Operácia Barbarossa

Nacistické Nemecko spolu so svojimi európskymi spojencami zhromaždilo 191 divízií, ktoré zahrnovali 5,5 milióna mužov 4 300 tankov, 47 200 diel a mínometov, okolo 2255 až 3664[2] bojových lietadiel. Rozkaz k útoku očakávali v dobre vybudovaných východzích postaveniach. Ich prieskumné lietadlá už pol roka prelietavali nad západnou časťou ZSSR a získavali tak informácie o rozmiestnení sovietskej obrany. Sovietska strana proti tomu podnikla iba čiastkové kroky, pretože Stalin potieral akúkoľvek iniciatívu veliteľov jednotiek v pohraničných oblastiach, aby ich činnosť nepôsobila ako provokácia. Je však zarážajúce, že prevažná časť sovietskych zásob a letísk sa nachádzala v relatívnej blízkosti hraníc. Tak okamžite po začiatku útoku padli do rúk okupantom.

Nemecké velenie organizovalo svoje sily do troch silných skupín, ktoré útočili z Poľska, Slovenska, Maďarska a Rumunska. Menšia skupina útočila z oblasti Fínska a Nórska. Veliteľom nemeckých vojsk na bojisku bol maršal Walther von Brauchitsch.

• Severný smer útoku si razil cestu pobaltskými republikami a jeho cieľom bol Leningrad a potom Archangeľsk. Tvorila ho skupina armád Sever, ktorej velil poľný maršal von Leeb. Tvorila ju 16. armáda generála Buscha, 18. armáda generálplukovníka von Küchlera a 4. tanková skupina generálplukovníka Hoepnera, pozostávajúca z 2 mechanizovaných zborov pod vedením generálov von Mansteina a Reinhardta. Zo vzduchu úsek frontu zaisťovala 1. letecká armáda generálplukovníka Kellera.
• Stredný, najsilnejší smer útoku si razil cestu severnou Ukrajinou a Bieloruskom; primárnym cieľom útoku bolo zničiť sovietske jednotky v trojuholníku Brest – Vilnius – Smolensk, následne sa mali tieto vojská stočiť na Moskvu a k rieke Volge. Skupine armád Stred velil poľný maršal von Bock. Útočnú päsť tvorila 2. tanková skupina generálplukovníka Guderiana, 3. tanková skupina generálplukovníka Hotha, 4. armáda maršala von Kluge, 9. armáda generála Straussa a 2. letecká armáda poľného maršala Kesselringa.
• Južný smer si razil cestu Ukrajinou a jeho cieľom bol Kyjev, neskôr sa mal prebojovať až k Astrachani, na pobreží Kaspického mora od ostatných skupín armád ho delili Pripiaťské močiare. Skupine armád Juh velil poľný maršal von Rundstedt. Mal k dispozícii 6. armádu maršala von Reichenaua, 17. armádu generála von Stülpnagela a 1. tankovú skupinu generála von Kleista, vzdušný priestor zabezpečovala 4. letecká armáda pod velením generálplukovníka Löhra.
• Z polárnych oblastí Nórska smerom na Murmansk útočil zbor generála von Falkenhorsta podporovaný 5. leteckou armádou generála Stumpffa.

Samotné sovietske ozbrojené sily mali krátko po začiatku bojov v 187 divíziách na bojisku necelé 3 milióny mužov, 38 000 diel a mínometov, vyše 9 917 vojenských lietadiel[3] a až 13 100 tankov. Červená armáda sa však práve v tejto dobe nachádzala v štádiu prestavby a modernizácie. Len málo z jej skoro desaťtisíc lietadiel sa dalo porovnať s modernými strojmi Luftwaffe. Navyše takmer polovica strojov bola v nevyhovujúcom technickom stave. Na nové stíhacie stroje Jak-1, či MiG-3, ktoré sa v tom čase začali dodávať vzdušným silám, sa piloti sotva začali precvičovať. Podobne to bolo i s bombardovacími a bojovými Pe-2 a Il-2. Základom boli nemoderné I-16, alebo ešte zastaranejšie I-153.

Sovietske tanky BT patrili spolu s typom T-26 k najrozšírenejším sovietskym tankom na začiatku operácie.

Sovietske tankové jednotky boli v tej dobe vybavené najmä tankmi BT-5, BT-7 a hlavne T-26. Aj keď nešlo o najmodernejšie konštrukcie boli tieto tanky „papierovo“ rovnocenné nemeckým strojom PzKpfw II, PzKpfw 35 a PzKpfw 38[4], takisto väčšine starších typov PzKpfw III. Nasadenie sovietskych tankových vojsk bolo poznačené mnohými chybami. Závažné bolo najmä to že pred vojnou Stalin zlikvidoval väčšinu dôstojníckeho zboru Červenej armády. Tankové, či mechanizované zbory boli zrušené a ich tankové jednotky rozdelené medzi pechotné divízie. Keď sa začala vojna, neboli sovietske vojská schopné postaviť proti nemeckým tankovým klinom väčšie množstvá svojich obrnencov. Ak sa to aj podarilo, boli sovietske tanky rýchlo ničené útokmi nemeckých strmhlavých bombardérov. Až polovica tankov Červenej armády bola v nevyhovujúcom technickom stave, chýbali náhradné diely, viazli aj dodávky pohonných hmôt. Chýbala kvalitná protitanková munícia. To všetko sa podpísalo pod ich slabosť. Významný bol i fakt, že dôstojnícky zbor nemal prakticky žiadne skúsenosti s vedením operácií veľkého rozsahu, striktne sa pridržiaval nezmyselných smerníc a príkazov vyššieho velenia, ktoré nemalo v prvých dňoch bojov dostatok presných informácií o dianí na fronte. Pod neúspechy v počiatočných fázach bojov sa podpísala i slabá koordinácia vojsk, spôsobená okrem chýb velenia aj nedostatkom rádiostaníc, veľmi pálčivým najmä u tankových jednotiek.

Takzvaná Stalinova línia, ktorú ZSSR budoval začiatkom 30. rokov na svojich západných hraniciach nebola pri nemeckom vpáde taktiež bojaschopná. Sčasti preto, že jej výzbroj bola demontovaná a odvezená do oblastí, ktoré ZSSR obsadil v roku 1939 a 1940, tamojšie opevnenia sa však v dobe napadnutia krajiny iba začínali stavať. Druhým problémom bola vtedajšia sovietska vojenská doktrína, tá počítala s tým, že ZSSR nikto nemôže nečakane napadnúť. Ak by sa aj tak stalo, jednotky Červenej armády ho mohutným protiútokom vytlačia na jeho vlastné územie a tam zničia. Neúspešná realizácia tohto plánu vyšla Sovietsky zväz v lete 1941 veľmi draho.

Sovietske sily čeliace vpádu vojsk osi na hraniciach boli rozčlenené do šiestich frontov v troch smeroch:

• Severný front vedený generálplukovníkom M. M. Popovom bránil oblasti hraničiace s Fínskom. Zahrnoval jednotky 14., 7. a 23. armády ako aj množstvo menších jednotiek.
• Severozápadný front spadal pod velenie generálplukovníka F.I. Kuznecova bránil oblasť pobaltských republík. Tvorilo ho 34 divízií 8., 11. a 27. armády.

Oba fronty brániace severný smer boli podporované severnou a baltskou flotilou.

• Západný front pod velením generála D. G. Pavlova pozostával z 3., 4., 10. armády a veliteľstva 13. armády, pod ktoré spadali ostatné samostatné jednotky. Celková sila frontu bola 45 divízií.
• Juhozápadný front generálplukovníka M. P. Kirponosa tvorilo 45 divízií 5., 6., 12. a 26. armády ako aj rad menších jednotiek.
• Južný front pod velením generála I. V. Ťuleneva bol vytvorený až 3 dni po útoku 25. júna 1941 z jednotiek 9. a 18. armády s 2. a 18. mechanizovaným zborom, mal celkovú silu 26 divízií.

Do bojov pri Čiernom mori zasiahla aj sovietska Čiernomorská flotila.

V zálohe sovietskeho vrchného štábu sa okrem toho nachádzala 16., 19., 20., 21., 22. a 24. armáda, ktoré boli neskôr označené ako Záložný front.

Pôvodný nemecký plán

Ráno 22. júna 1941 nacistické Nemecko spoločne so svojimi európskymi spojencami napadli Sovietsky zväz a začali tak jednu z najbrutálnejších a najväčších vojnových kampaní v histórii ľudstva.[5] Boje sa začali na nemecko-sovietskej hranici dlhej od Baltu po ústie Dunaja 2 000 km a o tri dni neskôr aj na hranici ZSSR, Fínska a Nórska dlhej 1 200 km.

Samotný útok bol veľmi dobre pripravený a utajený. Medzi vojakmi pred začiatkom kolovali domnienky, že cieľom je prechod územím Sovietskeho zväzu (so Stalinovým požehnaním) a útok na kolónie Veľkej Británie. Sovietsky zväz bol do poslednej chvíle radovými vojakmi považovaný za spojenca Nemecka. Až večer 21. júna bol vojakom prečítaný Hitlerov propagandistický oznam vysvetľujúci dôvody napadnutia Sovietskeho zväzu.

O 3:15 (5:15 moskovského času) sa ako prvá začala nemecká delostrelecká príprava v oblasti Brestu. 3:40 nasledovali útoky nemeckých strmhlavých bombardérov. O 4:15 začali nemecké vojská prekračovať rieku Západný Bug (úderná jednotka 3. tankovej divízie predtým dobyla Kodenský most), čím fakticky vstúpili na územie Sovietskeho zväzu.

Samotnému útoku na mnohých miestach predchádzali diverzné akcie nemeckých špeciálnych jednotiek Brandenburg tajnej služby Abwehr[6]. Viaceré z nich boli vykonané vojakmi prezlečenými do sovietskych uniforiem. Tieto jednotky mali zväčša za úlohu zaistiť dôležité mosty alebo sa zamiešať medzi ustupujúce sovietske jednotky a poskytovať spravodajské informácie.

Nemci mali hneď od začiatku veľkú prevahu a úspešne postupoval na všetkých smeroch. Zaskočená Červená armáda kládla intenzívny odpor iba lokálne, čo nebol pre skúsené nemecké jednotky žiadny podstatný problém. Luftwaffe si hneď prvý deň získala vzdušnú prevahu, keď pri opakovaných náletoch a vzdušných bojoch v priebehu 1 dňa zničila 1200 sovietskych lietadiel. Veliteľ letectva Západného frontu v Bielorusku, generál I. I. Kopec v priebehu 22. júna obletel všetky svoje podriadené letiská. V zdesení zo vzniknutej situácie po pristátí spáchal samovraždu.

Informácie o napadnutí krajiny obyvateľstvu o 12. hodine 22. júna vyhlásil v rádiu minister zahraničných vecí V. M. Molotov. Ako prvý označil konflikt za vlasteneckú vojnu. Zároveň nezabudol dodať, že krajina vedie spravodlivú vojnu a nepriateľ bude porazený.[7]

Nemecké jazdectvo prechádza horiacou bieloruskou dedinou pri Mogileve.

Na zemi postupoval Wehrmacht úspešne vpred, obchádzal miesta odporu a rýchlo obkľučoval neorganizovane nasadzované jednotky Červenej armády. Tie síce dostali rozkaz okamžite prejsť do protiútoku, ale boli nasadzované jednotlivo, bez prípravy a znalosti situácie na fronte. Nemci tak boli vďaka sústredeniu svojich síl pri hraniciach schopní efektívne porážať svojho nepriateľa a rýchlo postupovať na hlavných smeroch do vnútrozemia. Na mnohých miestach boli nemecké vojská vítané ako osloboditelia od boľševizmu. Prvý vážnejší odpor na dôležitom smere v oblasti Brestu a Koveľa kládol iba 15. strelecký zbor. Jeho jednotky zväčša nemali šancu organizovane sa prebiť z obkľúčenia a boli zajaté. Tvrdo sa bránili jednotky obkľúčené v brestskej pevnosti, ktoré spôsobili nemeckej 45. divízii ťažké straty. Niektorí z obrancov vyšli z ruín a pivníc až na konci leta 1941, medzi tým si bol pevnosť, ktorá odolávala nemeckým jednotkám dlhšie než celé Francúzsko, pozrieť dokonca sám Hitler. Ale miestny hrdinský odpor Nemcov nemohol zastaviť. Pri bojoch západne od Minsku Sovieti zle odhadli dislokáciu nepriateľských obrnených síl, tým sa podarilo preniknúť hlboko do tyla Západného frontu, obsadiť Slonim, na ceste medzi Bialystokom a Minskom, čím odrezali celý prvý sled sovietskeho Západného frontu. Nemci rozvrátili tylo sovietskych vojsk dislokovaných pri hraniciach bez toho, že by boli schopné podniknúť efektívne protiútoky. Sovietske sily začali byť obkľučované v oblasti západne od Bialystoku, južne od Grodna s hrdlom pri Volkovsku. Pozdĺž krídel sovietskych vojsk postupujúcimi tankovými skupinami generála Guderiana na juhu a generála Hotha na severe. Sovieti síce začali svoje sily z výbežku siahajúcemu až takmer k hraniciam sťahovať ale bolo neskoro. Jadru sovietskej 3. armády sa síce podarilo ustúpiť okolo Volkovska na východ, čakalo ich však ďalšie obkľúčenie. Nemci medzi Lidou na severe a Baranoviči na juhu uzatvárali druhé kliešte obkľúčenia západne od Minska. Minsk padol už po 5 dňoch bojov. V rozsiahlom kotli medzi Minskom a Bialystokom do 14. júla Nemci zajali 270 – 300 000 sovietskych vojakov a získali asi 2 500 tankov.[8] Východne od neho boli nemecké vojská zadržané pri Borisove. Následne začala byť narýchlo pripravovaná obrana na úseku Smolensk – Moskva, kde sa línia tiahla od Vitebska po Mogilev.

Stalin rozhorčený z katastrofy na tomto úseku nariadil zatknutie veliacich dôstojníkov Západného frontu. Okrem jeho veliteľa generála Pavlova to boli náčelník štábu frontu Klimovskich a veliteľ 4. armády Korobkov. Všetci traja vysokí dôstojníci boli napriek ich obhajobe z objektívnych príčin porážky vlastných vojsk obvinení z protisovietskej činnosti a popravení.

Pre sovietsky režim nastal pri nemeckom postupe problém, čo s množstvom politických väzňov, ktorých boľševické represné zložky zatkli na novonadobudnutom území západného Bieloruska, západnej Ukrajiny, východného Poľska, v Pobaltí a Bukovine. 24. júna 1941 vydal Berija rozkaz na likvidáciu politických väzňov na ohrozených územiach. Väzni boli na mnohých miestach vraždení bez súdu, často veľmi krutým a barbarským spôsobom. Na mnohých miestach sa NKVD nepodarilo pred príchodom Nemcov povraždiť všetkých väzňov. Výška obetí vo vnútrozemí, kde mohlo NKVD pôsobiť dlhšiu dobu, nebola dodnes vyčíslená[9]. Zdroje poukazujú, že muselo ísť o desiatky tisíc životov. V období nacistického vpádu do krajiny podľa viacerých zdrojov tiež zahynulo najväčšie množstvo väzňov v sovietskych Gulagoch[10].

Nemecký PzKpfw IV 8. obrnenej divízie prekračuje rieku pri zničenom moste počas bojov na Leningradskom smere.

Skutočne bleskový bol postup armádnej skupiny sever cez pobaltské republiky na Leningrad, kde Nemci dobre využili kvalitnú cestnú sieť v týchto krajinách. Veľmi dôležité bolo získanie mostov cez Dvinu, odvážnym útokom pri meste Dvinsk 26. júna 1941. Rýchly postup tiež spôsobil fakt, že vojenské jednotky tvorené z brancov povolaných z miestneho obyvateľstva nekládli Nemcom odpor a to, že Sovieti tu preto nemali dostatok bojaschopných jednotiek. Ich neskorší postup sa však onedlho spomalil po odvolaní podstatnej časti tankových vojsk neďaleko od druhého najväčšieho sovietskeho mesta.

25. júna začali nemecké a fínske vojská viesť boje na línii od Karélie až po polostrov Kola. Sovietske vojská neboli ani v tejto oblasti pripravené a neočakávaný útok početnejších vojsk a nedokázali nepriateľský postup zastaviť. Bojové operácie takéhoto rozsahu sa v polárnych podmienkach dovtedy nikdy neviedli a ani jedna zo strán nebola pripravená na ťažkosti, ktoré tu dlhotrvajúca bojová činnosť prinesie. Sovietsky zväz na tomto úseku frontu nakoniec zachránila neochota Fínska pokračovať v útoku po dosiahnutí pôvodných hraníc z roku 1940.

Nemeckí pešiaci pri bojoch na Ukrajine, júl 1941.

Na juhu, na osi postupu južne od Pripiaťských močiarov, čelili nacistické vojská väčšej koncentrácii nepriateľských síl, ktorým sa po väčšinu júla darilo viesť pomerne úspešné ústupové boje. Nacistické jednotky dočasne zastavené pri Rovne pred Kyjevom. Už 9. júla však dobyli Žitomir a tým priamo ohrozili Kyjev. Sovietske vojská sa pokúšali zabrániť svojmu obkľúčeniu v oblasti Kyjeva a pri Berdičeve viedli takmer týždeň ťažké boje.

V strede júla sa sovietske vojská pod vedením maršala Buďonného pokúsili na juhu Ukrajiny o protiútok pri Umani. Na krátko zastavili nemecké jednotky, ale sami sa dostali do obkľúčenia rýchlo postupujúcimi nemeckými tankovými skupinami. 8. augusta 1941 prestalo v bezvýchodiskovej situácii 20 sovietskych divízií klásť odpor.

Za prvý mesiac vojny Červená armáda utrpela katastrofálne straty. 850 000 vojakov bolo mŕtvych alebo ranených, asi 1 milión sa dostal do zajatia. Stratených bolo 9 500 diel, vyše 6 000 tankov a asi 3 500 lietadiel. Nepriateľ obsadil podstatnú časť krajiny do hĺbky 300 až 600 km a naďalej intenzívne postupoval. Sám však utrpel nemalé straty, tie síce neboli také vysoké ako uvádzali sovietske vyhlásenia. Na nemeckej strane padlo asi 100 000 vojakov, čo je trikrát viac než padlo za celé ťaženie západnou Európou. Nemci stratili asi 40 % tankov, ktorými vpadli do ZSSR a asi 950 lietadiel.

Situácia na fronte od júna do augusta 1941

Pri Kyjeve okolo ktorého sa začala uťahovať slučka obkľúčenia sa nachádzalo ešte veľké množstvo sovietskych vojsk. Tie ho mali podľa príkazu Stalina brániť za každú cenu. 21. augusta nemecké vojská dosiahli Dneper. V tej dobe už Žukov radil Stalinovi, aby boli vojská na ohrozených úsekoch stiahnuté zo západného brehu Dnepra, inak im hrozí obkľúčenie. Stalin však zareagoval iba tým, že Žukova odvolal z postu náčelníka generálneho štábu a nahradil ho maršalom Šapošnikovom. 9. septembra vydal rozkaz aby sa vojská pripravili na ústup, ktorý sa však nikdy neuskutočnil. Už 25. augusta totiž začala nemecká 2. tanková skupina pod Guderianovým vedením postup na mesto od Gomeľa. O niekoľko dní zaútočila aj 1. tanková skupina von Kleista pri Kremenčugu a Čerkassoch. 14. septembra 1941 sa spolu tieto kliešte zovreli pri Lochvici. Červenou armádou držaná oblasť v trojuholníku Kyjev – Čerkassy – Lochvici sa čoskoro rozpadla na menšie ohniská odporu. Pokusy o prelomenie obkľúčenia neboli sústredené na jedno miesto a boli vykonané nedostatočne pripravenými vojskami. Kyjev padol 20. septembra 1941. Posledné ho opúšťali jednotky 4. divízie NKVD, ktoré zamínovali centrum mesta, mnohé administratívne a historické budovy, zničili všetky mosty cez Dneper a zanechali mesto bez elektrickej energie. 26. septembra prestali všetky sovietske jednotky v kotli klásť organizovaný odpor. Veliteľ Juhozápadného frontu maršal Buďonnyj na poslednú chvíľu odletel lietadlom do Moskvy. Jeho zástupcovia, generáli Kirponos a Tupikov, padli v boji. Veliteľ 6. armády generál Potapov bol zajatý. Viac než milión sovietskych vojakov a dôstojníkov zahynulo, bolo zajatých, alebo sa v neprehľadnej situácii rozptýlilo. Do nemeckých rúk sa dostalo asi 532 000 – 650 000 zajatcov, 3718 kanónov, 884 tankov a množstvo iného vojenského materiálu, ktorý Sovieti nestihli znehodnotiť. Z kotla uniklo len asi 15 – 20 000 mužov. 5 sovietskych armád a s nimi celý Juhozápadný front prakticky prestali existovať. Bola to katastrofálna porážka Červenej armády, likvidácia Kyjevského kotla však dala čas sovietskym jednotkám na iných úsekoch frontu. Niekoľko dní po obsadení Kyjeva explodovalo v centre mesta niekoľko budov, časť z nich využívali v tej dobe nemecké okupačné sily. Išlo o budovy podmínované jednotkami NKVD. Nemci tento incident využili a obvinili z diverznej činnosti miestnych Židov, ktorých potom postrieľali v neďalekej rokline Babij Jar. Ich masové vraždy sa začali 29. septembra 1941.

Nemec odzbrojuje vzdávajúceho sa sovietskeho vojaka v streleckom zákope.

Jedným z úsekov kde chýbali Guderianove sily bol smer Smolensk – Moskva. Von Bockov predný voj dorazil k Smolensku už 16. júla 1941 (podľa iných 15. júla) ale postupne narazil na silný odpor na pomerne širokom fronte a bol nútený na čas zastaviť postup. Pritom Smolensk bránila najprv iba jediná ucelená divízia a niekoľko narýchlo sformovaných streleckých plukov vyzbrojených len starými japonskými puškami. V noci sa následne Nemcom podarilo dostať až k mostom cez Dneper, ktoré však Sovieti včas vyhodili do vzduchu. Nasledujúceho dňa dorazili sovietske posily a rozpútali sa dva týždne trvajúce boje o mesto. Až 29. júla, keď situácia pre obrancov vyzerala veľmi povážlivo, dalo veliteľstvo rozkaz na ústup. Oficiálna správa o strate mesta však bola vydaná až o dva týždne neskôr. V tej dobe sa Sovietom podarilo zastaviť Nemcov a nepustiť ich hlbšie do vnútrozemia. Nasadzovaním záloh na fronte od Velikých Luk po Mozyr a úspešnými protiútokmi tak nepriateľa nakrátko zastavili. V tej dobe však bol i tento krátky čas nesmierne dôležitý. Hoci v nasledujúcich bojoch boli stále viac zatlačovaní a Smolensk sa dostal do nemeckých rúk, prielom sovietskej obrany nemeckými tankmi nenastal. Červená armáda bola na niekoľko týždňov schopná udržať súvislú líniu asi 30 km východne od Smolenska na čiare Jarcevo – Jeľňa – Desna. Sovieti sa pokúšali o protiútoky, pri ktorých sa im podarilo oslobodiť mesto Jeľňu. Za tento úspech bola sovietska 100. strelecká divízia vyznamenaná a ako prvá zo sovietskych jednotiek počas vojny označená ako gardová (1. gardová strelecká divízia). V týchto bojoch boli po prvýkrát použité povestné raketomety „Kaťuša“, ktoré pri prvom nasadení v boji spôsobili Nemcom ťažké straty. Napriek tomu, že v konečnom dôsledku bitku vyhrali Nemci, boje pri Smolensku výrazne zlepšili sovietsku morálku a výrazne prispeli k víťazstvu v nasledujúcich bojoch pri Moskve. A to i napriek tomu, že v záverečnej fáze bojov sa Nemcom podarilo obkľúčiť a zlikvidovať dve sovietske armády. Presmerovanie nemeckých tankových síl generála Guderiana, po úvodnom neúspechu pri Smolensku možno podľa niektorých názorov považovať za rozhodujúci moment v priebehu 2. svetovej vojny[11], keďže mali Nemci veľkú šancu rýchlo pokračovať v úspešnom útoku na nepripravenú Moskvu.

Odchod sovietskych brancov na front

Nemecké velenie pri plánovaní operácie veľmi podhodnotilo schopnosť sovietskej armády zmobilizovať do vojny dostatok mužov (a žien, keďže v zúfalej situácii krajina bojovo nasadila aj čisto ženské jednotky, zvyčajne tvorené dobrovoľníčkami). Schopnosť Sovietov rýchlo vycvičiť množstvo brancov, vyzbrojiť ich a poslať na front bola odhadovaná na základe predvojnových mierových analýz, ktoré sa ukázali nepresné. Sovieti vycvičili a poslali do boja dvakrát viac mužov a žien, než nemeckí plánovači očakávali. Začiatkom augusta 1941 stihli novosformované sovietske armády nahradiť na fronte tie, ktoré sa Nemcom medzi časom podarilo zničiť. To malo na krach operácie Barbarossa významný vplyv. Nemci museli v priebehu mesiaca doplňovať zásoby, čo spomalilo ich postup a naštrbilo pôvodný harmonogram, takže im na dokončenie bojových operácií pred začiatkom obdobia blata zostávalo len 6 týždňov, čo bol neuskutočniteľný zámer. Červená armáda bola schopná nahradzovať svoje ťažké straty vo vysokom tempe, a tak jej jednotky ako súvislá sila neprestali nikdy existovať. Keď boli divízie pozostávajúce z brancov vycvičených pred vojnou zničené, boli už nahrádzané novými. V priemere bolo každý mesiac v krajine povolaných asi pol milióna mužov. Sovietom sa rovnako úspešne darilo vycvičiť nové jednotky z rôznych etnických skupín národov Sovietskeho zväzu. Práve schopnosť dlhodobo mobilizovať veľké množstvo ľudí (aj keď často zle vycvičených a slabo vybavených) v krátkej dobe umožnila Sovietskemu zväzu prežiť prvých 6 mesiacov vojny a celkom podryla nemecké plány.

Neskôr zohrali významnú úlohu aj spravodajské informácie z Japonska získané vďaka Richardovi Sorgemu. Na ich základe si boli Sovieti istí, že Japonsko nebude na ich východných hraniciach vyvíjať žiadnu aktivitu a mohli tak z oblasti Ďalekého východu na Európske bojisko prisunúť početné jednotky.

Obyvatelia Leningradu opúšťajúci svoje domy poškodené pri nálete.

Nemecké vrchné velenie tiež výrazne podcenilo schopnosti sovietskej výkonnej moci. Nemci sa nesprávne domnievali, že sovietska vláda je neefektívna a neschopná. Vyhliadky na rýchle víťazstvo opierali najmä o vieru v rýchly pád sovietskeho komunistického systému a celkovej štátnej organizácie. Sovietsky systém sa však vo vojne prejavil ako veľmi pružný a prekvapivo prispôsobivý. Tvárou v tvár zdrvujúcim porážkam boli Sovieti schopní demontovať fabriky ohrozené nemeckým postupom, a väčšinu svojich najdôležitejších fabrík spolu so skúsenými robotníkmi premiestniť do bezpečných oblastí mimo dosahu nemeckých armád a letectva. Napriek strate dôležitých ložísk nerastných surovín, významných priemyselných oblastí a veľkého množstva pracovných síl v chaose, ktorý vypukol po nemeckej invázii, sa im podarilo vybudovať dostatok priemyselných podnikov, ktoré im v rozhodujúcom momente vojny dodávali spolu s pomocou západných Spojencov dostatok vojenského materiálu. Vďaka tomu sa sovietska vláda nikdy nedostala do zvlášť kritickej situácie, kedy by musela čeliť zrúteniu systému a po celú dobu si udržala pevnú kontrolu nad sovietskym vojnovým úsilím.

Faktor, ktorý zohral počas vojny významnú úlohu bolo pôsobenie nacistických síl na obsadenom území ZSSR. Vojnové zločiny spáchané na sovietskom území sú všeobecne považované za najväčšie a najhoršie, ktoré sa udiali v novodobých dejinách. Zlému a krutému zaobchádzaniu boli vystavení nielen sovietski vojnoví zajatci ale aj obyvateľstvo okupovaných území. Toto nacistické konanie vyvolalo prudkú nenávisť v mysliach a srdciach väčšiny sovietskeho obyvateľstva. Nenávisť k Nemcom umožnila sovietskej moci vydolovať z obyvateľstva veľkú mieru sebaobetovania neporovnateľnú so západoeurópskymi národmi.

Nemci rovnako podcenili aj obyvateľov Sovietskeho zväzu ako celok. Všeobecne si predstavovali sovietskych vojakov ako slabých a väčšinu z nich vnímali ako podradné ľudské bytosti. Počas nasledujúcich bojov však boli nemeckí vojaci ohromení odhodlaním a zúrivosťou, s ktorou Červená armáda často bojovala. Plánovači boli zaskočení mierou utrpenia, ktorú sovietski ľudia dokázali zniesť a pritom ďalej pracovať či bojovať.

Sovietske tanky T-34 model 42 pripravené k odchodu na front z továrne Uralmaš v Sverdlovsku

Ďalšími činiteľom nemeckého neúspechu bolo podcenenie sovietskych technických možností a kapacít. Niektoré sovietske zbrane a vybavenie boli na začiatku bojov skutočne na dosť nízkej úrovni, v porovnaní so svojimi nemeckými konkurentmi. Túto medzeru sovietska armáda plánovala zaceliť vývojom a výrobou nových vzorov. Priemerný sovietsky branec bol všeobecne slabo vybavený. Kráčal do vojny v rovnakých čižmách ako jeho predkovia v prvej svetovej vojne, no na prvý pohľad horšia výzbroj v skutočnosti nemusela zvlášť zaostávať za jeho protivníkom. Väčšina sovietskych pešiakov bola vyzbrojená štandardnou puškou Mosin-Nagant 1891/30, celkom porovnateľnou s nemeckou puškou Mauser Karabiner 98k, ktorá bola štandardnou zbraňou nemeckej pechoty počas celej vojny. V roku 1941 bolo rovnako ako v sovietskej armáde väčšina príslušníkov nemeckých pozemných síl vyzbrojená puškami. Nemci začali samopaly vo väčšom meradle používať až v rokoch 1944 a 1945. Sovietske velenie však bolo pomalšie pri implementácii samopalov a automatických zbraní. Počas vojny zavedené konštrukcie samopalov ako bol PPŠ-41, či poloautomatických pušiek SVT-40, vzbudili obdiv nemeckých konštruktérov aj vojakov v poli. Sovietskej armáde navyše v prvých dňoch Barbarossy nechýbali ani zbrane, ani munícia. Nemecká armáda mala v priemere na jedného vojaka asi len polovicu zbraňových a muničných zásob. Podobne na tom boli aj tankové sily, ktoré vojnu začínali s tankmi T-26, BT-5 a BT-7, ktoré boli porovnateľné so svojimi nemeckými konkurentmi, a zlyhali najmä kvôli nesprávnemu spôsobu nasadenia, zlému logistickému zabezpečeniu a nedostatku kvalitnej protitankovej munície. Sovieti počas nemeckého vpádu práve zavádzali aj nové typy tankov ako bol T-34 a KV-1, ktoré až do príchodu tankov PzKpfw IV s dlhou hlavňou a PzKpfw VI Tiger, boli nadradené nemeckým konštrukciám. Sovietske ozbrojené sily na začiatku bojov trpeli nedostatkom kvalitných rádiostaníc, čo bolo najvypuklejšie u tankových a leteckých jednotiek, kde boli rádiostanicami vybavené zväčša iba veliteľské stroje. Aj tento nedostatok bol počas vojny postupne odstránený. Výraznú prevahu malo spočiatku najmä nemecké letectvo. Bolo to preto, že vpád zastihol sovietske vzdušné sily počas prezbrojovania na moderné typy, ktorých vývoj ešte nebol celkom ukončený.

Nemeckí vojaci tlačia osobný automobil, ktorý zapadol na typickej rozmočenej nespevnenej ceste

Začiatok bojových operácií počas suchého leta bol pre Nemcov najúspešnejší, vďaka faktoru prekvapenia v prvých týždňoch zničili veľkú časť sovietskych síl. Keď sa však príhodné poveternostné podmienky začali zhoršovať a sovietske vojská, ktoré sa pozbierali z počiatočného prekvapenia začali klásť čoraz silnejší odpor, nemecká ofenzíva začala za pôvodným plánom pokrivkávať. Nemecká vojnová mašinéria nebola na dlhodobú vojnu pripravená. Chýbal najmä dostatok pohonných hmôt aby mohli byť požadované ciele vôbec fyzicky dosiahnuté. S týmto sa pred začiatkom operácie nepočítalo, celý plán bol založený na tom, že po piatich týždňoch nemecké jednotky získajú úplnú operačnú voľnosť, v dôsledku kolapsu Červenej armády. Až potom malo prebehnúť dodatočné doplnenie zásob pohonných látok pre časť pohyblivých jednotiek, ktorých úlohou malo byť obsadenie zvyšných strategických cieľov.

Nemeckým silám sa podarilo za prvý týždeň bleskovo postúpiť o 500 km, ale ich zásobovacie línie sa za ten čas natiahli natoľko, že tylové jednotky museli vynakladať veľké úsilie, aby zabezpečili prísun potrebných zásob. Sovietska železničná sieť s väčším rozchodom kolies ako vo zvyšku Európy, na ktorú sa vo veľkej miere spoliehala infraštruktúra celej krajiny, nemohla byť okamžite použitá, pretože Nemci nemali dostatok lokomotív s požadovaným rozchodom. Na začiatku vpádu do krajiny v roku 1941 pritom nebolo nemecké tylo natoľko narúšané činnosťou partizánov ako tomu bolo v neskoršom období. Nedostatok zásob výrazne spomaľoval nemecký postup.

Nemci tiež pri plánovaní operácií nesprávne vyhodnotili stav sovietskej dopravnej siete. Cesty a železnice vo východnom Poľsku a západnej časti ZSSR síce známe boli, ale pri postupe ďalej do vnútrozemia boli ich informácie podstatne skromnejšie. Stávalo sa tak, že cesty, ktoré na mapách vyzerali pôsobivo, boli v skutočnosti iba ujazdená hlina alebo len v štádiu výstavby.

Nemecký plán pre útok bol vo veľkej miere založený na predpoklade, že víťazstvo bude dosiahnuté veľmi skoro. Hitler v plánoch vôbec nezobral na zreteľ možnosť, že by sa boje mohli predĺžiť až do zimy. Táto trestuhodná nepripravenosť a nekompetentnosť mala značný dopad na neúspech v rozhodujúcej fáze operácie, pričom už v novembri, ešte pred začiatkom tvrdej zimy Nemci pociťovali nedostatok zásob a ľudských síl. Počasie v ZSSR nebolo také mierne ako v západnej Európe. Na jeseň rozbahnený terén spomalil postup Wehrmachtu aj preto, že len časť ciest bola spevnená. Nemci mali až do roku 1942 všetky tanky na rozdiel od Sovietov vybavené úzkymi pásmi, ktoré v blate a hlbokom snehu nemali dostatočný ťah, čím sa rýchlosť nemeckého postupu výrazne znižovala. Ich logistický systém, a mobilita delostrelectva do značnej miery závisela na 600 000 európskych koňoch, ktoré neboli zvyknuté na výkyvy počasia, aké boli typické pre tieto časti Sovietskeho zväzu s výrazne kontinentálnym podnebím. Menšie stepné kone zvyčajne používané Červenou armádou, boli domácim podmienkam podstatne prispôsobenejšie.

Nemci vyslobodzujúci z priekopy zapadnutý Panzerkampfwagen IV Ausf. D

Nemecké jednotky boli vystavené tvrdému počasiu, bez adekvátneho výstroja a teplého oblečenia, ktoré síce existovalo, ale nebolo včas prisunuté a distribuované na fronte. Nemeckí vojaci boli nútení vo viacerých prípadoch, najmä pri teplotách pod −10 °C siahnuť po alternatívach ako bolo vkladanie vrstvy novín do kabátov, ak sa chceli vyhnúť omrzlinám. Na zahrievanie a rozkúrenie pecí boli často nútení míňať dodatočné pohonné hmoty, ktoré rovnako míňali aj na udržanie funkčnosti bojovej techniky, ktorá na veľké mrazy nebola vôbec pripravená. Niektoré nemecké zbrane sa stali v dôsledku veľkých mrazov celkom nefunkčné. Mazadlá zbraní a motorov, ktoré za bežných podmienok zvyšovali ich životnosť, pri nízkych teplotách zamŕzali.

Dnes mnohí mylne usudzujú, že nástup obdobia blata a následné silné mrazy, na východnom fronte spôsobovali celkové zastavenie bojových operácií, čo nie je celkom pravda. Vojenské operácie boli týmito okolnosťami síce výrazne spomalené, ale to sa týkalo najmä nemeckej strany. Sovieti napríklad v decembri 1941 pri protiútoku pred Moskvou, počas veľkého prívalu snehu postúpili na niektorých úsekoch až 160 km, čím demonštrovali, že na počasie pripravená strana mohla viesť mobilnú vojnu aj za takýchto podmienok.

Počas bojov pred Moskvou Hitler obávajúci sa rozpadu svojich vojsk, nariadil držať dosiahnuté pozície za každú cenu a neustupovať. Jednotky na fronte v dôsledku toho utrpeli veľké straty a na viacerých úsekoch, ako napr. pri Demiansku, sa dostali na čas do obkľúčenia.

Naproti Nemcom, bola väčšina sovietskych jednotiek zásobovaná adekvátnym zimným výstrojom, hlavne kožušinovými čiapkami a prešívanými uniformami s dostatočným predstihom. Sovietski vojaci mali tiež väčšie skúsenosti s použitím zbraní v zime a tak sa napríklad pri údržbe ručných zbraní vyhýbali používaniu akýchkoľvek mazadiel. Technika ako tanky a lietadlá bola od začiatku koncipovaná a pripravená na domáce podmienky. Bolo by však mylné sa domnievať, že „generál zima“ či „generál blato“ sovietskych vojakov nijako netrápili. Aj sovietske jednotky v dôsledku veľkých mrazov utrpeli nezanedbateľné straty.

Väčšina Hitlerových generálov sa zhodovala v názore, že je potrebné zaútočiť vojskami skupiny armád Stred v prvom rade na Moskvu. Jej obsadenie, pri ktorom by boli s veľkou pravdepodobnosťou zničené veľké sily Červenej armády a mohli by významne ovplyvnené ďalšie možnosti krajiny viesť vojnu. Hitler však v priebehu kampane, zmenil ciele tejto skupiny armád, ktorá sa v rozhodujúcom momente počas bojov o Smolensk namiesto na Moskvu vydala obsadiť viaceré ciele na Ukrajine. Po obsadení týchto oblastí vojská skupiny armád Stred síce pokračovali ďalej na Moskvu, no boli počas zimy zastavené. Mnohí odborníci sa domnievajú, že tak bol stratená najväčšia príležitosť vyhrať vojnu na východe.