Légia (staroveký Rím)

Rímska armáda mala 25 až 35 légií, ich počet sa časom menil. Rímska armáda bola v počiatkoch republiky jednoducho organizovaná. Vojaci boli rozdelení do skupín nazývaných centúrie (100 mužov). Neskôr, po rozšírení armády, sa začali vojaci deliť do väčších skupín – légií (asi 4 800 mužov). V tom čase sa každá légia delila na menšie skupiny nazvané manipuly (120 mužov).

Vnútorná organizácia typickej légie:[1][2]

• Centúria – 80 mužov, veliteľ bol centurio – stotník
• Manipul - 2 centúrie, označoval sa podľa typu vojakov, ktorý ho tvoril: hastatus (kopijník), princeps a triarius (toto delenie už v časoch konca Rímskej republiky neplatilo)
• Kohorta – 480 mužov – 6 centúrií; na konci Rímskej republiky sa počet mužov prvej kohorty zvýšil na 800 a tvorilo ju 5 centúrií po 160 mužov - dôvodom bolo posilnenie pravého krídla légie
• Légia – desať kohort, 4800 mužov

Každá légia mala aj svojich lekárov, staviteľov a výrobcov katapultov. K légii patrilo obvykle i jazdectvo, často ako súčasť pomocných jednotiek (auxilia) - obvykle to bolo 300 jazdcov rozdelených do desiatich 30-členných jednotiek, ktorým velil decurio.

Legionármi sa mohli stať len občania Ríma. V rímskej armáde však bojovali aj cudzí bojovníci, ktorí takisto tvorili pomocné oddiely - väčšinou to boli lučištníci, ľahko vyzbrojené jednotky a kopijníci. Zvyčajne mali tieto oddiely špeciálne skúsenosti. Po skončení služby získavali títo bojovníci za vernosť a statočnosť občianske práva.

Budovanie armády bolo v kompetencii senátorov a správcov provincií, teda ľudí s dostatočnou politickou a ekonomickou mocou. Armádu mohli použiť často podľa vlastného uváženia a úspech v dobyvačnom ťažení znamenal vzostup na mocenskom rebríčku.

Veliteľ légie bol legát, podriadenými vyššími dôstojníkmi vojenskí tribúni a táborový prefekt. Kohorte zrejme velil starší centurio (pilus prior). Nižší dôstojníci sa označovali ako centurioni, veliaci centúriám. Zástupca centúria sa volal optio a pri boji stál v zadnej rade centúrie. Každá centúria mala ešte trubača (cornicen) a nosiča štandardy (signifer). Ako identifikácia slúžil vojakom štít, na ktorom bolo meno vojaka, meno jeho centuria a číslo kohorty.[2]

V tomto období bola légia už štandardizovanou vojenskou jednotkou, prestala vznikať a zanikať podľa potreby a začala byť vytváraná natrvalo a mala svoj názov. V období triumvirátu mali obe strany konfliktu dohromady v zbrani 64 légií - každý 12-ty dospelý Riman slúžil v armáde. Do légie sa verbovali muži vo veku od 17 do 46 rokov, pričom úpis radového vojaka bol na 16 rokov. Légie však tvorili i veteráni, ktorí po odslúžení zostali alebo sa vrátili do armády, tzv. evocati. Hlavnou motiváciou k vstupu do légie bola možnosť drancovania a po odslúžení pridelenie pôdy. V tomto období došlo i k zrušeniu zákazu vytvárať légie z obyvateľov neitalských oblastí. Zároveň členovia légií nadobudli na význame, vyžadovali rešpekt a niekedy dokonca jednali nezávisle od velenia či sa snažili svoje predstavy veleniu vnútiť. Jednotliví triumvirovia sa tak často v podstate stali "otrokmi svojich légií" (Ferrero, 1908).[3]

Rímsky legionár mal typizovanú výstroj: meč (gladius), dýku (pugio), oštep/kopiju (pilum), štít (scutum), prilbu a pancier. Absolvoval pravidelný výcvik: ráno a poobede cvičil sečné a bodné útoky na hlavu, telo a stehná fiktívneho nepriateľa, ktorého predstavoval drevený kôl zapustený do zeme. Pri výcviku používal drevený štít a meč, ktoré mali dvojnásobnú váhu oproti tým, ktoré sa používali v skutočnom boji. Výcvik prebiehal v rôznej intenzite počas celého pôsobenia v légii.[1]
Okrem boja sa trénovala i stavba vojenského tábora a jeho udržiavanie. Dôraz sa kládol na rýchlosť a efektivitu. Základom bolo opevnenie tvorené priekopou (fossa), násypom (agger) a palisádou (vallum), ktoré chránilo samotný tábor. Jeho miesto veliteľ légie starostlivo vyberal.[1]

Légiu netvorili iba vojaci, ale aj otroci (calones) a obvykle aj početní civilisti (lixae), ktorí poskytovali vojakom rôzne služby a starali sa o zásobovanie.[1]

Osobitnou jednotkou tohto obdobia boli elitné kohorty, tzv. prétoriáni, ktoré zakladali jednotliví vojvodcovia bojujúci o moc po smrti Iulia Caesara. Z nich sa neskôr vyvinuli cisárske prétoriánske gardy.[2]

Boj začínal znamením od veliteľa, ktorý dal vztýčiť zástavu (vexillum). Taktické možnosti rozmiestnenia boli vďaka rozčleneniu légie na menšie podjednotky bohaté: obvykle sa légia stavala do troch línií, pričom prednú tvorili štyri, strednú a zadnú tri kohorty. V prednej línii boli centúrie usporiadané vo forme 10 mužov v 8 radoch, ďalšie dve tvorilo 12 mužov v šiestich radoch. Základom bola prísna disciplína a držanie pozície, čo umožňovalo v kritických chvíľach vytvoriť kompaktné obranné bloky chránené štítmi, známe ako tzv. korytnačka (testudo). Rozpad jednotlivých formácií prakticky vždy viedol ku katastrofe (napr. bitka pri rieke Bagradas, 49 pred Kr.), pričom dobrý veliteľ bol schopný toto riziko rozpoznať a začať účinné protiopatrenia (napr. bitka pri Ruspine, Gaius Iulius Caesar, 46 pred Kr.).[4]

Pri vzájomnom boji rímskych légií väčšinou nedochádzalo spočiatku k tvrdému masívnemu čelnému stretu ale k lokálnym šarvátkam v predných líniách. Až keď jedna strana získala zjavne prevahu, došlo k rozsiahlejšiemu útoku a zabíjaniu. V priamom strete bola komunikácia pre hluk a chaos takmer nemožná, signalizovalo sa trúbkami a vizuálne.[4]

• MOCPAJCHEL, Roman: Sila Jupiterových orlov : tajomstvo úspechov légií svetovládneho Ríma. In: Historická revue, roč. XXXI, 2020, č. 3, s. 6  –  11.

• Sheppard, Si (2010), Bitva u Filipp 42 př. n. l. (1. vyd.), Praha: Grada, ISBN 978-80-247-2873-5

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Légia (staroveký Rím)