Merovejovci

Merovejská dynastia bola založená náčelníkmi rodov kmeňa Salských Frankov. Frankovia spojení do ligy kmeňov si zriaďovali svoje sídla od 3. storočia na severozápade Rímskej ríše. Iná hypotéza tvrdí, že Merovejovci pochádzali z germánskeho kmeňa Sugambrov (tiež Skambrijci, Sugumbrijci).

Už od prvých rokov jej existencie migrujúce skupiny, viac alebo menej homogénne, neprerušili svoje sťahovanie z východu na západ súc tlačení inými migrantami od východu. Boli priťahovaní Galiou a jej stabilitou, ktorú zabezpečil Pax Romana až do roku 180.[3] Prví Frankovia prenikli do Rímskej ríše legálne, keď niektorí boli zaradení v rímskych légiách a mohli dúfať vo vojenskú kariéru (napríklad Richomer (Ricimer) a Arbogast). Iní sa usídlili na jej území ako kolóni. Zároveň sa sťahovanie Frankov na sever provincie Galia zintenzívňovalo s úpadkom a zánikom Západorímskej ríše. Obohatení službou v rímskych légiách, mnohé veľké franské rody získali miestnu moc. Jeden spomedzi nich, Childerik I. (a jeho syn Chlodovik I.) založili prvú franskú kráľovskú dynastiu.

Historický dokument z merovejského obdobia poskytuje kronika Decem libros historiarum spísaná biskupom Gregorom z Tours a Fredegarova kronika, ktorá však západnou historiografiou nie je považovaná za spoľahlivý zdroj. O dejinách Merovejovcov sa zmieňoval aj východorímsky historik Agathias zvaný Scholastikos a byzantský historik Prokopios Cézarejský, obaja pôsobili v období 6. storočia.

Prvý historicky doložený reprezentant merovejskej dynastie bol Childerich I.,[2] syn polomýtického Merovea. Zo začiatku vládol v rímskej provincii „Druhého Belgicka“ v mene Rímskej ríše.

Mapa Syigariovej provincie

Jeho syn Chlodovik I., kráľ od roku 481,[2] bol jedným z viacerých menších kráľov, ktorí mali rozdelené teritórium Salských Frankov. Chlodovichovo kráľovstvo sa rozliehalo na území bývalého rímskeho obvodu Tournai. Keďže nevládalo zostaviť vyhovujúci počet ozbrojených oddielov pre obranu pred Syagriusom, rímskym veliteľom, Chlodovik mu musel prenechať územie medzi Loirou a Seinou. Preto sa spojil s príbuznými kráľmi v Thérouanne a Cambrai, aby mu pomohli v boji. Keď zvíťazili, Chlodovik I. profitoval z víťazstva len sám. Syagrius prehral, Chlodovik si prisvojil jeho teritórium a využil svoju vládu na to, aby odstránil svojich spojencov.

Franská ríša okolo roku 486

Nasledovné roky rozširoval svoju moc na teritórium, ktoré vyznačoval Rýn okolo mesta Kolín. Kmeň Alamanov, ktorý sa usídlil v Alsasku a v Eifeli a ohrozil nové kráľovstvo Chlodovika I. útokom z východu, bol porazený a anektovaný koncom 5. storočia. Súc si istý vlastníctvom celej severnej Galie od Rýna po Loiru, kráľ Frankov začal dobýjať bohatú Akvitániu, ktorú ovládali Vizigóti a ich kráľ Alarich II..

Bitka Vizigótov a Frankov sa udiala vo Vouillé v roku 507, skončila víťazstvom Frankov a preniesla hranice Franského kráľovstva až k Pyrenejam. Chlodovik I., ktorý sa dal pokrstiť ako katolík v roku 496 v Remeši, preniesol týmto aj na Vizigótov svoje vierovyznanie, pretože boli dovtedy ariáni.

Kráľovstvo Burgundov (do ktorého sa vydala Clotilda, dcéra kráľa Chilperika II.) takisto ako Provensalsko Frankov delilo od Stredozemného mora. Teodorik II., kráľ Ostrogótov nehodlal dovoliť kráľovstvu Frankov, aby sa rozšírilo až po Itáliu. Chlodovik I. však dobyl a pripojil jeho územie k vlastnému kráľovstvu. Táto rýchla expanzia kráľovstva Frankov (lat. regnum francorum) bola uľahčená prijatím katolicizmu a zabezpečila moc galo-románskej aristokracie a katolíckej cirkvi na území Franskej ríše. Chlodovik určil za hlavné mesto tohto štátu okolo roku 507 Paríž.

Originál "Historiae francorum" od historika Gregora z Tours

Chlodovik I. pred smrťou v roku 511 neurčil jediného následníka a kráľovstvo bolo rozdelené medzi jeho štyroch synov. Podľa Gregoira de Tours región Metz dostal Thierry, Orléans Clodomir, Paríž Childebert a Soissons Chlotare. Podľa Bruna Dumézila[4], Geneviève Bührer-Thierry a Charlesa Mériauxa netreba chápať toto ako presné delenie kráľovstva. Tým sa stalo, že štyria bratia boli v tom istom čase kráľmi, no integrita "regnum francorum" zostala sčasti zachovaná. Po smrti jednotlivých Chlodovikových synov (čo často zavinili oni sami) si ich podiely privlastnili žijúci synovia. Tento postup bol podobný ako u rímskych cisárov, napríklad u Konštantína I. Veľmi krehké spojenectvo merovejských kráľov možno doložiť dobytím kráľovstva Burgundov okolo roku 534 kráľmi Childebertom a Chlotarom (na žiadosť ich matky Klotildy, podľa Gregora z Tours) a potom Provensalska.

Kráľovstvo bolo znovu spojené v 558 Chlotarom I.,[2] potom znovu rozdelené medzi jeho synov v 561. Pod vplyvom tejto súťaživosti sa v rámci kráľovstva sformovali tri veľké teritoriálne celky a to Neustria, Austrázia a Burgundsko. Akvitánia prešla pod vládu dynastie nezávislých vojvodov.

V roku 613 Chlotar II., vnuk Chlotara I.,[2] opäť spojil Franské kráľovstvo. Ako upresňuje Bruno Dumézil, rozloha kráľovstva Frankov sa medzi smrťou Chlodovika I. a koncom 6. storočia zdvojnásobila.

Historici dlho považovali delenie územia medzi synov kráľa a následné boje za znak toho, že Germáni a z nich Frankovia považovali kráľovstvo za výhradné vlastníctvo kráľa a že pojem štátu im bol vtedy neznámy. Bruno Dumézil vysvetľuje, že latinský pojem „fisc“ (erár, štátna pokladňa) nikdy nezmizol a že presný zoznam verejných pozemkov mal vo svojej držbe kráľ Merovejovcov.

Na konci 6. storočia zvádzali medzi sebou krvavé bratovražedné boje merovejskí spolukráli a ich manželky. O týchto bojoch píše Gregor z Tours vo svojich análoch „Dix livres d'histoires“: Rodinná hádka znepriatelila v konečnom dôsledku na viac ako päťdesiat rokov dvoch synov Chlotara I., Chilpericha I. a Sigeberta I., takisto ich manželky Fredegondu a Brunhildu.

Podľa Gregora z Tours dala Fredegonda, metresa Chilpericha I., zavraždiť Chilperikovu právoplatnú manželku Galswinthe - vizigótsku princeznú. Sestra Galswinthy, Brunhilda, vydatá za Sigeberta I., požiadala svojho manžela, aby vymáhal odškodné za smrť jej sestry podľa zvykového práva Frankov. Chilperich I. sa najprv podriadil tejto požiadavke, no nakoniec vypukla kvôli odškodnému medzi ním a jeho bratom Sigebertom vojna. Tento konflikt sa často analyzuje ako miera franského kráľovstva na uplatňovanie práva, právo na pomstu v príbehu sa porovnáva s právom lex talionis.[5] Bilancia rodinného konfliktu bola nasledovná:

• Sigebert I. bol zavraždený v roku 575
• Brunhilda sa vydala za Meroveja - syna Chilperika I. , ale ten bol zavraždený, možno na podnet Fredegondy v roku 577
• Chlodovik, jeden zo synov Chilpericha I. zmizol. Podozrenie padalo na Fredegondu, pretože prežili len jej vlastné deti.
• Chilperich I. bol zavraždený v roku 584, možno na príkaz Brunhildy ako pomsta alebo Fredegondou ako trest za znásilnenie.
• Childebert II, syn Sigeberta I., zomrel otrávený v roku 596, možno na podnet Fredegondy.
• Brunhildu odsúdil a popravil 613 Chlotar II. syn Chilpericha I. a Fredegondy.

Po pätnástich rokoch konfliktu začal Chlotar II.[2] znovu spájať kráľovstvo Frankov, pričom sa nevyhol likvidácii rozhnevaných a záujemcov o trón. Zjednotil tieto oblasti:

• Austrázia - východ súčasného Francúzska, východ súčasného Belgicka a Porýnie
• Neustria - severozápad súčasného Francúzska bez Bretónska
• Bourgogne - starovekú Burgondie čiže súčasnú Bourgogne, sever údolia rieky Rhôna (rieka) a Centre (Orléans).

Chlotarovi II. (584 - 629) sa prisudzuje postavenie zámku Clichy v Hauts-de-Seine, Toto sídlo bolo pravdepodobne dokončené pri príležitosti jednej poľovačky. V roku 626 tam uskutočnil Chlotar II. tiež koncil biskupov a princov z Neustrie a Bourgogne. Jeho syn Dagobert I., kráľ Frankov medzi 629 - 639 sa tam oženil s Gomatrude v roku 629, čo dovoľuje úvahu, že palác bol dôležitý.

Z dvoch synov Chlotara II., Chariberta a Dagoberta, prvý zomrel predčasne v 632 a jeho syn Chilperik zomrel krátko po ňom, to bol Dagobert I., ktorý zjednotil územia. Krátke kraľovanie Dagoberta I. znamenalo obdobie vzostupu a relatívneho mieru v merovejskom kráľovstve. Za jeho panovania, počas ktorého boli posledné boje proti Germánii, Frankovia dosiahli rieku Dunaj. Z tejto ich bojovej činnosti je známa bitka pri Wogastisburgu, ktorá podľa záznamu vo Fredegarovej kronike skončila prehrou Frankov v prospech Slovanov vedených franským kupcom Samom. Touto prehratou bitkou sa pre Dagoberta I. a Merovejskú dynastiu začala séria neúspechov s následným úpadkom kráľovskej moci, ktorý pokračoval porážkou v bojoch proti Durynkom a Sasom. Autoritu dynastie podlomil ešte viac, keď súhlasil rozdeliť opäť ríšu medzi nedospelých synov, ktorí sa ocitli pod nadvládou majordómov.

Posledné storočie vládnutia dynastie Merovejovcov znamená nástup politiky rodinnej aristokracie z Austrázie nazývané tiež ako "Pippinády". Po vláde Clotaira II.,[2] Pipin I. de Landen zvaný len „Pippin“[6] sa spojil s kráľom proti kráľovnej Brunhilde a dosiahol tým funkciu majordóma v paláci v Austrázii. Ich potomkovia - majordómovia Grimoald[7] a Pipin II. de Herstal zvaný Prostredný (Pipin Herstalský)[8] zachovávali tento stav a boli striedavo na určité obdobie majordómami paláca v Neustrii. To bolo koncom 7. storočia.

V roku 717 sa objavuje nelegitímny syn Pipina II. Karol Martel (slov.Karol Kladivo) v paláci v Austrázii vo funkcii majordóma. Ocitol sa v konflikte s neustrijskou aristokraciou vedenou Raganfredom, majordómom paláca v Neustrii od roku 715. Neustrijčania urobili merovejským kráľom neznámeho mnícha menom Daniel, ktorý prijal dynastické meno Chilperik II. Pri jeho smrti v 721 nebol menovaný žiaden dedič, vtedy prišiel znovu na scénu majordóm Karol Martel aby ustanovil za kráľa Thierryho IV. Thierry IV. v skutočnosti nemal moc a spoliehal sa na svojho majordóma paláca. Po smrti Thierryho IV. bol Karol Martel natoľko vplyvný, že sa stal majordómom celého kráľovstva. Jeho moc sa definitívne upevnila víťazstvom v bitke pri Poitiers, niekedy nazývanej aj „Bitka pri Tours“ v roku 732, kde premohol Arabov prenikajúcich z Pyrenejského polostrova na juh dnešného Francúzska. Karol Martel zomrel v roku 741.

Jeho syn Pipin III. Krátky[9] zdedil jeho úrad a zúčastnil sa na nastolení posledného Merovejovca na trón v roku 743 - Childérica III. Jeho vláda trvala osem rokov. Potom, ako ho Pipin III. v roku 751 zosadil a poslal do kláštora, dal sa v tom istom roku pomazať v Soissons ako kráľ.[10] V 751 urobil politickú dohodu aj s pápežom a priznal mu právo na územie okolo Ríma, za čo dostal titul kráľ a pápežské pomazanie v roku 754.[11] Týmto sa Pipin zároveň pričinil o založenie pápežského štátu. Týmto aktom skončila Merovejská dynastia a začala vláda Karolovcov.

• Merovejské umenie
• Objav hrobky Childerika I.
• Merovech
• Childerich I.
• Scramasax
• Spata

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Merovejovci

• The Oxford Merovingian page(po anglicky)
• Britannica - Merovingian dynasty(po anglicky)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Mérovingiens na francúzskej Wikipédii, Merovingians na anglickej Wikipédii a Merowinger na nemeckej Wikipédii.

Francúzsky portál