prítomnosti fotografov ich čin upadol do zabudnutia.[11] Oficiálne vlajku na strechu Ríšskeho snemu umiestnili okolo 3:00 ráno nasledujúceho dňa seržanti Michail Jegorov a Meliton Kantaria, ktorí akt zopakovali za dobrého svetla pred fotografom. Posledné izolované skupinky Nemcov v budove sa vzdali až 2. mája.

30. apríla Keitel oznámil Hitlerovi, že Wenckova 12. armáda je pod ťažkými útokmi nepriateľa nútená ustupovať a do Berlína nedorazí. Weidling ho tiež informoval, že obrancom dochádza munícia a v priebehu niekoľkých hodín ich obranu Sovieti premôžu. Adolf Hitler následne povolil preživším obrancom pokúsť sa prebiť na západ. V tej dobe sa už v blízkosti bunkra bojovalo. V popoludňajších hodinách Adolf Hitler spoločne s manželkou Evou spáchali samovraždu. Eva Braunová sediaca na pohovke vedľa Hitlera prehryzla kyjanidovú kapsulu, Hitler v rovnakom momente prehryzol kapsulu a strelil si do spánku z pištole. Ich telá boli následne spálené a zakopané blízko bunkra. Za Hitlerovho následníka bol vymenovaný podľa závetu admirál Karl Dönitz, ktorý začal formovať novú vládu vo Flensburgu blízko Dánskych hraníc.

1. mája 1945 sa Joseph Goebbels pokúsil dosiahnuť zastavenie paľby, ale Stalin trval na základe dohôd s ostatnými spojencami na bezpodmienečnej kapitulácii. Onedlho na to Goebbels a jeho žena otrávili svojich 6 detí a sami spáchali samovraždu.

2. mája sa generál Weidling rozhodol beznádejný boj ukončiť a berlínska posádka sa vzdala. V mene sovietskeho velenia prebral kapituláciu Berlína generál Vasilij Čujkov, veliteľ obrany Stalingradu. Boje v Európe sa tým však ešte neskončili. Zostatky nemeckých vojsk sa stále pokúšali prebojovať zo zovretia sovietskych vojsk na západ, kde sa chceli vzdať do rúk anglo-amerických vojsk.

Sovietske zločiny na obsadenom území
Nápisy zanechané sovietskymi vojakmi na stenách Ríšskeho snemu

Príchod sovietskych vojsk, ktoré boli vyobrazované nacistickou propagandou ako „židoboľševické krvilačné hordy“ vyvolal masový útek nemeckého obyvateľstva, ktoré sa obávalo násilností, smerom na západ. Na mnohých miestach sa opakovalo brutálne a necivilizované zaobchádzanie vojsk s civilným obyvateľstvom, podobné tomu ktoré dávnejšie nacisti aplikovali na okupovaných územiach. Počet obetí rástol aj preto, že nemecké velenie neorganizovalo evakuáciu civilného obyvateľstva, preto aby tak podporilo morálku bojujúcich vojsk, ktoré nesmeli stratiť pocit, že bránia svoju vlasť a jej obyvateľov.

Vojna na východe od svojho počiatku prekračovala morálne bariéry dodržiavané v dávnejších vojnových konfliktoch.[12] Obe strany bojovali brutálnymi spôsobmi, bez ohľadu na straty civilného obyvateľstva nepriateľa, v čom ich výrazne podporovala propaganda. Na sovietskej strane bol až do konca vojny veľkým stúpencom odplaty populárny sovietsky novinár Ilia Erenburg. Sovietski vojaci, ktorí už štyri roky predtým bojovali na vlastnej pôde a videli tisíce miest a dedín v troskách a boli svedkami brutálnych nacistických zločinov, nedokázali po svojom vstupe na územie nepriateľa potlačiť túžbu po odvete[13]. To neplatilo iba pre obyčajných vojakov, ale i pre niektorých generálov. Za tvrdé zaobchádzanie s nepriateľom sa zasadzovali najmä tí, ktorých sa vojna osobne dotkla. Medzi tých, ktorí na nemeckom území neprejavovali žiadne známky zľutovania patril napríklad generál Pavel Rybalko, veliteľ 3. gardovej tankovej armády, ktorého dcéru nacisti násilne odvliekli do Nemecka[14]. Iní ako napríklad generál Ivan Čerňachovskij (zahynul na nemeckom území pri bojoch vo Východnom Prusku), pred svojimi vojakmi otvorene povedal, že: „Nesmieme mať žiadne zľutovanie, pred nikým, tak ako nikto nemal zľutovanie s nami.“ Na mnohých miestach si sovietske vojská vybili zlosť tak, že spôsobili veľké škody na majetku Nemcov neodvôvodnenou paľbou zbraní. Bežné boli drobné krádeže, rabovanie, no celkom najhorší dopad malo znásilňovanie, ktoré na mnohých miestach nadobudlo masový rozmer. Od vstupu sovietskych vojsk na nemecké územie bolo znásilnených asi 1 – 2 milióny žien. Na niektorých miestach tiež došlo k masovým vraždám.

Sovietske vedenie proti týmto zločinom spočiatku nezasahovalo. Zaobchádzanie s previnilcami bolo ponechané na nižších veliteľov, ktorí proti vlastným vojakom zasahovali iba sporadicky, najmä keď sa ich výčiny rozrástli do väčších rozmerov. Ostré zásahy reagovali obvykle na znásilnenia malých dievčat, previnilci boli väčšinou zastrelení. Až po nemeckej kapitulácii boli zavedené rôzne opatrenia a vysoké tresty, ktoré spolu s presunom okupačných vojsk do lepšie kontrolovaných táborov mieru znásilnení znížili.

Dohra
Wilhelm Keitel pri podpise bezpodmienečnej kapitulácie 8. mája 1945

Červená armáda prišla pri dobývaní mesta o 78 291 padlých a nezvestných, 274 184 ranených[1], takmer 2 000 tankov a samohybných diel a o 500 lietadiel. Poľská armáda stratila 2825 mŕtvych a 6 067 ranených[1]. Nemci v dôsledku bojov mali 458 080 mŕtvych a nezvestných a ďalších 479 298 zajatých.

Vojna sa ešte celkom neskončila. Boje menšej intenzity na území Nemecka, Čiech a Moravy pokračovali až do kapitulácie ešte niekoľko nasledujúcich dní. 5. mája v Prahe, cez ktorú ustupovalo veľké množstvo nemeckých vojsk vypuklo povstanie, ktorému Stalin urýchlene vyslal na pomoc časti 1. ukrajinského frontu.

8. mája Nemci výrazne opovrhujúci Sovietmi podpísali v Remeši kapitulačný akt so západnými Spojencami. Keďže nebol prítomný žiadny vyšší sovietsky dôstojník, opakoval sa akt 9. mája 1945 za prítomnosti sovietskych predstaviteľov v Berlínskom predmestí Karlshorst. Posledné výstrely vojny padli v Česko-Slovensku 11. mája 1945, tri dni po kapitulácií.

Bitka o Berlín bola vyvrcholením bojov na východnom fronte 2. svetovej vojny. Počas bojov spáchal vodca nemeckého nacizmu Adolf Hitler samovraždu. Pre Stalina bolo dobytie Berlína jeho najväčším vojenským triumfom, pre mnohých vojakov i obyvateľstvo Sovietskeho zväzu to bolo najväčšie zadosťučinenie za útrapy a strádanie v rokoch 1941 až 1945.[15] Dodnes však niektorí spochybňujú vhodnosť sovietskej taktiky aplikovanej pri útoku na mesto, ktorý si na strane ZSSR vyžiadal mnoho obetí.

Referencie
  1. KRIVOŠEJEV, G.F. Rossija i SSSR v vojnach XX veka Poteri vooružennych sil Statističeskoje issledovanie [online]. Moskva : Oloma-Press, 2001, [cit. 2009-01-10]. Dostupné online. (rusky)
  2. Charles Winchester: Ostfornt / Hitler's War on Russia. Osprey Pbl., Oxford, 1998, s. 142
  3. David E. Glanz: The Soviet-German War 1941-1945: Myths and Realities: A Survey Essay 2001, Clemson, South Carolina, s. 94 – 96
  4. Stephen Ambrose: Vítězové. ISBN 80-7217-426-6 Jota, Brno 2006, s. 364 – 365
  5. John Macdonald: Veľké bitky druhej svetovej vojny. ISBN 80-7145-185-1. Bratislava, Slovart 1995, s. 166 – 179
  6. John and Ljubica Erickson: Hitler versus Stalin The Eastern Front in Photographs ISBN 1-84222-242-2. London, Carlton Books 2001, s. 211
  7. Charles Winchester: Ostfornt / Hitler's War on Russia. Osprey Pbl., Oxford, 1998, s. 144 – 145
  8. Charles Winchester: Ostfornt / Hitler's War on Russia. Osprey Pbl., Oxford, 1998, s. 147
  9. Kolektív autorov: Na Berlín! Naše Vojsko, Praha, 1953, s. 12
  10. John and Ljubica Erickson: Hitler versus Stalin The Eastern Front in Photographs ISBN 1-84222-242-2. London, Carlton Books 2001, s. 233
  11. OSIPOV, Sergej. Jegorov i Kantaria nebili pervymi [online]. gazeta.aif.ru, [cit. 2014-06-08]. Dostupné online. (po rusky)
  12. Synder, T., 2013, Krvavé územie (Európa medzi Hitlerom a Stalinom). Premedia, Český Tešín, 464 s.
  13. Werth, A., 1969: Od Stalingradu po Berlín. Epocha, Bratislava, s. 384 – 385
  14. Winchester, Ch., 1998: Ostfornt / Hitler's War on Russia. Osprey Pbl., Oxford, s. 147
  15. MAKARENKO, Jakov. Bílé vlajky nad Berlínem. Prvé. vyd. Praha : Naše vojsko, 1981. 245 s. S. 47. (čeština)

Iné projekty

Zdroj
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.