Jens Stoltenberg

Jens Stoltenberg (* 16. marec 1959, Oslo, Nórsko) je generálny tajomník NATO, nórsky ekonóm, politik a bývalý predseda Nórskej strany práce.[1]

Jens Stoltenberg
13. Generálny tajomník NATO
Momentálne v úrade
od 1. október 2014
Anders Fogh Rasmussen
Premiér Nórska
V úrade
17. október 2005 – 16. október 2013
PanovníkHarald V. (Nórsko)
Kjell Magne Bondevik Erna Solbergová
V úrade
17. marec 2000 – 19. október 2001
PanovníkHarald V. (Nórsko)
Kjell Magne Bondevik Kjell Magne Bondevik
Líder opozície
V úrade
16. október 2013 – 14. jún 2014
PremiérErna Solbergová
Erna Solbergová Jonas Gahr Støre
V úrade
20. október 2001 – 16. október 2005
PremiérKjell Magne Bondevik
Erna Solbergová
Biografické údaje
Narodenie16. marec 1959
Oslo, Nórsko
Politická stranaLabouristická strana
Alma materUniverzita v Osle
Rodina
RodičiaKarin Heiberg
Thorvald Stoltenberg
Manželka
Ingrid Schulerud
Deti2
Odkazy
Jens Stoltenberg
(multimediálne súbory)
 Politický portál
 Biografický portál

Vyštudoval Univerzitu v Oslo, kde spoznal svoju manželku Ingrid Schulerud, ktorá je diplomatka. Majú spolu dve deti. Pochádza z rodiny politikov, jeho otec bol Thorvald Stoltenberg, prominentný nórsky politik a bývalý minister zahraničných vecí; matka Karin Stoltenbergová, ktorá pracovala vo funkcii štátnej tajomníčky na ministerstve obchodu a dopravy a na ministerstve priemyslu. Jeho teta z matkinej strany bola manželka bývalého ministra zahraničných vecí Jørgena Holsta.[1][2]

V roku 2011 získal (angl. United Nations Foundation's Champion of Global Change Award) Cenu Nadácie Organizácie spojených národov za globálnu zmenu, ktorou ho ocenili za mimoriadnu snahu o splnenie rozvojových cieľov tisícročia a prínos nových nápadov v riešení globálnych problémov.[3]

Spojenci NATO predĺžili po piatich rokoch jeho funkčné obdobie vo funkcii generálneho tajomníka o ďalšie dva roky, do 30. septembra 2022.[4]

Štúdium

Jens Stoltenberg navštevoval základnú školu Oslo Waldorf School a vyššiu strednú školu Oslo Cathedral School. Povinnú vojenskú službu absolvoval v tréningovom centre pechoty vo vojenskom tábore Evjemoen v Aust-Agder. Od mladosti bol politicky angažovaný. V roku 1972 sa zapojil do protestov proti americkej vojenskej účasti vo Vietname.[5]

Po službe v armáde sa prihlásil na Univerzitu v Oslo, kde promoval v roku 1987 s titulom cand.oecon z ekonómie. Témou jeho dizertačnej práce bolo (nór. Makroøkonomisk planlegging under usikkerhet. En empirisk analyse) Makroekonomické plánovanie v neistote. Empirická analýza.[6]

Kariéra

Od roku 1981, teda od svojich 20 rokov, pracoval na čiastočný úväzok v novinách Arbeiderbladet. V rokoch 1985 až 1989 bol lídrom Ligy pracujúcej mládeže. V nasledujúcich rokoch bol výkonným riaditeľom Statistics Norway, Nórskej inštitúcie, ktorá vytvára oficiálne štatistiky. V tomto období tiež na čiastočný úväzok vyučoval na univerzite v Oslo a do roku 1992 bol lídrom Labouristickej strany v Oslo.[2]

Politická kariéra

Do parlamentu bol prvý krát zvolený v roku 1993 za Labouristickú stranu vo volebnom obvode Oslo. Od roku 1993 do roku 1996 bol ministrom priemyslu až do odstúpenia premiérky Gro Harlem Brundtlandovej v roku 1997. Ministrom financií sa stal v roku 1996 a bol ním do roku 1997.

Prvý krát sa stal nórskym premiérom 17. marca 2000, a bol ním do 19. októbra 2001. Druhý krát do funkcie premiéra Nórska nastúpil 17. októbra 2005, keď jeho strana dosiahla vo voľbách výrazný úspech, a bol ním do 16. októbra 2013. 22. júla 2011 krajina zažila útok pravicového radikála Andersa Breivika v hlavnom meste Oslo a na ostrove Utøya, kde zavraždil 69 ľudí v letnom tábore mládežníckej organizácie Nórskej strany práce.

Počas predsedníctva vo vláde zvyšoval výdavky na obranu, čo je dôvod toho, že Nórsko je dnes jeden zo spojencov s najvyššími nákladmi na obranu na obyvateľa. Prispel tiež k transformácii nórskych ozbrojených síl sústredením sa na najmodernejšiu výbavu. Pod jeho vedením vláda nasadila nórskych vojakov do rôznych operácií NATO.[1]

V roku 2013 bol opäť koaličným kandidátom na premiéra. Koalícií sa však nepodarilo získať väčšinu v parlamente napriek tomu, že Labouristická strana zostala najúspešnejšou v Nórsku. Jens Stoltenberg sa vrátil do parlamentu, kde bol parlamentným lídrom Labouristickej strany a členom Stáleho výboru pre zahraničné veci a obranu.

V bezpečnostnej politike preferuje zvýšené vojenské výdavky a dialóg.[7]

Environmentalizmus a klimatické zmeny

Jens Stoltenberg sa počas svojej kariéry zaoberal mnohými environmentálnymi témami. Jeho vláda sa napríklad venovala zachovaniu dažďového pralesa s cieľom viazať oxid uhličitý a znižovať emisie skleníkových plynov, na čo v roku 2007 získala 3 miliardy NOK ročne. Tento návrh podporila aj opozícia a vznikla dlhodobá dohoda na ochranu lesov.[8]

Považoval zavedenie medzinárodných dohôd o globálnych daniach alebo kvótach za najúčinnejšie prostriedky na zníženie emisií skleníkových plynov.[9][10] Na konferencii OSN o klimatických zmenách v roku 2009 si návrh o ochrane dažďových pralesov, ktorý predložil s brazílskym prezidentom Luizom Ináciom Lula da Silva získal podporu aj vtedajšieho prezidenta Spojených štátov Baracka Obamu.

V decembri 2013 bol Organizáciou spojených národov vymenovaný za špeciálneho vyslanca pre klimatické zmeny (angl. Special Envoy on Climate Change) spolu s ghanským prezidentom Johnom Kufuorom.[11]

Vakcinácie

Jens Stoltenberg je obhajca toho, aby boli celosvetovo všetky deti očkované proti infekčným chorobám. Prvý prejav, ktorý predniesol počas svojho druhého funkčného obdobia predsedu vlády bol počas nórskych "farmaceutických dní" v roku 2005 pod názvom "Očkovanie proti chudobe". Od roku 2002 do roku 2005 bol riaditeľom Svetovej aliancie pre vakcíny a imunizáciu (GAVI) a v roku 2005 získal (angl. Children´s Health Award) Cenu za zdravie detí.

Vo svojom novoročnom príhovore 1. januára 2013 povedal o očkovaní detí na celom svete, že je to jeho osobná srdcová záležitosť.

"Malé pichnutia dávajú miliónom detí dar života. Jednoduché lieky môžu zachrániť ich matky. Skutočnosť, že je možné zachrániť všetky životy týchto matiek a detí, je, podľa mňa zázrakom tejto doby."[12]

Medzinárodná iniciatíva GAVI vedená Nórskom, podporovaná Spojeným kráľovstvom a Nadáciou Billa a Melindy Gatesových dostala do roku 2015 za svoju prácu proti detskej úmrtnosti viac než 3,7 miliardy amerických dolárov.[13] Jens Stoltenberg bol jedným z kľúčových ľudí a hnacou silou tejto iniciatívy a zdôraznil, že ide o dôležitý príspevok, ktorý má zachrániť 9 miliónov detí pred smrťou na najbežnejšie detské choroby.

Generálny tajomník NATO

Dňa 28. marca 2014 Severoatlantická rada NATO vymenovala Jensa Stoltenberga za nástupcu Andersa Fogha Rasmussena, 13. generálneho tajomníka NATO a predsedu rady s účinnosťou od 1. októbra 2014.[14] Nemecká kancelárka Angela Merkelová prevzala iniciatívu a vymenovala Jensa Stoltenberga za generálneho tajomníka, pričom najprv získala podporu v Spojených štátoch, potom v Spojenom kráľovstve a potom vo všetkých ostatných členských štátoch.[15][16]

Jens Stoltenberg je silným zástancom posilnenej transatlantickej spolupráce.[1]

Galéria
  • Jens Stoltenberg v roku 2007
  • Jens Stoltenberg v roku 2009
  • Jens Stoltenberg na samite v Paríži, kde bola 19. marca 2011 odsúhlasená vojenská intervencia v Líbyi na pomoc povstalcom
  • Jens Stoltenberg a bývalý generálny tajomník NATO Anders Fogh Rasmussen
  • Jens Stoltenberg a americký veľvyslanec Andrew Schapiro 8. septembra 2015 v Prahe vítajú amerických vojakov
  • Jens Stoltenberg a ukrajinský prezident Petro Porošenko 10. júla 2017

Referencie
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Jens Stoltenberg na anglickej Wikipédii.
  1. Jens Stoltenberg NATO Secretary General 2014 [online]. NORTH ATLANTIC TREATY ORGANIZATION, [cit. 2019-10-28]. Dostupné online.
  2. Jens Stoltenberg Biography [online]. 2019 Advameg, Inc., [cit. 2019-10-28]. Dostupné online.
  3. Jens Stoltenberg: 2011 UN Foundation Global Leadership Awards Dinner [online]. [Cit. 2019-10-28]. Dostupné online.
  4. HERSZENHORN, David M.. NATO allies extend Stoltenberg’s term as secretary-general [online]. POLITICO, 2019-03-28, [cit. 2019-10-28]. Dostupné online.
  5. BARET, Daniel. Šéf NATO kdysi zpíval písně proti Alianci a oháněl se brožurkou s Leninem. Reflex (Praha: Czech News Center), 2015-08-07. Dostupné online [cit. 2019-10-29]. ISSN 0862-6634.
  6. STOLTENBERG, Jens. "Makroøkonomisk planlegging under usikkerhet. En empirisk analyse" [online]. 8.4.1985, [cit. 2019-10-28]. Dostupné online.
  7. NTB, null. Stoltenberg vil være både hauk og due [online]. www.dn.no, 2014-03-28, [cit. 2019-10-29]. Dostupné online.
  8. SVENDSEN, Paal Adolfsen. Gir tre milliarder til regnskogen [online]. NRK, 2007-12-09, [cit. 2019-10-27]. Dostupné online. (po nórsky (Bokmål))
  9. Stoltenberg wants polluters to pay [online]. www.newsinenglish.no, [cit. 2019-10-27]. Dostupné online.
  10. Norway Exports [online]. 2008-08-27, [cit. 2019-10-27]. Dostupné online. (po anglicky)
  11. Secretary-General Appoints John Kufuor of Ghana, Jens Stoltenberg of Norway Special Envoys on Climate Change | Meetings Coverage and Press Releases [online]. www.un.org, [cit. 2019-10-27]. Dostupné online.
  12. MINISTER, Office of the Prime. Prime Minister’s New Year Address 2013 [online]. Government.no, 2013-01-01, [cit. 2019-10-28]. Dostupné online. (po anglicky)
  13. Bill Gates Meets Jens Stoltenberg [online]. The Nordic Page Norway, [cit. 2019-10-28]. Dostupné online.
  14. Appointment of Secretary General designate [online]. NORTH ATLANTIC TREATY ORGANIZATION, 28. marec 2014, [cit. 2019-10-28]. Dostupné online.
  15. UTENRIKSJOURNALIST, Ingeborg Moe. Jens Stoltenberg skal ha lovet å lære seg fransk [online]. Aftenposten, [cit. 2019-10-28]. Dostupné online. (po nórsky (Bokmål))
  16. SOLHEIM, Ingunn. Merkel ringte Stoltenberg i høst [online]. NRK, 2014-03-29, [cit. 2019-10-28]. Dostupné online. (po nórsky (Bokmål))

Externé odkazy

Odkazy na správy
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.