Nemecká literatúra

Hildebrandova pieseň

Z obdobia pred sťahovaním národov sa zachovali Merseburské zaklínadlá (Merseburger Zaubersprüche), ktoré však boli do písomnej podoby dané až v 10. storočí. A keďže boli objavené v 19. storočí v Merseburgskej knižnici, dostali podľa mesta aj svoj názov. Ide o dve zariekadlá – jedno má slúžiť na oslobodenie vojnových zajatcov, druhé je liečivé požehnanie.

Počas sťahovania národov vznikol nový básnický žáner – hrdinská pieseň. Tieto piesne prednášali speváci žijúci na dvoroch. Spev sprevádzala harfa. Hrdinské piesne ospevovali činy vladárov (chválospevy), alebo objasňovali osudy dávnych hrdinov (epické hrdinské piesne). Jedinou zachovalou hrdinskou piesňou v nemecky hovoriacej oblasti je Hildebrandova pieseň (Hildebrandslied).

Začiatok dejín nemeckej literatúry sa zvyčajne datuje od polovice 8. storočia. Okolo kráľa Franskej ríše Karola Veľkého (* 742 – † 814) sa vytvoril kruh učencov, ktorí vyvíjali svoju činnosť na dvorskej akadémii a v kláštoroch (Fulda, St. Gallen, Tegernsee, Freising, Reichenau a i.). Tieto inštitúcie patrili k vedúcim centrám vzdelanosti až do 12. storočia.

Medzi prvé písomné svedectvá patria slovníky. Popri slovníkoch vznikali glosy, čiže vysvetlivky neznámych latinských slov medzi riadkami a na okrajoch latinských manuskriptov. V glosách sa nachádzajú doklady o staronemeckej reči.

V kláštoroch vznikala tiež próza. Medzi najznámejšie diela kláštornej epiky patria dva veľké Biblické eposy z 9. storočia, starosaský Heliand a Kniha evanjelií Otfida von Weißenburga.

Po rozpade Franskej ríše vznikala načas znovu len literatúra písaná po latinsky. Vznikali rôzne legendy, prvé drámy, eposy, hádanky a porekadlá.

Na prelome 10. a 11. storočia vzniká v kláštore St. Gallen prekladová literatúra.

Wolfram von Eschenbach, obrázok autora v Codex Manesse

Literatúru tohto obdobia ovládala cirkev a jej ideológia. Prevládalo ospevovanie asketického života, kázne sú plné strachu zo smrti a posledného súdu.

Duchovní sa snažili pôsobiť aj na obyčajných ľudí, aby ich priviedli na cestu k večnosti. K tomuto zámeru upravovali aj reč, obsah a formu svojich diel. Písalo sa opäť po nemecky. Ide najmä o kázne, biblické príbehy, modlitby a legendy. Vznikali však nielen nábožné texty, ale aj príbehy, ako je Kronika cisárov (Kaiserkronik, okolo roku 1150), v ktorej sa epizodickou formou hovorí v okolo 17.000 veršoch o živote 54 Rimanov od počiatku Rímskej ríše až po prípravu druhej križiackej výpravy. Z tohto obdobia pochádza aj známa Rolandova pieseň (Rolandslied, okolo roku 1170), ktorá popisuje boj Karola Veľkého so Saracénmi v Španielsku.

V polovici 12. storočia však dochádza pod vplyvom rytierskej kultúry k postupnej zmene. Vďaka tomuto z Francúzska pochádzajúcemu vplyvu sa literatúra sa stáva žánrovo rozmanitejšou a autori spracúvajú rôzne témy, ktoré boli v predošlom období považované za nehodné písomného spracovania (dvorská lyrika, zábavné texty). Začína sa tiež prejavovať záujem o jedinca (legendy, hrdinský epos).

V literatúre tohto obdobia sa prejavuje rozporuplnosť vtedajšej spoločnosti. Spolu so vznikom kniežatstiev sa stratil centrálny vplyv a idey rytierstva stratili svoj význam. Prvé diela teda čerpali námety zo života nižších stavov. Stúpol hospodársky význam miest a ruka v ruke s ním aj ich vplyv. Postupne sa stali centrami vzdelanosti. Začali vznikať prvé univerzity (Heidelberg 1386, Kolín 1388). Literatúru formovalo najmä meštianstvo. Na konci stredoveku došlo k rýchlemu vývoju papiera a Johann Gutenberg vynašiel kníhtlač. To umožnilo rýchle rozšírenie literárnych diel medzi relatívne širokú verejnosť, čo podporovalo rozšírenie reformných a revolučných myšlienok.

Erazmus Rotterdamský od Holbeina mladšieho

Prednes ustúpil do pozadia a namiesto veršov začala sa viac pestovať próza. Vznikali nové žánre ako napríklad bájka, novela, didaktická a odborná literatúra. Veľmi populárnou sa stala fraška. Obľúbené boli frašky s Tillom Eulenspiegelom.

Počas vlády Karola IV. sa Praha stala sídlom rímskeho cisára a Karlova univerzita sa stala centrom vzdelanosti. Odtiaľ prúdili nové humanistické myšlienky.

Z Talianska sa začal šíriť nový filozofický pohľad na svet humanizmus a nastúpila nová literárna epocha, renesancia. Stredobodom záujmu sa stal človek spoliehajúci sa na svoje vlastné sily a nie na božie spasenie. Človek si začal viac všímať svet okolo seba a empirickým skúmaním začal pochybovať o cirkevných dogmách. Vznikli nové vedecké metódy, ktoré sa presadzovali na všetkých vtedy známych poliach vedy.

Nemecký humanizmus sa začal, na rozdiel od ostatných európskych krajín, rozvíjať pomerne neskoro – až v druhej polovici 15. storočia a vyznačuje sa špecifickým poňatím v literatúre. Centrami vzdelanosti sa stali univerzity, veľké mestá, ale aj niektoré kniežatstvá (Viedeň, Augsburg, Norimberg, Kolín, či Lipsko a i.). Jeho zástupcovia pochádzali z vyšších vrstiev a písali prevažne po latinsky. Medzi veľkých humanistov sa radia Erazmus Rotterdamský a Johannes Reuchlin píšuci po latinsky a Ulrich von Hutten, či Sebastian Brant píšuci po nemecky.

Reformácia – hnutie s veľkými dôsledkami vyvolal Martin Luther svojím prekladom Biblie v rokoch 1522 a 1534. Okrem rozsiahleho spoločenského dopadu prispela jeho biblia k rozvoju dnešnej nemčiny.

Hans Jakob Christoffel von Grimmelshausen, kresba od Marcusa Bloßa (1641)

Barok sa formoval v pochmúrnej spoločenskej situácii 17. storočia. Bolo to obdobie tridsaťročnej vojny (1618 – 1648), tureckých nájazdov, stupňujúceho sa útlaku a protireformačného boja (náboženské spory medzi katolíkmi a protestantmi).

Kultúru v tom období pestovali predovšetkým na šľachtických dvoroch a spisovateľmi sa stávali učenci a mešťania. Zakladali sa rôzne literárne a jazykové spolky, čo súviselo aj so zjednotením nemeckého jazyka.

Hnutie Sturm und Drang vystupovalo proti útlaku, neslobode, nadvláde rozumu a bojovalo za uplatnenie citov, vášní a lásky. Stúpenci tohto hnutia boli predstavitelia nemeckého preromantizmu. Obdivovali osvietenské hnutie a zavrhovali klasicizmus. Filozofom tohto hnutia bol Johann Gottfried von Herder, ktorý vyzdvihol úlohu ľudovej slovesnosti v literatúre ako zdroja inšpirácie.

Najvýznamnejšími predstaviteľmi tohto obdobia boli Johann Wolfgang von Goethe, Friedrich Schiller a Heinrich Heine.

Gerhart Hauptmann

Naturalizmus sa stal celoeurópskym fenoménom. Je spojený s rýchlo sa rozvíjajúcou industrializáciou, ku ktorej došlo v posledných desaťročiach 19. storočia a ktorá mala nemalý dosah na všetky oblasti života ľudí.

Pojem naturalizmus je v literatúre spojený so snahou autorov ukázať človeka v jeho prirodzenosti, to znamená bez príkras a idealizácie. Literárne diela ovládli témy, ktoré boli ešte pre realistov tabu: alkoholizmus, postavenie žien v spoločnosti, rodinné vzťahy, sexualita či práca vo fabrikách. Pre väčšie priblíženie sa realite postavy rozprávajú dialektom, používajú hanlivé slová a hovorový jazyk podľa toho, z akého prostredia pochádzajú. V centre pozorovania nestojí jedinec, ktorý má možnosť zvoliť si vlastnú cestu, ale kolektív, či človek ovplyvnený prostredím, pôvodom a osudovými udalosťami.

V nemeckej literatúre na rozdiel od iných európskych literatúr nájdeme menej románov, nemeckí spisovatelia však boli plodní na poli krátkej prózy a v lyrike. Medzi najznámejších nemeckých naturalistov sa radí Arno Holz (1863 – 1929, ktorý spolu s Johannesom Schlafom (1862 – 1941) napísal súbor krátkych čŕt Papa Hamlet. Známa je jeho prirovnanie „Umenie = Príroda – x“, pričom x sú schopnosti autora zobraziť verne realitu. Významné dramatické dielo Tkáči (Die Weber) od Gerharta Hauptmanna (1862 – 1946) malo medzinárodný ohlas. Hauptmann v ňom popisuje povstanie sliezskych tkáčov v roku 1944.

Rainer Maria Rilke, kresba od Emila Orlíka (1917)

Na prelome 19. a 20. storočia sa začali v nemeckej literatúre presadzovať viaceré umelecké smery. Popri doznievajúcom naturalizme sa presadzuje impresionizmus, symbolizmus, novoromantizmus, či expresionizmus, ktoré dnes označujeme pojmom moderna.