Lied der Deutschen

Das Lied der Deutschen čiže „Pieseň Nemcov“ (alebo Deutschlandlied, Hoffmann-Haydn'sches Lied) je nemecká pieseň. Jej tretia sloha je štátnou hymnou Spolkovej republiky Nemecko.

Das Lied der Deutschen
Faksimile Hoffmann von Fallerslebenovho manuskriptu Das Lied der Deutschen. Originál je uložený v Krakówe, Poľsko v kolekcii Berlinka (súbor nemeckých kultúrnych dokumentov, ktoré boli koncom vojny uložené na území neskoršej poľskej okupačnej zóny, dnes súčasť Poľska, a stali sa poľskou vojnovou korisťou).[1]
Hymna	Nemecko
Iné názvy	Das Deutschlandlied Pieseň Nemecka
Slová	August Heinrich Hoffmann von Fallersleben, 1841
Hudba	Joseph Haydn, 1797
Prijaté	1922
Das Lied der Deutschen Inštrumentálna verzia

Text zložil Heinrich Hoffmann von Fallersleben 26. 8.1841 na ostrove Helgoland a prvýkrát sa verejne spieval 5. 10. 1841 v Hamburgu. Melódiu zložil Joseph Haydn, ktorý ju roku 1797, v čase napoleónskych vojen, zložil ako „cisársku hymnu“ (Gott erhalte Franz den Kaiser čiže Boh nech uchová Františka cisára) pre cisára Františka II.. Presnejšie ide o druhú vetu tzv. Cisárskeho kvarteta pre štyri sláčikové nástroje - Op. 76, č.3.

Pieseň sa roku 1922 stala štátnou hymnou Nemeckej ríše. V časoch Tretej ríše bola štátnou hymnou spolu s piesňou Horsta Wesela (Horst-Wesel-Lied). Po založení Spolkovej republiky sa neskôr spievala len tretia sloha. Po pristúpení NDR k SRN v roku 1990 bola po dohode spolkového prezidenta Richarda von Weizsäcker so spolkovým kancelárom Helmutom Kohlom tretia sloha vyhlásená za oficiálnu štátnu hymnu Nemecka. Viedla ich k tomu skutočnosť, že prvá sloha bola stále spájaná s nacistickým Nemeckom, navyše vyjadrovala imperialistické ideály (popisovala areál, v ktorom kedysi žili (o.i.) obyvatelia s nemeckým materinským jazykom: von der Maas bis an die Memel, von der Etsch bis an den Belt) a vyjadrovala túžbu zjednotenia nemecky obývaných regiónov do jedného štátneho útvaru, ktorý by bol nadradený tradičnému nemeckému regionalizmu (slová Deutschland, Deutschland über alles pôvodne vyjadrovali, že spoločná vlasť je nad všetky partiklarizmy, neskôr sa nesprávne vykladali ako pocit národnej nadradenosti a tento mýtus sčasti je živený v zahraničí dodnes); druhá sloha je obsahovo považovaná za umelecky málohodnotnú, okrem toho je feministickým hnutím odmietaná ako prejav podradného postavenia ženy.