Ferdinand Ďurčanský

Pochádzal zo zemianskeho rodu Ďurčanskovcov z Rajca, pôvodne z Ďurčinej. Jeho prastarý otec Jozef Ďurčanský bol v Rajci mlynárom, otec Juraj Ďurčanský (*16.4.1873 Rajec, † 1.5.1937 Levice) bol statkárom a v medzivojnovej republike pôsobil ako senátor Národného zhromaždenia Československej republiky za Slovenskú ľudovú stranu. Matka Anna pochádzala z rozvetvenej rajeckej rodiny Židekovcov.

Právo študoval v Bratislave, Paríži a Haagu. Od roku 1933 bol pedagógom na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1939 – docent, 1940 – profesor). Ako významný predstaviteľ Hlinkovej slovenskej ľudovej strany sa v roku 1939 podieľal na rozdelení ČSR. V rokoch 1938 – 1939 bol ministrom spravodlivosti, zdravotníctva a sociálnej starostlivosti, neskôr verejných prác a dopravy v slovenskej autonómnej vláde.

V rokoch 1939 až 1940 bol súčasne ministrom zahraničia aj ministrom vnútra Slovenskej republiky. Pokúšal sa zachovať určitú nezávislosť slovenskej zahraničnej politiky od Nemecka, a preto bol na pokyn Adolfa Hitlera odvolaný. V rokoch 1940 – 1945 pedagogicky pôsobil na vtedajšej Slovenskej univerzite (dnešnej UK)[1].

V marci 1945 utiekol do Rakúska a odtiaľ cez Švajčiarsko do Ríma. Bol hľadaný ako vojnový zločinec.[2] Menil často identitu a úkryty, skrýval sa vo františkánskom kláštore v Taliansku. Zo zachovaných hlásení československej rozviedky a jej informátorov vyplýva, že si odfarbil vlasy, zmenil farbu pleti na bledú a oholil si fúzy. Československá vláda opakovane žiadala Taliansko o jeho vydanie a obracala sa aj na americké a francúzske okupačné úrady. Najmä Američania sa však priamej odpovedi vyhýbali alebo vydanie Ďurčanského ustavične odkladali.[2]

V roku 1947 in contumaciam bol odsúdený Národným súdom na trest smrti ako vojnový zločinec. 6. decembra 1947 ušiel z Talianska do Argentíny. Mal pas delegáta Medzinárodného Červeného kríža a vízum argentínskeho generálneho konzulátu v Ríme na meno Ján Bobor.[2]

V roku 1952 sa presťahoval do Mníchova. V SRN spoluzaložil tzv. Slovenský akčný výbor, ktorý bol neskôr premenovaný na Slovenský oslobodzovací výbor. V rokoch 1946–1948 výbor zostavil 28 memoránd, petícií, žiadostí na najvyššie medzinárodné orgány a organizácie (Trumanovi, Attleemu, Churchillovi, senátu Spojených štátov a pod.). Snažil sa dokázať pretrvávanie existencie Slovenskej republiky a žiadal uzavrieť s ňou mierovú zmluvu, žiadal, aby Tisa a jeho vládu súdil medzinárodný súd a podobne.[3]

Ďurčanský zomrel v roku 1974 v Mníchove.

• Právo Slovákov na samostatnosť vo svetle dokumentov – Biela kniha (Buenos Aires 1954)

• Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Ferdinand Ďurčanský
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ferdinand Ďurčanský

• Vyhlásenie Historického ústavu SAV k osobe Ferdinanda Ďurčanského