Srbochorvátčina

Ljudevit Gaj, tvorca súčasnej chorvátskej abecedy.

Počiatkom 19. storočia sa medzi južnými Slovanmi Rakúskeho cisárstva objavil Ilyrizmus, hnutie, ktorého cieľom bola kultúrna a politická jednota všetkých „Ilýrov“, to jest južných Slovanov. V čase Ilýrskeho hnutia sa objavili myšlienky o vytvorení jednotného spisovného jazyka, ktorý sa v tom čase nazýval zväčša ilýrskym. Vuk i ilýrci sa pokúsili kompletne zjednotiť jazyk i pravopis. Vuk Karadžić v roku 1845 formuloval túto ideu takto:

Ilyrizmus sa stretol s uznaním u väčšiny literátov v južnoslovanských krajoch. Hnutie trvalo od roku 1830 do roku 1843 a najväčší rozmach zaznamenalo v Chorvátsku. V Slovinsku sa Stanko Vraz dokonca rozhodol, že bude používať pojem „ilýrsky“ namiesto „slovinský“. Chorvát Ljudevit Gaj povedal: „Sme hrdí a ďakujeme Bohu Velikému, že mi Chorváti s bratmi Srbmi jeden knižný jazyk máme“.[12] Ilýrske hnutie viedlo k stretnutiu vo Viedni, kde bola dosiahnutá dohoda o jednotnom spisovnom jazyku.

V roku 1850 sa vo Viedni uskutočnil historický dohovor chorvátskych a srbských spisovateľov a jazykovedcov, a boli tak položené základy pre spoločný srbochorvátsky jazyk, ako aj pre moderné spisovné verzie: bosniančinu, chorvátčinu, čiernohorčinu a srbčinu, ktoré vznikli na jej základe. Hlavným signatárom dohody so srbskou stranou bol Vuk Stefanović Karadžić, a s chorvátskou Ivan Mažuranić.[12]

Ivan Mažuranić jeden z vodcov Ilyrizmu.

Vuk Karadžić, tvorca súčasnej srbskej cyriliky.

Zhromaždení južnoslovanskí lingvisti sa zhodli, že netreba miešať nárečia či vytvárať nové, ktoré ľud nepozná, ale treba vybrať jedno ľudové nárečie, ktoré bude spisovným jazykom. Za základ spisovného jazyka bolo zvolené južné nárečie, čiže štokavčina v jekavskej forme, keďže väčšina obyvateľov používala práve toto nárečie, keďže všetky ľudové piesne sú v ňom spievané a keďže stará dubrovnícka literatúra je napísaná v tomto nárečí.[13]

Aby sa väčšmi priblížili spisovnému jazyku, chorvátski spisovatelia sa zriekli prvkov kajkavského nárečia a osvojili si štokavské nárečie ako spisovnú reč. Takisto srbskí spisovatelia sa vzdali slavenosrbského jazyka.[14] Následne, aby sa zblížili aj abecedy, chorvátska latinka i srbská cyrilika boli zreformované na fonetickom princípe.[15]

Najvýznamnejšie Daničićovo dielo Rječnik hrvatskoga ili srpskoga jezika (1882).

Gramatika a štylistika chorvátskeho alebo srbského spisovného jazyka (1899).

V desaťročiach nasledujúcich po viedenskom literárnom dohovore bola srbochorvátčina prijatá vo svetovej lingvistike; a aj ako jazyk chorvátskeho parlamentu (od 1847), po dlhej diskusii, či tento jazyk Chorvátov a Srbov nazývať „chorvátsky“ alebo „chorvátsky alebo srbský“. Nakoniec v roku 1861 sa dohodlo, že sa bude nazývať „juhoslovanský“, čo sa avšak stretlo s nevôľou cisárskej Viedne, takže napokon dostal názov chorvátsky alebo srbský jazyk. Po vzniku samostatného Chorvátsku sa tento fakt zamlčoval.[16] Tento názov bol veľmi rýchlo prijatý v zahraničí, napríklad v Taliansku, kde gramatici Pero Budmani i Giovanni Androvich vo svojich prácach z rokov 1867 a 1908 používajú názov srbochorvátsky jazyk, a v Nemecku slávny slavista August Leskien píše gramatiku srbsko-chorvátskeho jazyka "Grammatik der serbo-kroatischen Sprache", Heidelberg, 1914.[10] Roku 1882 Juhoslovanská akadémia vied a umení vydáva významné Daničićovo dielo Rječnik hrvatskoga ili srpskoga jezika („Slovník chorvátskeho alebo srbského jazyka“).

V období rakúsko-uhorskej nadvlády v rokoch 1878 až 1907 sa tento jazyk v Bosne a Hercegovine oficiálne nazýval bosnianskym. V roku 1890 vyšla Gramatika bosnianskeho jazyka pre stredné školy autora Fraňa Vuletića. Od roku 1907 sa tento jazyk začína oficiálne nazývať srbochorvátskym,[17] a v rokoch 1907 až 1918 sa srbochorvátsky jazyk stáva úradným jazykom Bosny a Hercegoviny. Gramatika pre stredné školy sa od roku 1908 nazývala "Gramatika srbsko-chorvátskeho jazyka ".

Srbochorvátsky jazyk pod názvom „srbsko-chorvátsko-slovinský“ bol úradným jazykom Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov. V období trvania Juhoslovanského kráľovstva belehradská vláda naliehala na zjednotenie jazyka. Po zániku Kráľovstva Juhoslávie sa rozvoj jazyka začal uberať dvoma smermi. Roku 1941 sa vlády chopili ustašovci a opätovne ustanovili samostatný chorvátsky jazyk ako úradnú reč.[18] Po vojne bola srbochorvátčina jedným z troch úradných jazykov Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávie (popri slovinčine a macedónčine).

Pravopis srbochorvátskeho jazyka z roku 1960, ktorý spoločne vydala Matica srbská a Matica chorvátska.

10. decembra 1954 bol uzavretý Novosadský dohovor medzi hlavnými chorvátskymi a srbskými jazykovedcami ohľadne regulácie a štandardizácie jednotného srbochorvátskeho jazyka. Týkal sa riešenia dlhodobo sporných jazykových otázok. Týmto dohovorom sa chcelo dosiahnuť, aby sa zjednotili spisovná srbčina a chorvátčina, čo sa týka pravopisu, terminológie a iných oblastí. Stanovilo sa desať bodov:

1. Chorvátosrbčina je jeden národný jazyk, s dvoma rovnocennými varietami, ktoré vznikli okolo dvoch centier: Belehrad (východný variant) a Záhreb (západný variant).
2. Názov jazyka musí odkazovať na oba hlavné národy.
3. Obe písma, latinka a cyrilika, sú rovnoprávne.
4. Obidva prízvuky – ekavský a ijekavský – majú za každých okolností rovnocenné postavenie.
5. Matica srbská a Matica chorvátska budú spolupracovať na vypracovaní nového slovníka spoločného jazyka.
6. Treba zriadiť jednotnú terminológiu pre všetky oblasti ekonomického, vedeckého a kultúrneho života.
7. Obe strany budú spolupracovať na vypracovaní pravopisu.
8. Treba dbať na prirodzený rozvoj srbochorvátskeho jazyka, a treba prestať prekladať texty z jedného variantu do druhého.
9. Zloženie komisie pre pravopis a terminológiu určia univerzity v Záhrebe, Belehrade a Sarajeve, a Matica srbská a Matica chorvátska.
10. Matica srbská sa bude za výsledky zodpovedať Federálnemu zhromaždeniu, vládam zväzových republík a univerzitám, Matici chorvátskej v Záhrebe, a dennej tlači.

Rezolúciu podpísalo 25 spisovateľov a jazykovedcov (7 z Chorvátska, 15 zo Srbska, 3 z BiH), medzi inými Ivo Andrić, Aleksandar Belić, Mirko Božić, Miloš Đurić, Marin Franičević, Krešimir Georgijević, Josip Hamm, Mate Hraste, Ljudevit Jonke, Jure Kaštelan, Mihailo Stevanović a mnohí iní.[20] K nim sa pripojilo ešte 64 kultúrnych a vedeckých pracovníkov, medzi inými aj Miroslav Krleža.

Na základe týchto rozhodnutí boli roku 1960 zavedené jednotné pravopisné pravidlá, ktoré Matica chorvátska vydala v ijekavskej a latinskej variante pod názvom Pravopis hrvatskosrpskog književnog jezika s pravopisnim rječnikom, a Matica srbská ekavsky a v cyrilike pod názvom Pravopis srpskohrvatskog književnog jezika sa pravopisnim rečnikom (Pravopis chorvátosrbského/srbochorvátskeho spisovného jazyka s pravopisným slovníkom).

Po etnických treniciach v 70. rokoch a predovšetkým po rozpade Juhoslávie a po vojne, ktorá nasledovala, väčšina obyvateľov začala opätovne nazývať svoj jazyk srbský, chorvátsky či bosniansky, v závislosti od etnickej či regionálnej príslušnosti. Po rozpade Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávia roku 1991 nebol už srbochorvátsky jazyk naďalej používaný na oficiálnej úrovni. Štátotvorní jazykovedci[22] všetkých dotknutých strán pri konštituovaní jazyka trvali na jazykovej čistote a zveličovali vzájomné odlišnosti (ako príklad sa často uvádza výraz kafa-kava-kahva, čiže káva).[23]

Nárečia srbochorvátskeho jazyka.

Kvôli väčšiemu odlíšeniu od zvyšku Bosny a Hercegoviny a kvôli priblíženiu sa k Srbsku začala Republika srbská v priebehu vojny v Bosne a Hercegovine oficiálne používať ekavský jazykový štandard. V tom istom období srbskí nacionalisti úporne dokazovali, že k nim patria všetci, ktorí vravia štokavskou ijekavicou – Srbi, ale aj Bosniaci a Chorváti.[23] V roku 1998 vyšla v Belehrade, najprv v novinách poplatných režimu Politika, a potom aj ako samostatná kniha s nákladom 300 000 kusov, "Slovo o srpskom jeziku", ktorá tvrdí, že srbochorvátsky jazyk nielen že už neexistuje, ale ani nikdy neexistoval, že chorvátsky jazyk taktiež neexistuje, ale že Chorváti hovoria po Srbsky, len si to sami neuvedomujú, a tým pádom sú Srbi.[12] V Miloševićovej Ústave Srbska z roku 1990 bola ako úradný jazyk stále uvedená srbochorvátčina, a úradným písmom bola stanovená cyrilika i latinka. Až Koštunica v Ústave Srbska z roku 2006 zrušil latinku a vyhlásil srbčinu za oficiálny jazyk.[12] Niektoré srbské kultúrne združenia nazývajú jazyk výrazom srbski namiesto „srpski“.

V 90. rokoch 20. storočia bol srbochorvátsky jazyk rozdelený nie na nárečovom, ale na etnickom základe.

V Chorvátsku sa jediným úradným jazykom stala chorvátčina a latinka jedinou úradnou abecedou. Oddelenie chorvátskeho jazyka od srbského i ostatných štokavských štandardov sa realizuje jednoducho: ak existujú pre nejaký pojem dva výrazy, jeden sa vyhlási za chorvátsky, a druhé synonymum sa priradí k ostatným trom variantom. Napríklad pojem „gvožđe" (železo) je považovaný za srbský výraz, a chorvátsky pojem je „željezo". Avšak, výraz „gvožđe" sa nachádza v chorvátskom preklade Biblie, v rôznych dielach chorvátskych autorov, v ľudových rozprávkach, atď.; to len poukazuje na svojvôľu takejto jazykovej praxe.[24] V priebehu 90. rokoch chorvátski jazykoví puristi zavádzajú také výrazy ako zrakomlat (helikoptéra), brzoglas (telefón) a tak ďalej.[23] Chorvátska politika jazykového odďaľovania kulminovala roku 1999, keď bol v kinách uvedený film „Rane“ (Rany) režiséra Srđana Dragojevića, ktorý bol otitulkovaný a názov bol preložený ako „Ozljede“ (Úrazy).[24] Zveličovanie jazykových rozdielov sa čoskoro aj v samotnom Chorvátsku stalo predmetom výsmechu.[23][24]

Bosniacki lingvisti vychádzajúc z toho, že „nebezpečný výraz ‘srbo-chorvátsky’ naznačuje, že v Bosne žijú Srbi a Chorváti, a že Bosniakov niet“, jazyk nazvali bosnianskym. Srbskí i chorvátski lingvisti na to reagovali tak, že jazyk nazvali etnickým označením „bosniacky“, vyhýbajúc sa termínu „bosniansky“, ktorý naznačuje, že Srbi a Chorváti žijúci v Bosne hovoria bosnianskym jazykom. Niektorí bosnianski jazykovedci svojbytnosť jazyku dokazujú používaním turcizmov.[23]

V priebehu 1. dekády 21. storočia začali aj Čiernohorci uzákoňovať svoju verziu jazyka – čiernohorčinu – argumentujúc, že „ak je v Čiernej Hore spisovným jazykom srbčina, tak sú Čiernohorci Srbmi“.[23] V Čiernej Hore sa od roku 2009 novouvedený čiernohorský jazyk vyučuje na základe srbochorvátskeho pravopisu.[25]

Politická korektnosť v Bosne. Upozornenie na cigaretovej krabičke „Fajčenie vážne škodí vám a ostatným okolo vás“ napísané zdanlivo v troch jazykoch. „Bosnianska“ a „chorvátska“ verzia sú úplne identické, a „srbská“ je len transliteráciou týchto dvoch.

Aj keď hovorový jazyk je stále taký istý, používatelia tohto jazyka ho zväčša nenazývajú srbochorvátčinou. Napr. pri sčítaní obyvateľstva v Chorvátsku roku 2001 iba 0,16% obyvateľov uviedlo ako svoj materinský jazyk chorvátosrbčinu, resp. srbochorvátčinu.[27] Napriek rôznym názvom a snahám chorvátskych, srbských, bosnianskych a čiernohorských lingvistov dokázať, že ide o rôzne jazyky, národy si medzi bez problémov rozumejú.[24]

Súčasná jazykoveda považuje srbochorvátčinu za živý makrojazyk pod označením hbs.[28] Aj keď je identifikátor sh považovaný za zastaraný,[29] spoločne z identifikátormi scc i scr.[29] Vo svete sa pojem srbochorvátčina naďalej normálne používa medzi jazykovedcami, prekladateľmi i profesormi lingvistiky.[12] V slavistike sa v súčasnosti okrem názvu „srbochorvátsky“ používa aj názov bosniansko-chorváto-srbský jazyk.[30] Srbochorvátsky jazyk sa i naďalej vyučuje na mnohých vážených svetových univerzitách: Cambridge, Oxford, Sorbonna, Univerzita štátu Arizona vo Phoenixe, atď.[12]

Niektoré medzinárodné inštitúcie, napríklad Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu používali oficiálne názov bosniansky, chorvátsky alebo srbský jazyk (BHS) ako súhrnné označenie jazykov Bosniakov, Chorvátov, Čiernohorcov a Srbov.[31]

Jazyky srbsko-chorvátskeho diasystému sa zapisujú buď latinkou alebo cyrilikou. Srbčina a bosniačtina používa obe abecedy, zatiaľ čo chorvátčina len latinku. Zápis v oboch abecedách je fonetický, a každý znak latinskej abecedy má svoj náprotivok v cyrilike (pričom latinka obsahuje niekoľko dvojznakov). Srbochorvátsku obmenu cyriliky vypracoval v 19. storočí Vuk Karadžić a latinskú obmenu vytvoril Ljudevit Gaj. Písmena srbochorvátskej latinky a cyriliky sa dajú na seba prevádzať viac-menej 1:1, na strane latinky pomocou niekoľkých dvojznakov.

• Srbochorvátčina používa znaky, ktoré prevzala z češtiny: Č, Š, Ž
• Okrem toho má i mäkké Ć (mäkšie než Č, prevzaté z poľštiny) a Đ (výslovnosťou niekde medzi (slovenským) Ď a DŽ; niekedy sa opisuje tiež ako DJ, ale to spôsobuje mnoho nejednoznačností)
• LJ [ľ], NJ [ň] a DŽ sú dvojznaky. Prejavuje sa to na ich radení v abecede (napr. LJ je až po LZ), alebo napríklad v krížovkách, kde sa píše do jedného okienka. Výnimkou sú slova, v ktorých sa k sebe dostalo D a Ž (L a J, N a J) morfologickými procesmi a vyslovuje sa ako dva zvuky namiesto ako jeden. Napríklad slovo nadživjeti (predpona nad-). V cyrilike tento problém odpadá, miesto „наџивети“ sa napíše „надживети“.
• di, ti, ni, li sa vyslovuje vždy tvrdo – dy, ty, ny, ly, napr. ráditi vysl. rádyty – pracovať, rázglednica vysl. rázglednyca a pod.
• Chorvátske H (a srbské Х) sa číta ako naše [ch].
• Е sa nečíta [je], ale [e].
• V srbskej cyrilike oproti ruskej chýbajú písmena Ё, Й, Щ, Ъ, Ы, Ь, Э, Ю, Я.
• Navyše sú písmena Ђ (Đ), Ј (J), Ћ (Ć), Љ (LJ), Њ (NJ), Џ (DŽ).
• J v srbskej cyrilike vypadá rovnako ako v latinke.
• Zahraničné názvy sa v srbčine zapisujú tak, ako sa vyslovia, napr.: Grace Kelly – Grejs Keli, Shakespeare – Šekspir. V chorvátčine sa zase názvy ponechávajú v originálnej forme.

Obidve abecedy, cyrilika (ћирилица/ćirilica) i latinka (latinica), majú zhodne po 30 znakov. Rôznia sa len poradím písmen. Srbochorvátska abeceda vypadá nasledovne:

Poradie srbskej cyriliky je nasledujúce: А а Б б В в Г г Д д Ђ ђ Е е Ж ж З з И и Ј ј К к Л л Љ љ М м Н н Њ њ О о П п Р р С с Т т Ћ ћ У у Ф ф Х х Ц ц Ч ч Џ џ Ш ш

V srbochorvátskom jazyku vystupuje 25 spoluhlások. Samohlások je 5 („a“, „e“, „o“, „i“, „u“ – výslovnosť ako po slovensky). Samohlásky sa vyslovujú v podstate tým istým spôsobom ako v slovenčine, iba v dĺžke, predovšetkým v neprízvučným slabikách, sú značné rozdiely. Spolu s tým možno rozpoznať až 10 samohlások.

V srbochorvátčine, podobne ako v niektorých iných slovanských jazykoch, hláska „r“ je slabikotvorná. Obdobne sa môže v cudzích slovách zachovať hláska „l“ ako aj „n“ (napr. v trojslabikovom výraze „bicikl“, alebo dvojslabikovom „njutn“).

Zaujímavým znakom srbochorvátskeho jazyka je melodický prízvuk. Prízvuk je voľný, t. j. môže byť na ktorejkoľvek slabike slova, a pohyblivý, t. j. môže meniť svoje miesto v rôznych tvaroch toho istého slova. Okrem toho Juhoslovan nezotrváva na jednom tóne, keď vyslovuje prízvučnú samohlásku, ale zvyšuje alebo znižuje hlas. Hovoríme o tzv. klesavej alebo stúpavej intonácii.

Odchýlky v slovnej zásobe sú spôsobené tým, že chorvátčina, rovnako ako čeština, je puristický jazyk (nahradzuje výpožičky neologizmami), zatiaľ čo srbčina, rovnako ako poľština, puristická nie je.[34] Príkladom môže byť chorvátsky zemljopis (zemepis) vs. srbská geografija (geografia). Srbčina nemá problém preberať cudzie slová a bežne ich používať, a to nielen zo západoeurópskych jazykov, ale paradoxne aj z chorvátčiny samotnej.[34] Okrem toho sa množstvo regionálnych variant objavuje taktiež aj v Bosne a Hercegovine, či Čiernej Hore.

V morfológii je niekoľko odchýlok. Študentka sa srbsky povie studentkinja, zatiaľ čo chorvátsky studentica, profesorka sa srbsky povie profesorka, zatiaľ čo chorvátsky profesorica. Chorvátčina (v srbochorvátskej terminológii „západný variant“) má sklony tiahnuť ku germanizmom a používať niektoré slová latinského pôvodu, zatiaľ čo srbčina („východný variant“) používa množstvo turcizmov a slov gréckeho pôvodu, hlavne vďaka náboženským a kultúrnym odlišnostiam.

Príklad:

Kuchynská soľ je slúčenina sodíku a chlóru.
Kuhinjska sol je spoj natrija i klora. (chorvátsky)
Kuhinjska so je jedinjenje natrijuma i hlora. (srbsky)

Srbochorvátčina prevzala množstvo slov z turečtiny a cez ňu sprostredkovane i z arabčiny a perzštiny; je to dôsledok dlhodobej tureckej nadvlády nad Balkánom.

V menšej miere je slovná zásoba ovplyvnená tiež nemčinou, maďarčinou a gréčtinou.

Srbochorvátčinu charakterizuje bohatá flexia. Má sedem pádov (datív a lokál majú obyčajne identickú formu, z výnimkou rozdielov v intonácii v niektorých jednoslabičných výrazov), jednotné a množné číslo a sedem slovesných časov: prítomný, minulý, imperfektum, predminulý, aorist, budúci a druhý budúci.

Slovesá

Raditi (robiť)