Tacitus

Tacitus sa narodil okolo roku 55 v jazdeckej, alebo senátorskej rodine zo severnej Itálie, prípadne z provincie (rodina rímskych kolonistov), najpravdepodobnejšie v Narbonskej Galii, menej pravdepodobne v Hispánii. Podľa niektorých prameňov mala byť jeho rodiskom Interamna (dnes Terni) v Umbrii, ide však skôr o povesť, ktorú nechal rozšíriť neskorší cisár Tacitus pochádzajúci z Interamny, aby spojil historika so svojim rodom. Presný dátum a miesto narodenia zostáva záhadou rovnako ako znenie jeho praenomen. Sidonius Apollinaris uvádza toto ako Gaius, ale v rukopise s jeho dielom sa objavuje Publius[2]. Ako menej pravdepodobnejšie mená sa objavujú Sextus a Quintus.

Pokiaľ ide o postavenie Tacitovej rodiny a jeho vzťahu s inými významnými rodinami a cisárskymi kruhmi, zdá sa, že Tacitus, napriek svojmu výraznému prosenátorskému stanovisku, pochádzal z rodiny, ktorá sa presadila až počas dynastie Flaviovcov. Vzostup Corneliov Tacitov súvisel s čistkami v radách najvyššej a najstaršej aristokracie, ku ktorým dochádzalo na konci republiky a počas prvých desaťročí principátu, takže Flaviovci boli nútení doplniť značne preriedené rady senátorskej nobility aj pôvodne menej významnými rodinami.

Tacitovým otcom mohol byť Cornelius Tacitus, ktorý slúžil ako prokurátor v provinciach Belgica a Germánia. Podľa zmienok v Plíniovi Staršom mal tento Tacitus syna, ktorý zomrel v mladom veku[3] a ktorý snáď mohol byť historikovým bratom[4]. Podľa Syma by táto zmienka a neskoršie priateľstvo medzi Plíniom Mladším a Tacitom poukazovalo na zväzky medzi oboma rodinami a na ich spoločný pôvod[5].

Na pôvod z Narbonskej Galie poukazujú Tacitove rodinné styky s významným senátorom Iuliom Agricolom z tejto provincie (Tacitus sa oženil s jeho dcérou). Podľa Plínia Mladšieho[6] možno usudzovať, že Tacitus nepochádzal s najväčšou pravdepodobnosťou priamo z Itálie. V minulosti sa predpokladalo, že Tacitus mohol byť pôvodom Kelt, toto tvrdenie je však dnes považované za veľmi nepravdepodobné, Tacitovi predkovia, tak ako aj väčšina významných rímskych osobnstí 1.-2. stor., pochádzala z Itálie.

Germania je svojou povahou etnografické dielo zaoberajúce sa ľuďmi, ktorých Tacitus pokladá za príslušníkov germánskeho národa. V súlade s antickou etnografickou tradíciou popisuje najprv územie, ktoré Germáni obývajú, ich zákony a zvyky (kapitoly 1 – 27) a potom sa venuje jednotlivým kmeňom počínajúc od tých, ktoré žijú najbližšie k hraniciam Rímskej ríše až k Fennom, primitívnemu a divokému kmeňu žijúcemu na pobreží Baltského mora.

Spis Agricola je Tacitovou prvotinou: životopisným dielom venovaným významnému rímskemu vojvodcovi a Tacitovmu svokrovi Gnaeovi Iuliovi Agricolovi, ktorý dlhé roky pôsobil v Británii. Práve popisu Británie je venovaná rozsiahla časť životopisu (kapitoly 10 – 13), ktorá pripomína neskoršie Tacitovo etnografické dielo Germania. Podobne ako v Germanii i v Agricolovi porovnáva Tacitus slobodu barbarských národov žijúcich mimo impéria so skazenosťou Rímskej ríše. Svojim spôsobom je Agricola skôr morálnym odsúdením úpadku rímskych hodnôt než dielom s hlbšou etnografickou hodnotou. Obdobná téma úpadku ríše sa objavuje vo všetkých jeho ďalších prácach a silno rezonuje aj v jeho dejepisnej tvorbe.

Okolo diela Dialogus de oratoribus sa vynára viacero otáznikov. V prvom rade nie je jasné, kedy vzniklo. Predpokladá sa, že nevyšlo skôr ako Agricola alebo Germania, ktoré boli uverejnené roku 98. Ako spoľahlivý medzník datácie sa uvádza venovanie Fabiovi Iustovi, konzulovi roku 102, ktorý sa uvádza niekedy ako dátum vzniku diela, týkal sa však s veľkou pravdepodobnosťou vydania diela, nie jeho napísaniu. Dnes sa predpokladá, že Dialogus mohol vzniknúť už za vlády cisára Tita, teda pred rokom 80, ale že jeho vydaniu zabránila náhla smrť cisára a nástup tyrana Domitiana. Tacitus sa odvážil spis o rečníctve vydať až po jeho smrti roku 96. Samotný dej diela sa odohráva roku 75 alebo roku 77.

Rozprava sa navyše tak výrzne líši od ostatnej Tacitovej tvorby, že nutne vyvoláva pochybnosti o pravosti. Už od 16. storočia je tak Tacitovi upierané opakovane autorstvo tohto spisu. Dialogus vďačí za neobvyklý štýl približujúci sa viac k ciceronovskej rétorike než k nepravideľnosti typickej pre Tacita vplyvu Quintilianovej školy, ktorá propagovala „novociceronizmus“. Vplyv Quintlianovej výučby badať i v samotnej tematike diela, ktoré sa zaoberá príčinami úpadku rečníctva počas cisárstva a výchovou ideálneho rečníka.

Postavami vystupujúcim v Rozprave o rečníkoch je viacero významných osobností činných počas Tacitovej mladosti: dramatik Curiatius Maternus, právnik Marcus Aper, tribún Vipstanus Messalla a rečník Iulius Secundus.

Hoci boli Historiae aj Annales pôvodne vydané samostatne, mali spolu tvoriť jedno dielo o rozsahu 30 kníh[11]. Dve diela na seba naväzujú aj chronologicky, pričom skôr napísané Historiae sa zaoberajú neskoršími historickými udalosťami ako Annales.

Chronologickým rámcom Dejín je vláda dynastie Flaviovcov. Dochovali sa z nich žiaľ len prvé štyri knihy a 26 kapitol z piatej knihy, ktoré pokrývajú obdobie od roku štyroch cisárov (69) po prvú časť roku 70. Predpokladá sa, že Dejiny sa zaoberali historickými udalosťami až do smrti cisára Domitiana 18. septembra 96. Piata kniha je dôležitá tiež ako náš zdroj informácii o pohľade vzdelaných Rimanov na Židov v staroveku, keďže tvorí úvod k potlačeniu Židovskej vojny synom cisára Vespasiána, Titom.

Letopisy boli posledným dielom, ktoré Tacitus stihol napísať. Spomína síce zámer pokračovať dejinami vlády cisára Augusta a cisárov Nervu a Trajána, nevieme ale o tom, že by tieto práce vôbec boli napísané. Nie je zrejmé, či Letopisy Tacitus vôbec dokončil, keďže posledný nám dochovaný záznam sa zmieňuje o udalostiach roku 66. Pokiaľ mali Dejiny, ktoré začínajú rokom 69, nadväzovať na Letopisy, buď nám chýba záverečná časť alebo Tacitus zomrel skôr, ako ju mohol doplniť. Letopisy pozostávali minimálne zo 16 kníh, pričom knihy 7 – 10, ktoré sa týkali vlády cisárov Caligulu a Claudia, časti kníh 5, 6, 11 a 16 nám chýbajú.

Letopisy obsahujú jednu z najstarších zmienok o Ježišovi mimo kresťanských prameňov. V súvislosti s Neronovým prenasledovaním kresťanov Tacitus píše[12]:

Aby zahladil tú povesť [že podpálil Rím], Nero nastrčil ako vinníkov a potrestal najvyberanejšími trestami tých, ktorých ľud pre nerestný život nenávidel a nazýval kresťanmi. Pôvodca tohto mena Kristus bol za vlády Tiberiovej prokurátorom Pontským Pilátom popravený. Tá zhubná povera bola síce zatiaľ zatlačená, ale znova prepukla nielen v Judei, kolíske tohto zla, ale aj v Ríme, kde sa všetky ohavnosti alebo nehanebnosti sústreďujú a nachádzajú hojne ctiteľov. Najprv boli pochytaní tí, ktorí sa k viere priznali, neskôr však na ich udanie bolo ich preveľké množstvo usvedčené, nie tak zo zločinu podpaľačstva, ako skôr z nenávisti k ľudskému pokoleniu. A ešte keď umierali, robili si z nich posmech.

Tacitus bol dôsledný historik, ktorý používal veľké množstvo prameňov a vyhýbal sa nepresnostiam. Menšie chyby, ktoré sa objavujú v Letopisoch, možno pripísať pravdepodobne jeho náhlej smrti, ktorá mu neumožnila urobiť posledné úpravy pred vydaním. Významnými prameňmi pre Tacita boli acta senatus (zápisy zo zasadaní senátu) a acta diurna populi Romani (verejné vyhlášky informujúce verejnosť o udalostiach v Ríme a na cisárskom dvore), ale aj zobrané reči cisárov Tiberia a Claudia. Medzi jeho ďalšie pramene patrili zbierky listov (epistolarium) a údaje z Exitus illustrium virum (Smrť významných mužov), proticisársky ladených pamfletov o hrdinských obetiach režimu, obzvlášť takých, ktorí podľa princípov stoickej filozofie spáchali na protest proti neslobode počas cisárstva samovraždu.

Medzi historikmi, ktorých Tacitus použil ako svoje zdroje, sa objavujú mená Cluvia Rufa, Fabia Rustica, Vipstania Messallu a Plínia Staršieho, ktorý popri encyklopédii napísal niekoľko historiografických diel.

Tacitov štýl v jeho historiografických dielach vyniká v rámci prozaickej literatúry v starovekom Ríme a možno ho prirovnať len k majstrovstvu najväčšieho rímskeho prozaika, Marca Tullia Cicerona. Nepodobá sa ani na jazyk Strieborného obdobia, v ktorom Tacitus žil, ani na jazyk Zlatého obdobia, ktoré bolo dôležitým obdobím pre formovanie rímskej prózy. Nechýba mu precízne vyvážená impozantnosť, za ktorú snáď vďačí úpadkovému rečníctvu striebornej doby, súčasne sa ale Tacitus neutápa v prílišnej záplave metafôr a nejasných básnických obrazov, tak typickom pre strieborné obdobie. Tacitove súvetia sú stručné až náznakové, ale pritom vždy jasné. Jeho štýl býva označovaný ako drsný a britký, ale súčasne vážny a nesmierne vzletný. Jeho predchodcom bol najväčší pragmatický historik neskorej republiky – Gaius Sallustius Crispus. Významným Tacitovým pokračovateľom sa stal Ammianus Marcellinus.

To, že si Tacitus vybral ako svoju kostru analistický model histórie, ktorá sleduje udalosti v prísnom chronologickom rámci, mu často nedovoľuje načrtnúť udalosti v širšom historickom kontexte. Je na čitateľovi, aby z jednotlivostí, ktoré nasledovali za sebou, poskladal celý obraz príčin, dôsledkov a vzájomných vzťahov. Práve strata záberu na súvislosti býva Tacitovi často vyčítaná.

V Letopisoch formuloval Tacitus svoju metódu písania histórie ako sine ira et studio (bez hnevu a zaujatia). Hoci v jeho prípade nemožno hovoriť o objektivite, jeho dielo stále vyniká v rímskej dejepisnej tradícii svojou vysokou mierou nezaujatosti. Tacitova zaujatosť voči cisárstvu ako inštitúcii súvisí predovšetkým s jeho senátorským pôvodom, pretože ako príslušník tejto vrstvy bol vystavený tyranii cisára Domitiana v posledných rokoch jeho vlády. Práve zatrpknutosť, ktorú Domitianove čistky a jeho neochota spolupracovať s aristokraciou vyvolali, spôsobila, že historikov pohľad na predošlú, Julsko-klaudiovskú dynastiu je temnejší než skutočnosť. V tomto ohľade je významný obzvlášť portrér cisára Tiberia, ktorý udivuje vysokou mierou negatívneho skreslenia.

Tacitus je príslušníkom senátorskej aristokracie, ktorá prirodzene súperila o politický vplyv s cisárom. Čím viac silnela pozícia cisára v ríši, tým väčšmi vyjadrovala senátorska šľachta, ktorá pôvodne riadila rímsku republiku, nesúhlas s režimom a stavala sa do opozície voči cisárskej moci. Výsledkom boli jednak rozsiahle čistky a politické procesy, ktoré rady senátorov preriedili a presúvali politické úrady do rúk spoľahlivejších, závislejších cisárskych favoritov, jednak vznik intelektuálneho ovzdušia, v ktorom vznikali literárne diela s proticisárskym podtónom. Tacitove Dejiny a Letopisy sú istým spôsobom vrcholom tejto literárnej opozície. V centre historikovho záujmu stojí rovnováha moci, či jej narušenie, medzi senátom a cisárom, vzostup novej kategórie cisárovi oddaných dvoranov, ktorí nepatria k starej aristokracii aj rastúca tyrania namierená proti tým špičkám, ktoré sa osmietajú vzdať svojej starobylej nezávislosti. Tacitus si tiež všíma, ako sa vytráca pôvodná republikánska tradícia slobody slova a literárnej tvorby, ktorú nahrádza prostoduché lichotenie cisárovy a propagácia režimu.

Tento vývoj od slobodnej republiky k absolutizmu cisárov sleduje Tacitus predovšetkým v Letopisoch, ktoré pojednávajú o osudoch julsko-klaudiovskej dynastie. V Dejinách sleduje, ako sa cisári postupne čoraz viac stávajú závislými na armáde, ktorá im umožňuje udržať si moc v štáte. Od Neronovej smrti roku 68 sa do popredia rímskeho štátu dostávaju cisári-generáli, ktorí využívajú vojenskú moc – podobne ako ich slávni predchodcovia, Iulius Caesar, Gnaeus Pompeius a Cornelius Sulla -, aby sa zmocnili cisárskeho trónu nezávisle od svojej spojitosti s predošlou dynastiou.

Vo všeobecnosti možno povedať, že sa Tacitus pridržiava bežného modelu histórie, s ktorým sa možno stretnúť v rímskej historiografii od jej samých počiatkov, a to so zostupnou tendenciou, podľa ktorej smeruje rímsky národ od slávnych počiatkov k stále väčšiemu úpadku. Kým počas republiky sa dôkazom úpadku stávajú legendárne, značne idealizované postavy minulosti, ktorým sa Rimania už nedokážu vyrovnať, počas cisárstva sa takýmto zlatým obdobím stáva republika, nezaťažená obrovským bohatstvom svetovládnej ríše, ale ani cisárskou mocou a neslobodou. Tacitus je tak nielen historik impéria ale i toho, čo interpretuje ako morálny úpadok. Analýza, ktorá ho vedie k hľadaniu mechanizmov riadiacich a udržiavajúcich cisárstvo, je preňho i vysvetlením, ako a prečo rímsky národ na jeho páde nič nezastaví. Poukazuje na nebezpečenstvo plynúce z neobmedzenej politickej moci sústredenej v rukách niekoľkých jedincov, varuje pred túžbou po moci, ktorú neusmerňuje žiaden morálny alebo filozofický princíp, a uvedomuje si, že za zlyhaním popredných jednotlivcov stojí všeobecný nezáujem občanov o politiku, spoločnosť, ktorá sa nebráni korupcii, a v neposlednej rade gigantická ekonomická záťaž štátu, ktorého bohatstvo umožňuje všetkým spomínaným neduhom prekvitať a narastať.

• Tacitus na projekte Gutenberg (anglicky)
• odkazy na Tacitovo dielo v latinčine a rôznych prekladoch na Forum Romanum
• kompletné dielo na "The Internet Sacred Text Archive" (latinsky, anglicky)

• článok o diele Agricola (slovensky)