Čína

Po skončení Druhej svetovej vojny v Ázii sa v Číne opätovne rozvinula občianska vojna medzi vládnucim Kuomintangom a komunistami. Táto 2. občianska vojna (1946–1949) sa skončila víťazstvom Komunistickej strany Číny pod vedením Mao Ce-Tunga. 1. októbra 1949 (štátny sviatok) bola založená ČĽR s hlavným mestom Peking, od tohto dátumu existujú paralelne dva čínske štáty, keďže generál Čankajšek sa so zvyškami Kuomintangu evakuoval na ostrov Taiwan, kde pokračuje v existencii Čínska republika.

Pevninská ČĽR sa zaradila do socialistického tábora, spojenectvo so ZSSR spečatila Čínsko-sovietskou zmluvou o priateľstve, spojenectve a vzájomnej pomoci z februára 1950. V krajine prebiehalo upevnenie hospodárstva, zničeného viac než desaťročím vojny, konfiškácia pôdy a v období rokov 1949–1952 tzv. obdobie obnovy rozšírenia vplyvu do pohraničných oblastí (Sin-ťiang 1949, Tibet 1950–1951). Čínski “dobrovoľníci” tiež bojovali v Kórejskej vojne na strane Severnej Kórey.

Po nástupe Nikitu Chruščova a jeho kritike Stalina v roku 1956 (na XX. zjazde KSSZ) nastalo ochladzovanie vzťahov medzi ČĽR a ZSSR. Jedným z dôvodov bol aj fakt, že Sovieti neboli ochotní podporovať čínsky program na vývoj jadrovej zbrane. V rokoch 1958–1959 nasledovala tzv. politika “Veľkého skoku”, prvé rozpory v štátnom a straníckom vedení a v rokoch 1959–1961 hladomor ako dôsledok nepremyslenej hospodárskej politiky. Roky 1961–1965 poznačila politika úprav, pragmatickejšia hospodárska stratégia, prerušenie kontaktov so ZSSR a otvorené nepriateľstvo, ktoré vyvrcholilo pohraničnými konfliktami na rieke Ussuri v roku 1969. Mao Ce-tung začal posilňovať svoje pozície, jeho úsilie vyvrcholilo rozpútaním Veľkej proletárskej kultúrnej revolúcie, ktorá bola neúspešným pokusom jeho skupiny uchopiť moc pomocou červených gárd. Nasledoval hospodársky a politický rozvrat krajiny, stabilizácia nastala až roku 1976.

Od roku 1971 sa ČĽR stala členským štátom OSN so stálym kreslom v Bezpečnostnej rade, na protest proti tomuto kroku vystúpila z OSN Čínska republika. Vo februári 1972 navštívil ČĽR po iniciatíve Henryho Kissingera prezident USA Richard Nixon, v snahe izolovať ju od ZSSR, pričom obe krajiny roku 1979 nadviazali vzájomné diplomatické vzťahy. V roku 1976 zomreli významní predstavitelia režimu, najprv Čou En-laj, potom nasledovali Tchienanmenské udalosti a následne zomrel aj Mao Ce-tung. Potom zatkli predstaviteľov radikálneho smeru, tzv. bandu štyroch, vedenú vdovou po Maovi Ťiang Čching a v krajine prevážil pragmatický politický kurz.

V roku 1978 vyhlásili politiku štyroch modernizácií, ktorú inicioval Teng Siao-pching. V 80. rokoch nastal v krajine dynamický hospodársky rozvoj, zvyšovanie životnej úrovne, tiež normalizácia vzťahov so ZSSR, a liberálnejšia spoločenská atmosféra. Komunistická strana Číny si však zachovala politický monopol. Konflikty medzi konzervatívnym a reformným krídlom (Chu Jao-pang, Čao C’-jang) a súbežné problémy ekonomickej reformy priniesli od jari 1989 prehlbovanie demokratizačného hnutia. Vládna moc však proti protestom brutálne zakročila (udalosti na pekinskom Námestí Nebeského pokoja Tchien-an-men, čiže na – zásah armády proti pokojne demonštrujúcim študentom 4. júna 1989, pri ktorom prišlo o život niekoľko stoviek civilistov). V dôsledku toho došlo k diplomatickej izolácii Číny, čo však vôbec nezabrzdilo búrlivé pokračovanie ekonomickej reformy v 90. rokoch 20. storočia i v ďalšom desaťročí po nástupe nového storočia a zároveň tisícročia.

Čínske vedenie naďalej odmietalo zásadné politické zmeny, stupňovala sa kritika zo strany USA kvôli nedodržiavaniu ľudských práv (okrem iného aj kvôli potláčaniu duchovného hnutia Fa-lun Kung, ktoré si v Číne získalo údajne až okolo 60 miliónov stúpencov, teda zhruba toľko, koľko má v súčasnosti členov Komunistická strana Číny).

Dňa 1. júla 2006 bola otvorená najvyššie položená železničná trať na svete, a to medzi čínskym mestom Si-ning a hlavným mestom Tibetskej autonómnej oblasti Lhasou. Táto moderná, rýchla a pohodlná železnica má urýchliť expandovanie Číňanov do riedko osídlenej oblasti Tibetu, kde už teraz počtom prevyšujú pôvodných obyvateľov - Tibeťanov. Na jar 2008 sa začali v Tibete, najmä v jeho hlavnom meste Lhasa nepokoje pôvodných obyvateľov, predovšetkým mníchov tibetského budhizmu – lámaistov, namierené proti čínskej okupácii Tibetu. Boli potlačené ozbrojenými silami. V tom čase v Číne vrcholili prípravy na XXIX. letné olympijské hry konajúce sa v Pekingu s magickým “osmičkovým” začiatkom 8. augusta 2008. V roku 2012 sa prezidentom ČĽR stal Si Ťin-pching, ktorý začal s asertívnejšou zahraničnou politikou. Čína sa čoraz viac angažuje v rozvojových krajinách[1], taktiež sa snaží o kontrolu Juhočínskeho mora, kde rekultivuje ostrovy a útesy a buduje vojenské základne.[2] V roku 2022 sa v Pekingu budú konať aj XXIV. zimné olympijské hry.

Charakteristickým znakom reliéfu Číny je stupňovité znižovanie smerom od Himalájí na západe pozdĺž veľtokov Chuang-che a Jang-c’-ťiang k Tichému oceánu na východe. Približne jednu tretinu povrchu tvoria pohoria, pričom väčšina z nich je orientovaná vo východo-západnom smere. Na juhozápade sa nachádza Tibetská náhorná plošina, ktorú z južnej a juhozápadnej strany obklopujú Transhimaláje a Himaláje, kde sa v nadmorskej výške 8 848 m vypína najvyšší bod krajiny i sveta Mount Everest. Oblasť severovýchodnej Číny vypĺňajú nížiny a pohoria Malý Chingan a Veľký Chingan. Na východe, v okolí dolného toku rieky Chuang-che, sa rozprestiera Veľká čínska nížina. Južná Čína je pokrytá horstvami Juhočínskych vrchov a Jünnanskou vysočinou.

Čínska riečna sieť je dlhá cca. 220 000 km. K bezodtokovým oblastiam patrí necelá tretina územia Číny. Väčšina riek tečie od západu na východ a vlieva sa do Tichého oceánu, malá časť územia tvorí úmorie Indického a Severného ľadového oceána. Najdlhšie a najvýznamnejšie rieky v Číne sú Jang-c’-ťiang, Chuang-che, Perlová rieka a Amur. Z hospodárskeho hľadiska je významný Veľký kanál (1 794 km) spájajúci mestá Peking a Chang-čou.

Rozsiahlosť čínskeho územia má za následok výrazné klimatické rozdiely medzi vnútroázijskou a „vlastnou“ Čínou a medzi južnou a severnou Čínou. Klíma západnej Číny má jasne vnútrozemský ráz. Zimy bývajú studené, letá horúce. V Turfanskej preliačine boli namerané teploty 47,6 °C. Najnižšia teplota bola zaznamenaná v okrese Chaj-la-er: – 51,5 °C. Severná Čína je charakteristická miernym podnebím, malými, relatívne nerovnomernými zrážkami a chladnými zimami. Podnebie južnej Číny, ktorá leží v subtropickom a tropickom pásme, je do značnej miery ovplyvnené letným monzúnom, ktorý prináša zrážky a spôsobuje záplavy, ktoré sa striedajú s obdobiami sucha v zimných mesiacoch.

Čína má bohatú faunu a flóru. Klimatické podmienky oblasti sa dlhodobo menili len nepatrne, v Číne sa dá nájsť nezanedbateľné množstvo reliktov a endemitov, či už spomedzi rastlinstva alebo zveriny. Rastie tu vyše 7 000 druhov drevín (vrátane 2 800 druhov stromov). Druhovo bohatá je severovýchodná Čína so stepnou vegetáciou na rovinách a vegetáciou zmiešaných lesov a tajgy na horách. Pôvodné rastlinstvo južnej Číny zahŕňa duby, vždy zelené gaštany, palmy, spomedzi ihličnanov cyprusy a tuje. V najjužnejších častiach Číny sa zachovali rozlohou neveľké oblasti tropických pralesov. Na území Číny žije zhruba 2 000 druhov stavovcov, čo je 10 % z celosvetového výskytu. Vďaka bohatému zastúpeniu vtáctva je Čína nazývaná „vtáčím rajom“. Význačné postavenie v čínskej faune zaujíma panda veľká, ktorá je symbolom ochrany ohrozených druhov. Fauna je ohrozovaná odlesňovaním, zmenou prirodzených životných podmienok a životného prostredia i tradičnou čínskou kultúrou, v ktorej sú niektoré živočíchy považované za afrodiziakum.

Štvrť Pchu-tung v Šanghaji, finančné a komerčné centrum Číny

Po založení Čínskej ľudovej republiky v októbri 1949 sa v krajine začala uplatňovať politika centrálne plánovanej ekonomiky podľa sovietskeho vzoru. Zároveň kládol Mao Ce-tung dôraz na rýchlu industrializáciu a sebestačnosť. Do dvoch rokov od vzniku ČĽR bola dokončená pozemková reforma a znárodnené banky. V prvej polovici päťdesiatych rokov boli vybudované základy čínskej dopravnej infraštruktúry, najmä železničné trate, a výkon hospodárstva prekonal predvojnovú úroveň.

Mao Ce-tung však nebol spokojný s tempom hospodárskeho rastu a preto roku 1958 zaviedol tzv. Veľký skok vpred. V rámci tejto masovo mobilizačnej kampane sa zrušili poľnohospodárske družstvá a boli založené komúny obrovských rozmerov, v rámci ktorých bol život organizovaný vojenským spôsobom. Základným cieľom veľkého skoku vpred bolo zvýšiť produkciu ocele tak, aby Čína v tomto ukazovateli dosiahla úroveň USA a Veľkej Británie. Presun zdrojov do priemyslu však znamenal drastický pokles v poľnohospodárskej produkcii, čo spôsobilo hladomor a pokles HDP o tretinu. V roku 1961 bola kampaň zrušená.

Prvá polovica šesťdesiatych rokov sa v Číne niesla v znamení pomalého, ale stabilného hospodárskeho rastu, ktorý bol výsledkom umiernenej hospodárskej politiky Teng Siao-pchinga a Liou Šao-čchiho. S nástupom Kultúrnej revolúcie v roku 1966 sa však krajina dostala do politického a hospodárskeho rozvratu, ktorý trval až do opätovného nástupu Teng Siao-pchinga k moci roku 1978.

Reformisti, ktorí sa dostali k moci roku 1978, prestali používať ideologické masové kampane na dosahovanie hospodárskych cieľov a zvolili pragmatický prístup. Prvé zmeny boli zavedené v poľnohospodárstve, ktoré bolo do tej doby nízko produktívne, pretože roľníctvo bolo rozdelené do komún a centrálne organizované. Teng umožnil roľníkom pestovať potraviny na súkromné účely a predávať prebytky. V nasledujúcej dekáde vzrástla produkcia v poľnohospodárstve o viac ako polovicu.

V roku 1981 boli v pobrežných oblastiach založené "špeciálne ekonomické zóny", v ktorých bola zjednodušená administratíva a znížené dane. Politika otvorených dverí mala za cieľ pritiahnuť do piatich miest – Šen-žen, Ču-chaj, Šan-tchou, Sia-men a Chaj-nan – zahraničný kapitál, technologické znalosti a právnu infraštruktúru. Špeciálne ekonomické zóny sa stali motorom čínskeho hospodárskeho rastu a v roku 1984 bolo štrnásť ďalších miest otvorených pre zahraničné investície.[4]

Udalosti na námestí nebeského pokoja v roku 1989 a následné embargo krátkodobo spomalili čínsky hospodársky rast, ten bol ale opätovne naštartovaný Teng Siao-pchingovou „cestou na juh“ v roku 1991, ktorá dodala hospodárstvu výrazný stimul. Číne sa podarilo rýchlo prekonať Ázijskú hospodársku krízu v roku 1997 a roku 2001 bola prijatá za člena Svetovej hospodárskej organizácie (WTO).

Administratívne členenie Číny