Mongolsko

Topografická mapa Mongolska

Púšť Gobi v strednom Mongolsku

Po vzniku Kazachstanu prestalo byť Mongolsko najväčším vnútrozemským štátom sveta (zaberá druhú pozíciu). Patrí medzi štáty najviac vzdialené od mora (700 km). V západo-východnom smere meria 2 392 km, od severu k juhu 1 259 km. Dĺžka hraníc predstavuje 8 161 km, z toho 3 485 km pripadá na hranicu s Ruskom a 4 676 km predstavuje hranica s Čínskou ľudovou republikou.[4] Územie Mongolska zasahuje na severe do pásma ihličnatých lesov sibírskej tajgy a rozprestiera sa cez pás stepí až po ázijskú oblasť púští na juhu. Veľká časť krajiny má charakter náhornej plošiny s priemernou nadmorskou výškou presahujúcou 1 500 m; iba 19% rozlohy krajiny sa nachádza pod úrovňou 1 000 m. Najnižším bodom je hladina jazera Chocho Núr (532 m n. m.) v najseverovýchodnejšom cípe krajiny. Kým juhovýchod a juh Mongolska je len mierne zvlnený a zbrázdený stržami, na severe a najmä na západe sa dvíhajú vysoké pohoria Východný Sajan, Changaj a Mongolský Altaj (s najvyššou horou krajiny Hüiten Peak vysokou 4 374 m n. m.). Na juhu Mongolska potom ďalej k východu vybieha o niečo nižšie pásmo Gobijského Altaja. Celý juh a juhovýchod Mongolska zaberá najsuchšie a najnehostinnejšia časť krajiny – púšť Gobi. Medzi horami na západe sa nachádza celý rad veľkých bezodtokových jazier (Char Us núr, Chjargas núr); táto oblasť býva preto nazývaná Jazernou panvou. Tu sa rozprestiera najväčšie mongolské jazero Uvs núr (3 350 km²). V kontraste s juhom, kde chýbajú stále vodné toky, v severnej časti krajiny existuje pomerne hustá riečna sieť. Najväčšími riekami sú Orchon a Selenga, ktoré odvádzajú vodu do ruského jazera Bajkal, patria teda k úmoriu Severného ľadového oceánu. Selenge je na dolnom toku pri ruských hraniciach dokonca využívaná pre lodnú dopravu.

Vzhľadom na polohu na náhornej plošine v stredoázijskom vnútrozemí má Mongolsko extrémne kontinentálne podnebie s veľmi malým množstvom zrážok (najmä v púšti Gobi). Z hľadiska vegetačných a klimatických podmienok je Mongolsko jedným z najnehostinnejších miest na Zemi. Väčšina krajiny je extrémne horúca v lete a studená v zime. V januári prináša studený front z vnútrozemia chlad a teplota na nížinách a v údoliach klesá až na −30 °C. V tomto čase je účinkom teplotnej inverzie oveľa teplejšie na svahoch hôr, kde teplota stúpa s nadmorskou výškou. Na najteplejších miestach vystúpia januárové denné teploty na 0 °C až 5 °C, pričom v noci klesajú na −30 °C v chladných oblastiach nie je zriedkavých ani −40 °C. V lete, najmä v júli vystúpia najvyššie denné teploty na 20 °C až 25 °C. Leto trvá maximálne tri mesiace, pričom už v septembri začnú teploty výrazne klesať. Ročná priemerná teplota v hlavnom meste Mongolska Ulanbátare je približne 0 °C, čo ho robí jedným najchladnejších hlavných miest na svete.[5]

Niekoľko storočí mongolského prenikania cez euroázijský kontinent (obdobie nazývané aj „Pax Mongolica“) radikálne zmenil demografiu a geopolitiku týchto oblastí. Mongoli mali svoj chanát už začiatkom 12. storočia. No najdôležitejšie medzníky Mongolska z hľadiska jej vývoja je nepochybne obdobie Mongolskej ríše. Mongolská ríša sa rozprestierala od východnej Európy, Jadranského mora cez východného Stredomoria až do Číny. Bola to najväčšia ríša v dejinách ľudstva. Jej zakladateľom bol Džingischán. Podarilo sa mu zjednotiť mongolské kmene (Merkiti, Naimani, Mongoli, Ujguri, Keraiti, Tatári a iné menšie kmene) v 1206 tým, že absorboval iné konfederácie do jeho vlastnej. Tak sa začala viac desaťročí trvajúca expanzia jeho ríše na všetky svetové strany. Džingischánovi sa podarilo preniknúť do ázijského Ruska ale aj na územie dnešnej Kórey. Zaujímavé je, že Džingischán nikdy nezačal vojnu ani nenapadol len tak žiadny štát. Bola to väčšinou pomsta za zavraždených poslov alebo obchodníkov. Pred napadnutím, vždy poslal kráľom poslov s výzvou na kapituláciu.

Hranice Mongolskej ríš od jej založenia až po rozpad v rokoch 1206-1294

Rozmach ríše zavŕšil jeho vnuk Chubilaj, za ktorého vlády sa Mongolská ríša sa rozprestierala od východnej Európy, Jadranského mora až do Číny. Chubilaj tiež dal základ storočnej nadvláde Mongolov v Číne založením dynastie Yuan, politicky si pripútal Tibet a uskutočnil výpravy do Japonska a na Jávu. Takto Mongoli politicky a ekonomicky ovplyvnili vývoj takých ríš akými boli Rusko, Čína ale aj dnešný Irán (Perzia). Expanzia mongolskej ríše siahala až na územia dnešných štátov: Čína, Rusko, Ukrajina, Kórea, Azerbajdžan, Arménsko, Gruzínsko, Irak, Irán, Kazachstan, Kirgizstan, Uzbekistan, Tadžikistan, Afganistan, Turkmenistan, Moldavsko, Kuvajt, Poľsko a Maďarsko. Mongolsko malo počas tohto búrlivého obdobia nespočetné množstvo územných sporov. Medzi najvýznamnejšie a najväčšie patria : Prvá vojna s dynastiou Západný Sia, dobytie Kara-kitanského Chanátu, invázia do Chorezmskej Ríše, útoky na Gruzínsko a Povolžské Bulharsko, druhá vojna s dynastiou Západný Sia a dynastiou Ťin.

Ďalším významným obdobím v histórii Mongolska je obdobie nadvlády Číny a Ruska. Veľký vplyv, ktorý Mongoli mali na susedné krajiny v 13. – 15. storočí sa im ako bumerang vrátil v stredoveku, kedy vojenská plemena kočovníkov bola „zmiernená“ tibetským buddhizmom.

V polovici sedemnásteho storočia ovládli čínski Mandžuovia, neskorší zakladatelia vládnucej dynastie Čching, Vnútorné Mongolsko (teda časť historického Mongolska južne od púšte Gobi, Vonkajšie Mongolsko je časťou severne od Gobi) a o pár desaťročí neskôr aj samotné Vonkajšie Mongolsko – územie dnešnej Mongolskej republiky. Mongoli sa tak dostali do akejsi patovej situácie na rozhraní sféry záujmov Čínskeho cisárstva a silnejúceho cárskeho Ruska. Nakoniec však bývalá Mongolská ríša padla do područia Číny, na ktorej periférií zostala až do začiatku dvadsiateho storočia. Čínska nadvláda spojená s neúmerným zaťažením roľníkov, neúnosným daňovým systémom a represáliami páchanými na nomádskom obyvateľstve dala základ modernému skepticizmu Mongolov v oblasti ekonomickej, ale aj všeobecnej spolupráce. Politická reprezentácia Mongolov pod hrozbou expandujúceho Japonska a v prítomnosti poznačenej súperením Ruska a Číny videla svoju jedinečnú príležitosť zlepšiť postavenie národa. Až v roku 1911 po páde čínskej vládnucej dynastie Čching vyhlásilo Mongolsko nezávislosť. Stalo sa teokraciou na čele s náboženským vodcom 8. džebcündampa chutuchtom („žijúcim Buddhom“). V roku 1919 bolo po revolúcii v Rusku Mongolsko obsadené Číňanmi. Neskôr krajinu oslobodili sovietski boľševici, a v roku 1924 komunisti vyhlásili Mongolskú ľudovú republiku. Politické elity Vnútorného a Vonkajšieho Mongolska boli nejednotné, a tak nezávislosť následne vyhlásilo iba Vonkajšie Mongolsko. V zápätí na jeho území vznikol akýsi protektorát pod ruským vedením, zabezpečujúci „ochranu pred čínskou a japonskou expanziou“ a územiu bola zo strany Číny poskytnutá autonómia.

Súčasný prezident Mongolska Tsakhiagiin Elbegdorj

V roku 1921, v Mongolsku definitívne zvíťazila marxistická frakcia, ktorá 26. novembra 1924 vyhlásila vznik Mongolskej ľudovej republiky, čím sa Mongolsko stalo druhou komunistickou krajinou sveta. Až do víťazstva Stalina však MĽR zostávala relatívne nezávislým štátom. To sa definitívne zmenilo dosadením Chorloyna Čojbalsana, Stalinovho poručníka. Pod jeho vedením prešlo Mongolsko všetkými stalinistickými „reformami“: Uskutočnilo pozemkovú reformu, pri ktorej boli roľníci a pastieri donútení vstúpiť do novozaložených družstiev, uzatvorilo 799 z 800 buddhistických kláštorov v krajine, znárodnilo dopravu a vyhnalo všetkých čínskych obchodníkov, ktorí boli dovtedy nosným pilierom mongolského zahraničného obchodu. Podobne prebehli aj v MĽR čistky, pri ktorých bolo v roku 1939 popravených asi 27 000 ľudí, z toho 17 000 buddhistických mníchov. Následný vnútropolitický a ekonomický vývoj krajiny bol až do deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia úzko spätý s vývojom Sovietskeho zväzu. Prebehla až zarážajúco nelogická kolektivizácia hospodárstva, násilná urbanizácia nomádskeho obyvateľstva a pokusy o rozvoj priemyslu. Temer symptomaticky možno povedať, že sovietsky model viedol k rozbitiu fungujúcich štruktúr nomádskeho hospodárstva a zaťaženiu životného prostredia. Vzrástol podiel odlesnenej pôdy, čím bola podmienená jej následná degradácia a v konečnom dôsledku erózia. Dlhodobé dopady takéhoto pôsobenia vyplývajú z dlhej regeneračnej doby stepných a lesostepných pôd a z nenapraviteľného porušenia vysokej úrodnosti stepných pôd pri nedodržaní extenzívneho hospodárenia.

Hoci sa adaptácií sovietskeho modelu rozvoja v Mongolsku dá mnoho vytknúť, prípadne s mnohými podniknutými krokmi nesúhlasiť, je nutné zvýrazniť skorú podporu mongolských elít, zastúpených najmä v osobe Jambyna Bothmonha, perestrojke a glasnosti – po mongolsky il tod – už v polovici osemdesiatych rokov.

Do vlny revolúcií východného bloku sa krajina zapojila až v máji roku 1990 prostredníctvom demonštrácií, protestov a hladoviek. Prvé slobodné voľby sa v krajine konali v roku 1992. Na ťavách a koňoch zo stepí a z púšte Gobi cestovali voliči k voľbám do mongolského parlamentu – Veľkého churalu. Nová ústava bola prijatá v roku 1992. Dve najsilnejšie politické strany nesú názvy Mongolská ľudovo revolučná strana a Mongolská demokratická strana. V krajine sa spočiatku strany pokúšali uskutočňovať politiku radikálnych demokratických a trhových reforiem, na ktoré však spoločnosť reagovala nejednoznačne. Obdobie viacerých vlád bolo poznačené množstvom problémov. Okrem neutešenej sociálno-ekonomickej situácie bola verejnosť neustále konfrontovaná s rôznymi korupčnými aférami a hospodárskou kriminalitou vo vládnych štruktúrach, čo vyústilo v postupný odklon voličov od vládnej koalície.

Oficiálny názov Mongolska je Mongol Uls. Krajina vznikla po zániku Čínskeho cisárstva v roku 1911. Od roku 1921 je známa pod názvom Mongolská ľudová republika a je parlamentnou republikou so systémom viacerých politických strán. Má jednokomorový parlament volený väčšinovým systémom v jednomandátových obvodoch. Zákonodarná moc v Mongolsku náleží Parlamentu či Ikh Huralu (mong.) a má 76 poslancov. Na čele vlády stojí ministerský predseda ktorým je v tomto období Norovyn Altankhuyag (od 2012). Zákonodarným orgánom je jednokomorový parlament. Vláda ako vrcholný orgán výkonnej moci je zborom, kolektívnym exekutívnym orgánom, ktorý reprezentuje predseda vlády. Zásadný ústavný vzťah vlády k parlamentu je vzťah ústavnej zodpovednosti. Hlavou štátu je prezident volený raz za štyri roky v priamych voľbách. Prezident má obmedzené ústavné právomoci a funkciu môže zastávať len dve volebné obdobia. Prezidentské voľby prebiehajú v dvoch kolách. Každá parlamentná strana (sama alebo spoločne s inými) navrhuje svojho kandidáta. Občania Mongolska s aktívnym volebným právom (ktorí dosiahli vek 18 rokov) sa zúčastňujú prvého kola volieb priamym tajným hlasovaním. Veľký štátny chural považuje za zvoleného prezidenta kandidáta, ktorý získal väčšinu hlasov všetkých voličov v prvom kole prezidentských volieb. Ak ani jeden z kandidátov nezískal väčšinu, do druhého kola postupujú dvaja kandidáti s najväčším počtom hlasov. V prípade, že ani v druhom kole nezvíťazí žiadny z kandidátov, vyhlasujú sa nové voľby. Prezident môže byť znovu zvolený len raz. Odo dňa svojej prísahy je prezident uvoľnený zo všetkých svojich predchádzajúcich funkcií.

Mongolsko sa administratívne delí na 21 provincií. Provincie sa delia na niekoľko somonov, strediskových obcí s obchodom, benzínovou pumpou a školou. Najmenšou správnou jednotkou sú osamelé bagy, tvorené len niekoľkými drevenými chatkami. Na ploche 1 564 116 km² žije v Mongolsku okolo 3,2 milióna obyvateľov, veľká časť z nich žije v odľahlých kočovníckych samotách ajloch.

Mongolská vláda stanovila rozvoj priemyselnej výroby orientovanej na export za prioritu. Problémom mongolského priemysle zostáva využívanie zastaraných technológií a zariadení, a s tým súvisiaca nízka produktivita. Celkovo je však priemyselná základňa veľmi malá. Väčšina priemyselnej produkcie vyplýva z ťažby a tomu zodpovedajú rozsiahle investície a dovoz.

Uvedený sektor je pre mongolskej hospodárstva absolútne kľúčový, zabezpečuje cca 22% HDP, 67% priemyselnej produkcie a 90% z celkového mongolského exportu.[7] Pokiaľ ide o ťažobný priemysel, vláda očakáva, že sa budú skúmať nové možnosti ťažby a že budú postavené nové závody, a to s pomocou zahraničných aj domácich investorov (ktorí však aktivity vzhľadom na nejasné prostredia obmedzujú). Na ťažbe nerastov a ich exportu je Mongolsko v podstate závislé. Zo strednodobého hľadiska je cieľom zvýšiť pridanú hodnotu v ťažobnom sektore. Treba konštatovať, že prevažná väčšina všetkých nerastov sa v Mongolsku ťaží povrchovo. Hodnotou vývozu v rokoch 2011 aj 2012 bolo najvýznamnejšie uhlie. Mongolsko sa dokonca stalo najväčším konkurentom Austrálie pri vývoze uhlia do Číny. Na význame však ďalej narastá napr. ťažba železnej rudy, zlata, uránu, molybdénu, ropy, volfrámu, fluoritu a zinku. Celkovo sa v Mongolsku nachádza 69 nerastov a ďalšie zeminy (vrátane vzácnych prvkov). Zlato sa ťaží povrchovo s pomerne nízkymi nákladmi.

Základ mongolského spracovateľského priemyselného sektora (tvoril v r 2012 23% z celkovej priemyselnej výroby) leží v potravinárstve, spracovanie produktov získaných zo živočíšnej výroby (vlna, koža) a v spracovaní nerastných surovín (obohacovanie meďnatej rudy). Spracovateľský priemysel vo vidieckych oblastiach je ale veľmi slabý, negatívny dopad mal najmä rozpad organizovaných reťazcov výkupní surovín. Vážnym problémom sú zastarané technológie a vybavenie, nedostatok kapitálu a finančných služieb na vidieku, vysoké dopravné náklady (spojené so slabo rozvinutou dopravnou infraštruktúrou), nedostatočné normy a štandardy bežné pre vyspelé krajiny a slabá dopravná obslužnosť od veľkých (susedných) trhov RF a ČĽR, ale aj ostatných trhov (napr. západná Európa). Svetovo preslávené sú mongolskej výrobky z kašmíru, ktoré však výrazne zdražujú.

V poľnohospodárskom sektore je zamestnaná viac ako tretina ekonomicky aktívneho obyvateľstva Mongolska a na HDP sa podieľa cca 13%. Chov hospodárskych zvierat zohráva v mongolskej ekonomike kľúčovú úlohu a má zásadný význam pre zamestnanosť (a s tým spojenú sociálna oblasť) aj exportné príjmy. Pastierstva v Mongolsku zamestnáva podstatnú časť vidieckeho obyvateľstva (v r. 2012 cca 300 tis. Pastierov), ale ich počet z roka na rok klesá. Živočíšna výroba tvorí zhruba 70% celkovej produkcie sektora. Chov hospodárskych zvierat je extenzívny a produkcia je závislá na prírodných podmienkach, najmä na teplotách v zime. Adekvátne veterinárna asistencia je dostupná len malej časti chovateľov. V roku 2012 počet hospodárskych zvierat dosiahol podľa mongolských predbežných štatistík 40,9 mil. ks (17,5 mil kozy, 18,1 mil ovce, 2,6 mil dobytok, 2,3 mil kone, 305 tis. Tiav),

Ovčie, konské a hovädzie mäso sú hlavným zdrojom obživy obyvateľov vidieka i miest. Kozy sa chovajú najmä kvôli kozej srsti, ktorá je surovinou pre výrobu kašmíru, ktorý je jedným z hlavných vývozných artiklov. Vyváža sa tiež ovčia vlna a ďalej kože ovčie, kozie aj hovädzie. V Mongolsku existuje aj chov tiav na srsť a využívaná je aj srsť jakov.

Mäso a mlieko sa produkuje pre miestny trh. Mongolsko sa snaží o zvýšenie exportu mäsa, zatiaľ však výrobcovia nie sú schopní dodržať hygienické podmienky spracovania a špeciálne dopravu mäsa. Vývozu do krajín EÚ bránia prísne veterinárne zákony, ktoré nedovoľujú dovoz mäsa a koží z krajín, kde sa vyskytuje slintačka, mor a iné veterinárno nebezpečné choroby. Výskyt týchto chorôb možno vystopovať aspoň v niektorých oblastiach Mongolska takmer každoročne.

Najrýchlejšie sa rozvíjajúce oblasťou služieb je maloobchod a veľkoobchod, značný vývoj je badateľný v oblasti cestovného ruchu a verejného stravovania. Doprava, skladovanie, vzdelávanie, verejná administratíva, finančné služby, zdravotníctvo a sociálne služby a hotelierstvo sú ďalšími zložkami tohto sektoru, ktorý tvorí okolo 45% HDP.

V roku 2012 navštívilo Mongolsko cca 476 tis. turistov. Najviac turistov pricestovalo z ČĽR, RF, Kórejskej republiky, ďalšie miesta zaujímajú Japonsko, USA, SRN, Francúzsko a ďalšie krajiny. Mongolská vláda považuje cestovný ruch za jednu z priorít rozvoja ekonomiky a má cieľ prilákať milión turistov v roku 2015. V posledných rokoch predstavujú príjmy z cestovného ruchu významnú časť (cca 10%) HDP.[8] Vzhľadom na zložité podmienky pre cestovateľov prevláda organizovaná turistika, väčšinou však cudzinci prichádzajú zo súkromných dôvodov.

Značná rozloha krajiny a malá hustota obyvateľstva má za následok relatívny nedostatok dopravných infraštruktúr. Približne len pätina ciest je asfaltovaných (nachádzajú sa v okolí hlavného mesta a miest nad 10 000 obyvateľov). Množstvo cestných stavieb v súčasnosti iba prebieha alebo je v štádiu plánovania. Mongolská železničná sieť má dĺžku 1 815 km a takmer výlučne ide o železničné spojenie RF a ČĽR. Najdôležitejšia a najdlhšia trať je tzv. Transmongolská magistrála (1 111 km), ktorá odbočuje z Transsibírskej magistrály v meste Ulan-Ude a na mongolskom území vstupuje do mesta Suchbátar, vedie cez Ulanbátar až k hraniciam, kde prechádza na územie ČĽR. Existujúce mongolské železnice sú v zastaranom stave a ani po technickej stránke nezodpovedá súčasným potrebám na ich vybavenie i priepustnosť.

Letecká doprava obstaráva najmä vnútroštátnu a medzinárodnú prepravu osôb. V Ulanbátare je jediné medzinárodné letisko Chinggis Khaan v krajine a potom ďalších 19 vnútroštátnych letísk. Z hlavného mesta existuje pravidelné letecké spojenie do Moskvy, Irkutska, Berlína, Pekingu, Soule, Osaky, Tokia a Hongkongu. Rozširovanie leteckej dopravy sa javí ako úplne nevyhnutné, a to aj vo väzbe na rozvoj turizmu.

Pokiaľ ide o zásobovanie elektrickou energiou a jej rozvodnú sieť, líšia sa zásadne situácia v centrálnom regióne a vo vzdialenejších vidieckych oblastiach. Rozvodná sieť je prepojená s RF a ČĽR. Približne 35% vyrobenej energie spotrebuje priemysel, komunálny sektor 14%, poľnohospodárstvo necelé 1%. Približne 20% dosahujú straty v procese prenosu a distribúcie el. energie a približne 20% tvorí spotreba samotných výrobcov el. energie. Vzhľadom na rozľahlosť krajiny a nízky stupeň osídlenia sú veľkým problémom náklady na prenos energie.

Prevažná väčšina elektrickej a tepelnej energie Mongolska (ako celku) sa vyrába v tepelných elektrárňach. Ako hlavný zdroj na výrobu elektrickej energie a tepla sa využíva uhlie. V malej miere sú využívané aj vodné zdroje. Plyn a ropa (mazut) sa na výrobu el. energie takmer nepoužíva. Mongolsko odhaduje svoje uhoľné zásoby na objem presahujúci 160 mld ton. Z toho zásoby uhlia využiteľné na výrobu el. energie predstavujú 13 mld ton. Celkový inštalovaný výkon všetkých existujúcich elektrární Mongolsku je necelých 940 MW, spotreba je o niečo nižšia (problematické sú však výkyvy, preto sa dováža približne 10% z Ruska). Na tepelné elektrárne pripadá 81%, na dieselagregátmi 8%, 3% na vodné elektrárne a 0,2% na slnečné a veterné zdroje. Mongolsko rozhodlo o postupnej privatizácii energetického sektora. Túto situáciu však komplikuje fakt, že ceny energií sú doteraz regulované a stratové. Od roku 2014 by ceny mali byť trhové. Jadrová energetika v krajine nie je využívaná, a to aj napriek tomu, že na území Mongolska sa nachádzajú bohaté ložiská uránovej rudy. Podľa informácií z rôznych zdrojov sa zásoba uránu v Mongolsku pohybuje približne v rozmedzí od 100 000 do 1 až 3 mil ton.

V oblasti telekomunikácií rýchlo narastá počet mobilných telefónov, ktorý už prevýšil počet pevných liniek. Počet užívateľov mobilných telefónov na konci r. 2012 dosiahol 3,4 mil. (rast o 14% oproti predchádzajúcemu roku) a užívateľov káblovej televízie 231 tis. V hlavnom meste je dobré internetové spojenie. Do oblasti telekomunikácií smerujú zahraničné investície aj zahraničné rozvojová pomoc, predovšetkým z ČĽR, Kórejskej republiky a Japonska.

Témy ktoré sú po stáročia uchovávané prostredníctvom ľudových piesni sú predovšetkým láska k rodičom, statočnosť, smútok po domove, túžba vrátiť sa na miesto narodenia. Kone vždy hrali dôležitú úlohu v každodennom živote Mongolov aj umení. Mongoli majú veľa bájnych hrdinov z dávnych čias. Jurty sú súčasťou národnej identity. Džingischán je opisovaný ako vodca všetkých ľudí, ktorí žijú v stanoch. Ešte aj dnes žije veľa obyvateľov v tradičných jurtách, dokonca aj v hlavnom meste Ulanbátare.

V 17. storočí sa tibetský budhizmus stal dominantným náboženstvom v Mongolsku. Tradičný šamanizmus, bol s výnimkou odľahlých oblastí vytlačený na okraj spoločnosti. Niektoré tradičné praktiky šamanizmu boli začlenené do budhistickej liturgie. Tibetský budhizmus je rituálne náboženstvo s veľkým počtom božstiev. Toto inšpirovalo vznik náboženských objektov vrátane obrazov a sôch. Po stalinských čistkách v roku 1930, boli budhizmus i šamanizmus prakticky zakázané. Od roku 1990 sa v Mongolsku snažia viaceré kresťanské cirkvi získať oporu. Asi 4% mongolského obyvateľstva tvoria moslimovia.

Festival Naadam v roku 2006

Každý rok sa kočovní pastieri schádzajú na tradičných národných slávnostiach Naadam, ktoré trvajú tri dni. Naadam je štátny sviatok, ktorý sa oslavuje každoročne počas letného slnovratu. Ide o tradičný festival konaný po celej krajine. Muži na nich súperia v troch športových disciplínach[10] – v zápasení, jazde na koni a v lukostreľbe. V zápasení sa stretáva 1024 zápasníkov, bez váhového obmedzenia, až kým elimináciou neostane jediný neporazený. V dostihoch je vybraných 1000 najlepších koní z celého Mongolska, ktoré pretekajú na trati dlhej 15 – 30 km podľa veku koňa. V lukostreľbe musia muži trafiť 33 terčov na vzdialenosť 75 metrov. Ženy majú terče o 10 metrov bližšie. Každá súťaž dodržiava prastaré pravidlá a sprevádzajú ju tradičné rituály. Ženy súťažia len v lukostreľbe a jazde na koni. Najväčší festival Naadam sa koná v hlavnom meste Ulanbátar počas štátneho sviatku od 11. do 13. júla na Národnom športovom štadióne. V roku 2010 bol Naadam zapísaný na Reprezentatívny zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.[11]

Mongolská púšť Gobi je bohatým náleziskom skamenelín dinosaurov.[12] Na celej ploche sú sústredené tisíce fosílií rôznych druhov pravekých zvierat. Princíp fosílii spočíva v tom, že zviera zahynulo a kleslo pod hladinu mora, jazera alebo rieky. Mäkké časti tela sa rozpadli a ostala len holá kostra. Do kostry začali prenikať minerálne látky, ktoré sa na kosti usadzovali a zabránili ďalšiemu rozpadu. Minerály, ktoré sa na kosti usadzovali celé stáročia v rôznych vrstvách spôsobili, že kosti akoby skameneli. Takéto kosti po ústupe mora nachádzame v púštiach, kde sa niekedy rozkladalo more alebo iných náleziskách. Dnes sú vedci schopní, pomocou počítačových simulácii, zistiť, čo zviera jedlo a ako žilo. Súčasná vláda si uvedomuje význam týchto kostrových nálezov pre krajinu a preto zvyšuje objem podpory na ich výskum a prezentovanie zahraničným turistom.[13]