Boj o investitúru

Boj o investitúru bol mocenský konflikt medzi pápežmi a rímsko-nemeckými cisármi v rokoch 1075–1122, keď došlo k vzostupu moci a autority pápeža aj v dôsledku clunyjského hnutia.

Henrich IV. prosí Matildu Toskánsku a opáta Huga z Cluny o sprostredkovanie stretnutia s pápežom Gregorom VII.

Nemecký cisár Oto I. odovzdal duchovným kniežatám kráľovskú súdnu právomoc, vyberanie daní a poskytol im územie, takže boli imúnni pred zásahmi štátnych úradníkov. Oto I. si zaistil vplyv na cirkev tým, že vymenoval biskupov a opátov, prijímal ich lénne služby odovzdaním biskupskej palice, neskoršie prsteňa.[1]

V tejto praxi pokračovali aj ďalší panovníci, čo nakoniec vyústilo do sporu. Cisári Henrich IV. a Henrich V. sa snažili udržať si právo investitúry (vymenovať biskupov a dohľad nad voľbou pápeža). Rím roku 1059 zakázal obsadzovanie cirkevných úradníkov laikmi a vymenovanie biskupov nemeckým kráľom. Clunyjské reformné hnutie podporovalo tento cieľ a odsudzovalo udeľovanie cirkevných úradov laikom. Spor o investitúru prepukol za pontifikáciu pápeža Gregora VII., ktorý roku 1075 vyhlásil primát duchovnej moci nad svetskou a postavil sa za nezávislú (kanonickú) voľbu biskupov. Vo svojom Dictatu papae sformuloval pre nemeckého cisára rad požiadaviek, medzi ktorými nechýbalo ani právo na dosadzovanie a odvolávanie panovníkov. Tohto práva sa mal vzdať aj Henrich IV.

Spor bol dočasne prerušený zmierením v Canosse (1077). Cisárske vojská síce v roku 1084 obsadili Taliansko a Rím, ale v roku 1122 bol Henrich V. nútený uzavrieť s pápežskou kúriou kompromis - tzv. Wormský konkordát z roku 1122, v ktorom akt biskupskej voľby bol rozdelený na časť svetskú a cirkevnú.