Nemecká demokratická republika

Mapa venovaná posunu hraníc Nemecka po vojne (a tiež znázornenie štátov získavajúcich nové územie). Sársko malo zvláštny autonómny štatút a malo vyšší stupeň nezávislosti než zvyšok francúzskej okupačnej zóny

Nemecká demokratická republika bola založená 7. októbra 1949 v sovietskom sektore okupovaného Nemecka ako ľudovodemokratický štát. Územie NDR zahŕňa súčasne spolkové krajiny Sasko, Sasko-Anhaltsko, Brandenbursko, Durínsko, Meklenbursko-Predpomoransko. Problematickým miestom pre NDR bolo hlavné mesto Berlín, ktoré bolo podobne ako okupované Nemecko rozdelené do štyroch sektorov. Západné mocnosti USA, Spojené kráľovstvo a Francúzsko spojením svojich sektorov vytvorili Západný Berlín, sovietsky sektor Berlína sa stal hlavným mestom NDR a bol známy ako Východný Berlín. NDR získala plnú suverenitu až v roku 1955, hoci bola pod kontrolou Sovietskych vojsk. V tom istom roku sa NDR stala zakladateľom Varšavskej zmluvy.

Vodcovia NDR: prezident Wilhelm Pieck a ministerský predseda Otto Grotewohl, október 1949

V roku 1946 vznikla Jednotná socialistická strana Nemecka (SED), zlúčením Komunistickej strany Nemecka (KPD) a Sociálnodemokratickej strany Nemecka (SPD) v sovietskom sektore okupovaného Nemecka. Po vzniku NDR sa stala štátostranou, ktorá vládla až do jej zániku v roku 1990. V súčasnosti je pretransformovaná do Strany demokratického socializmu PDS. Vedúca úloha SED bola zakotvená v ústave NDR. Hlavou štátu predseda Štátnej rady NDR, ktorý bol zároveň aj predsedom SED. Prvým bol Wilhelm Pieck, ktorý ako prvý a posledný používal titul Prezident NDR. Posledným predsedom Štátnej rady bol Hans Modrow. Z kompetencií SED treba spomenúť kontrolu obávanej východonemeckej tajnej služby Stasi. Politika SED bola podobne ako ostatné štátostrany vo východnej Európe pod silným vplyvom KSSZ.

Palác republiky v roku 1977

Trabant – jeden zo symbolov NDR a aj najúspešnejší automobil v jej histórii

Zahraničná politika NDR bola orientovaná na Sovietsky zväz a jeho satelity. Prvoradou prioritou NDR bola normalizácia vzťahov so Západným Nemeckom. NSR totiž neuznávala NDR ako plnohodnotnú krajinu, ale len ako východný sektor. Zlom nastal v roku 1972, keď spolkový kancelár Willy Brandt v rámci svojej Ostpolitik uznal NDR ako suverénny štát a potvrdil tým východnú hranicu na Odre a Nise. Proti tomu sa v NSR zdvihla vlna nevôle (Slobodný štát Bavorsko sa proti tomuto rozhodnutiu odvolal). Aj napriek tejto dohode, železná opona, ktorá sa tiahla medzi oboma krajinami ostala aj naďalej krutou realitou. Občania NDR mali prísny zákaz cestovať do Juhoslávie, kvôli riziku možnej emigračnej vlny do západnej Európy.

Berlínsky múr s „pásmom smrti“, pohľad zo západnej časti, 1986

Berlín bol v čase studenej vojny považovaný za jej symbol. Hospodársky a politický vývoj oboch častí Berlína sa podobne ako vývoj dvoch nemeckých štátov vyvíjal dvoma rozdielnymi smermi. Zatiaľ čo v Západnom Berlíne bol zavedený trhový systém, vo Východnom Berlíne bol zavedený socialistický systém podľa vzoru ZSSR. Do roku 1961 však medzi oboma časťami neexistovala vážnejšia fyzická prekážka pre prechod. Stačilo nastúpiť do metra na východe a vystúpiť v niektorej stanici v západnej časti, odkiaľ sa dalo dostať letecky do západnej Európy. Východonemecké vedenie si uvedomovalo narastajúcu emigráciu, a tak 13. augusta 1961 počas jednej noci vybudovalo z pletiva ochranný plot okolo Západného Berlína. Vyvrcholením rozdelenia bola stavba betónovej konštrukcie. Aj napriek nej sa nepodarilo mnohým útekom zabrániť. Z diplomatického hľadiska predstavoval Berlínsky múr vážny problém v chápaní socialistického bloku ako politického systému, v ktorom sú garantované základné slobody jednotlivca.

Koncom 80. rokov 20. storočia dochádza vo východnej Európe k vyvrcholeniu hospodárskych problémov, čo malo za následok narastajúcu nespokojnosť obyvateľstva sprevádzanú jej otvorenými prejavmi. V NDR sa prejavy nespokojnosti prejavovali narastajúcim útekom občanov do západnej Európy. Po nástupe Michaila Gorbačova k moci v roku 1985 došlo k miernemu uvoľneniu napätia v rámci sovietskeho bloku. Predstavitelia moci v NDR na čele s Erichom Honeckerom si uvedomovali, že uvoľnenie spôsobí zvýšenie emigrácie občanov NDR. Katastrofálna hospodárska situácia NDR zvýšila emigráciu do takej miery, že vláda začala vydávať povolenia na opustenie NDR v určitých limitoch. K vyvrcholeniu došlo v roku 1989, keď sa uvoľnil cezhraničný režim na rakúsko-maďarských hraniciach. Východní Nemci situáciu začali využívať a počas rekreácií pri Balatone začali hromadne prekračovať hranice. Hoci bol prechod hraníc aj napriek uvoľneniu pohraničného režimu ilegálny, pohraničiari na oboch stranách hranice nelegálne prechody viacmenej tolerovali. V prípade prichytenia narušiteľa hranice vypočuli a po niekoľkých hodinách prepustili.

Príslušníci východonemeckej polície (Volkspolizei) pri slávnostnom otváraní Brandenburskej brány dňa 22. decembra 1989.

Berlínsky múr

Ďalšiu vlnu východonemeckých emigrantov zažili západonemecké ambasády v Prahe, Varšave a Budapešti, ktoré začali emigranti hromadne obsadzovať. Reakciou vedenia NDR bolo uzavretie hraníc s Poľskom a Česko-Slovenskom. Východonemecké vedenie však nedostalo podporu tohto kroku od reformného kabinetu Michaila Gorbačova, a tak NDR pod tlakom verejnosti povolila svojím občanov navštíviť Západný Berlín na obmedzenú dobu. Pád Berlínskeho múru 9. novembra 1989 sa odohral rovnako prekvapujúco ako jej stavba. V posledných dňoch svojej existencie sa východonemecké stranícke vedenie zaoberalo diskusiami o nutných zmenách, okrem iných aj diskusiou o hraniciach. Na tlačovej konferencii 9. novembra, prenášanej televíziou, čítal člen politbyra, Günter Schabowski, krátko pred siedmou hodinou večer akoby mimochodom zo svojich poznámok uznesenie ministerskej rady, podľa ktorého boli cesty i do západného zahraničia povolené a mohli sa uskutočniť cez všetky hraničné priechody. Na otázku, ktorú položil taliansky novinár Riccardo Ehrman, od kedy toto uznesenie nadobudne platnosť, odpovedal Schabowski, že „podľa môjho názoru ihneď“ (čo, ako sa neskôr ukázalo, nebolo správne, keďže na druhej strane dokumentu, ktorý Schabowski dostal, ale v zmätku to prehliadol, bolo napísané, že uznesenie platí od nasledujúceho dňa).

V najbližších hodinách dochádzalo k hromadnému návalu na berlínskych hraničných priechodoch. Okolo 23. hodiny kapitulovala východonemecká pohraničná stráž a približne o polnoci už prúdili desaťtisíce obyvateľov Východného Berlína cez všetky priechody do Západného Berlína.

K opätovnému zjednoteniu s NSR došlo 3. októbra 1990, čím vznikla Nemecká spolková republika tak ako ju poznáme dnes. Kancelárom zjednoteného Nemecka sa stal Helmut Kohl z koalície Aliancia pre Nemecko, ktorá zastrešovala stredopravé proeurópske strany.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Nemecká demokratická republika

• Nefjodov V. V. SED a kultura NDR. Historická monografie. Hradec Králové, 2009.