Organizácia Varšavskej zmluvy

• Sovietsky zväz
• Albánska ľudová republika (vystúpila v roku 1968, avšak nezúčastňovala sa už od roku 1961)
• Bulharská ľudová republika
• Česko-slovenská republika (od roku 1960 Československá socialistická republika)
• Maďarská ľudová republika
• Nemecká demokratická republika (vstúpila v roku 1956, vystúpila v októbri 1990)
• Poľská ľudová republika
• Rumunská ľudová republika (od roku 1965 Rumunská socialistická republika)

Formálne to bola reakcia na zriadenie Západoeurópskej únie a Parížskej dohody umožňujúcej vstúpenie NSR do NATO. No v skutočnosti bol cieľ upevnenie si kontroly ZSSR nad Východným blokom^{[chýba zdroj]}.

Deklaratívne bola cieľom Varšavskej zmluvy koordinácia politiky a vytvorenie systému kolektívnej bezpečnosti v Európe^{[chýba zdroj]}, resp. spolupráca vo vojenskej oblasti pri spoločnej obrane socializmu, suverenity a nezávislosti, v skutočnosti bola najmä mocenským nástrojom ZSSR, zaisťujúcim jeho hegemóniu vo východoeurópskom priestore, ako protipól severoatlantického paktu vedeného USA. Najvyšší politický orgán Varšavskej zmluvy bol oficiálne Politický poradný výbor zložený z najvyšších straníckych a štátnych predstaviteľov členských krajín. V praxi však direktívy Spojenému veleniu a štábu Spojených ozbrojených síl prichádzali z Kremľa^{[chýba zdroj]}.

Velenie sídlilo v Moskve a na jeho čele stáli iba sovietski vojenskí predstavitelia. Zástupcovia ozbrojených síl ostatných štátov boli iba styční dôstojníci, prinášajúcimi inštrukcie sovietskeho velenia. Otázky stratégie a taktiky vo všeobecnej rovine neriešilo velenie a štáb Spojených ozbrojených síl Varšavskej zmluvy, ale generálny štáb sovietskych ozbrojených síl. Hlavnými veliteľmi Varšavskej zmluvy boli maršali ZSSR Konev (1955–1960), Grečko (1960–1967), Jakubovskij (1967–1976), Kulikov (1977–1986) a Ogarkov (1986–1991).

Ozbrojené ukončenie Pražskej jari obsadením Česko-Slovenska 21. augusta 1968 sovietskymi, nemeckými, poľskými, bulharskými a maďarskými jednotkami (pozri vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska).

Na konci roka 1989 stratila svoj zmysel. Posledný marcový deň v roku 1991 nadobudol platnosť protokol o zrušení Varšavskej zmluvy. Jeho text podpísali 25. februára 1991 v Prahe ministri zahraničných vecí a obrany šiestich členských štátov. Dokument zrušil vojenskú organizáciu a štruktúru Varšavskej zmluvy. Základná politická dohoda ostala v platnosti. Ministri spoločne konštatovali, že každá krajina má právo zvoliť si vojenské spojenectvo ku ktorému chce patriť, a vzájomné vzťahy sa mali odteraz odohrávať na bilaterálnej úrovni. Zamietli však návrh Poľska a Maďarska zverejniť anulované dohody.

Na zasadnutí Politického poradného výboru Varšavskej zmluvy v Prahe 1. júla 1991 jej členské štáty rozhodli o definitívnom rozpustení paktu. Zrušenie malo nadobudnúť platnosť ratifikáciou parlamentmi všetkých bývalých členov.

Definitívne potvrdenie zániku nastalo integráciou pôvodných členských štátov do NATO a EÚ. 12. marca 1999 vstúpilo do NATO Česko, Maďarsko a Poľsko. Slovensko, Bulharsko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Rumunsko a Slovinsko ich nasledovali v marci 2004.

V novembri 2005 Poľsko ohlásilo, že zverejní podstatnú časť vojenských archívov týkajúcich sa Varšavskej zmluvy. 1 300 bolo označených v januári 2006 ako prístupných a obsah časti dokumentov (približne 100) ostane zatiaľ v utajení.

1. Organizácia Varšavskej zmluvy. In: Pyramída.

• BÍLÝ, Matěj. Varšavská smlouva 1969 – 1985 : vrchol a cesta k zániku. Praha : Ústav pro studium totalitních režimů, 2016. 430 s. ISBN 978-80-87912-69-0.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Organizácia Varšavskej zmluvy