Afganistan

Afganistan dlhý tvar Afganská islamská republika je vnútrozemský štát ležiaci v južnej Ázii. Na severe hraničí s Uzbekistanom (137 km) a Tadžikistanom (1 206 km), na severovýchode s Čínou (76 km), na východe s Pakistanom (2 430 km), na západe s Iránom (936 km) a na severozápade s Turkménskom (744 km).

Afganská islamská republika
Vlajka Znak
Národné motto:
nie je
Štátna hymna:
Sououd-e-Melli
Miestny názov  
  dlhýpaštsky: Da Afġānistān Islāmī Dawlat (د افغانستان اسلامي جمهوریت); daríjsky: Jomhūrī-ye Eslāmī-ye Afġānistān (جمهوری اسلامی افغانستان)
  krátkyAfgánistán; Afgánestán
Hlavné mesto Kábul
34°32 s.š. 69°8 v.d.
Najväčšie mesto Kábul
Úradné jazyky paštčina, afganská perzština (daríjčina)
Demonym Afganec, Afganka[1]
Štátne zriadenie
Prezident
Predseda vlády
islamská republika[pozn 1]
Ashraf Ghani
Abdullah Abdullah
Vznik 8. august 1919 (Rávalpindská zmluva)
Susedia Uzbekistan, Tadžikistan, Čína, Pakistan, Irán, Turkménsko
Rozloha
  celková
  voda (%)
 
652 230 km² (40.)  
 km² (zanedbateľné %)
Počet obyvateľov
  odhad (2018)
  hustota (2018)
 
31 575 018 (45.)

46/km² (174.)
HDP
  celkový
  na hlavu (PKS)
2018
21,657 mld. $ (111.)
2 024 $ (169.)
Index ľudského rozvoja (2018) 0,498 (168.) – nízky
Mena afgání (AFN)
Časové pásmo
  Letný čas
UTC (UTC+4:30)
bezo zmeny (UTC+4:30)
Medzinárodný kód AFG, AF
Medzinárodná poznávacia značka AFG
Internetová doména .af
Smerové telefónne číslo +93
  1. Ústava z roku 2004

Dejiny

Karikatúra zobrazujúca afganského princa spolu so svojimi „priateľmi“ Ruskom a Veľkou Britániou.

V polovici 2. tisícročia pred Kr. tu sídlili iránske kmene. V polovici 6. storočia pred Kr. dobyl územie perzský kráľ Kýros II. Veľký. V rokoch 329327 pred Kr. ho obsadil pri svojej vojenskej výprave do Ázie Alexander Veľký. Po jeho smrti sa na tróne vystriedalo viacero vládcov a krajina trpela nájazdmi rozličných ázijských národov.

V 7. storočí Afganistan rýchlo islamizovali Arabi. Až za vlády Ghaznovcov bol znovu súčasťou samostatného sultanátu. Roku 1381 dobyl krajinu mongolský vladár Timur Lenk. V 16. a 17. storočí vládli na severe indickí Mughalovia, na juhu perzská dynastia Safíjovcov, ale o východ krajiny sa stále bojovalo. Až roku 1747, keď vládu prevzal emir Ahmed Šáh, zakladateľ ríše Durráni, sa v krajine znovu obnovila nezávislosť.

V 19. a na začiatku 20. storočia sa v Afganistane odohralo niekoľko vojen, ktorých príčinou bola najmä jeho poloha medzi dvomi veľkými impériami: britským a ruským. Prvá (1839 – 1842) a druhá britsko-afganská vojna (1878 – 1881) boli súčasťou konfliktu známeho ako Veľká hra, čo bola súťaž o teritória a vplyv medzi Spojeným kráľovstvom a cárskym Ruskom. Počas Panjdehského incidentu (1885) sa Rusku podarilo dostať pod vplyv svoje najjužnejšie územie, ktoré pod jeho vplyvom pretrvalo aj počas existencie Sovietskeho zväzu.

Ďalším konfliktom na území dnešného Afganistanu bola tretia britsko-afganská vojna (1919), keď budúci kráľ Amánulláh vyzval Afgancov do boja proti Britom. Rávalpindská zmluva z 8. augusta 1919, hoci diktovaná Britmi, zabezpečila Afganistanu úplnú nezávislosť. Amánulláh sa stal kráľom v roku 1926, ale svojou reformnou politikou sa dostal do konfliktu s vyššími vrstvami duchovenstva aj svetského obyvateľstva a v roku 1929 bol zvrhnutý. Po abdikácii a emigrácii svojho strýka Amanulláha Chána, sa kráľom prehlásil Muhammad Nádir Šáh.

Po zavraždení svojho otca sa stal 19-ročný Muhammad Záhir Šáh, v roku 1933, afganským kráľom. Prvých 20 rokov vládol len formálne, skutočnú moc prenechal svojim strýkom. V roku 1964 vyhlásil liberálnu ústavu. Uzákonil v nej všeobecné volebné právo (prvé voľby sa konali v roku 1965), program politickej a ekonomickej modernizácie s demokratickými inštitúciami a právom na vzdelanie žien. Záhirove reformy viedli k odporu militantných islamských kruhov, ktoré vstúpili do opozície proti kráľovi. Bezprostrednou príčinou krachu Záhirovej politiky bolo uprednostňovanie Paštúnov pred perzsky hovoriacim obyvateľstvom. V roku 1973, v čase jeho liečenia v Taliansku, urobil jeho synovec a premiér Muhammad Dáúd Chán štátny prevrat a vyhlásil Afganistan za republiku. V auguste toho roku Záhir Šáh dobrovoľne abdikoval.

Muhammad Dáúd Chán bol následne zvolený za prezidenta delegátmi Národného zhromaždenia a tento úrad vykonával diktátorsky až do 27. apríla 1978, kedy ho pri vojenskom puči, vedenom komunistickými dôstojníkmi, zbavili moci a spolu so 17 členmi jeho rodiny, zavraždili. Dáúdova smrť bola dôležitým medzníkom v novodobých dejinách Afganistanu.

Sovietsky zväz novú komunistickú vládu okamžite uznal. V auguste 1978 uzavreli obe krajiny na 20 rokov zmluvu o priateľstve. Odpor obyvateľstva a časti armády voči komunistickej vláde, vražedné sektárske súperenie dvoch blokov vládnucej Ľudovo-demokratickej strany a snaha Moskvy o udržanie svojho vplyvu, spôsobili, že Sovietsky zväz 27. decembra 1979, keď sa odvolal na túto zmluvu, vojensky obsadil krajinu. Sovietske špeciálne jednotky zastrelili afganského prezidenta Hafizulláha Amína a do funkcie hlavy štátu dosadili Moskve oddaného Babraka Karmala. Začala sa zdĺhavá vojna medzi sovietskymi okupačnými jednotkami a afganským vládnym vojskom na jednej strane a moslimskými povstalcami na strane druhej.

V roku 1982 začali v Ženeve rokovania medzi Afganistanom a Pakistanom (ktorý všestranne podporoval povstalcov) o mierovom riešení konfliktu. Koncom roku 1987 Sovietsky zväz vyhlásil, že svoje vojská z Afganistanu postupne stiahne. Sovietske vedenie priznalo porážku a 15. februára 1989 opustil Afganistan posledný sovietsky vojak. Navzdory očakávaniu sa doterajší systém v Afganistane nezrútil. Boje medzi afganským vládnym vojskom a moslimskými povstalcami pokračovali ďalej. Na začiatku roku 1992 sa konflikt pokúsila urovnať mierová misia OSN, jej postup však nenašiel pochopenie roztriešteného hnutia odporu. Situácia sa stala neudržateľnou, preto sa v apríli 1992 prezident Muhamad Nadžíbulláh vzdal funkcie. Predstavitelia afganského hnutia odporu dospeli k dohode o utvorení rady, ktorá prevzala kontrolu nad krajinou a jej hlavným mestom Kábulom. Proti dohode a rade ďalej bojovali skupiny fundamentalistického vodcu Gulbuddína Hekmatjára. V januári 1993 prevzal zákonodarnú moc parlament. Nepretržité boje medzi znepriatelenými stranami pokračovali aj ďalej, pričom si vyžiadali tisíce obetí na životoch prevažne civilistov. Od roku 1994 narastala moc islamistického hnutia Taliban, ktoré do roku 1996 pod vedením svojho vodcu Muhammada Umara získalo moc nad väčšinou územia Afganistanu.

Spojené štáty a spojenci v spolupráci s afganskou opozíciou zvrhli po teroristických útokoch 11. septembra 2001 Taliban. Na konci roku 2001 sa lídri afganských opozičných strán zišli v Bonne, aby sa dohodli na novom vládnom zriadení v Afganistane. Od 22. decembra 2001 je prezident Afganistanu Hámid Karzaí, znovuzvolený v roku 2009.

Geografia

Afganistan – topografická mapa

Afganistan je horskou krajinou s veľmi členitým povrchom. Celých 33 % plochy štátu leží medzi 1 800  3 000 m n. m. a 10 % krajiny je vyššie ako 3 000 m n. m. Od severovýchodu k juhozápadu sa tiahne horská sústava Hindúkuš, najvyššieho pohoria v Afganistane, ktorého vrcholy presahujú 7 000 m n. m. (najvyšším je na pakistanských hraniciach Nošak – 7 492 m n. m.). Pohorie Hindúkuš tak tvorí prírodnú bariéru, vďaka ktorej je Afganistan izolovaný geograficky. Nemalú dôležitosť má preto pre štát Chajbarský priesmyk, ktorým vedie cesta do Pakistanu a je odtiaľ prístup tiež do bývalých sovietskych republík – Tadžikistanu, Uzbekistanu či Kazachstanu.

Väčšina štátu leží na veľmi suchom a neúrodnom území (na juhu a juhovýchode sú prevažne púšte – napr. Registan a Margo). Najúrodnejšie miesto krajiny je tak na severe pozdĺž rieky Amudarja (pramení na ľadovcoch Pamíru), ktorá tu tvorí hranicu s Uzbekistanom a Tadžikistanom. Zaujímavé na afganských riekach je to, že len ich mizivá časť patrí k nejakému svetovému rozvodiu. Do morí či oceánov sa tak dostáva len niekoľko málo riek na východe krajiny. Z nich je najdôležitejšia Kábul, ktorá vteká do rieky Indus a vďaka nej ďalej do Indického oceánu. A tak väčšina riek končí svoju púť vo vnútrozemských jazerách, alebo vysychajú v piesočných púšťach či v soľných oblastiach. K tým významnejším patria napr. ešte Hílmand, Harirud či Farráh.

Uruzgan, vidiek pri meste Tarin Kowt

Podnebie

Mapa afganských miest

Podnebie je ovplyvnené hlavne polohou a povrchom štátu. Je vnútrozemské, suché a veľmi premenlivé. Veľké rozdiely panujú hlavne medzi severom a juhom. Klíma severovýchodu je subarktická (hlavne vďaka veľkej nadmorskej výške), čo prináša obyvateľom veľmi tvrdé, studené a suché zimy. Pohorie na hranicou s Pakistanom je zasa silne ovplyvnené Indickými monzúnmi, ktoré prichádzajú pravidelne v období júna až septembra. Tie prinášajú do oblasti veľkú vlhkosť a dážď. Priemerné zrážky na väčšine územia sa pohybujú medzi 40  400 mm za rok (väčšina zrážok tu navyše spadne medzi marcom a májom). Maximálnych hodnôt dosahujú práve v horských oblastiach hraničiacich s Pakistanom (až 800 mm zrážok za rok).

Veľké rozdiely sú tiež v teplotách. V miestach, kam ešte zasahuje vplyv monzúnu sa priemerná letná teplota pohybuje od 25 do 32 stupňov a v zime od 0 do – 8 stupňov Celzia. V horských oblastiach v lete neprekročí teplota často ani 10 stupňov a v zime dosahuje teplota až – 35 stupňov Celzia.

Juh krajiny tvoria hlavne púštne oblasti. Navyše sú v tejto oblasti časté prudké vetry, ktoré potom vyvolávajú piesočné búrky. Vďaka svojej izolovanosti a vďaka drsnému podnebiu sú niektoré časti Afganistanu nedotknuté a prírodne zachovalé. Je tu mnoho neobývaných oblastí, čo dalo vzniknúť mnohým národným parkom a prírodným rezerváciám.

Vláda a politika

S cieľom vyplniť politické vákuum v krajine sa v Petersbergu (Nemecko) pod patronátom OSN konali politické rozhovory hlavných afganských frakcií o budúcnosti krajiny, ktoré sa skončili v decembri 2001 podpisom dohody o vytvorení prechodnej vlády na čele s uznávaným paštúnskym vodcom Hámidom Karzaím. V júni 2002 sa v Kábule konalo zasadnutie mimoriadneho kmeňového zhromaždenia Veľká džirga, ktoré napriek nezhodám a zložitým rokovaniam potvrdilo zloženie mnohonárodnostnej dočasnej vlády a zvolilo H. Karzaího za prezidenta.

Armáda

Dôležitým údajom je výška výdajov na obranu, ktorá napríklad v roku 2000 dosahovala 250 mil. USD. Verejné zdroje uvádzajú, že afganské ozbrojené sily majú viac než 150 000 vyzbrojených vojakov v činnej službe, pričom príslušníkov Talibanu je 45 000. Výzbroj a bojová technika je prevažne ruskej výroby, aj keď v obmedzenej miere bola dovezená aj bojová technika a zbrane západnej výroby. V roku 1992 mali vo svojej výzbroji 190 bojových lietadiel a približne 80 bojových helikoptér. Predpokladá sa, že väčšina z nich je dodnes používaná. Taliban koncom roku 2000 vlastnil asi 6 lietadiel Su-22 a 20 lietadiel MiG-21 ruskej výroby, 4 kompletne vyzbrojené cvičné bojové lietadlá L-39 českej výroby a 26 bojových helikoptér, prevažne typu Mi-8 a Mi-17. Charakteristickým znakom sú relatívne vysoká mobilnosť a prepravná kapacita, ktorú zaisťuje 24 veľkých dopravných lietadiel Antonov niekoľkých typov.

Ozbrojené sily Afganistanu sú relatívne zastarané a neodpovedajú požiadavkám na vedenie moderného boja. Infraštruktúra, systém velenia, riadení a spojenie sú vybudované na princípoch, odpovedajúcich silovému vedeniu boja.

Afganská národná polícia

Afganský policajt počas pešej patroly v provincii Uruzgan
Znak ANP na dverách policajného vozidla
Vozidlo ANP na kontrolnom stanovišti pri meste Tarin Kowt v provincii Uruzgan

Afganská národná polícia, The Afghan National Police (ANP) (afgansky: د افغانستان ملي پولیس ; persky: پلیس ملی افغانستان) je silovou zložkou ministerstva vnútra Afganistanu.

ANP je primárne zodpovedná udržiavanie verejného poriadku a dodržiavanie zákonov. Pracuje v prospech občanov aktívnou činnosťou proti kriminalite a porušovaniu verejného poriadku (vrátane terorizmu a ilegálnym ozbrojeným aktivitám), nelegálnemu pestovaniu, produkcii, pašovaniu narkotík a korupcii. Polícia zabezpečuje suverenitu štátu ochranou jeho štátnych hraníc. (Národná stratégia Afganskej národnej polície, 2010)

Hlavnou úlohou ANP je zabezpečiť bezpečnosť a voľnosť pohybu civilistov, obmedziť aktivity povstalcov a rozšíriť vplyv vlády v odľahlých oblastiach provincií mimo miest. ANP neustále buduje mimo miest permanentne obsadené kontrolné stanovištia na miestach, kde sú zvýšené aktivity povstalcov a v oblastiach, ktoré nie sú pod kontrolou miestnej vlády. Výcvik, mentoring, výzbroj a vozidlá pre ANP poskytujú Spojené štáty spolu s koaličnými partnermi. V roku 2013 by mal počet príslušníkov ANP dosiahnuť 150 000 a v roku až 160 000. Veliteľstvo ANP sídli v Kábule.

Administratívne rozdelenie

Mapa afganských provincií

Afganistan je administratívne rozdelený do 34 provincií alebo vilájetov (po perzsky vilájat). Provincie sa ďalej delia na okresy a podokresy.

Medzi jednotlivými provinciami existujú veľké ekonomické rozdiely. Provincie Herát či Kandahár majú veľké zisky z pohraničného obchodu zo susednými krajinami. Naopak severné provincie (predovšetkým Badachšán a Bamján) sú absolútne izolované a obyvateľov trápi nedostatok jedla a ďalších základných surovín. Ďalšie dve provincie, Parwán a Kápísá, boli pre zmenu úmyselne zablokované Talibanom, čo tu spôsobilo opäť nedostatok základných surovín a tým tiež obrovský nárast ich cien.

Ekonomika

Dvadsať rokov vojny zanechalo na Afganistane veľmi hlbokú negatívnu stopu. V Afganistane sa začínajú upevňovať bazálne ekonomické štruktúry, v mnohých miestach sa využívajú tovarové výmeny. Mestá sú zničené, infraštruktúra krajiny bude musieť byť budovaná od základov. Vo väčšine oblastí pripomína život skôr stredovek – chýbajú akékoľvek atribúty moderného štátu ako sú cesty, elektrina, telefóny, školy, zdravotníctvo či doprava. Afganistanu v poslednej dobe nepraje ani počasie. Veľké suchá, ktoré trvajú aj 1,5 roka, priviedli mnoho časti krajiny na pokraj hladomoru. K zlepšeniu situácie určite nepovedie ani to, že krajina naďalej zostáva ako v diplomatickej, tak aj ekonomickej izolácii. K tomu sa navyše v roku 1999 pridali už zmieňované sankcie voči tejto krajine. Afganistanu boli zmrazené zahraničné aktíva a napríklad boli do Afganistanu zakázané medzinárodne lety. To pochopiteľne postihlo aj miestne letecké spoločnosti, ktoré mohli lietať len do 3 krajín (Pakistan, SAE, Saudská Arábia). Zdôvodnenie týchto sankcií je jednoduché – podpora terorizmu, azyl pre Usáma bin Ládina a predovšetkým najväčšia produkcia ópia na svete.

Biznis centrum v Kábule

Práve od produkcie a exportu drog je afganská ekonomika stále viac závislá. Afganistan je už niekoľko rokov najväčším svetovým producentom surového ópia. Produkcia činila v roku 1997 2 800 ton (nárast oproti roku 1997 o 25 %) na kultivovanej ploche 58 400 ha. V roku 1998 potom Afganistan vyprodukoval surové ópium dokonca o objeme 3 270 ton na kultivovanej ploche 63 670 ha. Aj rok 1999 bol potom v znamení rastu vypestovaného množstva – v tomto roku bolo v Afganistane vyprodukované už 4 600 ton tejto drogy.

Na začiatku roku 2000 kontroloval Taliban približne 97 % územia, na ktorom sa drogy pestujú. Taliban vyberal za pestovanie surovín poplatok (zakát) vo výške cca 10 % výnosu, čím kultiváciu drog a ich distribúciu fakticky legalizuje. Na pestovaní ópia sú nadviazané ďalšie štruktúry výrobcov a pašerákov morfia a heroínu. Podľa odhadov potom približne polovica ilegálnych drog, produkovaných v Afganistane, je spotrebovaná v Afganistane a susedných krajinách – Iráne, Pakistane, Tadžikistane, Uzbekistane a Turkménsku. Zvyšok produkcie smeruje do Európy a Severnej Ameriky (80 % heroínu zabaveného v Európe pochádza práve z Afganistanu).

Druhou významnou zložkou afganského hospodárstva je kontrola nad tranzitom neprecleného a nezdaneného tovaru, hlavne v smere z Pakistanu cez Afganistan späť do Pakistanu alebo do Iránu a Turkménska, Uzbekistanu aj Číny. Pakistanu je treba venovať, vzhľadom na ekonomiku Afganistanu, predsa len trochu viacej miesta. Afganská ekonomika bola v posledných rokoch vždy veľmi závislá (a tím aj veľmi ovplyvnená) od ekonomík susedných krajín. V minulosti (či už v čase mieru alebo za vojny) bol Afganistan viazaný na vzťahy s bývalým Sovietskym zväzom. Po odchode sovietskych vojsk a rozpade ZSSR sa Afganistan stal doslova závislým od svojho východného suseda – Pakistanu. Nielenže je Pakistan najväčším obchodným partnerom Afganistanu, ale rôzne výkyvy v ekonomike Pakistanu sa ďalej prenášajú aj na jeho západného suseda. Tak napríklad zvýšenie cien základných komodít v Pakistane viedlo v minulosti k zvýšeniu cien týchto surovín tiež v pohraničných oblastiach Afganistanu. Ďalším príkladom môže byť rok 1998, kedy došlo v Pakistane ku devalvácii rupie. To potom zapríčinilo v Afganistane obrovský prepad miestnej meny.

Veľmi dôležitá bola pre obchod medzi týmito dvoma krajinami tzv. Afghan Transit Trade Agreement – zmluva, ktorá nadobudla platnosť v roku 1950. Vďaka tejto zmluve získal Afganistan prístup k moru. Táto zmluva zaručuje okrem iného Afganistanu dovážať tovar cez Pakistan bez cla a daní. Časť z týchto statkov je potom následne prepašovaná späť do Pakistanu. Práve kontrola neprecleného tranzitného obchodu uskutočňovaného na základe Afghan Transit Trade Agreement, naznačuje hĺbku prepojenia niektorých pakistanských kruhov s Talibanom. Napriek že pakistanská Central Board Of Revenue odhaduje, že národne hospodárstvo stratilo v dôsledku pašovania tovaru z Karáči cez Afganistan späť do Pakistanu na clách a daniach 87,5 mil. USD v roku 1992 – 1993, 275 mil. USD v roku 1993 – 1994 a približne 500 mil. USD v roku 1994 – 1995, [chýba zdroj] doteraz chýba politická vôľa nielen pašovaniu zabrániť, ale aj tranzitnú dohodu vypovedať. Rovnako ako výroba drog, bol aj tranzitovaný tovar na afganskom území spoplatňovaný administratívou Talibanu. Odhaduje sa, že práve toto bolo asi najväčší zdroj príjmu tohoto islamského hnutia.

Hospodárstvo

Priemysel

Priemyselná štruktúra krajiny je celkom rozvrátená. Posledné štatistiky uvádzajú podiel priemyslu na tvorbe HDP približne 30 %, ale predpokladá sa, že v súčasnej dobe bude toto číslo podstatne nižšie. Hospodársky významná je v Afganistane len produkcia cementu. Posledná, ktorú štatistiky zachycujú, bola v roku 1989 103 000 ton. K ostatným tradičným odvetviam nie sú bohužiaľ žiadne dáta k dispozícii. Tradičné odvetvie:

  • Textilný priemysel
  • Mydliarstvo
  • Remeselná výroba nábytku
  • Výroba obuvi
  • Výroba umelých hnojív
  • Produkcia cementu
  • Tkanie kobercov
  • Potravinársky priemysel
  • Chemický priemysel a petrochémia

Známe ručne tkané afganské koberce sú z väčšiny vyrábané Turkménmi či Uzbekmi. Charakteristický je pre tieto koberce tmavo červený základ, na ktorom môžu byť znázornené akékoľvek výjavy. Najčastejšie sú však akési rovnobežné rady akýchkoľvek geometrických obrazcov. Koberce sú väčšinou vyrábané z vlny. Len zriedka sa môžeme stretnúť s kobercami zo srsti ťavy či bavlny.

Poľnohospodárstvo

Poľnohospodárstvo je najväčším sektorom afganskej ekonomiky a zdrojom obživy asi pre 85 % obyvateľov. Napriek tomu, že v poľnohospodárstve pracuje väčšina obyvateľov Afganistanu, o sebestačnosti možno len ťažko hovoriť. Krajina je stále závislá od dovozu surovín z ostatných krajín sveta. Napríklad za obdobie od júna 1998 do júla 1999 bola odhadovaná potreba dodávok potravín do Afganistanu vyčíslená na 740 000 ton.

Veľmi znepokojujúci je aj veľký rast cien základných potravín pri stále rovnakých platoch obyvateľov. Tak napríklad sedemčlenná rodina v Kábule zarobí v priemere 1,14 USD za 1 deň. Pokiaľ by mal mať každý z členov rodiny za 1 deň aspoň 3 krajce chleba, potom táto rodina utratí len za chleba asi 65 centov – teda viac než 50 % svojho denného príjmu. Ešte horšia je potom situácia v izolovaných častiach Afganistanu – napr. Badachšán, kde je vzhľadom na príjem obyvateľov jedno z najdrahších miest k žitiu na celom svete. Aj napriek tomu, že poľnohospodárstvom sa živí väčšina obyvateľov Afganistanu, len veľmi malá časť tohoto štátu je pre poľnohospodárstvo vhodná. Najčastejšie sa s poľnohospodármi môžeme stretnúť v malých zelených údoliach, ktoré sú rozosiate po celej krajine. Väčšina týchto miest však potrebuje systém zavlažovania. Voda je odoberaná zo studní, studienok a riek, a je distribuovaná pomocou rôznych priekop a povrchových kanálov či tunelov. Napríklad v roku 1997 bolo zavlažovaných 2,8 mil. hektárov pôdy. Najdôležitejšie plodiny:

Afganské grepy a melóny sú vo svete preslávené vďaka mimoriadnej sladkosti. Sú pestované predovšetkým na juhozápade – severne od Hindúkuš a v oblastiach okolo Herátu.

Nemenej dôležitý je pre Afganistan tiež chov domácich zvierat. Najčastejšie sa chovajú ovce, osly a špeciálny typ oviec – tzv. Karakulské ovce. Ovce sú chované pre vlnu, mäso aj pre mliečne výrobky. Osly sa chovajú ako ťažné a nosné zvieratá.

Nerastné bohatstvo

Nerastné bohatstvo je rozhodne jedna z príležitosti Afganistanu do budúcna. Náleziská sú väčšinou v ťažko dostupných oblastiach, kde sa nemôžu uskutočniť patričné geologické prieskumy a kde by ich ťažba bola zatiaľ buď veľmi nákladná alebo dokonca nemožná. Napriek tomu mal Afganistan veľkú zákazku v roku 1999. Grécka firma ECC sa zaviazala Talibanu, že povedie seizmický a geologický prieskum v juhozápadnom Afganistane, kde sú odborníkmi predpokladané najväčšie náleziská nerastných surovín. Nerastné zdroje, ktoré možno v Afganistane nájsť:

Demografia

Obyvateľstvo

V Afganistane žije približne 29 863 000 obyvateľov. Ide o obyvateľov rôznych národností (Paštúni (=Paštuni, Afganci), Tadžici, Uzbeci, Kirgizi atď.), mnoho etník, ale takmer výhradne jedného náboženstva – islamu. V Afganistane sú dva úradné jazyky – paštčina (afgančina) a daríjčina (afganská perzština).

Najväčším a zároveň hlavným mestom je Kábul. Žije v ňom približne 2 994 000 obyvateľov. K ďalším významným centrám potom patria Kandahár a Herát (v oboch mestách žije vyše 200 000 obyvateľov).

Posledné údaje uvádzajú, že len asi 20 % obyvateľov Afganistanu (asi 5 mil.) žije v mestách. Asi polovicou sa na mestskom obyvateľstve podieľa hlavné mesto Kábul a jeho predmestie. Veľkú skupinu obyvateľov tvoria miestni kočovní pastieri – nomádi, ktorých je podľa odhadov približne 2,6 mil. Tieto kočovné kmene majú vo zvyku vždy pred zimou zostupovať z horských pastvín do teplejších nížin. Pri tejto ceste je veľmi častým javom, že ľudia v obciach dovolia nomádom, aby sa stáda týchto kočovných pastierov pásli na ich (pred zimou už obrobených) poliach. Spokojní sú nielen nomádi, ale aj dedinčania, pretože im zver pohnojí svojimi výkalmi pozemky. Nomádi potom pochopiteľne v obci nakúpia zásoby na ďalšie leto v horách – predovšetkým čaj, pšenicu a petrolej na svietenie. Obchod je však obojstranný, pretože dedinčania zasa nepohrdnú výrobkami z vlny či z mlieka, ktoré zasa ponúkajú nomádi. Zaujímavé je, že ženy sú v komunite nomádov oveľa slobodnejšie a majú podstatne viac práv, ako ženy v obciach či mestách.

Jazyk

Približné rozdelenie jazykov v Afganistane

Paštčinou hovoria prevažne Paštúni (vyše 1/3 obyvateľov), daríjčinu možno potom počuť z úst Tadžikov, Hazárov (Hazarov), Ajmákov a Kizilbašov (týmto jazykom tak rozpráva viac ako polovica obyvateľov Afganistanu). Ďalšie indoeurópske jazyky sú zastúpené už len okrajovo. Celkový počet jazykov v Afganistane sa odhaduje na 50.

Vzdelanie

Ďalším podstatným údajom, ktorý sa týka obyvateľov danej krajiny, je gramotnosť či negramotnosť občanov. Vzdelanie bolo nedostupné a keď áno – bolo veľmi ovplyvňované náboženstvom. Navyše v Afganistane mali špecifické postavenie ženy, ich prístup k vzdelaniu bol značne obmedzený. Toto a Islam (Taliban) boli hlavné brzdy ďalšieho rozvoja Afganistanu.

V lete 2003 bolo 30 % zo 7 000 afganských škôl vážne poškodených americkou okupáciou a občianskou vojnou. Iba polovica škôl mala čistú vodu. Za vlády Talibanu nebolo vzdelanie chlapcov dostatočné a dievčatá sa nesmeli vzdelávať vôbec.

Až štyri milióny afganských detí sa v roku 2003 prihlásili do školy, čo je asi najviac v histórii tejto krajiny. Vzdelanie je dostupné pre obidve pohlavia. Gramotnosť je 36 %[chýba zdroj].

Náboženstvo

Modrá mešita v Mazari Sharif

Afganistan patrí medzi štáty, kde je dominantným náboženstvom islam. V roku 1994 bolo založené na juhu Afganistanu, v provincii Kandahár, hnutie Taliban. Táto radikálna náboženská skupina sa neskôr stala známou predovšetkým násilím, ktoré páchala na miestnom obyvateľstve. Prihlásila sa k Džihádu, Svätej vojne za dominanciu islamu. Talibanu sa postupne podarilo ovládnuť až 95 % územia celého Afganistanu, ktorému vládol podľa radikálne konzervatívneho výkladu Koránu.

Kultúra

Veľa historických pamiatok bolo počas nedávnych vojenských konfliktov zničených. Napríklad dve slávne sochy Budhov boli zničené Talibanom, pretože boli označené za symbol iného náboženstva.

Afganci sú známi jazdci na koňoch.

Hudba

Typický afganský strunový nástroj Rebab

V Afganistane sa stretneme len s hudbou miestnou. Nie je to tým, že by sa Afgancom zahraničná hudba nepáčila, ale tým, že sa k nej proste nemali ako dostať. V celej krajine boli zakázané televízory a rádioprijímačov je v celom Afganistane len asi 100 000 (pochopiteľne možno naladiť len miestne stanice). Internet či iné modernejšie formy komunikácií tu nie sú vôbec. Napriek tomu nemožno povedať, že by si Afganci nemohli vybrať z viac odnoží hudby – naopak. Mimo tradičnej hudby si možno popočúvať ako afganské folkové skladby, tak napríklad aj afganský pop (jeho predstaviteľom je napríklad asi najznámejší spevák v Afganistane – Ahmad Zahir). Zrejme najobľúbenejšia je však tradičná afganská hudba. Využíva sa pri nej veľa zvláštnych nástrojov, ktoré nemožno vidieť nikde inde než tu. Ide hlavne o rôzne druhy bubienkov, bubnov a strunových nástrojov – pre zaujímavosť názvy niektorých z nich:

  • Richak (akási miestna basa)
  • Waj (brnkací nástroj)
  • Rebab (plní funkciu gitary)

Šport

Národným športom je tzv. Buzkashi (mimochodom ide o šport, o ktorom sa hovorí, že sa začal v Afganistane praktikovať už s príchodom prvých obyvateľov na toto územie – Mongolov). Hrajú ho pochopiteľne len muži. Preháňajú sa na veľkom priestranstve na koňoch a snažia sa dostať bezhlavú teľaciu mŕtvolu do určeného sektoru (bránky). Víťazí pochopiteľne ten tým, ktorému sa podarí mŕtvolu do bránky umiestniť najviac krát. Navyše existujú v Afganistane akési dve verzie tejto hry – Tudabarai a Qarajai. Rozdiel je iba v obťažnosti pravidiel. Jednoduchší na pochopenie je vraj Tudabarai. Je nutné dodať, že umiestiť „loptu” do kruhového vymedzeného priestoru je veľmi ťažké a muži, ktorí to dokážu, sú vo svojom okolí dokonca uctievaný – hovorí sa im Chapandaz.

Taliban nastolil počas svojej vlády v krajine veľké obmedzenie napríklad v športovom obliekaní, v dobe kedy sa smie či nesmie športovať a pod. Vďaka tomu sa napríklad musel pred rokmi Afganistan oficiálne ospravedlniť (špeciálne mesto Kandahár) pakistanským futbalistom za to, že ich hnutie Taliban po zápase s národným tímom Afganistanu ostrihalo dohola. Dôvodom bolo to, že hráči z Pakistanu hrali v trenírkach, čo je nábožensky celkom neprípustné[chýba zdroj]. Ďalším obmedzením zo strany Talibanu bolo to, že sa hier nemôžu účastniť ženy, čiže Afganistan nemohol vysielať svojich športovcov na olympijské hry.

V krajine sú populárne predovšetkým silové športy ako wrestling (Palwani), box či džudo. Ďalej potom basketbal, futbal, streľba či atletika (predovšetkým behy na väčšiu vzdialenosť).

Jedlo

Svojich tradičných jedál si Afganci príliš neužijú. Mnoho z nich žije na hranici chudoby, mnohí z nich dokonca pod ňou (v niektorých častiach Afganistanu sú dokonca ľudia nútení jesť lístie zo stromov). Preto sa častejšie stretáme s jedlami omnoho jednoduchšími. Najčastejšie sa je afganský chlieb – Naan, špeciálny typ jogurtu – Mast či zeleninové polievky. Strava je potom pochopiteľne doplnená miestnym ovocím a zeleninou. Mäso či ryža sa na jedálny lístok dostávajú popravde zriedka. Najobľúbenejším nápojom v Afganistane je zelený, veľmi sladený čaj. Čajovne sú vôbec miestom, kde je rušno. Ľudia sa tu schádzajú a rozprávajú a dokonca do nich často pozývajú svoje návštevy.

Doprava

Doprava v Afganistane na nákladnom aute na ceste z Kandaháru do Herátu

Ekonomická infraštruktúra krajiny je silno narušená a dezintegrovaná. Cestovanie je veľmi obmedzené už povrchom Afganistanu. Cestná dopravná sieť – jediná fungujúca – je narušovaná aktuálnou vojenskou situáciou aj kontrolou miestnych vojenských veliteľov. Napriek tomu je v Afganistane 21 000 km ciest – z nich je ale iba 13 % dláždených a 8 % štrkových. Železnica v Afganistane prakticky neexistuje. V celej krajine je iba 25 km koľajníc, ktoré sú pre prepravu tovaru medzi Afganistanom a Turkménskom a Uzbekistanom. Z riek je k preprave vhodná len Amudarja, ktorá má splavných 1 400 km. Na Amudarje ležia tiež 2 jediné väčšie riečne prístavy v krajine – Keleft a Kheyrabad. Ostatné rieky, ktoré sú veľmi divoké, sú využívané pre samosplavovanie drevených trámov.

Verejná doprava prebieha v Afganistane predovšetkým pomocou autobusov alebo nákladných áut. V nich sa prevážajú ako ľudia tak zvieratá – a ako vnútri dopravného prostriedku tak na jeho streche. V hromadnej doprave je dôležité si zapamätať to, že ženy vždy cestujú oddelene od mužov (prevažne v prednej časti vozidla). Obyvatelia miest potom veľmi často využívajú k doprave bicykel.

Letecká doprava sa opiera o 2 medzinárodné letiská v Kábule a Kandaháre. V celej krajine je celkom 48 letísk, z ktorých približne polovica má dláždené pristávacie plochy. Národnou leteckou spoločnosťou je Kabul International Airport. Ďalšia významnejšia spoločnosť je Kandahar International Airport – služby tejto spoločnosti sú však kvôli vojne veľmi obmedzené. V Afganistane bola zakázaná medzinárodná letecká doprava a teda možno využiť lietadlá k preprave len medzi mestami v Afganistane.

Referencie

  1. Slovenské slovníky
  2. http://news.discovery.com/earth/afghanistan-minerals-lithium.htm

Iné projekty

Externé odkazy

This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.