Koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau

Výstavba tábora sa začala v októbri 1941 na území hornosliezskej obce Brezinka (poľ. Brzezinka, nem. Birkenau), z ktorej bolo jej pôvodné obyvateľstvo vysídlené a domy boli buď prestavané pre potreby tábora alebo zbúrané. Práce začali sovietski vojnoví zajatci, privezení z hlavného tábora Auschwitz I. Práce sa začali pravdepodobne na rozkaz Himmlera, ktorý miesto navštívil v marci 1941. V nacistických dokumentoch mal tábor až do jari 1944 štatút zajateckého tábora (nem. Kriegsgefangenenlager), aj napriek tomu, že túto funkciu v podstate nikdy neplnil. V období autonómie tábora trvajúcej od novembra 1943 do novembra 1944 boli jeho veliteľmi SS-Sturmbannführer Friedrich Hartjenstein (november 1943 – 8. máj 1944) a neskôr SS-Hauptsturmführer Josef Kramer (8. máj 1944 – 25. november 1944).

Komplex tábora mal obdĺžnikový pôdorys a do konca vojny dosiahol rozlohy okolo 140 hektárov. Celý priestor bol obohnaný dvojitým ostnatým drôtom, ktorého jeden okruh bol nabitý elektrickým napätím. Rovnakým spôsobom boli ohradené jednotlivé sektory tábora nem. Bauabschnitte.

Prvé stavby, ktoré boli v tábore postavené boli tehlové domy. S ďalšími prichádzajúcimi transportmi sa ale tábor začal rýchlo rozrastať a vznikla potreba postaviť ďalšie ubytovacie kapacity. Potreba ubytovania väzňov najprv viedla k využitiu konských maštalí a neskôr k výstavbe ďalších drevených stavieb. Drevené baraky boli stavané narýchlo, život v nich bol ťažký, v prípade chladnejšieho počasia medzerami medzi doskami prestupoval chlad, v lete v nich bolo neznesiteľné teplo, pretože ich okná sa nedali otvoriť. Po okraji obytných blokov sa nachádzali „hygienické zariadenia“, ktoré pozostávali z latrín a umyvární.

Letecká fotografia tábora v máji 1944

Vchod do tábora tvorí dominantná vstupná brána. V máji 1944 tadiaľ priviedli do tábora železničné koľaje, po ktorých do tábora privážali transporty s ľuďmi. Nad vstupnou bránou bola vystavaná veža, z ktorej je rozhľad na celý areál tábora a na rampu, kde prebiehala „selekcia“ – triedenie väzňov na schopných a neschopných práce. V zadnej časti tábora boli vystavané 4 plynové komory, v ktorých boli pomocou jedu Zyklon B hromadne vraždení ľudia z prichádzajúcich transportov, ale tiež chorí väzni, pri ktorých sa nepredpokladalo skoré zapojenie do práce.

Prvá plynová komora začala fungovať v marci 1942. Postavená bola v jednej z pôvodných hospodárskych budov obce Brezinka. Druhá podobná plynová komora bola dostavaná v júni. Koncom roku 1942 sa začala stavba veľkej plynovej komory pre asi 2000 ľudí a krematória II, blízko mužskej časti tábora. Krematórium III bolo dokončené 26. júna 1942, krematórium II 31. marca 1943.

Krematórium II a III boli vybudované ako prezliekárne a veľké sprchy umiestnené pod zemou. Obete vstupovali do plynových komôr po schodoch, najprv vošli do prezliekárne, kde odložili oblečenie a nahí potom vstúpili do plynovej komory. Išlo o betónovú miestnosť, ktorá bola prepojená s povrchom vetracími komínmi. Vojaci SS tadiaľ sypali do vnútra granuly látky Zyklon B, z ktorej sa uvoľňoval jedovatý plyn na báze kyanidu. Keď už vnútri komôr nezostal nikto nažive nahnali do vnútra väzňov Sonderkommanda, ktorých úlohou bolo odoberanie zlatých zubov a vlasov mŕtvych. Následne mŕtve telá odvliekli do krematórií, kde ich spaľovali v peciach. Popol sa sypal do veľkej jamy blízko krematória. V priebehu času sa pre upokojenie väzňov, ktorých čakala smrť, umiestnili na vchod do komôr nápisy uvádzajúce, že ide o sprchy, v komore boli inštalované atrapy spŕch a väzňom vojaci SS dokonca rozdávali pred vstupom do komory mydlo.

Krematórium IV. bolo zničené počas povstania Židov zo Sonderkommanda 7. októbra 1944. Počas vzbury Židia neďaleko krematória zakopali zápisky a dôležité dokumenty zachytávajúce situáciu v tábore, ktoré boli neskôr využité v súdnych procesoch proti dôstojníkom SS. Krematóriá II. a III. boli demontované na rozkaz SS v novembri 1944 príslušníkmi Sonderkommanda.

Na mieste zničeného krematória sa dajú dodnes nájsť ruiny, ktoré ostali zachované v ich pôvodnom stave.

Ku koncu vojny bolo jasné, že postupujúca Červená armáda oslobodí aj oblasť okolo Osvienčimu. Keďže nacisti už nehodlali riskovať odhalenie svojich zločinov, podobne ako tomu bolo v Majdanku pri Lubline, kde sovietski vojaci našli ešte horiace ohne v krematóriách. Pred svojim odchodom boli krematóriá a plynové komory demontované a ich časti, ktoré nebolo možné odviezť, vyhodené do vzduchu. Obytné bloky boli aj s ľuďmi vnútri zapálené a podľa celkového plánu mal byť celý tábor zrovnaný so zemou. Kvôli rýchlemu postupu Červenej armády však nebol celý zámer uskutočnený, a tak boli vypálené len niektoré časti tábora. Väčšina barakov bola postavená z tehál budov v okolí mestečka Osvienčim. Následne po oslobodení tábora boli mnohé baraky obyvateľmi rozobraté a stavebný materiál použili na stavbu svojich domovov.

27. januára 1945 bol tábor oslobodený 322. streleckou divíziou. Vojaci našli v tábore už len 7600 preživších ľudí. Nacisti pred oslobodením tábora poslali viac než 58 000 ľudí na nútené práce do ríše, väzňov, ktorí neboli schopní pochodu, začali urýchlene vraždiť.