Kjótsky protokol

Kjótsky protokol potvrdzuje princíp, že vyspelé krajiny platia a technologicky zásobujú ďalšie krajiny štúdiami a projektami spojenými s klímou. Toto bolo pôvodne potvrdené v UNFCCC.

Príloha I. pre každú krajinu odsúhlasila hranice emisií na hodnoty popísané v protokole, ale mnohé krajiny majú stanovené hranice nad ich súčasnú produkciu. Tieto “extra hodnoty” môžu byť nakúpené inými krajinami v rámci voľného obchodu. Takto napríklad Rusko, ktoré ľahko dosahuje svoje ciele, môže predať svoje kredity vo veľkých hodnotách krajinám, ktoré ešte nedosiahli svoje limity, napríklad Kanade. Takto niektoré krajiny môžu dosiahnuť svoje limity a poskytnúť finančné podnety iným, aby tak čo najskôr mohli urobiť. Krajiny dosahujú svoje kredity aj prostredníctvom rôznych spoločných programov „čistej energie“ a „výleviek oxidu uhličitého“ (carbon dioxide sinks) formou lesov a iných systémov, ktoré zredukujú obsah CO₂ v atmosfére. Mimovládna organizácia so sídlom vo Washingtone v správe “Vznikajúci obchod pre nazhromaždený CO₂ v lesoch”, predpokladá $30-40/ton CO₂ pre USA a $70-80/ton pre Európu. Holandsko nadobudlo kredity v hodnote 4 megaton emisií CO₂ z Poľska, Rumunska a z Česka. Takéto dohody však tiež obsahovali podmienky o financovaní projektov. Keďže niektoré z týchto podmienok neboli splnené, množstvo nadobudnutých kreditov sa odvtedy znížilo.

Protokol mal niekoľko otvorených otázok, o ktorých sa neskôr rozhodovalo na Konferencii zmluvných strán (Conference of Parties – COP). COP6 sa v roku 2000 pokúšala vyriešiť tieto otázky na stretnutí v Hágu, ale nebola schopná dosiahnuť dohodu kvôli sporom medzi Európskou úniou na jednej strane (ktorá presadzovala tvrdšiu dohodu) a USA, Kanadou, Japonskom a Austráliou a inými na druhej strane (ktoré chceli aby dohoda bola menej náročná a flexibilnejšia). V roku 2001 na ďalšom rokovaní (COP6bis) v Bonne sa schválili požadované rozhodnutia. Po niektorých ústupkoch sa podporovateľom protokolu (vedeným Európskou Úniou) podarilo presvedčiť Japonsko a Rusko k povoleniu väčšieho použitia “výleviek oxidu uhličitého”. COP7, ktorá sa uskutočnila od 29. októbra do 9. novembra 2001 v Marakéši ustanovila konečné detaily.

Vladimir Putin schválil dohodu 4. novembra 2004 a OSN oficiálne uznala ratifikáciu Ruska 18. novembra 2004. Medzinárodná komunita sledovala schválenie protokolu Ruskom obzvlášť pozorne, pretože jeho súhlas 90 dní po tejto ratifikácii uviedol do platnosti Kjótsky protokol. Prezident Putin, spolu s ruským kabinetom, rozhodol v prospech protokolu v septembri 2004. Kjótsky protokol obmedzuje emisie percentuálnym nárastom alebo znížením vzhľadom na hodnoty z roku 1990. Od roku 1990 väčšina republík bývalého Sovietskeho zväzu prešla kolapsom, a tým aj produkcie ich emisií. Z tohto dôvodu nemalo Rusko žiaden problém s dodržaním záväzkov stanovených Kjótskym protokolom, pretože súčasné hodnoty emisií sú výrazne pod hodnotami cieľov. Naopak, vzniká tým možný prospech z predaja emisných kreditov iným štátom Kjótskeho protokolu, ktoré v súčasnosti produkujú viac ako sú ich cieľové hodnoty emisií.

31. mája 2002 všetkých 15 vtedajších členov Európskej únie predložilo OSN relevantné ratifikácie. Európska únia produkuje okolo 21 % globálnych skleníkových emisií, a zaviazala sa ich v priemere znížiť o 8 % oproti hodnotám emisií z roku 1990. Európska únia bola sústavne jedným z najhlavnejších podporovateľov Kjótskeho protokolu, tvrdo rokujúc s ostatnými stranami. V decembri 2002 vytvorila EÚ v úsilí dosiahnuť vysoké ciele systém obchodu s emisiami. Kvóty boli zavedené do šiestich kľúčových odvetví priemyslu: energetického priemyslu, výroby ocele, cementu, skla, tehál a papiera. Sú tiež stanovené pokuty pre členské štáty, ktoré nedosiahnu svoje záväzky, začínajúc pri €40/ton CO₂ v roku 2005, až po €100/ton v roku 2008. Súčasné plány EÚ predpokladajú, že v roku 2008 bude EÚ 4,7% pod hodnotami roku 1990.

Spojené štáty americké, hoci sú signatármi protokolu, ho neratifikovali ale ani od neho neodstúpili. Protokol nie je legálne záväzný v USA, pokiaľ nie je ratifikovaný. 25. júna 1997, predtým ako sa začali rokovania o Kjótskom protokole, Senát USA schválil Byrd-Hagelovu rezolúciu v hlasom v pomere 95:0, ktorá určila stanovisko Senátu, že USA nebudú signatármi žiadneho protokolu, ktorý neobsahuje záväzné ciele a časový rozvrh pre ekonomicky vyvíjajúce sa, ako aj priemyselne vyspelé národy, pretože „by to spôsobilo vážne poškodenie ekonomiky USA“. 12. novembra 1998, vice-prezident Al Gore symbolicky podpísal protokol. Clintonova vláda, vedomá postoja Senátu ku protokolu, nikdy nepredložila protokol k ratifikácii.

Clintonova vláda vydala v júli 1998 ekonomickú analýzu, spracovanú Radou ekonomických poradcov (Council of Economic Advisors), ktorej záverom bolo, že obchod s emisiami s krajinami v Prílohe B/Prílohy I. a zúčastnenie sa s spolu s vyspelými krajinami na „ Mechanizme čistého rozvoja“, by podľa mnohých odhadov zredukovalo náklady na uskutočnenie opatrení Kjótskeho protokolu na 60 %. Iné ekonomické analýzy – napríklad podľa Kongresového rozpočtového úradu a Energetického oddelenia Energetického informačného vedenia, ale i iných – vykázali potencionálne veľký úbytok z HDP pri uplatnení Kjótskeho protokolu.

Bývalý prezident George W. Bush naznačil, že nemá v úmysle pristúpiť k ratifikácii dohody, nie pretože nepodporuje jej základnú ideu, ale kvôli napätiu, ktoré by tým vzniklo v ekonomike. Presadzuje tiež názor, že existujú nejasnosti v klimatologickom výskume. Okrem toho nie je spokojný s detailami dohody. Napríklad nepodporuje rozdelenie medzi krajinami Prílohy I. a inými. O dohode sa vyjadril nasledovne: „ Druhým najväčším producentom skleníkových plynov je Čína. Doposiaľ je Čína oslobodená od záväzkov Kjótskeho protokolu. Toto je výzva, ktorá vyžaduje 100% úsilie, od nás ako aj od zvyšku sveta. Americká neochota prijať nedokonalú zmluvu by nemala byť vnímaná zo strany našich priateľov a spojencov ako nejaké zrieknutie sa zodpovednosti. Naopak, moja vláda sa zaviazala na vodcovskej role v otázkach klimatických zmien. Náš prístup musí byť zlučiteľný s dlhodobým cieľom stabilizácie koncentrácie skleníkových plynov v atmosfére.“

Čína produkuje 2,893 miliónov metrických ton CO₂ za rok (2,3 t na obyvateľa). Toto je porovnateľné s 5,410 miliónmi z USA (20,1 t na obyvateľa) a 3,171 miliónmi z Európskej únie (8,5 t na obyvateľa). Aj keď je Čína v súčasnosti oslobodená, ratifikovala Kjótsky protokol a očakáva sa, že vyhlási samú seba za krajinu Prílohy I. protokolu v nasledujúcom desaťročí a tým už nebude oslobodená. V skutočnosti je Čína v produkcii emisií na obyvateľa jeden z najmenších producentov emisií na svete. Obranná rada národných zdrojov USA v júni 2001 uviedla: “Prechodom z uhoľných energií na čistejšie zdroje energií, zavádzaním efektívnych energetických programov a reštrukturalizáciou ekonomiky, Čína zredukovala emisie CO₂ o 17 % oproti roku 1997.“

V júni 2002 vydala americká Agentúra ochrany životného prostredia Environmental Protection Agency (EPA) “ Správu o činnostiach spojených s klímou 2002”. Niektorí pozorovatelia interpretovali túto správu ako podporu protokolu, hoci správa sama o sebe explicitne nepotvrdzuje protokol. O rok neskôr výskumníci Kongresu, ktorí vyšetrovali legálny štatút protokolu navrhovali, že požiadavka podpisu UNFCCC môže zdržať a tým oslabiť proces napĺňania cieľov a účelu protokolu. Tiež, že prezident pravdepodobne nemôže uskutočniť aplikáciu protokolu sám, zatiaľ čo Kongres môže vytvoriť zákony zlučiteľné s jeho vlastnými cieľmi. Postoj USA stojaceho mimo dohody ovplyvnilo niekoľko ďalších krajín vrátane Austrálie, Japonska, and Kanady, aby diskutovali o tom či ratifikovať dohodu, stavajúc sa do konkurenčnej nevýhody voči USA. Japonsko a Kanada neskôr protokol ratifikovali, súčasná austrálska vláda sa vyjadrila, že ho nemieni ratifikovať. Hoci sa hlavné austrálske opozičné strany zaviazali k ratifikácii v prípade že budú v takej pozícii, po tom čo bol premiér Howard znovuzvolený v roku 2004, zdá sa byť nepravdepodobné, aby Austrália podporila dohodu v blízkej dobe.

V júni 2005 ukázali interné dokumenty oddelenia Štátu, že vedenie firmy Exxon malo „aktívne zaangažovanie sa“ na určení politiky týkajúcej sa klimatických zmien, vrátane postoja USA ku Kjótskemu protokolu. Podnety s podnikateľskej lobistickej skupiny Koalície globálnej klímy Global Climate Coalition boli ďalším faktorom. Na stretnutí G8 v júni 2005 predstavitelia vlády vyjadrili túžbu po tom, aby sa „praktické záväzky priemyselných krajín mohli vyhnúť poškodeniu ich ekonomík“. Podľa tých istých predstaviteľov sú USA na ceste k splneniu ich záväzku znížiť intenzitu CO₂ o 18 % do roku 2012.

17. decembra 2002 Kanada ratifikovala dohodu. Toto bolo však sprevádzané opozíciou skupín podnikateľov, mimovládnych klimatologických vedcov a energetických koncernov, používajúc podobné argumenty ako v prípade USA.

Avšak následkom sú dodatočné komplikácie. USA sú kanadským hlavným obchodným partnerom (a naopak), a keďže kanadské spoločnosti musia platiť za emisie a americké nie, existuje obava, že kanadské spoločnosti nebudú schopné súťažiť v rámci spravodlivého obchodu. V jednom príklade spoločnosť predáva zemný plyn do USA, kde bude spálený v elektrickej továrni v USA na výrobu elektrickej energie. Tento plyn spálený v USA nie je objektom „Kjótskej dane“. Avšak, ak by bola tá istá továreň v Kanade, spálený plyn by bol zdanený. Toto má za následok, že tá istá energia stojí viac ak je produkovaná lokálne.

V roku 2005 sa bola výsledkom zvláštna „vojna svetov“ , najmä medzi vládou v Alberte (kanadský hlavný výrobca ropy a zemného plynu) a federálnou vládou. Existujú obavy, že Kjótsky protokol by mohol ohroziť národnú celistvosť, najmä v Alberte. Na zmiernenie týchto hrozieb sa federálna vláda snaží vyžiadať prídavné kredity na „čisté“ pohonné látky predávané v USA, najmä zemný plyn.

V septembri 2004 sčítanie ukázalo, že podpora Kjótskeho protokolu dosahuje v Kanade okolo 70 % a zahŕňa väčšinu obyvateľov Alberty. Najnižšia podpora je v Britskej Kolumbii, ale aj tam je väčšina naklonená v jeho prospech.

V decembri 2011 kanadský minister životného prostredia Peter Kent oznámil, že Kanada od Kjótskeho protokolu odstúpi. Ako dôvod udal, že protokol bez účasti USA a záväzných cieľov pre Čínu nemá zmysel. Kanada by takto len platila, pričom k zníženiu emisií aj tak nedôjde.

Austrália odmietla podpísať dohodu kvôli otázkam spojenými s protokolom. Austrálsky premiér John Howard argumentoval tým, že protokol by stál Austrálčanov pracovné miesta a že Austrália robí už teraz dosť na zníženie emisií. Federálna opozícia Austrálska robotnícka strana Australian Labor Party plne podporuje protokol a táto otázka je v súčasnosti intenzívne diskutovaná v politických ustanovizniach. Austrália je druhým najväčším svetovým producentom skleníkových plynov na obyvateľa. V novembri 2007 po zvolení Kevina Rudda do funkcie premiéra Austrálie sa jeho vláda začala zaoberať ratifikáciou. Formálne vstúpila do platnosti v marci 2008, čím sa Austrália oficiálne pridala ku krajinám smerujúcim k zníženiu emisií skleníkových plynov.

India podpísala a ratifikovala Protokol v auguste 2002. Keďže India je oslobodená od rámca dohody, zo strany protokolu sa očakáva prospech týkajúci sa presunu technológií a s tým spojené zahraničné investície. Na stretnutí G8 v júni 2005 indický premiér Manmohan Singh vyzdvihol fakt, že emisie na obyvateľa rozvíjajúcich sa krajín sú len malým zlomkom emisií vyspelého sveta. Sledujúc princíp “spoločne ale s rozličnou zodpovednosťou", India zastáva stanovisko, že hlavná zodpovednosť na znižovaní emisií ostáva na vyspelých krajinách, ktoré naakumulovali emisie počas dlhého obdobia.

V USA existuje minimálne jedna študentská skupina Kyoto Now!, ktorej cieľom je využiť záujem študentov na podporu Kjótskeho protokolu. 15. novembra 2004 sa 9 severovýchodných štátov USA zapojilo do Regionálnej iniciatívy proti skleníkovým plynom (Regional Greenhouse Gas Initiative (RGGI)), ktorá predstavuje program zameraný na emisie a obchod na štátnej úrovni. Dúfa sa, že tento program na štátnej úrovni vyvinie tlak na federálnu vládu aby podporila Kjótsky protokol.

• Členské štáty: Maine, Massachusetts, New Hampshire, Vermont, Rhode Island, Connecticut, New York New Jersey, Delaware.
• Pozorovateľské štáty a regióny: Pensylvánia, Maryland, Columbijský obvod, Východné kanadské provincie.

22. júna 2005 zahájilo 165 miest USA reprezentujúcich 35 miliónov Američanov pod vedením starostu Grega Nickelsa mesta Seattle širikonárodné úsilie miest na schválenie protokolu.

• Veľké členské mestá: Seattle, New York City, Los Angeles, San Francisco, Boston, Denver, New Orleans, Minneapolis, Austin, TX, Portland, OR, Providence, RI, Tacoma, WA, San Jose, CA, Salt Lake City, UT, Little Rock, AR, West Palm Beach, FL, Annapolis, MD