Švédsko

Slovo Švédsko je odvodené od strednej holandčiny a strednej dolnej nemčiny zo 17. storočia. V starej angličtine bola krajina pomenovaná ako Swéoland a Swíoríce (staronórsky Svíaríki). Anglonormani z 12. a 13. storočia používal Suane, Swane (s prívlastkom Suaneis). V škótčine sa objavuje v 16. storočí názov Swane (Swaine). V rannej modernej angličtine sa používal názov Swedeland.

Tradičný švédsky vidiecky dom

Mapa Švédska a Nórska, 1890

Územie Švédska bolo obývané už počas doby kamennej. Najskorší obyvatelia boli zrejme lovci a zberači, ktorí sa živili najmä tým, čo im mohlo ponúknuť more (neskôr nazvané Baltským).

Začiatkom stredoveku patrili Švédi medzi Vikingov. Pokresťančovanie v 12. storočí viedlo k zjednoteniu švédskeho štátu. Východno-západná schizma medzi katolíkmi a východným ortodoxným náboženstvom sa odzrkadlila v častých vojnách medzi Švédskom a Novgorodom, situácia sa upokojila v roku 1323 Nöteborským paktom, ktorým sa stanovili hranice.

Podobne ako novozaložené štáty Nórsko a Dánsko bolo Švédsko v 14. storočí sužované krízami sťaženými aj čiernou smrťou, napriek tomu sa však divoká expanzívnosť tejto krajiny na Škandinávsky polostrov a územie súčasného Fínska nezmiernila. Politické začlenenie budúceho Fínska do Švédska trvalo od roku 1362 až do roku 1809.

V roku 1389 sa tri krajiny – Nórsko, Dánsko a Švédsko zjednotili pod jednu monarchiu (Kalmarská únia). Išlo však o personálnu, nie politickú úniu. Počas 15. storočia vzdorovali Švédi snahe centralizácie moci pod korunou Dánska, čo vyústilo až do ozbrojených konfliktov. Švédsko sa odpojilo v roku 1521, kedy Gustáv Eriksson Vasa, od roku 1523 známy ako kráľ Gustáv I., znovu nastolil oddelenie švédskej koruny od únie. Gustáv Vasa je Švédmi považovaný za Otca národa.

Švédsko prijalo v 16. storočí reformáciu. Luteranizmus sa stal štátnym náboženstvom a odvtedy až dodnes je dominantným teologickým akcentom v švédskom kresťanstve. Švédska cirkev zotrvala pri svojej organizačnej hierarchii zdedenej od rímskokatolíckej cirkvi.

V 17. storočí nastal vzrast Švédska ako jednej z veľmocí Európy vďaka úspešnej spoluúčasti v tridsaťročnej vojne iniciovanej kráľom Gustávom II. Adolfom. Táto pozícia sa však začala drobiť v 18. storočí, kedy imperialistické Rusko bojovalo s vládami severnej Európy vo veľkej severskej vojne, a najmä v roku 1809, kedy sa oddelila východná polovica Švédska, z ktorej vzniklo Fínske veľkokniežatstvo Ruska.

Novodobá história Švédska je pokojná, posledná vojna, ktorej sa krajina zúčastnila, bola výprava proti Nórsku v roku 1814, po ktorej vznikla Švédskom riadená personálna únia s Nórskom. Táto bola v mieri rozdelená roku 1905, napriek rôznym vyhrážkam. Hroziacej socialistickej revolúcii sa Švédsko vyhlo v roku 1917, po čom bol opätovne nastolený parlamentarizmus a krajina sa stala demokratickou. Švédsko ostalo neutrálnym aj počas dvoch svetových vojen, neangažovalo sa ani v studenej vojne a ani dnes nie je členom žiadnej vojenskej aliancie.

V poslednej dobe je Švédsko terorizované výbuchmi. Za prvých deväť mesiacov roku 2019 ich švédska polícia podľa spresnených údajov zaznamenala už 187. Oproti predošlému roku vzrástol ich počet dvojnásobne, pričom násilie a zločin prerastajú zo sociálne vylúčených predmestí do bohatších štvrtí, kde bola donedávna kriminalita ojedinelá. Za výbuchmi sú podľa policajtov súperiace drogové kartely. Britská stanica BBC citovala kriminalistu Amira Rostamiho, podľa ktorého porovnateľná vojna kriminálnych gangov prebieha v súčasnosti snáď jedine v Mexiku.[2]

Riksdag v Štokholme

Švédsko je monarchiou už takmer jedno celé tisícročie, daňový systém kontroluje parlament. Do roku 1866 bol ľud zastúpený v jednej zo štyroch komôr, potom sa Švédsko stalo konštitučnou monarchiou s dvojkomorovým parlamentom – prvou komorou nepriamo volenou lokálnymi vládami a druhou volenou priamo.

Zákonodarná moc bola rozdelená medzi kráľa a parlament do roku 1975. V roku 1971 sa parlament („Riksdag“) stal jednokomorovým. Ústavne má 349-členný Riksdag v Švédsku najvyššiu moc. Členovia parlamentu sú volení na báze pomerného zastúpenia na obdobie štyroch rokov. Ústava („Regeringsformen“) môže byť upravovaná parlamentom, na čo je potrebná prevažná väčšina hlasov a potvrdenie po nasledujúcich voľbách. Švédsko má tri ďalšie zákony na ústavnej úrovni: successionsordningen (Zákon o panovníckom nástupníctve), tryckfrihetsförordningen (Zákon o slobode tlače) a yttrandefrihetsgrundlagen (Základné právo slobody prejavu).

Výkonná moc bola delená medzi kráľa a tajnú radu do roku 1680, po ktorom nastala samovláda kráľa iniciovaná parlamentom. Ako reakcia na porážku vo veľkej severskej vojne bol v roku 1719 nastolený parlamentarizmus. Nasledovali tri druhy konštitučnej monarchie v rokoch 1772, 1789 a 1809, neskôr udeľujúce viaceré občianske slobody.

Parlamentarizmus bol opätovne zavedený roku 1917, počas vlády kráľa Gustáva V. Nasledovalo všeobecné volebné právo ustanovené v rokoch 1918 – 1921. Parlamentarizmus podporoval aj nástupca Gustáv VI. Adolf – až do roku 1975, kedy nová ústava zrušila politickú moc monarchu. Ten je v súčasnosti iba formálnou hlavou štátu s reprezentačnými funkciami.

Sociálna demokracia zohráva hlavnú politickú úlohu už od roku 1932. Jej sociálni demokrati a agrárnici tvoria stabilnú vládnucu väčšinu, rozšírenú počas druhej svetovej vojny. Po roku 1956 v kabinetoch celkom dominovali sociálni demokrati, v parlamente najčastejšie podporovaní ľavicovou stranou a stranou zelených – s výnimkou rokov 1976 – 1982 a rokov 1991 – 1994.

Systém súdnictva je rozdelený medzi súdy s bežnou občianskou a kriminálnou jurisdikciou a špeciálne súdy so zodpovednosťou za spory medzi verejnými a vládnymi autoritami. Švédsko je členom Európskej únie. Do Európskej únie vstúpilo 1.1.1995.

Švédsko je rozdelené na 21 provincií (län; prekladané aj ako "kraj"). V každej je administratívny provinčný úrad (länsstyrelse), ktorý je ustanovený vládou. V každej provincii je tiež oddelená provinčná rada (landsting), ktorá je komunálnym zastupiteľstvom menovaným voličmi provincie. Každá provincia sa ďalej delí na niekoľko obcí (mn. č. kommuner), ktorých je dokopy 290 (údaj z roku 2004).

Do 17. storočia bolo Švédsko rozdelené na kraje (landskap; prekladané aj ako „(historická) provincia“), s ktorými sa dodnes Švédi často identifikujú.

Švédske jazero pri polárnom kruhu

Švédsko má napriek výraznej polohe na sever predovšetkým mierne podnebie, a to najmä vďaka Golfskému prúdu. Na juhu Švédska sú hojne rozšírené listnaté stromy, na severe zas krajine dominujú najmä borovice a brezy. V horách severného Švédska dominuje subarktické podnebie. Na sever od polárneho kruhu slnko počas letných dní vôbec nezapadá, a naopak, v zime sú bez konca a začiatku noci.

Na východe Švédska sa nachádza Baltské more a Botnický záliv, vytvárajúce dlhú pobrežnú čiaru a ešte viac zjemňujúce podnebie. Na západe sa tiahne škandinávska horská reťaz, pásmo oddeľujúce Švédsko od Nórska. Najvyšším vrchom v krajine je Kebnekaise (2 104 m) v Škandinávskych vrchoch. Južná časť krajiny je prevažne poľnohospodárska, lesy pokrývajú menšiu časť územia než ďalej na severe. Zaľudnenie je tu takisto vyššie v južnom Švédsku, centrá sú najmä v údoliach jazier Mälaren a v Öresundskom regióne.

Najväčšími ostrovmi Švédska sú Gotland a Öland. Vplyv na ich spoločnosť a vládu je často opisovaný ako hegemónia.

Do polovice 19. storočia bolo Švédsko rozvojovou krajinou s hladujúcim obyvateľstvom. Ale počas niekoľko desaťročí v priebehu 19. storočia poskytla skupina politikov hlásiacich sa ku klasickému liberalizmu Švédsku slobodu vierovyznania, prejavu, pohybu a taktiež ekonomickú slobodu, takže ľudia mohli začať podnikať a slobodne obchodovať na trhu. Voľný obchod umožnil Švédom špecializovať sa na to v čom boli dobrí, teda na drevárske a železiarske odvetvia, a kupovať za tieto veci produkty potravinárskeho a strojárskeho priemyslu, ktoré Švédi tak lacne vyrábať nedokázali.

Výsledkom bol ekonomický rast a industrializácia, ktoré umožnili vzrast blahobytu a investície do školstva a zdravotníctva. Medzi rokmi 1860 – 1910 vzrástla mzda v priemysle o 170 percent, teda omnoho viac ako v neskoršom období. Stredná dĺžka života sa vo Švédsku zvýšila o 10 rokov a rapídne poklesla dojčenská úmrtnosť. Švédsko v tej dobe nebolo sociálnym štátom, malo skôr bližšie k minimálnemu štátu. Až do 1. svetovej vojny nebola spotreba verejného sektoru vyššia ako 6% HDP.

Sociálni demokrati, ktorí sa chopili moci v roku 1932, pokračovali v liberálnom prístupe k podnikaniu a v politike voľného obchodu. Napriek tomu že vládne investície pomaly rástli, v roku 1950 bol verejný sektor menší ako vo väčšine krajín – zhruba 25% HDP, približne ako v USA a Švajčiarsku. Ekonomike tiež prospievalo, že sa Švédsko nezúčastnilo oboch svetových vojen. Švédske podniky predávali obom stranám, priemysel nebol poškodený a mladí Švédi nezomierali v zákopoch.

Medzi rokmi 1870 – 1970 bol švédsky rast po Japonsku najväčší na svete. V roku 1970 bolo Švédsko štvrtým najbohatším členom OECD, po USA, Luxembursku a Švajčiarsku.

Lenže potom začal narastať sociálny-štát „blahobytu“ umožňujúci politikom redistribuovať bohatstvo, ktoré bolo vytvorené jednotlivcami a trhom. Ekonomika pokračovala v raste: s ohľadom na počiatočné podmienky, dobrý priemysel, vzdelanie a intenzívne pracujúcich ľudí by tento vývoj mohla prekaziť snáď len plánovaná ekonomika. Rast bol ale pomalší ako v ostatných krajinách. Štát blahobytu ľahko spotreboval trhom vytvorené bohatstvo a skomplikoval vytvorenie nového.

Obchodný dom IKEA, jedna z najznámejších švédskych firiem

Od roku 1950 nevytvoril súkromný sektor (v čistom vyjadrení) ani jediné pracovné miesto, zatiaľ čo verejný sektor sa rozrástol najmenej o milión zamestnancov.

Počas 70. rokov sa verejný sektor stával väčším a neproduktívnym a trh práce bol regulovaný. Od roku 1976 do roku 1982 vzrástla verejná spotreba z 50 na 65%. V rovnakom období musela byť päťkrát devalvovaná mena, celkom o 45%. Priemerné tempo rastu kleslo o polovicu na 2% v 70. rokoch a klesalo naďalej v 80. rokoch. V 90. rokoch došlo k veľkej kríze.

Po viac ako tridsiatich rokoch vysokého zdaňovania a rastu sociálneho štátu už nie je Švédsko štvrtou najbohatšou krajinou OECD, ale je až na 17. mieste. Medzi rokmi 1980 a 1999 vzrástol hrubý príjem najchudobnejších švédskych domácností cca o 6%, zatiaľ čo v Spojených štátoch zhruba 3x toľko.

Stredný hrubý príjem domácností na konci 90. rokov dosahoval vo Švédsku 26 800 USD, zatiaľ čo v USA 39 400 USD.

Súčasnú krízu neoliberálneho kapitalizmu Švédsko vďaka silnému sociálnemu štátu dobre prekonalo, na rozdiel napr. od USA, kde dochádza k úbytku strednej vrstvy a čoraz väčšia časť pracujúcej populácie je odkázaná na štátnu pomoc (potravinové poukážky).

• Švédsko má vďaka svojmu sociálnemu systému jednu z najväčších pôrodnosti v rámci OECD.
• V populácii sa stále vyskytuje takmer dvadsaťtisícová skupina pôvodných obyvateľov.
• Fíni sú prvou najväčšou skupinou imigrantov v novodobom Švédsku – počas druhej svetovej vojny sem bolo z Fínska evakuovaných cca 70 000 detí.
• Švédčina je germánsky jazyk príbuzný dánčine a nórčine, ale iný vo výslovnosti a pravopise. Najsilnejším cudzím jazykom je angličtina (najmä v skupine študentov vo veku pod 50 rokov).
• Švédsko má rozsiahly systém starostlivosti o deti, ktorý garantuje dostatok miest pre deti vo veku 1 – 5 rokov vo verejných zariadeniach dennej starostlivosti. Deti 6 – 16 ročné navštevujú povinné základné školy. Po ukončení deviateho ročníka, 90% pokračuje ďalej na stredných školách buď akademického alebo technického zamerania.
• Krajina má len 19% vysokoškolsky vzdelaných ľudí.
• Nezamestnanosť 7,8% (2012)[3]
• Vďaka prisťahovalectvu k 12. augustu 2004 prvýkrát presiahla populácia Švédska 9 miliónov.

Švédsko prijalo kresťanstvo v 11. storočí. Od 16. storočia počas panovania kráľa Gustáva Vasu prijalo Švédsko luteránstvo. Prví švédski reformátori boli Olaus Petri, Laurentius Petri a Laurentius Andreae. Od roku 1530 až do roku 2000 bola jedinou štátnou cirkvou Švédska luteránska cirkev, ku ktorej sa hlási väčšina obyvateľov krajiny (v roku 2019 56% populácie).

K ostatným protestantským cirkvám vo Švédsku (metodisti, baptisti, reformovaní) sa hlásilo 250 000 obyvateľov, tieto cirkvi spolu tvoria tzv. Koncil slobodných cirkví vo Švédsku. K islamu sa v roku 2009 hlásilo 450 000 až 500 000 obyvateľov, čo predstavuje 5% populácie.

Švédsko je jednou z najmenej náboženských krajín vo svete. Podľa prieskumu je vo Švédsku 46 – 85% ateistov.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Švédsko
• Wikislovník ponúka heslo Švédsko

1. "2013 Human Development Report" (PDF). United Nations Development Programme. Archived (PDF) from the original on 18 August 2013. Retrieved 28 July 2013.
2. Švédské Chicago: policie se učí válčit s mafiány [online]. iDNES.cz, 2019-11-13, [cit. 2019-11-13]. Dostupné online.
3. http://epp.eurostat.ec.europa.eu/cache/ITY_PUBLIC/3-31102012-BP/EN/3-31102012-BP-EN.PDF

• SWEDEN.SE – Oficiálna brána do Švédska
• Švédska vláda – Oficiálna stránka
• Riksdag – Oficiálna stránka švédskeho parlamentu