Náboženstvo v Byzantskej ríši

Mozaika Konštantína I. v chráme Hagia Sofia. Mozaika znázorňuje Konštantína s modelom chrámu, ktorý prináša Kristovi. Konštantín bol prvý cisár o ktorom je verejne známe, že prijal kresťanstvo. Počas svojho života však prešiel značným duchovným vývojom a kresťanský krst prijal až na smrteľnej posteli z rúk ariánskeho biskupa Eusebia z Nikomédie.

Z náboženského hľadiska bola antická Rímska ríša heterogénnou krajinou. Počas väčšiny svojej existencie uznávala istý stupeň náboženskej slobody. To sa prejavovalo tým, že pokým vyznávači akéhokoľvek vierovyznania nevystupovali proti bohom ostatných náboženstiev, nenarušovali verejný poriadok alebo mravnosť, štát nezasahoval do súkromného uctievania kultov. Rímski cisári však zároveň požadovali od obyvateľov účasť na verejnom náboženskom kulte, t. j. akomsi občianskom náboženstve. Rimania totiž náboženstvo nechápali ako "náboženstvo svedomia", ale ako vonkajší kultový prejav, a teda záležitosť štátu. Verejné neslávenie božského kultu bolo vnímané ako urážka všetkých bohov a mohlo sa stať príčinou nezdarov a tragédií nielen daného jedinca, ale celej ríše.

Podobne bol chápaný aj cisársky božský kult, ktorého odoprenie nebolo chápané nábožensky, ale skôr ako urážka cisárskeho majestátu a vlastizrada. Kresťania, ktorí kult odmietali boli preto neraz označovaní ako ateisti. V 4. storočí období sa už naplno prejavovali rozdiely medzi vierou monoteistického kresťanstva a ponímaním rímskeho náboženstva. Krajina mala za sebou viacero prenasledovaní kresťanov (Nero, Domicián, Traján, Septimius Severus, Maximinus Thrax, Décius, Valerián a iní), ako i viacero období pokojov, počas ktorých sa kresťanstvo voľne šírilo.[3]

V 3. storočí sa náboženská situácia vyostrila počas vlády ambiciózneho cisára Diokleciána. Dioklecián zaviedol viacero administratívnych, hospodárskych, vojenských i náboženských reforiem a býva považovaný za zakladateľa dominátu. Prehlásil sa za pána a boha (Dominus et Deus) a z formálneho božského kultu urobil štátne náboženstvo. S týmto postojom nemohli súhlasiť kresťania vyznávajúci jediného a neviditeľného Boha. V tomto období tvorili približne 10% populácie. Kresťania sa stali prekážkou cisárových plánov, a tak sa započalo nové prenasledovanie.

Hoci Dioklecián v roku 305 rezignoval, prenasledovanie pokračovalo v jednotlivých častiach ríše s rozdielnou horlivosťou aj v nasledujúcom období. Skončilo sa až v roku 311 Galeriovým Nikomedijským ediktom. Edikt umožňoval kresťanom súkromne i verejne vyznávať svoj kult a zaväzoval ich modliť sa za cisárovo zdravie.[3] Napriek ediktu po Galeriovej smrti ešte prenasledovanie kresťanov dočasne pokračovalo a náboženská sloboda bola vyriešená až v roku 313 vydaním Milánskeho ediktu (správnejšie reskriptu) cisármi Konštantínom I. (Západ) a Liciniom (Východ). Podľa niektorých dobových správ k tomuto obratu malo dopomôcť zázračné zjavenie kríža, pod ktorého znamením mal Konštantín vyhrať bitku pri Mulvijskom moste.[4] Edikt prehlásil náboženskú slobodu pre všetky náboženstvá a kresťanom boli prinavrátené zhabané statky. Kresťanská cirkev a jej spolky sa stali právnickými osobami. Ediktom tak došlo k zrušeniu exkluzívneho spojenia rímskeho štátu s pohanským kultom,[3] čo politicky najviac dopomohlo práve kresťanstvu.

O tom, v ktorom okamihu chodu svetových dejín sa začínajú dejiny historického celku, ktorý dostal neskôr názov Byzantská ríša sa dodnes vedú v odborných kruhoch polemiky. Ranobyzantské dejiny sa kryjú s dejinami Starovekého Ríma a neskorej antiky. Za jeden z často uvádzaných medzníkov býva považované založenie mesta Konštantínopol rímskym cisárom Konštantínom Veľkým v roku 324 (od roku 330 slúžil ako hlavné cisárske sídlo). Práve Konštantínova vláda priniesla rímskej spoločnosti značný zlom a určila budúce smerovanie byzantskej politiky i náboženstva.[5]

Prvé roky svojej vlády vládol Konštantín len na Západe.[pozn. 2] I napriek vydaniu Milánskeho ediktu spolu so svojim spoluvládcom Liciniom v roku 313 postihy voči kresťanom neskončili úplne. Kým v Konštantínovom panstve sa kresťania tešili cisárovej priazni, na Východe cisár Licinius znovu obnovil protikresťanské nariadenia. V roku 324 Konštantín Licinia v boji porazil a protikresťanské normy boli zrušené. Konštantín, ktorý ovládol celú ríšu začal kresťanskej cirkvi udeľovať viaceré privilégiá v neprospech pohanského kultu. Rímsky svet sa stával kresťanským a mnohé cisárske nariadenia začali kresťanstvo zväzovať so štátom aj oficiálne. To Cirkvi okrem výhod prinieslo i viacero budúcich problémov. Začalo sa s budovaním neskoršieho stredovekého usporiadania.[6]

Kresťanskí duchovní získavali v Rímskej ríši rozličné imunity. Boli napríklad oslobodení od naturálnych dávok a verejných služieb. Biskupom bola takisto delegovaná súdna právomoc v občianskych sporoch. Biskupi neboli nositeľmi impéria, mohli však súdiť spory s ktorými sa na nich osoby obrátili. Bol zrušený trest smrti ukrižovaním (315) a bolo zavedené svätenia nedele (321). Cirkev získala pasívne dedičské právo, právo poskytovať azyl, právo prepúšťať otrokov na slobodu a mnohé ďalšie práva. Spolu s rastom cirkevných majetkov sa rozširovala aj verejná činnosť kresťanských inštitúcií. Vznikali chudobince, či útulky s rôznymi účelmi hromadne nazývané xenodochiá. Z Egypta sa začal rozvíjať kláštorný život.[6]

Kláštory, pútnické miesta a šírenie monasticizmu z Egypta (4. až 6. storočie).

Myšlienky o vzdaní sa pozemských radostí za účelom spásy duše mali základ už v učení Ježiša Krista a v dielach raných kresťanov. Taktiež utiahnutie sa z verejného života do súkromia či spoločenstva malo pôvod už v ranom kresťanstve. Po uznaní kresťanstva za štátne náboženstvo a obrovskom náraste počtu kresťanov ale tradičné formy týchto „útekov“ z pozemského sveta neboli naďalej ľahko aplikovateľné. Do kresťanského spoločenstva sa začali dostávať aj osoby, ktoré boli vo viere vlažné a niektorým zbožným kresťanom bežný spôsob kresťanského spoločenstva prestal vyhovovať. Chceli vieru prežívať hlbšie a začali preto hľadať nové možnosti.[7]

Anton Veľký, jeden z tzv. púštnych otcov, zakladateľov kresťanského mníšskeho asketizmu, mozaika v bývalom Kláštore (Chráme) Pammakaristos, dnešný Istanbul

V Hornom Egypte sa v 3. storočí vyvinul asketický prúd, ktorého vyznávači chceli žiť kontemplatívne a začali hľadať samotu v púšti. Pre svoju izoláciu boli nazývaní rôzne ako mnísi[pozn. 3], anachoréti, či eremiti. Zrejme najznámejšími pustovníkmi boli Anton Pustovník a jeho učiteľ Pavol z Téb. V roku 306 sa k Antonovi po dlhodobej izolácii pridalo niekoľko učeníkov a vzniklo tak prvé voľné zoskupenie kresťanských rehoľníkov. Nežili ale podľa regule ako neskoršie mníšske spoločenstvá.[7] Ich život sa skladal z manuálnej práce, neustálej modlitby, čítania Svätého Písma a v života v ústraní. Členovia Antonovej komunity zväčša obmedzovali spoločenské kontakty na účasť na bohoslužbe. Tento spôsob života sa stretol s veľkým úspechom a v 4. storočí sa rozšíril po celom Egypte, Palestíne a Sýrie. Mimo Egypta zakladali mnísi svoje vlastné tradície a pôvodnú formu čiastočne revidovali (napr. sýrski a palestínski mnísi).

Iný štýl mníšskeho života vznikol v egyptskom Tabennisi, kde mních Pachomios Veľký nadviazal na cieľ askézy v spoločenstve a v roku 320 založil prvé cenobitské spoločenstvo sústredené v dome tvorenom z ciel a obklopeným múrom. Mnísi žili v chudobe, hospodárili spolu a svojou prácou slúžili komunite a chudobným. Významnú úlohu v Pachomiovom kláštore zohrávalo rovnostárstvo, no zároveň aj poslušnosť predstavenému nazývanému abba (otec). Neskôr toto zoskupenie na Východe získalo názov monastier (kláštor). Od Antonovej askézy sa toto spoločenstvo odlišovalo aj tým, že bolo limitované regulou (Praecepta sancti Pachomii), ktorá určovala podmienky života v spoločenstve. Nešlo však ešte o pravú kláštornú organizáciu.[7][8]

Bazil Veľký, východný cirkevný otec a priekopník mníšskeho života

Egyptský monasticizmus sa vo východnej časti Rímskej ríše začal rýchlo šíriť. Pozemskými cestami sa rýchlo dostal na Sinaj a do Palestíny či Sýrie a jeho myšlienky prenikli aj do Anatólie, kde v začiatkom druhej polovice 4. storočia vzniklo spoločenstvo Bazila Veľkého. Bazilove reguly Moralia a Asketika z roku 360 položili základy rehoľného života v Byzancii i celom ortodoxnom Východe. Ideovo vychádzal jeho model z cenobitizmu. Základom rehoľného života v kapadóckom spoločenstve sa stala modlitba, starostlivosť o chudobných a štúdium teológie. Mnísi mali žiť výhradne kontemplatívny život v kláštore a bola vylúčená ich pastoračná činnosť, ktorú zabezpečovala spolupráca s biskupmi.[7][pozn. 4]

Zvláštne formy monasticizmu predstavovali napr. sarabaiti, gyrovagi, akoimeti, styliti, reklúzi, či inklúzi. Niektorí radikálni predstavitelia mníšskeho života zároveň volili až drastické metódy (napr. umŕtvovanie tela). Kláštory na Západe myšlienku kláštorného života preberali prevažne vo forme cenobitského mníšstva, pričom čerpali z východnej tradície.[7] Monasticizmus sa postupne šíril, no ešte na začiatku 5. storočia bol považovaný za okrajový jav, pretože sa mu nedostalo všeobecného prijatia. Veľkú zmenu v tejto oblasti priniesol Chalcedónsky koncil[8] (viac pozri Monasticizmus)

Arius, predstaviteľ krajného subordinacionizmu neskôr nazvaného arianizmus

Spolu s rozvojom kresťanstva v krajine začali na povrch vychádzať aj zásadné vnútorné problémy v rámci cirkvi. Prehlbovať sa začali najmä vieroučné teologické rozdiely. Kým na Východe šlo najmä o otázky trinárne a kristologické, na Západe soteriologické a antopologické. Otázky kristologické boli obzvlášť závažné preto, že monoteistickí kresťania naďalej žili v pomerne polyteistickom svete.

Významným celospoločenským problémom bol najmä spor s arianizmom, herézou pomenovanou podľa alexandrijského presbytera Aria. Arius v duchu krajného subordinacionizmu tvrdil, že len Boh Otec je naozajstný nekonečný Boh. Keďže Ježiš Kristus (Syn) bol zrodený z Otca, existoval čas, keď neexistoval. Syn teda Otcovi podľa Aria podliehal, bol mu podobný (homoios) a nie s ním v jeho podstate totožný (homoúsios).[11] Svoje hlavné tézy Arius vyjadril v apologéze Thalia. Spolu s ukončením prenasledovania kresťanov vystala druhá sporná otázka, a to ako sa vysporiadať s osobami, ktoré v minulosti minimálne formálne odpadli od kresťanstva (tzv. lapsi). Rozličné riešenie tejto dilemy bolo jedným z hlavných problémov vzniku donatistickej schizmy, neskôr uznanej za herézu.[12]

Cirkevné spory sa snažili riešiť miestne synody a koncily. Primárne postavenie mali ekumenické koncily, na ktorých sa zúčastnili biskupi z väčšiny oblastí kresťanskej ekumény v krajine i mimo nej. Rané ekumenické koncily sa konali v dikcii cisárov, ktorí ich zvolávali a potvrdzovali ich uznesenia, čím sa ich výsledky stávali záväznými a vynútiteľnými prameňmi ríšskeho práva. Cisári alebo ich zástupcovia taktiež dohliadali na pokojný priebeh koncilov. Za prvý ekumenický koncil sa spravidla považuje Prvý nicejský koncil.[pozn. 5][11] Významnými zdrojmi z tohto obdobia sú cirkevní historici ako napr. Eusebios z Cézarey.[12]

Donatistickú otázku sa cirkev a Konštantín I. pokúsili vyriešiť synodami, no keď zmierlivé riešenie nepomohlo, zasiahol cisár vojensky. Ani táto operácia však nepomohla a kontroverzia pretrvala až do 5. storočia. Ariovo učenie bolo odsúdené v roku 321 na miestnej synode v Alexandrii a Arius musel mesto opustiť. Kontroverziu sa však zastaviť nepodarilo a šírila sa ďalej. Ariáni na vlastnom palestínskom sneme rozhodli, že oni sú v práve a s pomocou cisára Licinia sa Arius vrátil do Alexandrie. V roku 324 bolo jeho učenie znovu zavrhnuté na koncile v Antiochii, no ani tento raz nebolo odstránené. Konštantín I., ktorý práve stabilizoval ríšu sa preto rozhodol problém vyriešiť raz a navždy. Ešte v rom istom roku na návrh cordobského biskupa Hossia,[4] zvolal dovtedy najväčší kresťanský koncil neskôr známy ako prvý ekumenický koncil, či Prvý nicejský koncil.[11]

Mozaika Krista s prevzatým motívom slnečného božstva (Sol invictus), Vatikánske katakomby

Pozri aj: Prvý nicejský koncil a arianizmus

Ikona zobrazujúca koncilových Otcov a cisára držiacich nicejsko-carihradské krédo

Koncil, ktorý chcel cisár pôvodne zvolať do Ankyry sa nakoniec uskutočnil v cisárskom letnom sídle Nikaia v Bitýnii v Malej Ázii. Koncil sa začal 19. júna 325 (alebo podľa starších zdrojov 20. mája) a skončil 25. júla 325. Zúčastnilo sa ho okolo 300 biskupov z celej ríše, prevažne však biskupi z východných krajov. Prítomní boli aj vyslanci pápeža a dokonca aj biskupi spoza hraníc ríše. Hlavnou témou bol už od počiatku spor o vzťah medzi Otcom a Synom, ktorých nerovnosť obhajovali ariáni.

Na ariánsky prednes vzniesli niektorí biskupi vášnivé a búrlivé reakcie a ako odpoveď na ariánsku dogmatiku zostavili Nicejské vyznanie viery. Jeho súčasťou bola aj fráza (Syna Božieho) „jednej podstaty s Otcom“ (homoúsios tó patri). S daným tvrdením sa nemohli stotožniť viacerí účastníci koncilu, no nakoniec ho zrejme na cisárov nátlak drvivá väčšina cirkevných otcov prijala.

Ďalším prínosom koncilu bolo vydanie dvadsiatich disciplinárnych kánonov. Okrem iného v nich bol stanovený jednotný dátum slávenia Veľkej Noci. Tá sa mala sláviť vždy v nedeľu, no nikdy nie spolu so Židmi. Zvýraznené bolo postavenie rímskeho, alexandrijského a antiochijského metropolitu (v tomto poradí), čím sa započalo formovanie neskorších patriarchátov. Ďalšími významnými sídlami metropolitov boli mestá Cézarea, Herakleia a Efez, ktorých biskupov koncil nazval exarchami. Na ich území neskôr vznikol Konštantínopolský patriarchát. Výsledky koncilu boli vyhlásené ako ríšsky zákon, Arius spolu s jeho dvoma prívržencami boli pre svoju tvrdohlavosť exkomunikovaní a vyhnaní do exilu v Ilýrii.[13][12]

Aktívnym účastníkom koncilu bol aj Konštantín I. Cisár síce ešte sám nebol kresťanom, no o náboženské otázky sa živo zaujímal. Spočiatku mu bol blízky najmä kult Nepremožiteľného Slnka (Sol invictus), ktorý bol blízky aj vojakom. Tento kult neskôr zanikol, resp. čiastočne splynul s kultom Krista, ktorý bol niekedy v umení zobrazovaný ako slnečné božstvo. Ďalším Konštantínovým nekresťanským krokom bolo vystavanie chrámu bohyne Tyché v Konštantínopole, ktorý však bol inak mestom kresťanským. Naďalej tiež používal pohanský titul pontifex maximus (najvyšší veľkňaz).[4] Na druhú stranu nechal niekoľko pohanských chrámov aj zatvoriť a skonfiškoval ich statky. Zakázal taktiež obety pohanským bohom.[14]

S výsledkom koncilu sa ariáni a mnohí s nimi sympatizujúci východní biskupi nezmierili a svoje myšlienky šírili ďalej buď v nezmenenej, alebo v zmiernenej podobe (semiariáni). Semiariáni tvrdili, že Kristus nebol s Otcom jednej podstaty (homoúsios), ale že bol len podobnej podstaty (homoiusios). Aj napriek tomu, že koncil i cisár arianizmus odsúdili, zachovávala značná časť kresťanského obyvateľstva i samotný Konštantín k tomuto smeru isté sympatie. Na cisára mal v tomto ohľade značný vplyv ariánsky, dočasne vyhnaný biskup Eusebios z Nikomédie.[13] V roku 335 Konštantín nakoniec najhlasnejších odporcov arianizmu zosadil a alexandrijský patriarcha Atanáz odišiel do exilu v Trevíre. Naopak v tom istom roku bol Arius na koncile v Jeruzaleme rehabilitovaný a bola z neho sňatá exkomunikácia. Keď cisár Konštantín o dva roky neskôr zomieral, mal ho smrteľnej posteli pokrstiť práve jeho dvorný teológ Eusebios z Nikomédie.[4] O tom, prečo sa nechal cisár pokrstiť až tak neskoro sa viedli mnohé spory. V ranej cirkvi však nebolo odkladanie krstu, či dokonca krstenie na smrteľnej posteli nič nezvyčajné, pretože s krstom bolo spájané rozsiahle odpustenie hriechov. K tomuto výkladu sa prikláňajú aj známi anglickí byzantológovia Edward Gibbon a John Julius Norwich. Spolu so svojou matkou Helenou je Konštantín cirkvou uctievaný ako svätý a v byzantskom obrade im obom patrí titul isapostolos, lat. aequalis apostolis - t. j. apoštolom rovný.[15]

Mapa rozšírenia arianizmu u germánskych kmeňov (neskorá fáza arianizmu, 5. storočie)

Po smrti Konštantína sa moc v ríši rozdelila medzi jeho troch synov a synovca. Vzťahy medzi nimi boli zlé a vyústili do vojny v ktorej Constans (aj Konstans) porazil a zabil Konštantína II. a zjednotil moc na Západe. Kým Constans zastával stanovisko katolíckej ortodoxie, jeho brat Constantius II.[pozn. 6] podporoval semiariánov. Obaja bratia zároveň vystupovali proti pohanom a snažili sa obmedziť kult pohanských bohov. Moc Konštantína bola však oslabená bojmi s Germánmi a povstalcami, a v roku 340 bol zvrhnutý. Z náboženského hľadiska to znamenalo dočasné víťazstvo ariánov, pretože jediným cisárom sa stal Constantius II.

Cisár začal vystupovať proti biskupom vyznávajúcim Nicejské vyznanie a v cirkevných štruktúrach nastali personálne zmeny. Výrazne zasahoval do cirkevných záležitostí a známy je jeho výrok na synode v Miláne: „Čo chce cisár, to platí ako cirkevný zákon.“ Pápež Július I. na tento pohľad reagoval tým, že nie cisárovo zvolanie, ale uznanie synody/koncilu cirkvou robí jej nariadenia záväzné.[16] Okrem vnútornej propagácie sa cisár snažil ariánsku vieru šíriť do okolitých oblastí a ariánom sa podarilo konvertovať germánske kmene. Biskup Wulfila do gótčiny dokonca preložil Bibliu.[14] Výrazne cisár zasahoval aj do záležitostí pohanov, ktorých chrámy nechal ediktami z rokov 353/354 zavrieť a rovnako zakázal aj zvieracie obety. Za neuposlúchnutie príkazu hrozilo prepadnutie majetku a trest smrti.[17]

Julián Apostata, minca

V roku 355 menoval Constantius II. za caesara svojho bratranca Juliána, ktorého následne poslal riešiť problémy ríše na Západe. Julián bol narozdiel od ostatných príslušníkov konštantínovskej dynastie pohan. Vďaka úspechom na Západe sa stal pomerne obľúbený a potom, čo sa Constantius snažil jeho vplyv obmedziť bol Julián vojskom prehlásený za cisára. K vojne však už nedošlo, lebo Constantius medzitým zomrel (361). Ríša sa tak poslednýkrát ocitla v rukách cisára vyznávajúceho antickú vieru. Kresťanskí historici mu preto prisúdili prídomok Apostata (Odpadlík).

Julián bol cisár-intelektuál starého rímskeho vzoru, ktorý počas svojho života prešiel značným vývojom. Jeho osobná viera, či presvedčenie bolo synkrézou viacerých smerov. Hoci bol spočiatku vychovávaný v duchu kresťanstva, toto náboženstvo nenávidel. Naopak sa istý čas zaujímal o mitraizmus a študoval na aténskej neoplatónskej škole.[pozn. 7] Hneď po nástupe na trón nechal obnoviť pohanské chrámy, ktorým venoval značné príspevky. Aby oslabil moc kresťanov, snažil sa podporovať aj ďalšie náboženstvá (napr. judaizmus) a umožnil návrat vyhnaných ariánskych biskupov a kňazov. Z pohanského náboženstva sa snažil vybudovať štruktúrovanú, kresťanskej cirkvi podobnú entitu, ktorá by plnila obdobné sociálne úlohy (napr. filantropická činnosť). Hlavný úspech kresťanstva totižto videl najmä v jeho starostlivosti o núdznych.[14]

17. júna 362 vydal v Antiochii edikt, podľa ktorého potrebovali učitelia povolenie pre výkon svojej profesie. Hoci bol oficiálne edikt vydaný preto, aby zabezpečil bezúhonnosť učiteľov, v skutočnosti bol protikresťansky zameraný. Cisár chcel zamedziť výuke antických diel kresťanmi a chcel znížiť vplyv kresťanskej ideológie vo vzdelávaní. Následkom udalosti boli masívne demonštrácie, v rámci ktorých došlo k vypáleniu Apolovho chrámu. Cisár na udalosť zareagoval zatvorením hlavného kresťanského chrámu v meste, čo situáciu ešte viac vyeskalovalo a v rámci nepokojom prišlo o život niekoľko osôb, nových mučeníkov.[19] Juliánov pokus o obnovu starého rádu však bol už len posledným vzplanutím antického pohanstva, pretože Julián už o rok neskôr (363) zomrel na následky náhodného zranenia z bitky s Peržanmi. Novým cisárom sa stal umiernený kresťan Jovián, ktorý vyhlásil úplnú náboženskú toleranciu.[14]

Pozri aj: Prvý konštantínopolský koncil

Svätý Ambróz upiera cisárovi Theodosiovi I. vstup do Milánskej katedrály, Anthonis van Dyck, okolo 1620

Cisár Jovián v roku 364 zomrel a nový cisár Valentinián moc v krajine rozdelil medzi seba (Západ) a svojho brata Valenta (Východ). Obaja boli kresťanmi, no kým Valentinián bol kresťan nicejského prúdu, Valens vyznával arianizmus. Valentinián zomrel v roku 375 a novým samovládcom na Západe sa stal jeho syn Gratianus (aj Gracián). Gracián v cirkevných záležitostiach podporoval podobne ako jeho otec všeobecný koncilový prúd a potvrdil kánony Serdickej synody z roku 343, podľa ktorej mohol pápež prijímať odvolania od akejkoľvek synody[20] (kán. 3 a 5). Valens padol v roku 378 v bitke pri Adrianopole a a novým cisárom sa stal Theodosius, ktorého si za spolucisára vybral Gracián. Theodosiova vláda bola pre ríšu prelomová a medzi historikmi si vyslúžil prezývku Veľký.[21]

Theodosius bol horlivým prívržencom ortodoxného koncilového kresťanstva a toto náboženstvo presadzoval vo všetkých ohľadoch. Podobne ako Gracián na Západe, ani on neprijal niekdajší titul rímskych cisárov pontifex maximus a výrazne vystúpil proti rímskemu pohanstvu. Opozíciu mu v tomto smere tvorili najmä staré rímske senátorské rody. Rozpory sa po prvýkrát výraznejšie prejavili v spore o obnovu oltára bohyne Victorie v rímskom senáte. Na cisárov príkaz boli tiež pozatvárané pohanské chrámy (391, 392), ktoré síce mali byť zachované ako kultúrne pamiatky, no v skutočnosti boli neraz ničené, alebo využívané na rôzne účely. Majetky pohanských chrámov boli skonfiškované.[21][22] V roku 392 bol pohanský kult vo všetkých formách definitívne zakázaný a účasť na verejných obetách pohanským bohom bola chápaná ako trestný čin velezrady.[20] V roku 393 sa konali posledné staroveké olympijské hry.[21][22]

Moc cirkevných predstaviteľov naopak v tomto období bola už značná. Preukázalo sa to mimo iné na neústupnosti a odvážnosti, ktorú si dovolil voči cisárovi preukázať milánsky biskup Ambróz. Po tom, čo vojská na cisárov príkaz krvavo potlačili povstanie v Solúne (390) a povraždili tam asi 7000 obyvateľov, vyhlásil Ambróz nad cisárom kliatbu a znemožnil mu prístup na bohoslužby, kým nevykoná pokánie. Cisár sa biskupovej vôli podriadil a zákaz bol odvolaný.[21][22] Už pred tým sa Ambrózov vplyv prejavil pri tzv. spore o baziliky.

Missorium cisára Theodosia I.

Po tom, čo sa Theodosius vysporiadal s vonkajším nebezpečenstvom, pokúsil sa obnoviť jednotu cirkvi. V roku 379 boli cisárskym reskriptom zakázané všetky heretické hnutia a v roku 380 prijali Theodosius, Gracián a Valentinián II. v Solúne edikt De fide catholica (aj Cunctos populos).[20] Edikt prehlásil nicejské koncilové kresťanstvo za jedinú správnu a prípustnú, ortodoxnú (či katolícku) formu kresťanstva. Následne cisár zvolal Prvý konštantínopolský koncil (381), ktorý do histórie vošiel ako druhý ekumenický koncil.[21]

Cieľom koncilu bolo najmä jasnejšie definovanie dogiem kresťanského učenia. Nadväzoval na riešenie otázky subordinacionizmu, pretože definoval vzťah Otca a Syna k Duchu Svätému.[13] Koncilu sa zúčastnilo 150 ortodoxných biskupov z Východu a 36 prívržencov macedonianizmu, ktorí ho však opustili. Západný klér prítomný nebol, pretože pôvodne malo ísť iba o miestnu synodu. Koncil potvrdil a rozšíril výsledky Prvého nicejského koncilu a odsúdil arianizmus i jeho odnože, najmä macedonianizmus.[pozn. 8] Bolo taktiež prijaté Konštantínopolské, resp. Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery a sedem disciplinárnych kánonov. Mimo iné bola zvýraznená úloha konštantínopolského biskupa, ktorý mal prednosť pred všetkými biskupmi okrem rímskeho.[13] Táto pozícia však miestnemu biskupovi nedávala zvláštne právomoci, ale iba čestné postavenie vychádzajúce z politického postavenia mesta. To viedlo k tomu, že ostatní patriarchovia neprotestovali.[23] Biskupi hlásiaci sa, alebo čo i len prechovávajúci sympatie k arianizmu boli zosadení a vplyv tejto vierouky začal v cisárstve upadať. Naopak ideologické rozdiely sa upevnili u germánskych kmeňov, ktoré v ariánstve videli odlíšenie od Ríma.[21][22]

Po tom, čo bol na Západe zavraždený cisár Gracián, sa moci ujal uzurpátor Magnus Maximus. Magnus bol však Theodosiom porazený a moc získal legitímny cisár Valentinián II. Ambiciózny cisárov pobočník Arbogast však zrejme cisára nechal zavraždiť a po tom, čo sa nedokázal sám stať cisárom, dopomohol k trónu uzurpátorovi Flaviovi Eugeniovi. Flavius pochádzal z rímskeho prostredia a jeho spor s cisárom Theodosiom rýchlo nadobudol náboženský charakter. Eugenios prijal rímske pohanstvo a s kresťanským Theodosiom sa vojensky stretol. V bitke v údolí rieky Frigidus v Alpách však bolo jeho vojsko porazené. Veľký podiel na tom mala bóra, ktorú neskôr kresťania opisovali ako Božiu pomoc. Pohanstvo bolo v mocenskom prostredí definitívne porazené.[21] Pred Theodosiovou vládou bola asi polovica obyvateľstva ríše stále pohanská, po jeho vláde a prijatí kresťanstva za štátne náboženstvo sa však situácia zásadne zmenila. Rimania boli hromadne nútení konvertovať a a z pôvodne "elitnej" cirkvi ľudí, ktorí do nej vstupovali z presvedčenia, sa stávala masová inštitúcia, ktorej príšlušníci boli neraz len povrchne nábožní.[20] Po Theodosiovej smrti v roku 395 sa ríša vnútorne definitívne rozčlenila medzi jeho dvoch synov Arkadia a Honoria.[22]

Konštantínopolský biskup Ján Zlatoústy (Chrysostomos), mozaika chrámu Hagia Sofia v Konštantínopole

Arkadios nebol silným panovníkom a vplyv na jeho vládu mali viaceré osoby z cisárskeho dvora, v neskoršom období najmä jeho manželka Eudoxia. Cisárovnina povaha si však vyslúžila ostré výtky konštantínopolského biskupa Jána Zlatoústeho. Následkom sporu si mocná cisárovná v roku 403 vymohla Jánovo vyhostenie z Konštantínopola do Bitýnie. Proti tomuto činu sa však vytvorila veľká opozícia v radoch obyvateľov. Po veľkých nepokojoch a zemetrasení, ktoré bolo vnímané ako nešťastné znamenie, bol biskup povolaný späť.

Spory medzi cisárovnou a Jánom však neutíchali a vyvrcholili po tom, čo bola neďaleko chrámu na námestí Augustaion vztýčená strieborná socha cisárovnej Eudoxie. Biskup sa sťažoval na hlučnosť inauguračnej ceremónie, čo cisárovnú rozhorčilo natoľko, že proti nemu zakročila po druhýkrát. Ján tak bol v roku 404 vyhnaný znovu. I tento raz však po udalosti nasledovali zlé znamenia, pretože ešte v ten istý deň, ako bol biskup vyhostený, postihol katedrálny chrám Hagia Sofia požiar. Druhým zlým znamením mal byť cisárovnin tragický potrat o rok neskôr. Ján sa medzitým so svojim konfliktom obrátil na pápeža Inocenta I., ktorý v Ríme zvolal synodu. Synoda rozhodla v prospech Jána a do Konštantínopola bola vyslaná cirkevná delegácia (406). Posolstvo však bolo zadržané a poslané späť. Rovnako žiaden efekt nedosiahol ani ostrý list cisára Honoria. Ján zomrel v roku 407 exile.[24][25]

Spor bol významný i tým, že sa v ňom ako pri jednom z prvých prípadov prejavila rivalita medzi východnými patriarchátmi a Konštantínopolom. Proti Jánovi totižto na synode vystúpil alexandrijský patriarcha Theofilos, ktorý mal s Jánom konflikt po tom, čo v Konštantínopole prijal istých ním prenasledovaných egyptských mníchov. Táto rivalita sa následne naplno prejavila v kristologických sporoch, ktoré Východ zachvátili v 5. storočí.[26]

Pozri aj: monofyzitizmus a miafyzitizmus a nestoriánstvo

Theodosius II. víta pozostatky Jána Zlatoústeho, Bazilovo menológium, 11. storočie

Po smrti Arkadia (408) sa novým cisárom na Východe stal Theodosius II., ktorý vládol až do roku 450. Theodosius vychovávaný svojou sestrou Pulchériou bol nesmierne zbožným vládcom, ktorý však prílišný zápal o riadenie štátu nejavil. Kým problémy s ariánmi sa v krajine podarilo potlačiť, začali sa objavovať nové spory, ktoré mali kristologický charakter.

V pozadí teologických sporov sa však zároveň rysovali aj vážne mocenské a kultúrno-spoločenské otázky trápiace rôznorodú ríšu. V krajine existovali tri obrovské kultúrne okruhy zoskupené okolo patriarchátov - okruh grécko-anatólsky (Konštantínopol), okruh sýrsky (Antiochia) a okruh egyptský (Alexandria). Sýria a Egypt len s nevôľou hľadeli na vykorisťovanie ich krajín centrálnou vládou a miestni patriarchovia (antiochijský a alexandrijský) zase podobne nevítali vzostup vplyvu konštantínopolského arcibiskupa. Ten ich dokonca v čestnom postavení predbehol. Obe centrá sa tešili dlhodobej kresťanskej tradícii a ich prístupy boli odlišné. V Antiochii pôsobila už od 2. storočia antiochijská teologická škola, v Alexandrii zase alexandrijská teologická škola. V Egypte bol taktiež značne silný vplyv neraz radikálnych mníšskych mystikov.[27]

Rozpory medzi teologickými školami (a náboženskými centrami) vyšli naplno najavo po tom, čo bola na Druhom konštantínopolskom koncile prijatá dogma o Kristovej dvojakej, no spojenej prirodzenosti (alexandrijská formulácia, hypostatická únia - ľudská podstata bola absorbovaná Božou). Proti tejto teórii vystúpili antiochijskí učenci, ktorí poukazovali na rozpornosť formulácie vo vzťahu Kristových prirodzeností a dospeli k téze ich úplnej rozdielnosti a nezlučiteľnosti. Na ich učenie nadviazal antiochijský učenec Nestorius, ktorý sa v roku 428 stal arcibiskupom v Konštantínopole. Nestorova neústupnosť a následne aj tvrdenia, že Panna Mária nebola Bohorodičkou (Theotokos), ale len Matkou Krista (Christotokos) vyvolali proti patriarchovi vlnu odporu. Do čela Nestorových protivníkov sa postavil alexandrijský patriarcha Cyril Alexandrijský (Kyrillos). Cyril v danej situácii videl možnosť, ako udržať čistotu cirkvi a zároveň ponížiť konštantínopolský stolec. Svoj postoj ešte viac zostril po tom, čo proti Nestoriovmu učeniu vystúpil aj pápež Celestín I. Spor sa mal vyriešiť na koncile zvolanom do Efezu (tretí ekumenický koncil).[27][28]

Efezský koncil sa skončil pomerne rýchlo, pretože alexandrijský patriarcha, ktorý sa do mesta dostavil spolu s prívržencami skôr, využil situáciu a odsúdil Nestoriovo učenie pred tým, než sa na koncil dostavili biskupi zo Sýrie. Antiochijčania, hoci Nestoriov názor nezdieľali, sympatizovali skôr s Konštantínopolom a učencom zo svojich radov. Keď sa následne antiochijskí biskupi dostavili, odsúdili Nestoria zvlášť. Pápežskí legáti naopak potvrdili koncilové závery. Cyril následne úplatkami a presviedčaním docielil, že cisár koncilové rozhodnutie potvrdil a Nestorius bol vyhnaný do exilu. Toto výrazne navýšilo prestíž Alexandrie a naopak ponížilo antiochijskú školu.[28]

Nestorovi prívrženci rozhodnutie koncilu neprijali a vytvorili vlastné kresťanské spoločenstvo (nestoriáni, Cirkev Východu), ktoré sa následne šírilo na východe (Perzia a Čína).[27] Nestoriánska teológia je dodnes predmetom diskusií a podľa niektorých teológov bolo jeho učenie v podstate ortodoxné, no pri jeho vysvetľovaní mal Nestorius použiť zlé pojmy, ktoré mohli byť vysvetľované aj ako heretické.[28]

Kristologické spory v krajine sa vyriešiť nepodarilo. Niektorí predstavitelia alexandrijskej školy šli so svojou doktrínou do krajnosti a dospeli k záverom, že Boh, inkarnovaný Logos, sa v Kristovi z lásky k ľudom zmiešal s podstatou človeka, a teda, že vznikla jedna podstata. Vychádzali zrejme z platónskej teórie zbožštenia človeka a hnutie si v Egypte získalo značnú podporu.[pozn. 9] Krátko na to s obdobným (no radikálnejším) učením vystúpil aj konštantínopolský archimandrita Eutyches, ktorý tiež hlásal, že po Božom vtelení sa z Kristových podstát stala len jedna podstata, a to podstata nie ľudská. Učenie dostalo názov monofyzitizmus a hoci bolo rýchlo odsúdené konštantínopolským arcibiskupom Flaviánom, vo východných sýrsko-egyptských oblastiach získalo v upravenej (miernej) podobe výraznú podporu (sami dnes preferujú výraz miafyzitizmus, pozri poznámky).

Veľkým prívržencom tejto dogmy bol alexandrijský patriarcha Dioskoros I., ktorý v duchu rivality medzi patriarchátmi proti záverom Konštantínopola vystúpil. V jeho dikcii sa následne v roku 449 uskutočnila v Efeze synoda, ktorá dostala vďaka pápežovi Levovi I. názov Zbojnícka synoda (resp. Lupičská synoda, Latrocinium Ephesinum, označovaná aj pojmom koncil[30]). Pápež takýto postoj zaujal preto, že na synode nebol prečítaný jeho list a preto, že účastníci synody boli pod nátlakom fanatických mníchov z Egypta. Pod hrozbou fyzického nebezpečenstva boli prinútení súhlasiť s rehabilitáciou Eustycha, zosadením a vyhnaním Flaviána, ako i s uznaním monofyzitizmu. Nespokojný pápež i ďalší klerici žiadali cisára o zvolanie nového koncilu, Theodosius však ich žiadosti odmietol. Už o rok však cisár zomrel a politická situácia sa zmenila. Nový cisár Markian zvolal v roku 451 koncil do Chalcedónu.[27][31]

Chalcedónsky koncil, freska v Kostole Narodenia Panny Márie (Kláštor Ferapontov), 16. storočie

Východné patriarcháty po Chalcedónskom koncile v knihe Wilkinson's Atlas Classica, 1822

Rozšírenie monofyzitizmu (resp. neskôr skôr miafyzitizmu) v Byzantskej ríši v 5. až 6. storočí

Hlavné slovo v dogmatických záležitostiach na Chalcedónskom koncile vzhľadom k predchádzajúcim udalostiam prekvapivo získal pápež Lev I. Veľký, ktorý sa koncilu zúčastnil prostredníctvom vyslancov. Lev z postoja vieroučného primátu požadoval prijatie jeho doktríny hlásajúcej, že Kristus je dokonalý ako v Božstve, tak i ľudstve (proti arianizmu i Eustychovmu monofyzitizmu), a že jeho ľudstvo a Božstvo nie sú oddelené (t.j. proti nestoriánstvu), ani zmiešané (t.j. proti miafyzitizmu). Šlo o tzv. duofyzitizmus[32], resp inak nazývaný diofyzitizmus[33][34].

Pápežov list Lectis dilectionis tuae (známy aj ako Epistola ad Flavianum) zaslaný na koncil býva zároveň považovaný za prvé pápežské rozhodnutie ex cathedra (t.j. za prvé neomylné rozhodnutie). Hoci bol pápež koncilom nazvaný jedinou viditeľnou hlavou Cirkvi (episcopus universalis),[35] znamenali výsledky koncilu jeho mocenský úpadok v prospech Konštantínopola. Konštantínopolský patriarcha totižto (v neprítomnosti pápežských legátov na 16. sedení)[35] presadil do uznesení koncilu kánony prisudzujúce Rímu iba čestný primát medzi ostatnými patriarchátmi, čím zvýšil svoju prestíž a postavenie. Stal sa (najmä neskôr a z jeho hľadiska) rovnocenným partnerom pápežov.[27] Konštantínopolu bola navyše prisúdená jurisdikčná právomoc nad metropolitmi (exarchami) v Efeze, Cézarei a Herakleii, čím sa zmenilo postavenie Konštantínopola z čestného a politického na cirkevno-mocenské.

Proti zvýšeniu moci konštantínopolského patriarchu sa okamžite postavil pápež, ktorý odmietol kánony prijať. Kým staršie patriarcháty v Ríme, Alexandrii a Antiochii totižto mali uznanú apoštolskú postupnosť, Konštantínopol nie. Povýšenie Konštantínopola bolo navyše bolo čiastočne namierené proti problematickej Alexandrii, ktorá bola dovtedy z hľadiska mocenského významu druhá.[36] Ďalšími výsledkami koncilu boli napr. kánony týkajúce sa jurisdikcie nad klerikmi, statusu mníchov a menovania biskupov. Na patriarchát bolo navyše povýšené Jeruzalemské biskupstvo,[35] jeho postavenie však bolo skôr symbolické. Akty koncilu sa zachovali a sú významným historickým prameňom zaoberajúcim sa fungovaním ranokresťanských koncilov.[31]

Výsledky koncilu problémy nevyriešili. Až na menšinu melchitov zostala väčšina obyvateľstva Egypta monofyzitská (resp. miafyzitská, pozri poznámky). Novo dosadený ortodoxný patriarcha bol dokonca po svojom príchode do Egypta zavraždený. Postupne sa miafyzitizmus z Egypta rozšíril aj do Palestíny, Sýrie a Arménska, kde sa sformovali miestne národné miafyzitské cirkvi (napr. jakobiti Jakuba Baradaia), ktoré neuznávali autoritu Konštantínopola. Istý čas dokonca boli východné patriarchálne stolce obsadené monofyzitmi. Okrem nich sa v okolí Edessy naďalej rozvíjalo nestoriánstvo a jeho významná nisibiská teologická škola. Táto rozdrobenosť východných cirkví trvá dodnes.[27][pozn. 10]

Pozri aj: Henotikon a akakiánska schizma

Po Markiánovi moc v Byzancii prešla do rúk Leva I., ktorý sa na trón dostal vďaka germánskemu náčelníkovi Asparovi. Lev bol zároveň prvým cisárom, ktorý prijal korunu z rúk konštantínopolského patriarchu. Dovtedy prevažne vojenskú aklamáciu tak doplnilo sakrálne potvrdenie cisára ako námestníka Krista na Zemi.[40] Za vlády Leva I. sa na východné patriarchálne stolce opätovne dostali ortodoxní klerici, no spor sa vyriešiť nepodarilo. Cisár chcel voči monofyzitom vykonať niekoľko ústupkov a chcel zvolať nový koncil. Od koncilu ho však pápež prehovoril a namiesto toho sa vyvinula praktika referenda, v rámci ktorej sa mali významní biskupi k otázke vyjadriť prostredníctvom listov.[41]

Po Levovi I. a Levovi II. sa stal cisárom Zenón, ktorý sa musel potýkať s povstaním generála Basiliska, ktorý však vyznával monofyzitskú (resp. miafyzitskú) vierouku.[40][42] Dekrétom Encyklion prehlásil monofyzitizmus za štátne náboženstvo a odsúdil Chalcedónsky koncil. Tým si však znepriatelil konštantínopolský ortodoxný ľud i vojsko a nakoniec sa k moci vrátil Zenón.[40]

Náboženskú otázku sa cisár Zenón odhodlal vyriešiť až po tom, čo stabilizoval zahraničnopolitickú situáciu v krajine. Pokúsil sa strany prinútiť ku kompromisu. Za záväzné prehlásil výsledky koncilov až po Efezský a v roku 482 vydal Henotikon (Edikt zjednotenia). Edikt potvrdil výsledky prvých troch koncilov a zatratil Eutycha i Nestoria. Otázku miafyzitizmu však diplomaticky obchádzal. Na cisárovu stranu sa pridal konštantínopolský patriarcha Akakios i alexandrijský patriarcha Peter III. Mongos, ako i umiernení prívrženci miafyzitizmu severiáni (podľa Severa z Antiochie). Proti kompromisu však zásadne povstal rímsky pápež Felix III. Ten Akakia dokonca v roku 484 vylúčil z cirkvi, čím prepukla Akakiánska schizma, ktorá následne trvala do roku 519. Podobne Henotikon odmietli aj ostatní monofyziti a pokus tak prispel len k ďalšiemu rozdeleniu spoločnosti.[40][41]

Po Zenónovej smrti si ľud v Konštantínopole želal, aby sa novým cisárom stal ortodoxný panovník. Moc získal Anastasios I., ktorý musel Konštantínopolčanom pri nástupe na trón sľúbiť, že sa bude pridržiavať nimi preferovanej viery chalcedónskeho vyznania. Ortodoxiu si však cisár vykladal v duchu Zenónovho Henotikonu, t. j. umiernene. V tomto duchu Anastasios pristupoval aj k riešeniu danej náboženskej otázky. Kým jeho sympatie a obľúbenosť u monofyzitov rástla, ortodoxný ľud v Konštantínopole choval voči cisárovi zášť. Nepriateľstvo voči cisárovi zbližujúcemu sa s monofyzitmi naplno prepuklo v roku 512, keď sa cisár pokúsil do Trisagionu (liturgického hymnu) začleniť isté slová vnímané ako monofyzitské. V hlavnom meste vypukla revolta, za ktorou stáli frakcie (démy) Zelených a Modrých. Nepokoje spojené s rabovaním sa upokojili až po tom, čo cisár ponížene predstúpil pred ľud a ponúkol svoju rezignáciu. Ľud sa upokojil, no o svoju pozíciu musel v nasledujúcich rokoch cisár bojovať s povstalcom Vitalianom, ktorý proti so zámienkou zosadenia neortodoxného vládcu trikrát povstal. Po Anastasiovej smrti sa pre absenciu dediča novým cisárom stal veliteľ palácovej gardy Justín a po ňom jeden z najznámejších byzantských cisárov Justinián I.[43]

Mozaika cisárovnej Theodory v Bazilike San Vitale. Hoci bola Theodora sympatizantkou monofyzitizmu (resp. miafyzitizmu), je dnes spolu s Justiniánom Východnou cirkvou uctievaná ako svätá. Cisár Justinián bol naopak zástancom ortodoxie.

Justinián Veľký pochádzal z európskej časti ríše a bol vychovávaný v ortodoxnom duchu. O náboženské otázky sa nezaujímal len povrchne, no javil značný záujem o kresťanskú teológiu. Ako vrcholný predstaviteľ cisárskej idey Kristovej ríše na zemi aktívne zasahoval do cirkevných záležitostí (pozri aj Vzťah cirkvi a štátu). Nevyvaroval sa pritom ani nátlaku či svojvoľnému formulovaniu a presadzovaniu vieroučných dogiem, čo viedlo k niekoľkým sporom s cirkvou.

Takmer ihneď po nástupe na trón zakročil proti posledným zvyškom antického pohanstva v ríši. Pohanom bolo zakázané zastávať verejné posty v krajine a boli zatvorené dovtedy stále pôsobiace pohanské chrámy (napr. Ammonov chrám). V roku 529 nechal zase zatvoriť významné centrum klasickej filozofie - novoplatónsku Akadémiu v Aténach. Podobne rázne neváhal zakročiť aj proti kresťanským sektám a herézam, či vierovyznaniam spojeným s kresťanstvom len čiastočne (napr. manicheizmus). Za jeho vlády došlo tiež k niekoľkým potýčkam so Židmi.[44]

Známa je justiniánska kodifikácia práva, ktorá neskôr dostala názov Corpus iuris civilis. Okrem rímskeho civilného a verejného práva obsahovala aj normy cirkevného, či náboženského charakteru. Justiniánske normy sankcionovali vyznávanie neortodoxného kresťanstva i ďalších vierovyznaní, ako aj ateizmus. V roku 531 dokonca cisár prikázal i pod nátlakom krstiť pohanské rodiny a prísne zakázal apostázu k pohanstvu. Zakázaný bol rovnako prestup od kresťanstva k judaizmu a teologické dišputy, ktoré by narúšali verejný pokoj boli chápané ako trestný čin proti cisárovmu majestátu. Medzi ďalšie skutky patriace k náboženským trestným činom patrila svätokrádež, či zneuctenie náboženstva (pohanmi, ale aj v rámci kresťanstva napríklad aj simóniou).[45] Naopak zmierlivo cisár pristupoval k monofyzitom (resp. miafyzitom), ktorí mali podporu cisárovnej Theodory. Pod vplyvom cisárovnej, do ktorej bol Justinián vášnivo zaľúbený, bolo v roku 532 zastavené ich prenasledovanie a novou cisárskou politikou bola snaha o dosiahnutie zmieru medzi stranami. Usporiadané diskusie však výsledok nepriniesli. V marci 533 sa cisár pokúsil situáciu vyriešiť vydaním vlastného vyznania viery, ktoré bolo pokusom podobným Zenónovmu Henotikonu a ktoré takisto nedosiahlo žiaden výsledok.[44]

Pozri aj: tri kapitoly

O druhý pokus nastolenia zmieru medzi stranami sa cisár pokúsil niekedy v rokoch 543/544, keď vydal edikt odsudzujúci niektoré spisy východných učencov Theodora z Mopsuestie, Theodoreta z Kýru a Iba z Edessy nazvané tri kapitoly (tria kefalaia, tres capituli). Justinián, ktorý spisy označil za nestoriánske očakával, že tento krok poteší ako ortodoxných kresťanov, tak i monofyzitov. Hoci oba smery nestoriánstvo odsudzovali, považovali jeho otázku za vyriešenú a na cisárovo konanie nazerali s nedôverou. Daní teológovia podľa Chalcedónskeho koncilu ani neboli vyslovenými prívržencami nestorianizmu. Justiniánovi niektorí biskupi navyše vytýkali, že kapitoly odsúdil bez zvolania synody alebo cirkevného referenda, ako bolo zvykom. Kým východných biskupov Justinián i vďaka nátlaku dokázal presvedčiť, proti odsúdeniu spisov sa postavil západný klér a pápež Vigilius.[pozn. 11]

Konštantínopolský patriarcha Ménas, ktorý bol k Justiniánovmu plánu presvedčený bol dokonca dočasne exkomunikovaný. Justinián preto pápeža internoval v Konštantínopole, kde ho donútil k zmiereniu sa s patriarchom a k súhlasu s jeho ediktom. 11. apríla 548 pápež vydal Iudicatum, v ktorom tri kapitoly zavrhol, no už o dva roky svoj výnos na nátlak západných biskupov odvolal. Spor sa vyostril a pápež dokonca zo strachu hľadal azyl v chrámoch (najprv v Konštantínopole, následne utiekol až do maloázijského Chalcedónu). Situáciu mal vyriešiť v roku 553 zvolaný Druhý konštantínopolský koncil.[46] Koncilom cisár pápeža prinútil, aby tri kapitoly odsúdil, čím dosiahol vrchol svojej cézaropapistickej politiky teokratického absolutizmu.[44]

Justiniánova vláda bola pre východné kresťanstvo zlomovým bodom aj v architektúre. Začala sa rozvíjať nová chrámová architektúra reprezentovaná novými stavbami so štvorcovým pôdorysom a kupolovými strechami. Medzi najvýznamnejšie stavby patrili konštantínopolské chrámy Hagia Sofia, Hagia Irena, či Chrám svätých Apoštolov.[47] (viac pozri byzantské umenie v justiniánskom a hérakleianskom období) Justiniánova vláda znamenala aj vznik raného byzantského obradu a za Justiniánovej vlády bol taktiež na Východe uzákonený povinný celibát biskupov (544), ktorý neskôr potvrdil aj Trulánsky koncil.[45]

Solidus cisára Herakleia

Koniec 6. storočia priniesol ríši značné zmeny. Zisky, ktoré získal cisár Justinián na Západe boli čoskoro opätovne stratené a nový nepriateľ sa objavil na severných hraniciach, kde začali nájazdy do ríše vykonávať Avari a ich slovanskí spojenci. Spolu s ich prienikom a usadením sa na pôvodne byzantské územie (Balkán a Peloponéz) dostalo pohanské obyvateľstvo, ktoré bolo len postupne christianizované. Naopak s úpadkom germánskych ríš je spojený definitívny zánik arianizmu. Na východe ríše naďalej pokračovali konflikty s Perziou, ktorá ožívala za vlád Husrava I. a Hormizda IV. Ríša sa dostala do novej krízy umocnenej mocenským prevratom a vraždou cisára Maurikia v roku 602.[48]

Nový cisár Fókas bol horlivým zástancom ortodoxie a kruto prenasledoval ako monofyzitov (miafyzitov), tak aj Židov, čím si znepriatelil obyvateľstvo východných provincií i patriarchov v Alexandrii a Antiochii. Fókova neobľúbená vláda vyústila do série revolt proti nemu a znovu sa otvoril aj perzský front. Husrav II. využil prevrat proti Maurikiovi ako vhodnú zámienku pre porušenie mieru a vtrhol na byzantské územie. Cisár nebol schopný proti Peržanom vytvoriť dokonalú obranu a ríša musela čeliť dlhodobým výpadom Peržanov až po západné brehy Anatólie. Peržania postupne obsadili väčšinu východných monofyzitských oblastí.

V zložitej situácii, keď ríšu ťažili avarské a slovanské kmene na Balkáne a Peržania v Ázii, sa moci ujal Herakleios, ktorého na trón dosadil jeho rovnomenný otec, správca Kartáginského exarchátu. Spočiatku sa Byzantíncom na Východe nedarilo a v roku 618/619 dokonca padla egyptská Alexandria. Už pred tým bol vyplienený Jeruzalem a Peržania sa dokonca zmocnili relikvie Kristovho kríža.[49]

Situácia sa začala obracať začiatkom 20. rokov 7. storočia. Dočasne bol uzavretý mier s Avarmi a vďaka finančnej podpore od cirkvi dokázal cisár zorganizovať armádu na východné ťaženie. Už v roku 622 sa Herakleiovi podarilo prebojovať až do Arménska a toto ťaženie býva neraz označované ako prvá svätá vojna proti neveriacim. O rok neskôr sa Byzantínci dokonca zmocnili perzského náboženského sídla Gaznaku. Vojna však pokračovala a znovu sa obnovila aj avarská ofenzíva, čo znamenalo ústup byzantských vojsk z Východu. Kulmináciou sporov bolo veľké obliehanie Konštantínopola v roku 626, ktorého sa zúčastnili Avari, Slovania i Peržania. Mesto, ktoré bolo v tom čase pod správou patriarchu Sergia a patricija Bona bolo chránené len slabou posádkou a obyvateľmi.[50]

Vďaka silným hradbám a odhodlaniu obyvateľov, ktorí sa zasvätili Bohorodičke (v tomto čase niekedy podľa tradície vznikol aj Akatist k Bohorodičke), však mesto útokom odolávalo. Patriarcha Sergius každý deň konal na hradbách procesie, pričom pred obrancami niesol po celom obvode hradieb ikonu Bohorodičky. Po sérii nezdarov nakoniec útočníci obliehanie vzdali.[51] Cisár na východe uzavrel medzitým spojenectvo s Chazarmi zo stepí a chystal sa na kľúčový útok do Mezopotámie. Neúspech obliehania Konštantínopola, vnútorné sváry v Perzskej ríši, úpadok moci Avarov, ako aj Herakleiova ofenzíva nakoniec znamenali kapituláciu Peržanov a opätovné obnovenie byzantskej moci na Východe.[50]

Pápež Honorius I., mozaika v apside chrámu Sant'Agnese fuori le mura (Bazilika svätej Agnesy za hradbami) v Ríme

Pozri aj: monoenergizmus a monotheletizmus

Znovunadobudnutie východných monofyzitských území opätovne otvorilo otázku Kristovej prirodzenosti. Herakleios sa snažil jednotu ríše posilniť nájdením kompromisu, ktorý by bol prijateľný oboma stranami. Podporou mu v tomto bol konštantínopolský patriarcha Sergios, ktorý pochádzal zo Sýrie. Ich riešením bola dogma, ktorá získala názov monoenergizmus. Podľa jej prívržencov mal mať Kristus dve prirodzenosti, no len jednu energiu - pôsobiacu silu. Smer podporil pápež Honorius I. i alexandrijský patriarcha Kyros, avšak celkové uznanie nezískal (z monofyzitov úniu akceptovali len severiáni).[52]

Hlavným odporcom bol jeruzalemský patriarcha Sofronios. Herakleios preto v roku 638 svoj súhlas odvolal a ediktom Ekthesis vyhlásil nové učenie o jedinej vôli Ježiša Krista, tzv. monotheletizmus. Tento smer zase naopak hlásal, že Kristus má dve prirodzenosti, no len jednu vôľu. Ani tento zúfalý pokus však monofyzitov do ortodoxnej cirkvi nepriviedol a ešte viac prehĺbil rozpory. Situácia s nimi sa však následne vyriešila stratou väčšiny východných oblastí v dôsledku moslimskej expanzie.[53]

Pozri aj: dejiny islamu

Trulánsky koncil, Ilustrovaná kronika Ivana Hrozného

Po tom, čo prorok islamu Mohamed zjednotil arabské kmene, započal novovzniknutý štát ešte za jeho života podnikať nájazdy do Perzie a Byzancie. Arabské útoky následne ešte viac prerástli za vlády Mohamedovho nástupcu Abú Bakra a od roku 634 začali pripomínať inváziu. Ich snahy vyústili vo veľkej porážke Byzancie v bitke pri Jarmúku (636), následkom ktorej kalifát poľahky obsadil Palestínu a Sýriu. Začiatkom 40. rokov 7. storočia dokonca moslimovia rozvrátili Perzskú ríšu, odvekého nepriateľa Byzancie. V roku 642 padla Alexandria a Byzancia prišla o dovtedajšiu obilnicu Egypt. Arabské úspechy boli podporené nelojálnosťou miestneho monofyzitského obyvateľstva voči ortodoxnej ríši. V Araboch videli záruky slobodného vyznávania svojej viery. Do konca 7. storočia ovládli Arabi celú severnú Afriku a v Ázii sa hranica udržala na pohoriach juhovýchodnej Anatólie.[54]

V krajine sa stratou sýrskych a koptských území posilnil grécky a ortodoxný prvok. Byzancia sa aspoň dočasne stala nábožensky homogénnejšou. Naďalej sa síce prerokovávala idea monotheletizmu, no cisár Constans II. stratil záujem ďalej viesť diskusie a v roku 648 vydal vyhlášku Typos, ktorou zakázal diskusie na túto tému. Nariadenie avšak nebolo rešpektované a monotheletizmus bol odsúdený na Lateránskej synode v roku 649. Cisár proti odporcom náuky, ktorí naďalej protestovali zakročil a pápež Martin I. či východný teológ Maxim Vyznávač boli dokonca vyhnaní a v exile aj zomreli. Vplyv náuky ale postupne upadal a ďalší cisári už nemuseli pre stratu východných oblastí hľadať zmier. Naopak, aby si uchoval vplyv na Západe, Konštantín IV. ideu monotheletizmu zatratili a na treťom koncile v Konštantínopole v roku 681 úplne odsúdili.[54][52] Koncil tiež odsúdil štyroch konštantínopolských patriarchov a pápeža Honoria, ktorí monotheletizmus podporovali.[55] Po tomto koncile sa na čas zlepšili naštrbené vzťahy medzi cisármi a pápežom.[56]

Nový stav na Východe, neustále vojenské nebezpečenstvá i zmena hraníc a spoločnosti znamenali, že byzantská cirkev musela čeliť viacerým novým otázkam, ktoré sa snažila vyriešiť na Trulánskom koncile v roku 692 v Konštantínopole. Východná cirkev koncil považuje za súčasť šiesteho ekumenického snemu, biskupi zo Západu sa koncilu nezúčastnili a Západ ho neuznáva. Snem sa niesol v duchu autonomistických snáh východnej cirkvi a bola na ňom zopakovaná požiadavka prvenstva konštantínopolského patriarchátu po Ríme. Odmietnutý bol aj všeobecný celibát kňazov typický pre Západ, zároveň sa však zakázal druhý sobáš kňazov. Výsledkom koncilu bolo prijatie 102 kánonov, disciplinárnych nariadení, ktoré platia v pravoslávnej cirkvi čiastočne dodnes.[57] Nová situácia nastala aj na Balkáne, kde sa k slovanským kmeňom pridali pohanskí Bulhari, ktorí si na bývalom byzantskom území založili Prvú bulharskú ríšu.[58]

V roku 711 sa v Byzancii uskutočnilo vojenské povstanie a na trón sa dostal Filippikos Bardanes, ktorý bol horlivým prívržencom monotheletizmu. Jedným z jeho raných rozhodnutí preto bolo, že na synode zrušil ustanovenia Tretieho konštantínopolského koncilu, čo vyvolalo značné ochladnutie pápežsko-byzantských vzťahov. Šlo však len o krátku kapitolu, pretože v roku 713 bol však Bardanes z trónu odstránený a Anastasios II. obnovil znovu ortodoxiu. Po Anastasiovi II. sa v zložitej situácii naplnenej bojmi s Arabmi panovníkom stal Theodosios III. a následne Lev III., zakladateľ Sýrskej dynastie. Spolu s novou dynastiou sa v krajine započala aj nová etapa náboženských dejín, ktorá bola spojená s bojom o uctievanie ikon.[59]

Pozri aj: obrazoborectvo, byzantské umenie v období obrazoborectva a moechianská aféra

Konštantínopolský patriarcha Germanos I., prívrženec ikonodulského tábora bol v roku 730 odstránený z patriarchálneho stolca cisárom Levom V.

O príčinách a podstate byzantského obrazoborectva sa viedli rozsiahle diskusie a štúdie, v ktorých sa preskúmaval vplyv jednotlivých faktorov na obrazoborecké hnutie. Ikony sa tešili v Byzantskej ríši značnej obľube a neraz im bola pripisovaná zázračná moc. Proti uctievaniu ikon minimálne z prvotného hľadiska však vystupoval biblický zákaz uctievania idolov a modiel. Názory smerujúce proti uctievaniu ikon neboli v Byzancii 8. storočia nové, no nikdy pred tým nevyvolávali toľko rozporov. Podľa niektorých názorov a byzantských prameňov mal istý vplyv na jeho rozvoj moslimský odpor k znázorňovaniu Boha.[pozn. 12] Iný dôvod hľadali odborníci v ideologicko-duchovnej sfére. V období neúspechov Byzancie na frontách a v období prírodných katastrof, hľadali Byzantínci príčiny neúspechu kresťanskej Kristovej ríše. Jedinou ideologicky prípustnou odpoveďou na túto otázku bolo, že Boh krajinu, ktorá nedodržiavala jeho prikázania a vracala sa k pohanskej idolatri opustil. Ďalšou príčonou, ktorú niektorí učenci zvažovali boli ekonomické dôvody (cirkevné statky). Jednoznačne proti uctievaniu ikon sa začiatkom 8. storočia vyslovilo niekoľko maloázijských biskupov.[60]

Nový impulz v tomto smere bol v 20. rokoch 8. storočia vyslaný z okolia cisára Leva III., a názor si čoskoro osvojilo mnoho ďalších zástancov. Významnými podporovateľmi idey boli maloázijské vojská. Vplyv na rozvoj tohto postoja na vidieku mohol iste mať aj rozvoj dualistického paulikánstva. Počiatočný vývoj vzniku obrazoboreckého hnutia bol opatrný. Už v roku 726 sa cisár ohradil proti uctievaniu ikon a nechal odstrániť ikonu Krista z cisárskej brány v Chalke, čo v meste vyvolalo značné pobúrenie.[61] Samotné obdobie obrazoborectva započalo až ediktom z roku 730, ktorý prikázal odstrániť ikony z verejných miest. Aby to bolo možné, vynútil si cisár ešte pred tým odstúpenie ikonodulského patriarchu Germana I. Započala sa nová fáza uplatňovania cézaropapistickej politiky, ktorá v obrazoboreckých krízach dosiahla vrchol.[60]

Nová náboženská politika byzantskú spoločnosť dlhodobo rozdelila na dva tábory - obrazoborecký (ikonoklastický) a ikonodulský (uctievači ikon). Odsúdenie uctievania ikon si okamžite našlo odporcov aj v osobách pápežov Gregora II. a Gregora III., ktorí cisárovu politiku odsúdili. Ako odozvu na pápežský nesúhlas cisár následne odňal juhotalianske regióny z pápežskej jurisdikcie a prisúdil ich konštantínopolskému patriarchovi. Ďalším vážnym protivníkom novej politiky boli kláštory a radikálne mníšstvo, ktoré odporovalo proti zásahu cisárskej moci do cirkevných vecí. Spor medzi nimi a cisárom neraz vyústili do zákrokov proti kláštorom hromadiacim bohatstvo a ikony, no o plne systematické ťaženie proti nim nikdy nešlo.[62][61]

Obrazoborci na príkaz Konštantína V. ničia ikonodulské chrámy, iluminácia z Manassovej kroniky, 14. storočie

Ján Damaský, ikona

Proti ikonoklazmu podporovanému cisárom mohli ikonoduli bojovať najmä teoreticky a prvé pokusy o obranu ikon možno badať už u patriarchu Germana. Významným teológom v tomto smere bol následne najmä Ján Damaský vychádzajúci z platónskej filozofie. Ikona podľa neho nie je umelecké dielo či modla, ale skutočný odraz nadpozemskej skutočnosti vyjavený ako symbol. Vďaka dvojitej prirodzenoti Krista je podľa neho možné zobraziť aj Boha. Ten, kto odmieta možnosť zobrazenia Krista upadá do monofyzitskej herézy. Damaský nadviazal tiež na učenie patriarchu Germana, podľa ktorého mali ikony výchovnú funkciu. Ikony podľa Damaského tvoria prostredníka medzi Bohom a človekom.[62]

V roku 741 nastúpil na trón Konštantín V. Kopronymos, počas ktorého vlády zažilo obrazoborectvo najväčší rozmach.[pozn. 13] Pri nástupe síce musel potlačiť povstanie ortodoxného proticisára Artabasda, no následne, keď upevnil svoju moc, začal obrazoborectvo z teoretických a formálnych rovín prenášať do praxe. Začal tiež zásadne prenasledovať všetkých odporcov obrazovoreckej teórie. Sformovala sa aj ucelenejšia obrazoborecká doktrína a v roku 754 sa na cisárov popud uskutočnil Koncil v Hiereii, ktorého sa zúčastnilo vyše 300 biskupov. Pápež ani východní patriarchovia účastní neboli. Nesúhlasili s obrazoborectvom a koncil tak nie je považovaný za ekumenický. Výsledkom koncilu boli v teoretickej rovine dokument Horos, ktorý deklaroval, že Boh je neobmedziteľný/neohraničiteľný (aperigraptos)[63], v praktickej rovine bol zvýšený počet represií proti ikonodulom (prevažne z radov mníšstva).[62] Okrem fyzického násilia boli mnísi neraz hanení a ponižovaní vo verejných procesiách. V Efeze dokonca miestny stratég prinútil mníchov k sobášu s mníškami.[61] Kánonicko-právne presnejšie k uskutočneniu pokusu o uzavretie sobáša.

V tomto období dochádza úniku pápežov spod vplyvu byzantských cisárov. Pápežsko-byzantské vzťahy boli dlhodobo naštrbované rôznymi spormi (naposledy obrazoborectvo a odňatie jurisdikcie nad územím). Po tom, čo v roku 751 dobyl longobardský kráľ Aistulf Ravennu, sa rozpadol Ravennský exarchát a moc Byzancie v Itálii upadla. Pápež sa síce pokúsil najprv rokovať s Byzanciou, no pre netaktnosť byzantských diplomatov sa nakoniec pápežská kúria vo svojej orientácii obrátila na Západ a nadviazala čulé vzahy s Franskou ríšou. Toto spojenectvo následne vyústilo v obnovu (Rímskeho) cisárstva na Západe v roku 800, čo však Byzancia (minimálne v intenciách univerzálneho - Rímskeho impéria) nikdy neuznala.[64]

Cisárovná Irena a Konštantín VI., Ilustrovaná kronika Ivana Hrozného

Po vláde Konštantína V. na trón nastúpil Lev IV. a spolu s ním prišlo i zmiernenie prenasledovaní. Cisárovou manželkou sa stala Irena, presvedčená ikonodulka, ktorá sa po jeho smrti v roku 780 stala regentkou neplnoletého cisára Konštantína VI. Keďže na vedúcich postoch v krajine stáli samí obrazoborci, nemohla proti zaužívanej politike vystúpiť ihneď. Po šiestich rokoch príprav a hromadenia politickej moci bol v roku 786 pod vedením patriarchu Tarasia zvolaný Druhý nicejský koncil.

Koncil je chlacedónskymi cirkvami považovaný za siedmy ekumenický koncil. Zámer cisárovnej zmeniť politické smerovanie krajiny sa však nepáčil mnohým vojenským aristokratom a kléru odchovanému v duchu novej doktríny. Koncil sa tak pre ich odpor uskutočnil až v roku 787. Koncilu sa zúčastnilo 350 biskupov a nakoniec i napriek odporu niektorých zúčastnených, odsúdil obrazoborectvo. Ako východzie body určil staršie učenia patriarchu Germana I. a Jána Damaského. Ikonám bolo podľa jeho ustanovení možno vzdávať len proskynésis, kým vrcholná úcta (latreia) patrila iba Bohu. Praktické otázky ako budúcnosť ikonoklastického kléru sa vyriešili umierneným spôsobom. Koncil v Hiereii bol prehlásený za pseudosynodu. Koncil bol uznaný aj pápežom Hadriánom I., franský klér ho však (pre zlý/chybný preklad koncilových záverov)[65] na synode vo Frankfurte (794) odmietol a plne uznaný bol až v roku 880.[66][55]

Dovŕšenie dospelosti umožnilo Konštantínovi VI. nastúpiť na trón, hoci uskutočniť sa tak mohlo až po vzbure šľachty proti jeho matke Irene. S osobou Konštantína VI. sa spája politicko-náboženský spor vyvolaný cisárovým rozvodom. Po tom, čo cisárova manželka Mária z Amnie porodila Konštantínovi druhú dcéru, prinútil cisár svoju manželku v roku 795 vstúpiť do kláštora a sám sa chcel znovu oženiť so svojou milenkou Theodotou (moechianská aféra). Patriarcha Tarasios pod hrozbou opätovného zavedenia obrazoborectva s cisárovým sobášom súhlasil, proti sa však postavili mnísi z kláštora Studios. Mnísi boli cisárom vyhnaní a vrátiť sa mohli až po Konštantínovej smrti (jeho smrť znamenala vymretie Sýrskej dynastie po meči). Po návrate mníchov patriarcha Tarasios tiež zosadil kňaza a igumena Jozefa z Kathary, ktorý cisárov druhý sobáš vykonal. Patriarcha Nikeforos I. síce Jozefovi úrad vrátil, no opozíciu jeho konaniu opätovne tvorili mnísi, ktorí sa opäť nevyhli represiám. Spor sa podarilo vyriešiť až v roku 811 opätovným návratom mníchov.[67]

Theodor Studita, mních, ústredná postava ikonodulského tábora

V nasledujúcom období získalo značný vplyv mníštvo v Konštantínopole symbolizované kláštorom Studios. Z radov mníchov sa začala ozývať kritika zasahovania cisárskej moci do moci cirkevnej a do vieroučných záležitostí. To pochopiteľne nebolo v súlade s cisárskou náboženskou politikou. Situácia sa však zmenila po tom, čo sa v roku 813 stal cisárom Lev V., a po tom, čo Byzancia uzatvorila mier s Bulharmi. Lev ako zástanca obrazoborectva rázne zasiahol proti patriarchovi Nikeforovi I. i proti studitským mníchom zhromaždeným okolo Theodora Studitského.

Novým patriarchom sa stal Theodotos Kassiteras a v roku 815 sa uskutočnil v poradí druhý obrazoborecký koncil, ktorý odsúdil ikonodulský snem z roku 787. Studitskí mnísi boli vyhnaní do exilu. Prevedenie novej náboženskej politiky v provinciách uskutočnilo zo značnej časti vojsko. Táto druhá vlna obrazoboreských búrok však už nedosiahla úspech a intenzitu prvého obdobia. Ikonoklastická doktrína sa ďalej nerozvíjala a zotrvávala na argumente nemožnosti zobrazenia Krista Boha v mŕtvej hmote. Naopak ikonodulské teórie sa ďalej rozvíjali a ich interpreti prehlbovali teologicko-filozofický aspekt svojho učenia.

Slabosť cisárskej moci sa prejavila už čoskoro v proticisárskych povstaniach. Prvé povstanie vynieslo na trón ďalšieho obrazoborcu Michala II., vodca ďalšieho povstania Tomáš Slovan sa naopak priklonil k ikonodulskému táboru. Vďaka tomu si získal značnú podporu v európskej balkánskej časti krajiny, no podporu studitských mníchov nezískal. Naopak, na jeho stranu sa pridali paulikiáni, ktorí hoci boli pôvodne tichými spojencami obrazoborcov, stali sa neskôr sami prenasledovanými. Povstanie nakoniec neuspelo. Michal II. sa snažil k náboženskému problému pristupovať opatrne. Hoci bol obrazoborcom, povolal späť vyhnaných predstaviteľov ikonodúlie a s ich pomocou sa snažil situáciu riešiť. Strany sa dohodli, že arbitrom v náboženskom spore sa má stať pápež.[68]

Diskusia o ikonách pred cisárovnou Theodorou, Skylitzova kronika

V roku 829 Michal II. zomrel a jeho syn Theofilos pokračoval v otcovej zmierlivej obrazoboreckej politike. Obrazoborectvo však už bolo skôr na ústupe a dosahovalo výraznejší vplyv len v Konštantínopole a v intelektuálnych kruhoch. Jeho hlavnou postavou bol pri tom patriarcha Ján Grammatikos, z ktorého iniciatívy došlo k niekoľkým represiám.[61]

Definitívny úpadok obrazoborectva priniesla Theofilova smrť v roku 842, pretože regentská moc sa dostala do rúk cisárovnej Theodore, horlivej prívrženkyne ikonodúlie. Cisárovná, ktorá vládla za svojho syna Michala III. na patriarchálny stolec dosadila nového patriarchu Metoda I. V roku 843 bola zvolaná nová synoda, ktorá hnutie odsúdila. Víťazstvo ortodoxie si Pravoslávna cirkev dodnes pripomína výročím Nedele ortodoxie (aj Sviatok ortodoxie, či Triumf ortodoxie). K udalosti sa viaže vznik Synodikonu ortodoxie, v ktorom sú zapísaní významní heretici a odporci obrazov (s výnimkou cisára Theofila).[68]

Hoci bolo obrazoborectvo prekonané, jeho následky sú na Východe badateľné v istom zmysle dodnes. Vo východnej cirkvi boli totižto zásadne obmedzené už i pred tým nepočetné sochárske diela. Naďalej sa využíval už len reliéf pripodobňovaný ikonám. Už vôbec sa byzantskí umelci neodvážili zvýrazňovať osobu Boha Otca.[65] Po porážke obrazoborectva sa v ikonodulskom tábore objavili dva prístupy. Umiernený reprezentoval patriarcha Metod, radikálny bol reprezentovaný studitskými mníchmi. Studiti žiadali prísne potrestanie všetkých bývalých obrazoborcov a spory sa vyostrili až na toľko, že boli opätovne vyhnaní do exilu.[68]

Pravoslávna ikona Triumf ortodoxie

Pozri aj: Fotios, Fotiova schizma a Cyril a Metod

Náboženská situácia v období po obnove kultu ikon sa niesla v zmierlivom duchu a mnohým obrazoborcom bolo umožnené získať späť svoje posty (napr. Lev Matematik). Upokojenie situácie doma umožnilo Byzancii znovu obnoviť tlak na východných hraniciach a zvýšiť zahraničnú prestíž krajiny. Po smrti patriarchu Metoda I. sa patriarchom v Konštantínopole stal Ignatios I., syn cisára Michala I.

Nový patriarcha mal blízko ku radikálnemu mníšskemu cirkevnému krídlu. Jeho náboženská politika mu však čoskoro priniesla početných nepriateľov a biskupov, ktorí mu oponovali dokonca zosadil. Biskupi sa so žiadosťou o zásah obrátili na pápeža, čo bol vôbec prvý apel východných biskupov na Rím vo veciach disciplinárnych záležitostí. Situácia sa však už ďalej nevyriešila, pretože osudným sa patriarchovi stal jeho zásah proti mocnému cézarovi Bardovi.[69] Tomu Ignatios na sviatok Zjavenie Pána v roku 858 znemožnil vstup do Chrámu Božej Múdrosti. Poníženie mocného muža i svetskej moci patriarchovi vyslúžili vyhnanstvo, v ktorom sa Ignatios vzdal úradu. Novým konštantínopolským patriarchom sa stal protoasekretis (cisársky úradník) Fotios. Fotios bol jedným z najvýznačnejších byzantských vzdelancov, avšak v dobe svojho nástupu na patriarchálny stolec bol len laik a všetky potrebné svätenia obdržal v priebehu niekoľkých dní.[70]

Proti Fotiovi sa čoskoro po jeho nástupe na patriarchálny stolec vytvorila opozícia. Jej presné dôvody nie sú zrejmé, šlo však zrejme o politickú záležitosť. Cisár Michal III. v tom čase zamýšľal zvolať novú synodu, resp. koncil, ktorý by znovu odsúdil obrazoborectvo. O účasť cisár požiadal aj pápeža Mikuláša I. V tom období len nedávno zvolený pápež bol zástancom pápežského primátu a situáciu hodlal využiť v prospech pápežskej moci. Súhlasil preto s vyslaním legátov do Konštantínopola, zároveň však chcel preskúmať Fotiov nástup do pozície patriarchu, ktorý mu bol oznámený v liste. Do Konštantínopola preto vyslal v roku 861 vyslancov Radoalda a Zachariáša, ktorí mali akt Fotiovho nástupu preskúmať a riešenie situácie ponechať na pápežovi. V Byzancii však nemali záujem na tom, aby sa o pre nich uzatvorených vnútorných záležitostiach rozhodovalo v dlhom konaní v Ríme. Na príchod legátov reagovali zvolaním miestnej synody, na ktorej mali legáti vysloviť definitívny súd ohľadne právoplatnosti Fotiovej voľby. Legáti v domnení urovnania sporu a navýšenia prestíže Ríma súhlasili a jeho voľbu potvrdili.[pozn. 14] Následne sa vrátili sa do Ríma, kde výsledky synody referovali. Pápež, ktorý dúfal v prinavrátenie stratených území pod svoju jurisdikciu výsledky ich konania odmietol schváliť. Mylne presvedčený správami gréckych mníchov, podľa ktorých sa k nemu Ignatios odvoláva, v roku 863 na synode v Lateráne Fotia exkomunikoval a za patriarchu uznal Ignatia. Proti tomu cisár Michal III. v roku 865 protestoval, Fotios na situáciu reagoval až o dva roky neskôr po tom, čo sa dozvedel, že v Bulharsku pôsobia pápežskí misionári.[69]

Ikona svätých Cyrila a Metoda, byzantských misionárov na Veľkej Morave

Z náboženského i mocenského hľadiska bolo nadviazanie diplomatických vzťahov so Slovanmi a započatie novej série misijných činností pre Byzanciu významným prvkom. Misijná činnosť nebola v Byzancii ničím novým, avšak po snahe cisára Herakleia konvertovať Chorvátov byzantské misie v období obrazoborectva utíchli.[1] Zhodou okolností ale do Konštantínopola v lete roku 862 prišlo posolstvo z Veľkej Moravy, ktorej knieža Rastislav žiadal biskupa, ktorý by v zemi vytvoril od Frankov nezávislú cirkevnú organizáciu. Chcel tiež misionárov, ktorí by mohli šíriť kresťanstvo v Slovanom zrozumiteľnej forme. S podobnou žiadosťou sa už pred tým Moravania obrátili na Rím, ktorý im však požiadavky nesplnil. Byzantínci o vzdialenú krajinu prílišný záujem nemali, no nechceli ju úplne zavrhnúť. Cisár a patriarcha preto Moravanom vyhoveli len čiastočne a poskytli im misionárov Cyrila a Metoda. Biskupa však nevyslali. Cyrilometodská misia na Veľkej Morave sa nakoniec pre byzantskú cirkev skončila pomerne neúspešne, pretože krajinu sa nepodarilo zviazať s konštantínopolským patriarchátom, ale naopak z rímskou kúriou. Taktiež byzantský kultúrny vplyv nebol trvalý.[71]

Ikona bulharského chána Borisa, ktorý prijal kresťanstvo

Trvale úspešnejšou bola byzantská christianizačná činnosť v susednom Bulharsku, kde navyše nakoniec našli útočisko aj žiaci Cyrila a Metoda (sedmopočetníci). Bulharský panovník Boris sa síce spočiatku podobne ako predchádzajúci cháni zdráhal prijať byzantské kresťanstvo, v ktorom videl podobne ako Moravania vo Frankoch cudzí vplyv. Pomoc hľadal naopak u Frankov, no po porážke v roku 863 musel krst prijať z Byzancie. Bulhari dúfali, že v ich krajine bude existovať nezávislá autokefálna cirkevná správa, čo však patriarcha i cisár zásadne odmietli. Narozdiel od Moravy Bulharom nebolo umožnené ani pestovať domácu slovanskú liturgiu, pretože Byzantínci dúfali v postupnú helenizáciu a asimiláciu miestneho obyvateľstva. Už v roku 865 preto Boris gréckych kňazov vyhnal a k nevôli patriarchu hľadal pomoc u pápeža Mikuláša I. Pápež síce bulharskú delegáciu vrelo prijal, no cirkevnú samostatnosť Bulharsku nezariadil.[71][pozn. 15]

Fotios, ktorý sa dozvedel o pôsobení rímskych misionárov v Bulharsku sa so žiadosťou o pomoc obrátil na východných patriarchov, ktorých pozval na synodu do Konštantínopola (867). Okrem jurisdikčných sporov proti Západu vytiahol i námietku, že do kréda pridali tzv. filioque (západný dodatok v Kréde, že Duch svätý vychádza nielen z Otca, ale i Syna). Synoda západné praktiky odsúdila a podobne učinila i s Mikulášom I. Podľa Dvorníka byzantskí cisári (Michal III. a Bazil I.) dokonca vyslali poslov k západnému vládcovi Ľudovítovi II., ktorému za zásah proti pápežovi sľúbili uznanie rímskeho cisárskeho titulu na Západe. V roku 867 sa však po zvrhnutí a vražde Michala III. stal jediným vládcom Bazil I. Posolstvo k Ľudovítovi II. bolo odvolané a samotný Bazil túžil založiť vlastnú vládnucu dynastiu.[69]

Aby nový cisár ochránil svoju opozíciu a získať podporu v zahraničí, bolo jedným z jeho prvých krokov vyhnanie patriarchu Fotia a dosadenie patriarchu Ignatia späť do úradu. V tom období zomrel pápež Mikuláš a novým pápežom sa stal Hadrián II. Opäť sa rozhoreli rokovania a v roku 869 bol následne v Konštantínopole za účasti pápežských legátov usporiadaný koncil, ktorý Fotia zosadil (štvrtý konštantínopolský, na Západe 8. ekumenický).[72] 28. februára 870 sa koncil skončil, no už o tri dni sa situácia zmenila po tom, čo do Konštantínopola prišli bulharskí vyslanci žiadajúci koncil o odpoveď na otázku pod koho cirkevnú jurisdikciu Bulharsko spadá. Hoci bol koncil už rozpustený, bolo zvolané nové sedenie, na ktorom východní patriarchovia prisúdili jurisdikciu Konštantínopolu. Aby si Ignatios svoj vplyv uchoval, vyslal následne do Bulharska okrem misionárov vrátane niekoľkých biskupov aj arcibiskupa, čím krajina získala síce grécku, no vlastnú cirkevnú organizáciu. Helenizačný tlak v krajine čiastočne upadol a ďalšiu mieru samostatnosti Bulharsko získalo vďaka pôsobeniu slovanských mníchov vyhnaných z Veľkej Moravy (sedmopočetníci).[73]

Fotios krstí Bulharov, Ilustrovaná kronika Ivana Hrozného

So stratou Bulharska sa pápežská stolica nedokázala stotožniť a proti novému usporiadaniu protestovala. Pápež Ján VIII. dokonca patriarchovi Ignatiovi hrozil exkomunikáciou. Keď Bazil I. videl, že konflikt medzi Rímom a Konštantínopolom neuhasína, povolal Fotia v roku 875 späť. Zmierili sa a po Ignatiovej smrti (877) ho dokonca znovu dosadil na patriarchálny stolec. Obe strany však už v tomto období vystupovali zmierlivejšie a na synode/koncile v rokoch 879 – 880 bol Fotios za prítomnosti pápežských legátov rehabilitovaný (štvrtý konštantínopolský koncil pre Východ). Koncil zároveň uznal výsostné postavenie rímskeho pápeža, no uznal aj rovnoprávnosť konštantínopolského patriarchu s pápežom v oblasti jurisdikčného a kánonického rozhodovania. Zároveň šlo o posledný koncil na Východe, ktorého sa zúčastnili pápežskí legáti.[74] Vzťahy patriarchu a cisára boli následne pomerne harmonické. Fotios sa dokonca podielal na príprave úvodu k zákonníku Epanagogé, ktorý započal proces očisty byzantského práva od zákonodarstva obrazoboreckých panovníkov (Anakatharsis).[73][55]

Vláda Bazila I. priniesla Byzancii nový vzostup. V náboženskej oblasti Bazil bojoval proti heretikom, zvlášť proti paulikiánom, ktorí si s pomocou moslimských Arabov dokonca vytvorili vlastný štát so sídlom v Tefrike. Rozvrátený bol Bazilom v roku 872, no heréza sa na východe krajiny šírila naďalej a neskôr našla odozvu v hnutí bulharských bogomilov. Po Bazilovi I. nastúpil na trón jeho syn Lev VI. Filozof (886).[75]

Nový cisár Lev VI. prezývaný aj Múdry či Filozof, začal ihneď po nástupe na trón presadzovať aktívnu cisársku náboženskú politiku a sám vystupoval ako stelesnenie byzantskej absolutistickej vlády. Druhýkrát zosadil patriarchu Fotia a na jeho miesto dosadil svojho brata Štefana. Posilnil tak svoju pozíciu v krajine a upokojil vzťahy s Rímom, kde nový pápež Štefan V. len s nevôľou nazeral na problematického patriarchu. Za vlády Leva VI. vyvrcholila zákonodarná činnosť Macedónskej dynastie a nové zákonníky (napr. Baziliky) sa okrem svetského práva zaoberali aj cirkevnými kánonmi. Cirkvi ponechávali istú mieru samostatnosti, pri riešení náboženských záležitostí sa však cisár spoliehal na podporu konštantínopolského patriarchu.[75]

Mozaika Leva VI. v Chráme Hagia Sofia

Levova vláda je z cirkevného hľadiska spojená so sporom o tetragamiu (štvrté manželstvo). V Byzancii bolo manželstvo spočiatku usporiadané po rímskom vzore, v neskoršom období však boli zakázané rozvody (Ekloga). V prípade úmrtia jednoho z manželov bolo ovdovenej osobe umožnené druhýkrát uzavrieť manželstvo, no tretie uzavretie manželstva bolo vnímané ako problematické a niektorými normami aj zakázané. Otázka tzv. postupnej polygamie sa v Byzancii znovu otvorila za vlády Leva VI., ktorý práve túto situáciu (a tretí sobáš) zakázal.[76]

Prvou Levovou manželkou bola Theofanó, ktorú však cisár nemiloval, pretože sa vzali pre naliehanie Bazila I. Theofanó žila veľmi zbožne a umrela pomerne skoro bez mužského potomka. Druhou jeho manželkou bola jeho bývalá milenka Zóé Zaoutzaina. Proti tomuto sobášu (nie však z dôvodu postupnej polygamie) musel palác opustiť cisárov duchovný radca Euthymios, ktorý proti Zóé vystupoval. Zóé však taktiež čoskoro zomrela bezdetná a cisár sa oženil po tretíkrát, tento raz s Eudokiou Bajane. I tretia manželka však cisárovi dediča nedala, pretože zomrela po pôrode a jej syn zomrel čoskoro tiež. Kedže štvrtý sobáš bol cirkevne nemožný, pokúsil sa cisár situáciu dočasne vyriešiť tým, že si zaobstaral ako milenku Zóé Karbonopsinu (Čiernooká Zóé). Zóé Levovi v roku 905 porodila syna a cisár sa preto rozhodol so svojou milenkou i napriek odporu cirkvi oženiť.[76]

Patriarchom v Konštantínopole v tom čase bol Nikolaos Mystikos, ktorý hoci bol pôvodne laik a cisársky úradník, začal zásadne vystupovať proti cisárovi a proti štvrtému sobášu. Zo svojich požiadavok poľavil až po tom, čo naňho cisár získal kompromitujúce informácie. Nikolaos cisárovi ponúkol cirkevné uznanie jeho syna za legitímneho, no požadoval okamžité zapudenie svojej milenky. Cisár súhlasil, no už tri dni po krste svojho syna Konštantína, si Zóé vzal za manželku a spor sa vyostril nanovo. Patriarcha preto cisárovi na Vianoce a Zjavenie Pána v roku 905/906 zabránil vstúpiť do Chrámu Božej Múdrosti. S problémom sa Lev odvolal na pápeža Sergia III., ktorý sobáš povolil, keďže na Západe postupná polygamia nebola a nie je prekážkou cirkevného sobáša. Nikolaos, ktorý sa odmietol podvoliť bol vyhnaný a novým patriarchom sa stal Euthymios I. Synkellos.[76]

Cisár Lev VI. v roku 912 zomrel a na trón nastúpil jeho syn Konštantín VII. Porfyrogennetos. Konštantín bol však maloletý a moci sa preto ujal Alexander III., ktorý svojou politikou proti ríši poštval bulharského vládcu Simeona. Po Alexandrovej smrti (913) sa moci ujala regentská rada, na ktorej čele stál znovu nastolený patriarcha Nikolaos Mystikos. Simeon však ešte v tom istom roku napadol Konštantínopol a situáciu sa podarilo upokojiť až po tom, čo bol Simeon patriarchom a jeho patriarchálnou korunou (epirriptarion) korunovaný na bulharského cára (cisára) a po ďalších ústupkoch. Neobľúbený patriarcha bol následne od vlády odstavený. Moc v krajine sa následne snažili získať viaceré osoby (dočasne ju držala Zóé), nakoniec sa jej však ujal Roman I. Lekapenos, ktorý síce vládol s Konštantínom VII., no skutočnú moc držal sám. Konštantínovo postavenie bolo pochybné, no na synode v roku 920 bol uznaný za legitímneho, hoci do budúcna synoda štvrté manželstvo prísne zakázala a zneplatnila. Synoda zároveň vyriešila konflikt medzi patriarchom Nikolaom a Euthymiovými prívržencami.[77]

Byzantská ríša v 11. storočí

Viktor Michajlovič Vasnecov, Pokrstenie Rusi, maľba. 19. storočie, dnes v Štátnej Tretiakovskej galérii

Obdobie vlády Macedónskej dynastie bolo vyplnené mnohými bojmi s Bulharmi a Arabmi. V roku 944 bol do Konštantínopola prinesený vzácny mandylion z Edessy, ktorú sa Byzantíncom podarilo dobyť od moslimov. V roku 946 Konštantínopol navštívila kyjevská kňažná Oľga, ktorá v meste možno aj prijala krst. Pokrstená však mohla byť už v Kyjeve, kde existovalo malé kresťanské spoločenstvo (prvé misie sa na Rusi uskutočnili už za patriarchu Fotia). Jej túžbou bolo pokrstiť Rus a založiť na území cirkevnú štruktúru, čo však cisár neumožnil, pretože kresťanstvo v Kyjevskej Rusi v tom období ešte nebolo príliš rozšírené. S podobnou žiadosťou sa následne kňažná obrátila k rímskonemeckému cisárovi Otovi Veľkému, ktorý Kyjevu poskytol biskupa Adalberta. Jeho misia však neuspela. Kyjevská Rus sa tak k spoločenstvu kresťanských krajín pridala až za vlády Bazila II., keď s Byzanciou uzavrel spojenectvo kyjevský vládca Vladimír. Krst prebehol snáď v roku 988.[78]

Ustanovenie Alexia I. Studitu za patriarchu. Alexios bol horlivým prívržencom Macedónskej dynastie, zároveň však bol aj ochrancom nezávislosti cirkvi a čistoty cirkevnej náuky. Významná bola aj jeho úprava kánonického manželského práva, hoci zároveň povolil inak problematický tretí sobáš cisárovnej Zóé.

Za vlády Nikefora II. Fóku, Jána I. Tzimiska a Bazila II. Byzantská ríša znovuzískala početné územia na Balkáne (najmä Bulharsko) a v Ázii (Sýria, Arménia). Spolu s novým územím sa do ríše dostalo aj početné negrécke a často i neortodoxné obyvateľstvo. To sa však už tradične len s nevôľou pozeralo na centralizmus cisárskej moci a konštantínopolskej cirkvi. Bazil II. zvolil proti dobytým národom zmierlivejší prístup. Po porážke Prvej bulharskej ríše približne v roku 1019, nechal síce zrušiť bulharský patriarchát, no nahradil ho autokefálnym arcibiskupstvom podriadeným priamo cisárovi. Ponechal tak Bulharom aspoň časť cirkevnej samostatnosti. Na východe bola situácia odlišná, pretože Sýrčania a Arméni odmietali chalcedónske dogmy a mali vlastnú cirkevnú štruktúru. Spočiatku voči nim bola ústredná vláda pre výhodnú arménsku kolonizáciu tolerantná, za vlády Romana III. a Michala IV. sa však situácia začala meniť. Miestny jakobitský klér začal byť prenasledovaný a jeho patriarcha v Melitene nakoniec dokonca svoje sídlo presunul do arabských krajín.[79] Za vlády Michala IV. sa tiež prejavil vyšší tlak voči bulharskej cirkvi do ktorej začal prenikať grécky klér. Po smrti Michala IV. a zvrhnutí Michala V. sa novými vládkyňami stali cisárovné Zóé a Theodora. Ich vláda však pre nezhody trvala len krátko, keďže sa cisárovná Zóé po tretíkrát vydala. Jej manžel Konštantín IX. sa stal podobne ako jej predošlí manželia cisárom. Kým v minulosti bol tretí sobáš problematický, tento raz vďaka podpore patriarchu Alexia I. Studitu prebehol bez problémov.[80]

Pozri aj: Východná schizma

Dosadenie Michaela Kerularia na patriarchálny stolec (1043), Skylitzova kronika

Pápež Lev IX.

Mapa Východnej schizmy (1054), približné hranice vplyvu jednotlivých cirkevných spoločenstiev

Vzťahy medzi pápežmi a Byzanciou (jej cisármi a patriarchami) ovplyvňovali dlhodobo rozličné faktory. Pôvodne to boli najmä cézaropapistické snahy byzantských cisárov, ktorí neraz pápežom nútili svoje náboženské či dokonca heretické presvedčenia. Neskôr šlo najmä o spory pápežov s patriarchami o jurisdikciu a spory o pápežský primát. Významným rozkolom z hľadiska právneho usporiadania vnútorných záležitostí predstavoval Trulánsky koncil.[81]

Od obnovenia cisárstva na Západe sa vzťahy medzi Byzanciou a pápežmi ztenšili a v 10. storočí neboli príliš intenzívne. Prepojenie Pápežského štátu na Západ umocnila korunovácia Ota I. za rímskeho cisára v roku 962 (nie všetci nemeckí panovníci boli cisármi). Od 10. storočia zažila cirkev na Západe odlišný vývoj ako na Východe a jej história bola spájaná s radou reformných hnutí (clunyjské hnutie, lotrinské hnutie, gregoriánska reforma). Ich cieľom utuženia pápežskej moci a cirkevnej disciplíny. Prejavované však neboli len smerom k Západu, ale aj vo vzťahoch k Východnej cirkvi, čo viedlo k novým konfliktom a posilneniu kompetenčných sporov, najmä medzi pápežom a konštantínopolským patriarchom. Dlhodobým sporom medzi hodnostármi bol spor o jurisdikciu nad južným Talianskom a Balkánom. Rozdiely medzi Východom a Západom sa však prejavali aj v iných oblastiach. Jednak šlo o rozdiely jazykové (gréčtina a latinčina), no najmä o rozdiely v dogmaticko-teologických otázkach medzi aké patrili:[82]

• otázka o pôvode Ducha svätého (a spor o filioque)
• presadzovanie povinného celibátu kňazov
• používanie nekvaseného chleba (azymos) pri liturgii

Hoci Konštantínopol naďalej uznával čestný primát pápeža, prestali byť mená pápežov od 11. storočia zaznamenávané do konštantínopolského diptychu a neboli preto spomínané pri bohoslužbách. Byzantský cisár Konštantín IX. sa snažil s pápežmi vychádzať a hľadal v nich spojencov proti Normanom, ktorí sa usadili na Sicílii. Jeho snahy však podkopával ambiciózny a horkokrvný konštantínopolský patriarcha Michael Kerularios. Spor sa vyostril v roku 1052 po tom, čo konštantínopolský patriarcha v reakcii na pápežské snahy o presadenie svojej moci v južnej Itálii nechal zatvoriť latinské kostoly v Konštantínopole.[pozn. 16] V tom čase taktiež medzi Východom a Západom prebiehala písomná polemika o rozdieloch medzi cirkvami. Jej zástupcami boli ochridský arcibiskup Lev a kardinál Humbert z Moyenmotiersu. Kým pápež Lev IX. i cisár Konštantín IX. mali záujem na vyriešení konfliktov a vyvíjali snahy o zmier, ukázalo sa, že ambície ním podriadených osôb boli iné.[82]

Aby urovnal vzniknutú situáciu, vyslal pápež do Konštantínopola svojho kancelára Fridricha Lotrinského (neskorší pápež Štefan IX.), amalfského arcibiskupa Petra a Humberta z Moyenmotiersu. Pápežov list však patriarchu Kerularia značne rozhorčil, prehlásil ho za falošný a delegáciu ako intrigu vedenú proti nemu odmietol. 14. apríla 1054 chorý pápež Lev IX. zomrel a legitimita jeho vyslancov pre rokovania minimálne podľa niektorých názorov zanikla. Pápežskí vyslanci však túto skutočnosť nereflektovali a zúčastnili sa ostrých dišpút s východnými predstaviteľmi. Konštantínopolský patriarcha ale vyslancov ignoroval, na čo kardinál Humbert reagoval tým, že na oltár Hagie Sofie 16. júla 1054 položil exkomunikačnú bulu na Kerularia a jeho prívržencov. Následne opustil Konštantínopol.[82]

Útočný text buly bol zreteľne nepravdivý a samotný cisár, ktorý čítal jeho grécky preklad sa pôvodne domnieval, že ide o podvrh. Keď však zistil, aká je skutočná situácia, bolo posolstvo preč, Keďže byzantská spoločnosť stála na patriarchovej strane, zasiahnuť už nemohol. 24. júla patriarcha zvolal synodu na ktorej kardinálovu bulu spálil a vylúčil pápežských legátov z cirkvi. Hoci šlo len o exkomunikáciu jednotlivcov, ktorá v Konštantínopole nevyvolala veľkú pozornosť, okolnosti s ňou spojené viedli k rozdielnemu smerovaniu jednotlivých kresťanských centier, a teda k prehĺbeniu rozdielov medzi nimi. I keď ostatné východné patriarcháty naďalej pretrvávali v jednote so Západom,[81] utuženie vzťahov medzi byzantským Východom a Západom tento raz znemožnili viaceré udalosti. Medzi nimi napríklad spojenie pápežov s byzantskými nepriateľmi Normanmi v roku 1059,[82][pozn. 17] ďalšie spory o jurisdikciu (napr. nad chorvátskym Splitom - pozri Chorvátske kráľovstvo) a najmä križiacke výpravy. Spor bol neskôr historikmi označený ako Veľká, či Východná schizma. Ide však len o zjednodušujúci a umelo vytvorený medzník, ktorý vo vzťahoch medzi Východom a Západom jediný, resp. nie vyslovene uznávaný za prelomový. Známi byzantológovia Steven Runciman, či František Dvorník napr. argumentovali, že v roku 1054 sa (minimálne Veľká) schizma neuskutočnila.[83]

Pozri aj: križiacka výprava, prvá križiacka výprava, druhá križiacka výprava a tretia križiacka výprava

Cisár Alexios I. Komnénos, jeden z iniciátorov prvej križiackej výprave

Druhá polovica 11. storočia sa pre Byzanciu skončila tragicky. Koniec vlády Macedónskej dynastie a striedanie panovníkov z rozličných byzantských rodov priniesli krajinu do chaosu umocneného porážkami Byzancie pri Mantzikerte a na Sicílii. Byzancia postupne prišla o väčšinu území v Malej Ázii a situáciu sa podarilo stabilizovať až za vlády Alexia I. Komnéna. Cisár, pred ktorým stála úloha znovuzískať stratený vplyv v seldžuckej Anatólii, začal hľadať pomoc na Západe a obnovila sa komunikácia s Pápežským štátom. Kým s Gregor VII. mal s Alexiom zlé vzťahy a cisára dokonca exkomunikoval, nový pápež Urban II. exkomunikáciu odvolal a nadviazal s cisárom korektné vzťahy. Byzantskí vyslanci sa následne na pápeža viackrát obrátili so žiadosťou o pomoc a žiadosť o žoldnierske vojsko cisár vyslal aj k západných feudálov.[84][85]

Byzantská misia na koncile v Piacenze (marec 1095) mala značný úspech a presvedčila pápeža o potrebe zásahu proti moslimom. Na koncile vo francúzskom Clermonte následne pápež v novembri roku 1095 rozhodol o tom, že bude zvolaná prvá kržiacka výprava. Táto skutočnosť avšak nekorešpondovala s Alexiovými predstavami. Kým cisár si predstavoval skôr menšiu pomoc, ktorú by podriadil svojim plánom a vedieniu, katolíci od začiatku pracovali v intenciách samostatného vojska nepodriadeného Byzancii. Chceli obhajavať ich vlastné záujmy a nie záujmy Byzancie. Táto skutočnosť následne po úspechu prvej križiackej výpravy prispela k budúcim napätým vzťahom medzi novovzniknutými štátmi a Byzanciou.[84]

Križiacke štáty v roku 1102

Prvá križiacka výprava sa i napriek mnohým komplikáciam, napr. jej prvá fáza - ľudová križiacka výprava, skončila úspešne. Znamenala vznik viacerých križiackych štátov (Edesské grófstvo, Antiochijské kniežatstvo, Tripoliské grófstvo, Kilikijské kniežatstvo a Jeruzalemské kráľovstvo), ako i obnovu byzantskej moci v západnej Anatólii. Už od počiatku ju však sprevádzali konflikty medzi Byzanciou a križiakmi o tom, či majú byť križiaci podriadení byzantskému veleniu. Nakoniec boli významní rytieri prinútení zložiť Alexiovi lénny sľub. Kým s prvotným ťažením v Anatólii a Sýrii cisár Alexios I. súhlasil, od ťaženia na Jeruzalem sa následne dištancoval. Byzancia nad vzniknutým Jeruzalemským kráľovstvom vplyv nezískala a aj o vplyv nad sýrskymi križiackymi štátmi museli byzantskí cisári bojovať.[84][86]

Veľký záujem mala Byzancia najmä o Antiochiu, ktorá patrila k najväčším gréckym mestám a ktorá ešte donedávna Byzancii patrila. Antiochijským patriarchom v období križiackych výprav bol Ján IV. (V.), ktorého uznávali ako Gréci, tak aj latinskí križiaci. Schizma medzi patriarchátmi ešte nebola prepuknutá. Po tom, čo sa však moci v Antiochii ujal Bohemund Tarentský, Jána IV. v roku 1098 vyhnal a ustanovili nového latinského patriarchu. Toho však Gréci neuznali a na patriarchálnom stolci v Antiochii vznikla schizma. Bohemund netúžil byť byzantským vazalom a otvorene proti ríši vystupoval. Prehováral dokonca pápeža na zvolanie novej výpravy, tentoraz namierenej proti Byzancii. Antiochia sa pod byzantskú nadvládu dostala až po konflikte v rokoch 1107 – 1108. Jej ziskom sa pod moc Byzancie minimálne formálne dostal ďalší východný patriarchát, schizmu v ňom sa však vyriešiť nepodarilo.[87] Podobná situácia nastala v Jeruzalemskom patriarcháte po tom, čo miestny patriarcha Simeon II. niekedy v období križiackych výprav utiekol na Cyprus. Križiaci preto v roku 1099 ustanovili nového latinského patriarchu, ktorý však nebol nezávislý ako predošlí patriarchovia, ale uznával pápežský primát. Dlhodobá schizma tak vznikla aj v Jeruzaleme, pretože v línia gréckych ortodoxných patriarchov naďalej pôsobila Konštantínopole.[88]

Kláštor Krista Pantokratora založený cisárom Jánom II.

Ján II. pokračoval v politike svojho otca Alexia a značnú časť svojej vlády vyplnil bojom s Turkami v Anatólii (Rumský sultanát a Danišmendovci). Vplyv Byzancie opätovne rozšíril aj do Antiochijska a do Edessy. Jánov syn Manuel I. bol vo viere pomerne vlažný a nábožensky tolerantný ako ku Západnej cirkvi, tak i k moslimom. Vďaka spojenectvu s Jeruzalemom docielil, že v Chráme Božieho hrobu okrem latinského kléru pôsobil aj klér grécky.[88] V roku 1144 však Edessu dobyl mosulský vládca Zengí, čo viedlo k novej križiackej výprave. K neľubosti byzantského cisára sa jej mal zúčastniť aj rímskonemecký cisár Konrád III. Výprava sa však skončila neúspechom a za jeho dôvod európski historici označili Byzanciu. Z výpravy ale profitovali sicílski Normani, ktorí vyplienili byzantské územia. V Európe zatiaľ mocnel vplyv nemeckých Štaufovcov, ktorí sa snažili ovládnuť Itáliu. Spojencov proti nim Manuel hľadal v pápežoch a snažil sa preto zahľadiť náboženské rozdiely medzi cirkvami. Na synode v roku 1166 dokonca prinútil byzantský klér schváliť západné stanovisko v spore o filioque. Manuel I. obnovil byzantskú moc v Európe, no v Anatólii medzitým zosilnela moc Rúmu, ktorý Byzancii uštedril značnú porážku pri Myriokefalone (1176). V tom istom roku došlo k zmiereniu Štaufovcov a Pápežského štátu, čo viedlo k pádu pápežsko-byzantského spojenectva.[84][86]

V roku 1180 Manuel I. zomrel a za maloletého Alexia II. vládla jeho matka Mária, ktorá bola latiníčka. Proti nej a jej synovi však čoskoro vypuklo povstanie so značne protilatinským nádychom, ktoré na trón vynieslo Andronika I. Spojené bolo s pobitím janovských a pisanských obchodníkov v Konštantínopole. Ani ortodoxne zameraný Andronikos však nevládol dlho, pretože bol v roku 1185 zavraždený a moci sa ujali Angelovci. Izák I. patril podobne ako Andronikos k protilatinsky zameranému táboru a dokonca pogratuloval Saladinovi k jeho víťazstvu nad križiakmi pri Hattíne. Za to, že bude ochrana svätých miest zverená ortodoxnému kléru dokonca Saladinovi ponúkol spojenectvo. Angelovci boli slabými panovníkmi. Počas ich vlády križiaci (tretia križiacka výprava) získali Cyprus, ktorý ovládal byzantský uzurpátor a stratili aj moc na Balkáne, kde sa rozvíjali srbský a bulharský štát. Zhoršili sa aj vzťahy s Benátkami, ktoré dovtedy zabezpečovali byzantskú obranu na mori. Zlá byzantská politika a diplomacia nakoniec viedli k tomu, že sa proti krajine obrátia štvrtá križiacka výprava.[84][86]

Enrico Dandolo, benátsky dóža, jeden z hlavných aktérov štvrtej križiackej výpravy

Situácia po štvrtej križiackej výprave

V poradí štvrtá križiacka výprava zvolaná Inocentom III. koncom 12. storočia bola organizovaná Benátkami, na ktorých čele stál dóža Enrico Dandolo. Už jej počiatok však ukázal, že výprava bude mať iný charakter ako predošlé. Po tom, čo križiaci neboli schopní Benátkam zaplatiť svoj dlh za prepravu, bolo odloženie jeho splatnosti podmienené križiackou pomocou pri dobývaní Zadaru. Zadar však bolo kresťanské mesto, ktoré navyše patrilo katolíckemu Uhorsku. Po jeho dobytí (1202) sa križiackej porade v Zadare na návrh Filipa Švábskeho výprava zmenila smerovanie z moslimských zemí na Konštantínopol, kde mala na trón dosadiť Alexia IV. Angela. Byzantský princ križiakom za pomoc sľúbil obrovskú odmenu a pomoc v ďalšej výprave. V roku 1203 križiaci doplávali ku Konštantínopolu a cisár Alexios III. im sľúbil pomoc vo výprave. Rázne sa však odmietol vzdať trónu a situácia skončila križiackym útokom na mesto. Alexios III. utiekol a vládcami sa stali Alexios IV. a jeho dovtedy väznený otec Izák II. Noví panovníci však nedokázali sľuby dané križiakom splniť. Aby získali peniaze vypísali nové dane a odňali majetok cirkvi. Pobúrený ľud proti nim povstal a cisárom prehlásil Nikolaa Kanaba. Aby si Alexios IV. uchoval moc, obrátil sa so žiadosťou o pomoc na stále pod Konštantínopolom sídliacich križiakov. To proti nemu poštvalo miestnu šľachtu, ktorá za cisára prehlásila Alexia V. Duku. Križiaci medzitým stratili s Byzantíncami trpezlivosť. Na porade sa dohodli, že ríšu rozvrátia a podelia si ju. Delenie malo prebehnúť podľa dohody zvanej Partitio Romaniae alebo Partitio terrarum Imperii Romaniae. 13. apríla 1204 Konštantínopol dobyli a vyplienili ho. Z mesta bolo do Európy prenesené ohromné bohatstvo vrátane vzácnych relikvií a náboženských diel. Následne križiaci započali sériu výprav po európskej časti ríše, kde na vydobytom území zakladali križiacke panstvá. Grécki a ortodoxní panovníci zostali vládnuť len oblastiach, ktoré sa križiakom nevzdali, a to v Epire (Epirský despotát) a v Malej Ázii (Nicejské cisárstvo a Trapezuntské cisárstvo).[89][86]

Pozri aj: štvrtá križiacka výprava, Latinské cisárstvo, Nicejské cisárstvo, Epirský despotát a Trapezuntské cisárstvo

Rozvrátenie Byzantskej ríše, vznik Latinského cisárstva a latinského patriarchátu v Konštantínopole znamenali vznik vážnej trhliny medzi Východnou a Západnou cirkvou. Úradným jazykom v novom cisárstve sa stala latinčina, ktorá už dávno nebola na Východe preferovaná a poznala ju len časť vzdelancov. Na dobytom území navyše svoju autoritu znovu začala presadzovať pápežská kúria. Novým latinským patriarchom v Konštantínopole sa stal Benátčan Tomasso Morosini a grécky pravoslávny klér začal byť vytláčaný do nižších pozícií. Rozkol a nepriateľtvo medzi cirkvami sa nepodarilo preklenúť ani jednomu zo šiestich latinských patriarchov, ktorí pochádzali buď z radov Benátčanov alebo Frankov. Nad byzantským klérom bol ustanovený latinský cirkevný súd, ktorý bol ale v roku 1222 zrušený. Cirkevný majetok bol rozdelený do lén a bola obmedzená moc kláštorov a arcibiskupstiev. Do krajiny začali prenikať západné cirkevné rády (dominikáni, cisterciáni a františkáni).[90] Západný vplyv sa prejavil aj v náboženskom umení (pozri byzantské umenie v exilovom a palaiologovskom období)

Iná situácia panovala v hlavnom byzantskom exilovom centre, v Nicejskom cisárstve, kde sa moci ujali Laskarovci a Theodoros I. Do Nikaie taktiež presídlil ortodoxný patriarcha, ktorým bol v tom čase Ján X. Kamatéros. Konštantínopolský patriarchát však prišiel o všetky majetky v Malej Ázii, ktoré boli pridelené kláštorom. Kláštory a maloázijská cirkevná sieť tvorila v porovnaní s predošlým stavom menšiu, no stále kvalitnú vzdelanostnú a kultúrnu základňu. Pravoslávie sa tiež udržalo v Epire, kde na čele cirkvi stál naupaktský metropolita a v Trapezuntskom cisárstve, ktoré však bolo dočasne spojencom latinov a neskôr jeho moc poklesla. Pravoslávne krajiny Srbsko a Bulharsko síce dočasne uznali pápežskú autoritu (srbský Štefan Nemanjić a buharský Kalojan), no nakoniec sa znovu priklonili k pravosláviu.[90]

Pozri aj: arseniti a hésychazmus

Cisár Michal VIII. Palaiologos v kronike Georgia Pachyméra

Pápež Gregor X., počas ktorého pontifikátu došlo k uzavretiu cirkevnej únie na Druhom lyonskom koncile

Byzantskú ríšu sa podarilo obnoviť až novej dynastii Palaiologovcov v roku 1261 (Michal VIII.). Hoci sa spočiatku Palaiologovcom podarilo stabilizovať a získať späť značnú časť európskeho územia, neustále jej hrozilo nebezpečenstvo zo všetkých strán. V Malej Ázii mocnela a postupne na úkor Byzancie získavala územie Osmanská ríša. Zo Západu na Byzanciu tlačili latinskí kresťania na čele s pápežom a Sicílčanmi. Na severe svoju vlastnú politiku rozvíjali síce pravoslávni, no voči Byzancii nie vždy naklonení Srbi a Bulhari. Na ostrovoch navyše ďalej prežívali Benátčania, ktorí si tu postupne upevňovali moc.[91]

Po páde Latinského cisárstva sa bývalý cisár Balduin II. dostal na Západ, kde začal agitovať v prospech novej križiackej výpravy proti Byzancii. Ďalším ambicióznym šľachticom, ktorý proti Byzancii vystupoval nepriateľsky bol Karol z Anjou, ktorý sa stal sicílskym a neapolským kráľom. V roku 1267 sa Karol spojil s pápežom Klementom IV. a Balduinom a uzavreli vo Viterbe priateľskú mluvu. K nim sa pridali ďalší vyhnaní križiacki velitelia a v roku 1273 aj Bulhari a Srbi. Aby Michal VIII. rozbil západnú koalíciu, hľadal spojencov v Uhorsku, Zlatej Horde a v talianskych republikách. Hrozba ale bola stále veľká a cisár sa preto rozhodol rokovať s pápežom, ktorého antipatia voči Byzancii nevyvierala z osobného nepriateľstva, ale len z náboženských príčin. Započali sa rokovania o cirkevnej únii, ktoré následne charakterizovali náboženský vývoj Byzancie až do jej zániku.[91][92]

Pozri aj: Druhý lyonský koncil

Rokovania o únii boli zložité a prebiehali vo viacerých fázach počas pontifikátov Urbana IV., Klementa IV. a Gregora X. Prvý krok cisár uskutočnil v roku 1263, keď k pápežovi Urbanovi vyslal krotónskeho biskupa Mikuláša. V liste naznačil možnosť cirkevnej únie, ktorá však bola podmienená upustením od novej výpravy na Konštantínopol. Z hľadiska Byzancie a východného kresťanstva únia (a uznanie pápežského primátu, ako i západného chápania kresťanských doktrín) mohli nastať len na cirkevnom koncile. Ten však už Urban IV. zvolať nestihol, pretože v roku 1264 zomrel. Ďalší pápež Klement IV. zvolanie koncilu zásadne odmietal, pretože nepochyboval o správnosti západného učenia. Cisárovi priamo poslal vyznanie viery, ktorého uznaním podmienil ďalší progres v rokovaniach. V roku 1268 Klement zomrel a ďalšie rokovania boli opätovne prerušené z dôvodu upráznenia pápežského stolca. Stav pre nezhody medzi kardinálmi pretrval až do roku 1271, keď bol zvolený nový pápež Gregor X. Šlo o najdlhšie interregnum a konkláve v histórii pápežstva. Výsledok konkláve Gregora zastihol v Palestíne, kde sa práve účastnil križiackej výpravy. Výprava do Svätej zeme urobila na pápeža veľký dojem a jeho veľkou túžbou sa stalo oslobodenie Jeruzalema. K tomu avšak križiaci potrebovali pomoc Byzancie, takže sa pápež snažil dospieť k zmieru. Práve za pontifikátu Gregora X. bola dohoda o únii dosiahnutá.[92]

Kým zahraničná situácia Byzancie sa pre rokovania o únii zlepšila, situácia v ríši sa pre cisára výrazne skomplikovala. Proti únii sa výrazne ohradil grécky klér na čele s patriarchom Arseniom. Konštantínopolský patriarcha mal proti cisárovi Michalovi výhrady i pre jeho spávanie sa k legitímnemu cisárovi Jánovi IV., ktorého odstavil od moci. Proti cisárovi sa výrazne ohradil, označil ho za uzurpátora a exkomunikoval. Michal VIII. následne patriarchu v roku 1266 z úradu zosadil a na jeho miesto dosadil Jozefa I. Tým však v byzantskej cirkvi vyvolal schizmu, pretože Arsenios a jeho prívrženci Jozefovu investitúru odmietli a rozhodli sa o nezávislosť byzantskej cirkvi bojovať. Nevýrazný patriarcha Jozef svojich oponentov prinútiť k zmieru a následne ani k uznaniu cirkevnej únie nedokázal a bol cisárom v roku 1275 nahradený Jánom XI. Bekkom. Schizmu sa však odstrániť nepodarilo ani po tom a k zmieru došlo až v roku 1310 za patriarchátu Nifóna I.[93][91]

Keďže Byzancia a Východ uznával ako najvyššiu cirkevnú autoritu koncil, v oficiálnom zahraničnopolitickom meradle sa o únii malo rokovať na cirkevnom koncile v Lyone (1274). Cisára naň v liste pozval samotný pápež. Byzantínci na koncil vyslali delegáciu, ktorá so sebou niesla pripravené znenie budúcej únie. Jeho autormi boli Geórgios Akropolites a nicejský metropolita Theofanes. Pápežovo meno malo byť podľa nej spomínané pri bohoslužbách a pápež mal mať zvrchovanú moc a jurisdikčnú právomoc v kánonnických otázkach (i filioque). Byzantská cirkev si mala zachovať svoj rítus.[92] Hlavným rečníkom za Byzanciu bol Geórgios Akropolites, za latiníkov scholastik Bonaventura. Vedúca postava vtedajšej západnej teológie Tomáš Akvinský sa mal koncilu zúčastniť, no práve v tom čase zomrel.[91] Byzantská delegácia bola na koncile priateľsky prijatá pápežom a konala sa dokonca bilingválna grécko-latinská omša.[92] Únia bola formálne uzavretá 6. júla 1274.[92] Jej skutočný účinok bol mizivý, pretože byzantská spoločnosť pápežský primát neuznala. K spojeniu s latiníkmi sa prikláňal len úzky krúžok vzdelancov, ktorí boli nazývaní politikoi. Naopak masívne boli rady arsenitov a zelótov, ktorí boli nekompromisne proti únii a spolčovaniu sa s latiníkmi.[91] Úniu odmietali aj nezávislé grécke štáty Epirus a Trapezunt.[94]

Boje medzi Michalom VIII. a Karolom z Anjou pokračovali i napriek uzavretiu únie. Gregor X. v roku 1276 zomrel a noví pápeži Inocent V., Hadrián V. a Ján XXI. vládli len krátko, takže veľký pokrok vo vzťahoch nenastal. Až v roku 1277 zvolili kardináli Mikuláša III., ktorý sa ukázal byť rozhodným odporcom neapolského kráľa. Mikuláš zakázal Karolovi útočiť na Konštantínopol, no zároveň sa obrátil na byzantského cisára s viacerými kategorickými požiadavkami, ktoré mali dokázať skutočnosť cirkevnej únie. Trval na zjednotení liturgických rítov a chcel taktiež do Konštantínopola vyslať ako trvalého pápežského legáta svojho kardinála. Z pápežových plánov sa však moc nesplnilo. Spory medzi Byzanciou a Sicíliou neustali a v náboženskom plnení požiadavok Konštantínopol mlčal. V auguste 1280 Mikuláš zomrel a nový francúzsky pápež Martin IV. sa netajil svojou antipatiou k Byzancii a spojenectvom s Neapolom. 18. októbra 1281 dokonca Michala VIII. exkomunikoval a proti Byzancii opätovne vznikla koalícia obdobná predošlej, tento raz i s podporou Benátok.[92] Byzancia opäť hľadala spojencov v Uhorsku, medzi Mongolmi, v Egypte a okrem toho aj Aragónskom kráľovstve. Chystaná križiacka výprava proti Byzancii sa však neuskutočnila, pretože v roku 1282 sa na Karolovej Sicílii uskutočnilo povstanie známe ako Sicílske nešpory. I vďaka byzantskej finančnej pomoci sa moci nad Sicíliou ujalo Aragónsko a koalícia proti Byzancii sa rozpadla. V tom istom roku však zomrel cisár Michal VIII.[91] a krátko na to patriarcha Gregor II. úniu na miestnej synode odvolal.[94]

Gregor Palamas, popredný predstaviteľ hésychazmu, freska z Monastieru Vatopedi, Athos

Michalov syn Andronikos II. nedokázal zabrániť úpadku ríše. Definitívne sa rozbila obrana Byzancie v Malej Ázii, ktorú postupne obsadili Osmani. V roku 1321 v krajine navyše vypukla občianska vojna známa ako vojna dvoch Andronikov, ktorá znamenala ďalší mocenský úpadok krajiny a nástup Andronika III. na trón. V roku 1334 vznikla proti Byzancii v Avignone nová liga. Vojensky síce nazasiahla, no aby oslabená krajina udržala svoje pozície, snažila sa hľadať kompromisy s Turkami v Malej Ázii, čím definitívne odsúdila k zániku svoju pozíciu v Anatólii. Po smrti Andronika III. na trón nastúpil maloletý Ján V. Proti jeho regentskej rade sa však postavil Ján VI. Kantakuzénos a v Byzancii vypukla nová občianska vojna. Tento raz bola vojna iná i preto, že spor dostal výrazne náboženský podtón po tom, čo Kantakuzéna podporil athoský mystik Gregor Palamas presadzujúci učenie hésychazmu.[95]

Hésychazmus síce nebol byzantský výtvor, avšak získal si výraznej obľuby u mníchov na hore Athos. Kontemplatívny a iracionálny spôsob cesty k Bohu odmietajúci logické argumenty bol zameraný na dosiahnutie spojenia s Bohom prostredníctvom pozerania sa do svetla a pomocných techník - napr. omfaloskopie. Boha považoval za rozumom úplne nepochopiteľné bytie, ktoré sa s človekom mohlo spojiť len prostredníctvom mystického nazerania, a to ako energia odlišná od jeho božskej podstaty.[95]

Proti hésychasmu sa v teologickej rovine výrazne postavil kalábrijský mních Barlaam, ktorý argumentoval proti deliteľnosti Boha a jeho prejavov. Svoje argumenty proti hnutiu staval na princípoch logiky a západnej scholastiky, podľa ktorej sa človek k Bohu mohol priblížiť nie prostredníctvom obyčajného nazerania, ale prostredníctvom aktívneho poznávania. Jeho hlavným odporcom bol Gregor Palamas. Palamas z hésychazmu učinil politickú otázku, ktorú musela cisárska vláda riešiť. V roku 1341 bola preto do Konštantínopola zvolaná synoda, na ktorej Barlaam Palamovo učenie spochybnil. Hésychazmus bol zavrhnutý, no situácia sa nevyriešila. V roku 1345 sa uskutočnila nová synoda, ktorá výsledky predošlej schválila. Zmena nastala po páde Jána V. a nástupe Kantakuzéna na trón. Už v roku 1347 bola zvolaná ďalšia synoda, ktorá učenie rehabilitovala, Barlaama prekliala a zosadila patriarchu Jána Kaleku. Novým patriarchom sa stal Izidor a samotný Gregor Palamas sa o dva roky neskôr stal arcibiskupom v Solúne. V roku 1351 bol hésychazmus na ďalšej konštantínopolskej synode prehlásený za oficiálnu doktrínu Pravoslávnej cirkvi. V nasledujúcom období hnutie našlo významnú podporu v ortodoxnom svete a obzvlášť medzi Slovanmi. Svojimi myšlienkami definoval a dodnes definuje mnohé črty Východnej cirkvi.[95]

Kantakuzénova vláda nebola trvalá a v roku 1354 sa na trón opäť dostal Ján V. Vnútorná situácia sa po občianskej vojne aspoň čiastočne stabilizovala, no ríša bola bojmi a Čiernou smrťou výrazne oslabená. Cisári nedokázali zabrániť prenikaniu osmanskej moci do Európy a opätovne sa obnovil dialóg o únii so Západom. Ján V. si uvedomoval, že grécky klér neprinúti prijať latinskú vieru a preto zvolil cestu individuálnej konverzie na katolicizmus. Následne dlhé roky hľadal na Západe pomoc proti Osmanom a osobne navštívil Uhorsko, Rím i Benátky. Okrem sľubov sa mu však výraznej podpory nedostalo. Byzancia sa stala vazalským štátom Osmanov a sultán Murad I. aktívne zasahoval do diania v nej. Byzancia postupne strácala ďalšie územia a ani diplomatické cesty ďalšieho cisára Manuela II. nedokázali zvrátiť jej postupný úpadok.[96]

Kaplnka troch kráľov, freska Benozza Gozzoliho. Postava prostredného kráľa zobrazuje cisára Jána VIII., ktorý sa zúčastnil Florentského koncilu

Markos Eugenikos, efezský biskup, veľký odporca cirkevnej únie so Západom, Pravoslávnou cirkvou je považovaný za svätého

Dvojjazyčná bula cirkevnej únie z roku 1439

Pozri aj: Bazilejsko-ferrarsko-florentský koncil

Za vlády Jána VIII., syna Manuela II. sa Byzancia znovu uchýlila k jednaniu o únii. Spočiatku sa cisár sa opäť vybral na diplomatické misie po blízkych katolíckych krajinách, no pomoc nezískal. Následne sa obrátil so žiadosťou o pomoc a s prísľubom jednania o únii na pápeža Eugena IV. Západ síce ponuku na jednanie prijal, no okrem byzantskej otázky ho ťažili vlastné problémy ako spor s husitmi, či práve prekonaná pápežská schizma. Byzantská otázka nebola primárna.

Vtedajšie problémy kresťanského sveta mal vyriešiť koncil v Bazileji, ktorého sa zúčastnili i Byzantínci. Druhá fáza koncilu sa konala v roku 1438 vo Ferrare a tretia o rok neskôr vo Florencii. Koncilu sa zúčastnil aj cisár Ján VIII. a patriarcha Jozef II., prostredníctvom vyslancov aj východní patriarchovia. Podobne ako pri predošlých pokusoch aj tento raz bola byzantská spoločnosť rozpoltená. Na jednej strane stáli priaznivci únie zvaní filenotikoi, na strane druhej protivníci únie zvaní anthenotikoi.

Vášnivé diskusie na konile prebiehali najmä na otázku filioque a pôvod Ducha svätého. Problematickou bola pre Východ aj otázka očistca, ktorý uznával Západ. Jednotlivé strany na koncile vypravocali svoje stanoviská obsiahnuté v spisoch Proti omylom Latinov (Contra errores Latinorum) a Proti omylom Grékov (Contra errores Graecorum). V otázke Ducha Svätého bolo nakoniec prijaté kompromisné stanovisko, podľa ktorého Duch Svätý vychádza z Otca „skrz Syna“, pričom sa pripúšťala aj ekvivalentná (katolícka) formulácia „zo Syna“. V dekréte o únii (Laetentur Caeli: Bulla Unionis Graecorum), ktorý bol prijatý sa zdôraznila podriadenosť Východnej cirkvi pápežovi. Dohoda bola podpísaná 6. júla 1439 a z byzantského kléru ju na koncile odmietol podpísať iba efezský biskup Markos Eugenikos (aj Marek Efezský). Nasledovný vývoj však ukázal, že to, čo sa vo Florencii dohodlo neplatilo v Byzancii a už vôbec nie v ďalších ortodoxných obciach.[96]

Po návrate byzantskej delegácie domov boli vyhlásené výsledky rokovaní a reakcia odporcov únie na seba nenechala dlho čakať. Vodcom jej tábora sa stal efezský biskup Marek a hlasným odporcom boli hésychastickí mnísi. Odpor voči latiníkom bol obrovský a možno ho charakterizovať citátom, ktorý niektorí historici pripisovali poslednému byzantskému ministrovi Lukasovi Notaratovi: „Radšej sultánsky turban, než kardinálsky klobúk.“[97] Podobne ostatné východné patriarcháty odmietli výsledky koncilu a hoci ruský metropolita Izidor dekrét o únii prijal, cár Vasiľ III. myšlienku zavrhol a Izodora zajal. Ruská cirkev sa následne na byzantskú začala pozerať skepticky a začali silnieť požiadavky o jej osamostatnenie - autokefalitu. Významní východní klerici, ktorí sa pôvodne priklonili k únii začali byť na Východe nepohodlní a hľadali uplatnenie na Západe. Kardinálmi sa tak stali napr. Bessarion, ktorý počas koncilu prečítal grécky text dekrétu, a kyjevský metropolita Izidor. Výsledkom koncilu bola reakcia Západu na požiadavky vojenského ťaženia proti Osmanom, ktorá však bola pomalá a nedostatočná. Iniciatívu prevzali najmä stredoeurópske krajiny Uhorsko a Poľsko. Všetky významné pokusy ale ukončila potupná porážka kresťanských síl pri Varne v roku 1444.[96]

Východné Stredomorie v roku 1450 na sklonku existencie Byzancie

Gennadios II. (Genadios Scholarios) a Mehmed II. na mozaike z 20. storočia. Mehmed II. udeľuje Genadiovi patriarchálne privilégiá

V Byzancii si porážku kresťanov ortodoxné kruhy vykladali ako Boží trest za zradu ortodoxie a silnela nenávisť k Západu. Zároveň však v duchu fatalistického hésychazmu silnela pesimita a krajina sa postupne blížila k svojmu zániku. V roku 1448 zomrel Ján VIII. a na trón nastúpil posledný byzantský cisár Konštantín XI.

Konštantín opätovne prostredníctvom bývalého kyjevského metropolitu Izidora prehlásil cirkevnú úniu a požiadal Západ o pomoc. Ani táto únia však nebola prijatá a hlavným odporcom bol tentoraz neskorší patriarcha Gennadios Scholarios. Gennadios pôvodne s latinskými učencami z politických dôvodov (kata oikonomian)[pozn. 18] sympatizoval, no nakoniec sa stal zásadným odporcom únie. V roku 1452 do Konštantínopola prišlo husitské posolstvo vedené Konštantínom Platrisom, ktoré hľadalo pomoc proti Rímu. Byzancia, ktorej však hrozil skorý útok Osmanov bola zaneprázdnená svojimi problémami a posolstvo nevyvolalo silný ohlas. Predstavitelia ortodoxie, ktorí boli proti únii aspoň k Čechom poslali povzbudzujúci list.[96]

V roku 1453 bola Byzancia už len malá krajina obkľúčená Osmanskou ríšou. Sultánovi Mehmedovi II. zostávalo už len dobyť Konštantínopol, k čomu sa nakoniec odhodlal. I napriek odporu obrancov a drobnej podpore Západu mesto nedokázalo odolať a 29. mája 1453 padlo. Myšlienka cirkevnej únie tak upadla do zabudnutia a pokiaľ reálna únia niekedy v skutočnosti existovala, tak len posledné dni pred pádom Konštantínopola, keď sa ortodoxné a katolícke obyvateľstvo zúčastnilo veľkej procesie po meste. Novým patriarchom po páde mesta sa stal Gennadios Scholarios, ktorému Mehmed II. potvrdil patriarchálne výsady. Rímski pápeži síce následne vyvýjali niekoľko snáh o križiacke ťaženie proti Osmanom, no úspešní neboli. Konštantínopol a miestna grécka cirkev zostali v područí Osmanskej ríše až do jej zániku. Tvorila však významný kultúrny činiteľ v historickom vývoji gréckeho národa a udržovala v osmanskom podučí jeho súdržnosť.[96]

Pozri aj: cézaropapizmus

Jedným z najvýznamnejších cisárov bol Justinián I., ktorý sa snažil riešiť náboženské otázky a dokonca z toho dôvodu internoval pápeža Vigilia. Justinián bol prívržencom ortodoxného kresťanstva, no prinajmenšom spočiatku pomerne prívetivo vystupoval aj proti miafyzitom, ktorých zástancom bola cisárovná Theodora.

Na vyjadrenie vzťahu medzi štátom a kresťanskou cirkvou býval najmä v minulosti často uvádzaný pojem cézaropapizmus - t. j. splynutie najvyššej svetskej štátnej moci (regnum/basileia) s najvyššou cirkevnou duchovnou mocou (sacerdotium/hierosyné) v jednej osobe.[100] Tento pojem býva vysvetľovaný rozlične a dnešná veda ho už na popísanie skutočnej situácie v Byzancii neprijíma, hoci iný pojem zavedený nebol.[100]

Materiálne existoval pravý cézaropapizmus skôr v pohanskom Rímskom cisárstve, kde bol cisár zároveň najvyšším kňazom (pontifex maximus). Narozdiel od západných kresťanských štátov nemali byť svetská a cirkevná moc v Byzancii striktne oddelené a medzi panovníkom a patriarchom mala prevládať harmónia. Počiatky vzniku byzantského cézaropapizmu možno badať u cisárskych ideológov 4. storočia, ktorí sa cisárovo postavenie snažili odôvodniť z hľadiska kresťanstva (napr. Eusébius z Cézarey). Takto vznikla teória, podľa ktorej bol cisár zástupcom Boha na zemi[100] a podľa ktorej sa vtedajší cisár Konštantín I. považoval za „biskupa vonkajších cirkevných záležitostí“ (episkopos ton ektos, episcopus ab extra), či ochrancu Cirkvi a pravej viery (defensor Ecclesiae externus).[101]

Kristus síce podľa byzantskej štátnej teórie odovzdal cisárovi svetskú moc a apoštolom moc duchovnú, ríša však zároveň bola vnímaná ako obraz Božej ríše na Zemi. Z tohto titulu bol cisár vnímaný ako Kristov zástupca na zemi a toto postavenie nemalo len čisto svetský charakter, ale dodávalo úradu cisára aj značne sakrálny nádych. Cisár naďalej zotrvával laikom a nemohol vykonávať liturgické funkcie. Predpokladalo sa tiež, že cisár bude dodržiavať nielen dogmy, ale aj cirkevné zákony,[102] hoci podľa niektorých teoretikov nepodliehal cisár žiadnemu pozitívnemu právu, pretože on sám bol živým zákonom (nomos empsychos).[100]

Medzi cisárove právomoci patrilo zasahovanie do administratívno-právnych otázok cirkvi, zvolávanie koncilov, predsedanie koncilom, vyhlasovanie uzáverov koncilov za zákony (cirkevné právne predpisy nadobudli platnosť až po cisárovom schválení - hiera prostaxis). V neposlednom rade mohol cisár menovať a vymieňať patriarchov, čo však bolo obmedzené jeho mocenským postavením.[100] K zasahovaniu cisára do cirkevných záležitostí dochádzalo často. Záležalo však skôr na mocenských ambíciách a sile daných jednotlivcov a hlbšie zásahy si do cirkevných dogmatických záležitostí si mohli dovoliť len mocní panovníci ako napr. Konštantín I., Theodosius I., Justinián I., Lev V. a iní. Najmä v ranejšej dobe byzantských dejín sa cisári snažili pretlačiť svoje chápanie ortodoxie (t. j. pravej viery) i proti patriarchom, koncilom, či základným článkom viery. História však následne ukázala, že z dlhodobého hľadiska sa ich výsledky neosvedčili a ich náboženské presvedčenia boli odsúdené (napr. arianizmus, monofyzitizmus, či obrazoborectvo). Slabosť cisárovho postavenia v náboženskej oblasti sa vyslovene prejavila v období jednaní o cirkevnej únii so Západom, keď sa názory cisárov rozchádzali s názormi patriarchov i pospolitého ľudu a boli viac, či menej odsúdené na porážku. Isté výhody mal cisár napriek tomu, že bol laikom aj v liturgickej rovine. Mohol udeľovať požehnania, pristupovať k oltárom a prijímať Božie telo podobne ako kňazi.[100]

Cirkevná administratíva v Byzantskej ríši okolo roku 1000

Raná kresťanská cirkev bola zoskupená v miestnych biskupských obciach, ktoré vznikali vo väčších mestách. Naopak rímsky vidiek si dlho zachovával pohanskú vieru.[pozn. 19] Diecézy spravidla kopírovali pôvodné rímske provincie (diecézy). Kým tie však zanikali, cirkevné diecézy a ich názvy pretrvávali. Biskup bol hlavou miestnej kresťanskej komunity a spočiatku bol volený obcou. Okrem mesta pod jeho jurisdikciu spadalo aj jeho okolie (chóra). Pôvodne boli biskupi relatívne slobodní, postupom času sa však vytvárala zložitejšia štruktúra a biskupi začali čiastočne podliehať metropolitovi - biskupovi hlavného mesta danej provincie.[4]

Zvláštne postavenie mali tzv. vidiecki biskupi (chórbiskupi, chórepiskopoi), ktorí vykonávali pastoračné úlohy na vidieku a neviazali sa k diecéze. Tradične sa vyskytovali vo veľkých diecézach ako Cézarea v Kapadócii. Títo biskupi boli pomerne autonómni a nezávislí od biskupov, ktorí ich vysielali. To viedlo k tomu, že sa postupne objavili snahy o obmedzovanie ich práv a ich elimináciu, takže do 8. storočia na Východe vymizli a boli nahradení kňazmi. Na Západe sa funkcia chórepiskopa vyskytovala v súvislosti s misijnou činnosťou až do 10. storočia[103][104][105] (napr. Karantánia).

Dominantný primát na Západe mal rímsky biskup, ktorý svoju autoritu čerpal z pozície biskupa hlavného mesta i z personálnej apoštolskej postupnosti, ktorú odvodzoval od apoštola Petra. Na Východe mali význačné postavenie biskupi z Alexandrie a Antiochie. K nim sa neskôr pridal aj biskup nového hlavného mesta Konštantínopola (Prvý konštantínopolský koncil). Čestné miesto bolo Chalcedónskym koncilom udelené aj biskupovi v Jeruzaleme, hoci jeho moc bola minimálna. Čoskoro sa tieto biskupstvá začali nazývať patriarchátmi a spolu tvorili tzv. pentarchiu. Významnejšie postavenie mali pôvodne aj exarchovia (exarcháty), ktoré však boli neskôr podriadené Konštantínopolu a od Chalcedónskeho koncilu získal zváštne postavenie autonómnej cirkvi Cyprus.[4]

Patriarcha Ján IV. Neustét, prvý konštantínopolský patriarcha, ktorý používal titul ekumenický. Východnou cirkvou je považovaný za svätého. Iluminácia z menológia Bazila II.

Konštantínopolu bol metropolitný status prisúdený až v roku 381 na Prvom konštantínopolskom koncile. Význam miestneho biskupa postupne vzrastal, začal sa sám titulovať ako patriarcha a Chalcedónsky koncil (451) jeho postavenie potvrdil. Jeho význam vzrastal najmä z politického hľadiska, pretože mesto sa stalo hlavným mestom Byzantskej ríše a miestni biskupi biskupmi „Nového Ríma“. Niekedy v 4. storočí bola vytvorená legenda o apoštolskom pôvode konštantínopolského biskupstva, ktoré mal založiť apoštol Ondrej. Zánik Západorímskej ríše síce postavenie Konštantínopolu a jeho patriarchu umocnil, zároveň však znamenal aj posilnenie postavenia rímskych pápežov, ktorí sa stali nositeľmi rímskej tradície na Západe.[106] Ján IV. v roku 588 prijal titul ekumenický patriarcha.[107] Nutno dodať, že i keď bolo patriarchátom priznané zvláštne postavenie, Východ vždy uznával charizmatickú rovnosť biskupov a z tohto titulu odmietal napr. pápežský primát.

Cirkevné usporiadanie (patriarcháty a diecézy) po Chalcedónskom koncile v roku 451

Štruktúru cirkvi i v neskoršom období naďalej tvorili úrady patriarchov, metropolitov, autokefálnych biskupov a biskupov spolu s menšími klerikmi (kňazmi, diakonmi, poddiakonmi, presbytermi (starejšími), anagnostmi (lektormi) a ďalšími).[pozn. 20] K jednému chrámu mohlo prislúchať neraz obrovské množstvo kléru, Hagia Sofia v Konštantínopole mala v 7. storočí k dispozícii viac ako 600 klerikov. Práve v Hagii Sofii a pri úrade patriarchu existovali aj mnohé ďalšie cirkevné úrady.[104]

Počet biskupov a metropolitov v ríši sa neustále menil, čo bolo spôsobované politickými a územnými zmenami. Neustále nájazdy nepriateľov v odľahlých (najmä východných) oblastiach znamenali pohyb tamojšieho obyvateľstva a duchovenstva do bezpečnejších regiónov. Na rozdiel od štátu cirkev avšak nevyvíjala novú administratívu a jednotlivé biskupstvá zanikali, alebo znovu vznikali. Často sa pritom menili sídla biskupov, no názvy diecéz sa zachovávali. Presný stav v jednotlivých obdobiach je ťažké zadefinovať, situáciu však vykresľuje napríklad účasť na ekumenických konciloch. V časoch pomernej stability sa koncilo, či synod zúčastnilo viac reprezentantov, než na konciloch v časoch vojen a nepokojov. Kým v 7. storočí sa koncilov zúčastnilo okolo 200 biskupov (nie však všetci),[108] v 8. až 9. storočí počet biskupov lavíroval medzi 300 až 400.[109] Koncilov sa naďalej i napriek tomu, že spadali pod moslimské štáty zúčastňovali aj vyslanci z troch obsadených patriarchátov (Alexandria, Antiochia, Jeruzalem), ktorí zároveň spravovali svoju vlastnú kresťanskú štruktúru. Vo východných oblastiach ríše navyše existovala fragmentovaná cirkevná štruktúra, pretože tam v priebehu historického vývoja vzniklo niekoľko samostatných cirkví (napr. nestoriánska Cirkev Východu). V neskoršom období sa situácia ešte viac skomplikovala pre vznik latinských patriarchátov.[108]

Metropolitných biskupov menoval samotný patriarcha, biskupov volili spravidla miestne provinčné synody. Až do 6. storočia mali na proces výberu biskupov istý vplyv (minimálne na nomináciu kandidátov) aj radoví kňazi a zhromaždenie z miestnej provincie. Od 9. storočia sa biskupské voľby často v rozpore s cirkevnými kánonmi konali v Konštantínopole (stála synoda) proti čomu zakročil až patriarcha Ján VIII. Xifilinos v roku 1072.[104] Pod jurisdikciu miestneho biskupa v rámci jeho diecézy podliehal všetok nižší klér i všetky cirkevné inštitúcie vrátane monastierov (od Chalcedónskeho koncilu).

Úloha biskupa bola trojaká: hľadať a bojovať proti herézam, zabezpečiť, aby medzi veriacimi prevládalo pravoslávie (ortodoxia) a uplatňovať cirkevné právo.[106] V rámci svojich miest boli biskupi zodpovední za organizovanie charitatívnych aktivít, najmä v prospech chudobných. Stavali a zakladali xenodochiá, chrámy a iné dobročinné inštitúcie. Takéto činnosti avšak prirodzene záviseli od angažovanosti jednotlivcov, takže v celej ríši neexistovala jednotná prax a mnohí biskupi zaiste pre komunitu žiadne veľké služby nerobili, ba priam svoje povinnosti zanedbávali.[106] Spolu so znižovanm sekulárnych štruktúr sa biskupi v období mocenského úpadku stále častejšie podieľali na fungovaní ríše. Ako významní vlastníci pôdy sa biskupi podieľali na menovaní a monitorovaní civilných úradníkov, vykonávaní nariadení (napríklad o budovách), na ochrane spoločenstiev pred cisárskymi úradníkmi a na financovaní verejných prác. Na mnohých miestach sa biskupi stali de facto vodcami komunity vo všetkých oblastiach. Zvyčajne sa biskupské činnosti zhodovali s cisárskymi záujmami, ale neraz došlo i ku konfliktom.[105]

Biskupi tvorili rôznorodú skupinu. Niektorí pochádzali z mníšskeho prostredia (túto variantu spočiatku preferovala napr. Sýrska jakobitská cirkev a jej zakladateľ Jakub Baradai), iní mali za sebou časť života v kňazskej službe. Neraz sa ale biskupmi, či dokonca patriarchami stávali aj laici (napr. cisárski úadníci). Od biskupov bol vyžadovaný aspoň istý stupeň vzdelania, mali byť schopní čítať a rozumieť cirkevným kánonom, Písmu a učeniu cirkevných otcov. Mali byť tiež schopní sa naučiť naspamäť žaltár. Úroveň vzdelania medzi klerikmi však zrejme upadala a v neskoršom období bolo požadované, aby biskupi aspoň vystupovali v zhode s tradičnou teológiou. Od 4. storočia bol od biskupov očakávaný celibát (formálne sa zákaz potvrdil až v 6. storočí). Pokiaľ boli noví biskupi ženatí, mohli sa od manželiek oddeliť a pripraviť manželkám život v kláštore.[104]

Spočiatku sa klerici výzorom nelíšili od laikov a nosili oblečenie, ktoré si mohli dovoliť. V 6. storočí sa však staré rímske kultúrne trendy začali meniť a tógy, či chlamysy nahrádzali nové typy oblečenia. Klér odmietol nasledovať nové trendy a postupne vyvíjal vlastný štýl cirkevného oblečenia. Vývoj trval niekoľko desaťročí. Kým v 6. storočí sú klerici na mozaikách v Ravenne oblečení do bieleho oblečenia podobného tóge, o čosi neskôr sa objavili vyvinutejšie róby s doplnkami. Biskupi nosili zdobené rúcho nazývané sticharion podobné albe a odev zvaný epitrachélion. Patriarchovia a neskôr aj iní klerici odev zvaný sakkos, diakoni nosili orarion. Typickým znakom biskupského kostýmu sa stal omoforion - dlhý pruh látky podobný šálu obsahujúci vyšívané kríže. Ďalšími novými prvkami boli epigonation - nabederník štvorcového tvaru, berla a guľatá mitra. Mohli tiež nosiť prívesky enkolpiá.[110]

Cirkevná organizácia v Byzantskej ríši (11. storočie)

Biskupi a ostatní klerici sa spočiatku sporadicky, neskôr i pravidelne, stretávali na synodách, či konciloch, kde sa ujednocovali v otázkach viery a disciplíny. Najvýznamnejšie boli ekumenické koncily, spočiatku zvolávané cisárom, neskôr pápežom (tieto však Východ ako ekumenické neuznal/-náva). Ekumenický koncil bol na Východe najväčšou autoritou, na Západe naopak bola jeho autorita postupne zatienená autoritou pápeža, bez ktorého schválenia katolíci koncil, resp. jeho výsledky neuznávajú. Následne existovali synody, či koncily nad-metropolitné neekumenické a aspoň dvakrát (neskôr aspoň raz) do roka boli zvolávané metropolitné synody. Miestne synody riešili praktické i cirkevné otázky.[4] Okrem toho v Konštantínopole zasadala stála synoda (synodos endemusa), ktorej súčasťou boli pôvodne všetci biskupi žijúci, či práve sa nachádzajúci v Konštantínopole.[55] Postupne sa do 9./10. storočia členstvo biskupov v synode obmedzilo a jej členmi boli len metropoliti, či autokefálni arcibiskupi a piati patriarchovi úradníci - veľkí diakoni (megas oikonomos, megas skeuofylax, megas sakellarios, megas chartofylax, prótekdikos). To viedlo k tomu, že vplyv v Konštantínopolskej cirkvi získala úzka skupina biskupov, ktorá sídlila v blízkosti hlavného mesta.[109] Neskôr sa počet členov opäť zvýšil.[111]

Prvotné právo cirkvi vychádzalo z cirkevnoprávnej obyčaje a pseudo-apoštolských zbierok. Neskôr sa k týmto prameńom pridali rozhodnutia synod a koncilov, ako i z pravidlá cirkevných otcov (podľa 2. pravidla Trulánskeho koncilu).[112] Zhromažďované bolo z dôvodu lepšej dostupnosti v súkromných cirkevnoprávnych zbierkach danej doby. Ich autorita vychádzala z autority zákonodarcov. Najmä od 6. storočia, no i skôr, sa ako samostantá kategória objavili tzv. nomokánony (napr. Nomokánon Jána III.). Okrem cirkevných pravidiel (kánonov) zahŕňali aj cisárske právne predpisy (nomoi). Šlo o nutný následok spojenia svetskej a cirkevnej moci v Byzancii. Z raného obdobia Byzantskej ríše pochádzali napr. zbierky: Korpus východných kánonov, Zbierka o 50 tituloch, Zbierka o 87 kapitolách, či Zbierka Trulánskeho koncilu. Z neskorších období pochádzali prevažne zbierky štátno-cirkevného charakteru ako: Procheiron, Nomokánon konštantínopolského patriarchu Fotia a Baziliky. Mnohé vtedajšie usporiadania platia pre východný kresťanský svet dodnes.[113]

Monastier Iviron na Vrchu Athos

Atanáz Athoský, zakladateľ mníšskeho života na hore Athos

Monastier Dionysiou (starogr.) / Dionysiu (novogr.) na Vrchu Athos

Hoci mníšstvo vzniklo v Egypte (pozri Raný monasticizmus), pomerne rýchlo sa rozšírilo aj do Palestíny, Sýrie, Anatólie (obzvlášť Kapadócie) a neskôr aj do Grécka. V historickom vývoji Byzancie zohralo významnú úlohu napríklad počas sporov o obrazoborectvo a hésychazmus.

Mníšstvo malo v Byzancii najmä podobu pustovníctva (napr. styliti) alebo života v spoločenstve. Narozdiel od Západu však na Východe neexistovali rehoľné rády, takže každý kláštor mal vlastné pravidlá určené spravidla jeho zakladateľom (tzv. typikon). Isté vzťahy medzi kláštormi však existovali a niektoré kláštory boli závislé od väčších, materských kláštorov (tzv. metochiony). Najviac kláštorov (monastierov) sa nachádzalo v hlavnom meste Konštantínopole (prvý bol Monastier Dalmatou/Dalmatu) a na svätých horách (Olympos, Athos, Meteora).

Byzantské kláštory bolo možné klasifikovať do viacerých skupín ako kláštory cisárske, patriarchálne (stavropegiálne), biskupské a súkromné. Mnísi žijúci v kláštore nemuseli žiť priamo spolu (cenobitský spôsob), ale často žili v tzv. kéliach (celách), kde existovali vlastným (idiorytmickým) spôsobom života (pôvodné kláštory typu lavra).[pozn. 21]

Kláštory mali rozličný počet mníchov. Minimum sa postupne menilo z pôvodných troch na neskorších ôsmich či desiatich. Obrovské kláštory mali aj stovky mníchov.[114][115] Zvláštnou formou mníšskeho života bolo potulné mníšstvo, ktoré sa však synody snažili obmedzovať,[116] pretože bolo nekontrolovateľné a neraz šlo o radikálnych stúpencov (napr. mesaliáni).

Monastier Meteora v dnešnom Grécku

Do kláštorov mohli muži slobodne vstúpiť ako osemnásťroční, ženy ako šestnásťročné. Bežný bol vstup do kláštora po ovdovení, alebo v prípade staroby, či choroby (čo neraz robili aj cisári a cisárovné). Existovali však aj obmedzenia pre vstup, ktoré mali zamedziť vstupu pochybných osôb. Už v justiniánskom období bola zákonne ustanovená povinnosť igumenov skúmať, či uchádzača o vstup nelákajú nízke pohnútky.[116][117]

Do kláštora mohli vstúpiť a boli k tomu povzbudzované, aj osoby, ktoré boli všeobecne vnímané ako hriešne (napr. prostitútky, herečky, kajúcnici), naopak otroci na úteku, či eunusi mali šance sťažené. Kláštory tiež slúžili ako azylové domy, či miesta exilu. Po vstupe musel uchádzač prejsť obdobím noviciátu, ktorého obdobie sa líšilo. Po zložení sľubov a prijatí tonzúry, mníšskeho mena[pozn. 22] a hábitu sa z novica stal mních. Mních mal v kláštore teoreticky žiť po celý život, neraz sa však stávalo, že mnísi putovali medzi kláštormi, alebo odišli žiť do prírody ako pustovníci.

V kláštoroch existovalo sociálne rozvrstvenie na vzdelaných mníchov a nevzdelaných mníchov, ktoré sa prejavovalo na oblečení, strave, bežnej činnosti i mieste posledného odpočinku.[117] V kláštornom živote sa tiež prejavovali pôvodné sociálne rozdiely.[118] Okrem idiorytmických kláštorov mal každý monastier svojho predstaveného igumena (hegumenos), hospodára (oikonomos) a správcu cirkevných majetkov (eklesiarches).[114][115] V prípade definitívneho odchodu z kláštora bol tradične žiadaný súhlas miestneho biskupa, v opačnom prípade odídencovi hrozila exkomunikácia.[119] Spoločné kláštory dvoch spolu žijúcich komunít žien a mužov boli už za Justiniánovej vlády zakázané, avšak i napriek tomu sa takéto prípady vyskytovali. Zoskupenie spoločného dvojitého kláštora bolo odsúdené aj Druhým nicejským koncilom a patriarcha Nikeforos I. nechal všetky takéto kláštory zatvoriť. V palaiologovskom období došlo k ich obnoveniu a opätovnému vzniku polemík o ich existencii.[120]

Monastier Sumela neďaleko dnešného Trabzonu v Turecku

Východné kláštory si nevytvorili (najmä v ranom stredoveku) obdobné postavenie ako kláštory na Západe. Neboli spravidla predstaviteľmi kultúrnych reforiem ani nositeľmi vzdelanosti v takej miere ako na Západe. Kláštory zväčša nemali školy, ba naopak mnohí mnísi i cirkevní klerici boli negramotní a minimálne mimo poľa teológie nevzdelaní. Mnísi zväčša neboli predstaviteľmi filozofie, ktorá mala v Byzancii iný charakter než na Západe, kde patrili mnohí mnísi k významným filozofom. V Byzancii sa mnísi stali skôr symbolom horlivej viery a boli proti-intelektuálne zameraní na mysticizmus.[121]

Istú výnimku tvoril napr. Monastier Studios a Monastier Hodegon v Konštantínopole, ktoré mali knižnice a venovali sa prepisovaniu (aj svetských) kníh v dielňach.[116][122] Kláštorné knižnice sa orientovali najmä na náboženskú literatúru a prevažne na biblické texty. V mnohých kláštoroch boli skriptóriá, v ktorých vzdelaní mnísi tvorili literárne diela, najmä hymny, legendy, teologické spisy. Niektoré kláštory uskutočňovali filantropickú činnosť. Pôsobili ako nemocnice, útulky pre starých ľudí (gerokomeia), sirotince, či ako domy pre pútnikov (xenodocheia).[115] Primárnou úlohou byzantských mníchov však bola modlitba, ktorou mali zabezpečiť prosperitu krajine. Toto špecifické postavenie ale využívali mnohí špekulanti a mníšske hnutie bolo preto neraz kritizované. Obraz prísne asketických fanatických mníchov v Byzancii mierni taktiež fakt, že vzdelanie neraz získavali čítaním antických diel, a že do apokryfných diel a životopisov svätých neraz prenikali aj motívy zo starogréckych erotických diel.[116]

Kritizovaným javom sa v Byzancii stalo vlastnenie majetkov kláštormi, pretože tieto inštitúcie postupne donáciami alebo dedením získali obrovské množstvo pozemkov, ktoré následne neboli schopné obrábať. Pôdu navyše nemohli scudziť, pretože majetok, ktorý bol raz zasvätený Bohu nemohol byť znovu jednoduchým spôsobom scudzený.[123] Takéto majetky preto kláštory buď prenajímali (napr. emfyteuticky),[124] alebo na nich zakladali metochiony (podriadené kláštorné jednotky). Proti nadmernému nárastu cirkevných majetkov sa v 10. storočí zákonne snažil zakročiť cisár Nikeforos II., avšak po jeho smrti boli jeho zákony odvolané Jánom Tzimiskom. V 11. storočí vznikol ako inštitút tzv. charistikariát - podmienečné prepožičanie cirkevného majetku feudálom, ktoré však pre odpor konštantínopolského patriarchu neuspelo. K veľkým vlastníkom pôdy patrili kláštory aj neskoršom období (napr. kláštory na hore Athos, či na ostrove Patmos). Cisári ako napr. Izák I., ktorí pôdu potrebovali, ju od kláštorov občas aj konfiškovali.[115][125] K rastu kláštorného bohatstva dopomáhali aj výnimky z platenia daní a peňažné, či vecné dary. Hoci nie je úplne dokázané, že by mnísi patrili k umeleckým remeselníkom, vlastnili obrovské množstvo ikon a iných umeleckých diel. V ich kláštoroch našli uplatnenie početní umelci a architekti z celej ríše.[122]

Pozri aj: byzantský obrad, Liturgia svätého Jána Zlatoústeho, Liturgia svätého Bazila Veľkého a Liturgia vopredposvätených darov

Svätý Bazil Veľký počas slávenia svätej božskej liturgie. Freska z katedrálneho chrámu Svätej Múdrosti v Ochride

Spočiatku sa v Konštantínopole používali staroveké liturgie a zvlášť antiochijský rítus, ktorý sa stal základom neskoršieho byzantského rítu. V 6. a 7. storočí ho ovplyvnili rituály justiniánskeho cisárskeho dvora a samotný byzantský rítus sa objavuje v justiniánskom chráme Hagia Sofia. Vyznačoval sa slávnostnosťou, ktorú reprezentovali procesie a lite. K tomu bola prispôsobená aj konštrukcia chrámov, ktorá umožňovala dlhý sprievod. Vznikli nové cirkevné hymnusy a cirkevné sviatky obsiahnuté Dodekaortiom. Obraz významu byzantskej liturgie podáva Maxim Vyznávač. Pripodobňovaná je k nebeskému rádu kde sa ľud podieľa na Kristovej obeti Bohu. Významné reformy prebehli v 8. a 9. storočí i pod vplyvom kláštora Studios. Patriarcha Germanos I. navyše pozmenil interpretáciu liturgie, hoci naďalej sa používal i model Maxima Homologéta. Eucharistická liturgia po reforme znázorňovala a symbolizovala Kristov život a jej časti boli symbolom oikonómie spásy. Zmenilo sa aj usporiadanie chrámov, vznikol nový ustálený typ umiestnenia ikonických foriem (napr. Pantokrator v kupole).

V 10. storočí už mal rítus vytvorenú cirkevnú tradíciu vyjadrenú v typiku Veľkého Chrámu, no vyvíjal sa aj typikon mníšsky a najmä studitský. Mnísi prijali niektoré palestínske prvky. Studitský typikon nakoniec prevážil nad typikom Veľkého chrámu a v 10./11. storočí byzantský rítus prevážil nad rítmi východných oblastí, ktoré boli oslabené monofyzitizmom a križiackymi výpravami. Skrátil sa úvodný sprievod, čo viedlo k zmene cirkevnej architektúry a interierovej výzdoby. Postupne sa znížil počet čítaní Svätého Písma, homílie sformálneli a kázania boli celkovo vypustené. Vznikol rítus prothesis - príprava k eucharistickej liturgii. Po štvrtej križiackej výprave postupne zaniká typikon Veľkého Chrámu, typikon studitský sa zachoval v odľahlejších častiach (Itália, Rus). Na Athose sa plne vyvinul typikon svätého Sábu, ktorý sa postupne rozšíril na Balkáne a v 14./15. storočí aj na Rusi. Správy o ríte v posledných storočiach pochádzajú napr. z pera hésychastu Nikolaa Chamaeta Kabasila a Symeona, solúnskeho arcibiskupa.[126][127]

Medzi laikov sa radila tá časť kresťanskej populácie, ktorá nebola súčasťou klerickej alebo mníšskej podmnožiny kresťanského spoločenstva (t. j. i cisári). Miera prepojenie každodenného života s náboženskou vierou závisela od osobnosti a náboženského cítenia každého jednotlivca. Súdiac však podľa počtu zachovaných sakrálnych stavieb, inštitúcií a predmetov zohrávala viera významnú úlohu. Tradičnými prejavmi, či prvkami viery bolo liturgické slávenie, slávenie náboženských sviatkov a účasť na procesiách, púťach, ako i úcta k svätým a k ikonám. Laici boli tiež vyzývaní k dodržiavaniu náboženskej morálky a disciplíny (napr. pôst či pomoc núdznym). Najosobnejší kontakt medzi laikmi a klérikmi sa uskutočňoval vo sviatostiach podávaných v priebehu života jednotlivca. Spravidla zahŕňali krst a myropomazanie, sviatosť smierenia (spoveď), prijímanie eucharistie, sviatosť manželstva a pomazanie chorých.[128]

Najmä bohatí laici mali tiež často vplyv na fungovanie cirkevných inštitúcií (napr. kláštory), ktoré zakladali a dotovali. Podľa Jána Zlatoústeho, ktorý pôsobil v 4./5. storočí sa bohatí kresťania tiež častejšie zúčastňovali bohoslužieb. Chudobnejšia remeselnícka trieda sa bohoslužieb zúčastňovala podľa toho, ako jej to dovolili pracované povinnosti. Najchudobnejšia vrstva a chorí zostávali vonku pred chrámom, kde sa pred a po bohoslužbe vykonávali charitatívne činnosti. Je možné, že podobný model fungoval i v neskoršom období, no historické pramene sa touto oblasťou príliš nezaoberajú a teda chýbajú priame dôkazy.[128]

Pútnická ampula zo svätyne svätého Sergia v Sýrii, 6. storočie

Hoci tradícia púti (gr. proskynésis) k svätým miestam (locus sanctus, hagios topos) nemala podklad v Biblii, ani v učení raných cirkevných otcov, zohrávala už od počiatkov kresťanstva významnú úlohu. Zvlášť obľúbeným fenoménom, ktorý pretrval až do arabskej invázie boli púte od 4. storočia. Významnou priekopníčkou v tejto oblasti bola matka cisára Konštantína Helena, ktorá osobne navštívila Svätú zem. Medzi cielové destinácie púti patrili miesta rozličného charakteru. Početné boli starozákonné miesta (napr. Sinaj), no významné boli najmä miesta spájané so životom Ježiša Krista. Na týchto miestach postupne vznikali chrámy dedikované udalostiam, ktoré sa na ich mieste stali, napr. Bazilika Božieho hrobu, či Chrám Narodenia Pána. Počas púti sa na miestach konali rôzne procesie, či trhy, kde si pútnici mohli kúpiť suveníry (pútnické žetóny, medailóny, či ampuly. Púte však nesmerovali len do Svätej zeme.

Medzi ďalšie významné locus sanctus patrili významné chrámy (napr. v Konštantínopole či Solúne), miesta spojené s pôsobením pustovníkov a svätcov (napr. Kalʿat Simʿan), miesta uchovávajúce zázračné relikvie a posvätné pramene. V niektorých prípadoch pútnictvo k nim nadviazalo na staršie pohanské kulty. S púťami bola spojená aj tvorba pútnických manuálov a denníkov pútnikov, ktoré tvoria cenné historické pramene pre topografiu, sociálne a ekonomické dejiny antiky a stredoveku. Pútnici putovali buď peši, na somároch alebo loďami. Ubytovanie zabezpečovali hostince alebo xenodochiá. Značnú výhodu mali pútnici, ktorí mali sprievodné listiny a povolenia (diplomy), na základe ktorých im bolo umožnené používanie štátneho systému dopravy nazývané cursus publicus či dromos.[129]

Pôst, t. j. zdržovanie sa svätských pôžitkov tvoril bežnú súčasť života zbožného Byzantínca. Bol prípravou na veľké sviatky a podľa byzantskej teológie v rámci teórie theosis i súčasťou premeny človeka. Jeho praktizovanie bolo bežné pre celú ríšu už v 4. storočí. Spočiatku šlo najmä o Veľkonočný pôst držaný pred krstom, postupne sa však jeho tradícia rozvíjala. Vznikali nové pôsty a menila sa ich doba. Kánonicky bol prvýkrát uzákonený miestnym snemom v Laodikeii v roku 380. Jednodňové pôsty v rámci liturgického týždňa sa konali v stredy a piatky, väčšie pôsty (ideálne štyridsaťdňové)[pozn. 23] sa konali pred Veľkou nocou (Veľký pôst), Vianocami (Filipovka), Zosnutím presvätej Bohorodičky (Uspenský pôst) a pred sviatkom svätých Petra a Pavla (Petro-pavlovský pôst). S pôstmi sa spájala aj zvláštna pôstna liturgia (Liturgia vopredposvätených darov) zapísaná v Triodione.[130][131]

Limburská staurotéka, byzantský relikviár

Významnej úcte sa v Byzancii tešili relikvie spájané so životom Krista a svätých. Spočiatku boli uctievané len relikvie mučeníkov. V 4. storočí sa kult rozšíril aj na relikvie svätých vyznávačov (confessorov - prenasledovaných, no nepopravených kresťanov), biskupov a asketikov. Kým spočiatku šlo najmä o pozostatky svätých a ich „primárne relikvie“, neskôr sa uctievanými stali aj „sekundárne relikvie“. Patrili medzi ne napr. nástroje, ktorými boli svätci umučení, ich oblečenie či iné predmety. Relikviám boli pripisované zázračné a liečivé schopnosti. Teologicky bolo uctievanie vysvetlené tým, že kým primárne relikvie boli symboly víťazstva Kristovej obete, resp. obete opakovanej svätcami, sekundárne boli inštrumenty, ktorými Boh uskutočnil svoje plány. Najvýznamnejšie boli relikvie spojené s Kristom a boli získané vo Svätej zemi, Šlo o relikvie primárne, konkrétne napríklad o časti Svätého kríža, pilier, na ktorom bol Kristus bičovaný, tŕňovú korunu, posvätnú kopiju, či špongiu z ktorej Kristus pil ocot na kríži. Veľké množstvo relikvií sa uchovávalo v Konštantínopole, no mnohé boli rozosiate aj v chrámoch mimo hlavného mesta. Uskladnené bývali v relikviároch. Od 12. storočia sa relikvie stávali aj súčasťou ikon (t. j. ikona plnila úlohu relikviára).[132][133][134]

Bežný bol prenos relikvií - translácia. Táto udalosť viedla k vzniku nového žánru literatúry - kázniam o prenose relikvií a k vzniku nových sviatkov, ktoré boli následne spojené s ročnými procesiami (lite). Vzťah obrazoborcov k relikviám je predmetom diskusií, je však možné, že boli proti ich uctievaniu (minimálne z toho boli obviňovaní). Negatívnym javom bolo kupčenie s relikviami a krádeže relikvií. Medzi najznámejšie patria krádeže pozostatkov apoštola Mareka z Alexandrie Benátkami (827) a krádež pozostatkov svätého Mikuláša z Myry do Bari (1087). Veľká časť relikvií sa z Byzancie po roku 1204 dostala na Západ. Boli ukradnuté v rámci plienenia Konštantínopola križiakmi. Ich zoznam sa zachoval vďaka kronikárovi Robertovi de Clari.[134][133]

Pozri aj: heréza a ortodoxnosť

Perzekúcie paulikánov po smrti posledného obrazoboreckého cisára Theofila v roku 842, Skylitzova kronika

Herézami bývali v kresťanskej Byzancii označované akékoľvek neordodoxné (t.j. od všeobecného kresťanského, koncilového náboženského rúdu odlišné, resp. protichodné) náuky. Nešlo teda len o kresťanské prúdy ale napríklad aj manicheizmus či judaizmus. Prevažne však šlo o náuky, ktoré vznikli v rámci kresťanskej cirkvi, pričom pojem bol relatívny, pretože obe strany považovali za heretickú druhú stranu.

Spory o kresťanskom učení vznikali v Rímskej ríši už pred tým, než bol umožnený slobodný verejný kresťanský kult. Po Milánskom edikte však rozdiely v zmýšľaní niektorých mysliteľov vyšli na povrch ešte rýchlejšie a početnejšie. V 4. storočí tak existovalo vyše 40 heréz. Spory sa viedli ohľadne viacerých tém. Už za vlády Konštantína I. prepukla donatistická schizma (neskôr heréza) v Severnej Afrike. Hlásala cirkevný purizmus a dištancovala sa od hriešnikov. Vyriešiť sa ju podarilo až o sto rokov neskôr. Ďalším zásadným problémom v 4. storočí bola otázka Božskej Trojice, ktorú otvorilo ariánstvo. V 5. storočí spôsobila rozkol otázka Kristovej podstaty (nestoriánstvo, monofyzitizmus a ďalšie). Hlavnou cirkevnou autoritou bol v tomto období koncil, ktorý však ním odsúdení heretici spravidla neuznávali. Významnú úlohu v otázke koncilov a heréz zohrávali cisári, ktorí koncily zvolávali a predsedali im. V cisárskej dikcii sa taktiež realizovalo potláčanie heréz. Problémom však bolo, že niektorí cisári boli sami vyznávačmi náuk označených za heretické.

Vplyv cisárov na náboženskú otázku bol tak silný, že napr. obrazoborecká heréza bola istý čas uznávaná za pravý (ortodoxný smer) uznaný Koncilom v Hiereii. Neskôr bol zvolaný nový koncil, ktorý označil predošlý za neplatný a obrazoborectvo odsúdil. Od roku 843 (definitívna porážka obrazoborectva) bolo v Byzancii vedené tzv. synodikon, ktoré obsahovalo mená heretikov nad ktorými bola vyrieknutá cirkevná kliatba (anathema). Tento zoznam bol následne dopĺňaný a každý rok sa čítal na Sviatok ortodoxie.[135]

Nebezpečnými herézami v neskoršom období boli dualistické hnutia paulikánov a bogomilov. Tieto hnutia spojené so sociálnym protestom mali veľký úspech u chudobnejších vrstiev a vyústili až do ozbrojených stretov. Palikánstvo sa spájalo najmä s Arménmi a bogomilstvo bolo zo značnej časti úspešné v Bulharsku. Spolu s rozvojom heréz sa v Byzancii rozvíjala aj teologická literatúra zameraná proti heretikom. Významnými hereziológmi boli napr. Epifanios z Cypru, Epifanios zo Salamíny, Euthymios Zigabénos, Ján Damaský a ďalší.[136]

Mapa rozšírenia donatistickej schizmu (neskôr herézy)

Od heréz boli rozlišované schizmy a Bazil Veľký ďalej spomína aj nelegálne zbory rebelujúcich klerikov, či laikov (parasynagogai).[136] Takéto skupiny podľa Bazila vznikali pre osobné alebo administratívne dôvody, napríklad ako následok sporných biskupských volieb. Kým heretici museli byť podľa Bazila pri vstupe do cirkvi pokrstení, schizmatici sa i napriek niektorým názorovým rozdielom stále nachádzali v množine cirkevného spoločenstva a pri zmierení pokrstení byť nemuseli. Parasynagogai mali pri návrate do cirkevného spoločenstva iba učiniť ľútosť.[137]

Podstata byzantských heréz je častým predmetom diskusií byzantológov. Niektorí z nich upozorňujú na to, že heréza nebola v Byzancii len otázkou doktrinálnou, ale že odzrkadľovala aj sociálnu a ekonomickú situáciu a miestny partikularizmus.[4] Chudobní a bezmocní obyvatelia svojim prívrženstvom k heréze demonštrovali svoju nespokojnosť a odpor voči krajine, resp. jej vláde. Ďalšie názory zase otázku heréz spájajú s otázkou národných ašpirácií, t.j. že sa k určitým herézam hlásili zväčša obyvatelia určitých častí ríše s určitou národnosťou, ktorá sa snažila dištancovať od centrálnej vlády (napr. Arméni, Sýrčania, Kopti, Slovania, Severoafričania,...). Ďalším faktorom vplývajúcim na vznik a vývoj heréz mohla podľa niektorých názorov byť aj reflekcia starších pohanských filozofických a náboženských myšlienok a tradícií. Zrejme z rozličného pomeru týchto dôvodov mohol mať napr. v orientálnych lokalitách vplyv monofyzitizmus, v ktorom okrem teologických rozdielov videli alexandrijskí Kopti a antiochijskí Sýrčania odlíšenie od ortodoxných konštantínopolských Grékov na čele s cisárom. Podobne zase mohlo uspieť bogomilstvo u chudobnejších Bulharov.[136]

* pozn. Keďže prevažnú väčšinu osôb vyznávajúcich judaizmus tvorili v Byzantskej ríši osoby židovskej etnicity, je v texte použitý tvar Židia namiesto židia.

Významné židovské obce koncom 12. storočia v Byzantskej ríši a okolí.

Židia tvorili v Rímskej a Byzantskej ríši početnú a trvalú menšinu. Istý stupeň autonómie mali Židia v rámci Byzantskej ríše v Galilei, kde im toto postavenie im vydržalo až do 7. storočia, keď územie obsadili moslimovia. Šlo však zároveň o náboženskú komunitu, ktorá vytvárala svoje spoločenstvá (diaspóry) vo väčších mestách v rámci celej ríše. Po zničení Jeruzalemského chrámu a porážkach židovských povstaní boli Židia v prvých storočiach nášho letopočtu vysídlení z Jeruzalema a ich náboženstvo sa spolu s nimi rozšírilo po celej ríši.[138][139][5]

V antickej Rímskej ríši bol judaizmus považovaný za religio licita a tento status explicitne nebol zrušený. Židia však boli aj napriek tomu považovaní za obyvateľov druhej úrovne a zákonmi im bolo bránené zastávať významné úrady vyhradené Rimanom[pozn. 24], resp. neskôr kresťanom. Tieto obmedzenia často pochádzali ešte z neskoro-rímskych (či rano-byzantských) zákonníkov rímskeho práva akými boli Codex Theodosianus či Corpus iuris civilis. Neskoršie zákonníky ako Ekloga (a v rámci nej Nomos mosaikos - Mojžišovský zákon) či Baziliky ich jednoducho prebrali.[138][139][5]

Okrem prístupu k funkciám bolo Židom bránené vlastniť kresťanských otrokov a bolo prísne zakázané obracať kresťanov na judaizmus.[5] Cisár Konštantius II. v 4. storočí zase zakázal sobáše Židov a kresťanov.[138] Židia sa mohli slobodne zhromažďovať za účelom modlitby, nemohli však slobodne stavať synagógy (nedodržiavalo sa úplne striktne). Mohli vykonávať svoje rituály a nemohli byť nútení k práci v ich posvätné dni. Takisto si mohli slobodne vyberať povolanie. Často pracovali ako lekári, pisári, prekladatelia, či remeselníci. Významné postavenie mali v hodvábnictve. Celkovo bolo postavenie Židov v Byzantskej ríši lepšie než vo väčšine krajín západnej (latinskej) Európy. Židia mali vlastné súdy pre spory v rámci komunity, nesmeli však svedčiť v spore, kde boli zúčastnení kresťania. Mali aj vlastné školy na ktorých pôsobili početní židovskí učenci.[140][139]

Cesta židovského cestovateľa Benjamína z Tudely (12. storočie) po Oriente, zelenou sú zvýraznené oblasti s veľkou židovskou populáciou, oranžovou oblasti so stredne veľkou židovskou populáciou a fialovo s malou židovskou populáciou. Benjamínove záznamy sú cennou informáciou o židovských komunitách nielen v Byzancii.

Vzťahy medzi kresťanmi a vyznávačmi židovskej viery boli neraz problematické a na miestach so zmiešanou populáciou dochádzalo nezriedka k potýčkam. Po zrovnoprávnení kresťanstva vážnejšie sympatie voči Židom z východorímskych/byzantských panovníkov vyjadril iba posledný pohanský cisár Julián Apostata, ktorý v ňom videl spojenca proti kresťanstvu. Toto zblíženie však nakoniec ešte viac prispelo k vzájomnému odcudzeniu kresťanov a Židov.

V krajine došlo k niekoľkým priamym stretom a konfliktom. V roku 547 sa uskutočnil masaker Židov v Cézarey, v roku 592 boli Židia vyhnaní z Antiochie. Na druhú stranu Židia proti Byzancii aj viackrát povstali. Zúčastnili sa napr. povstania Niká, povstaní v 556, 580 a v roku 578 sa pridali k povstaniu samaritánov. Podporovali tiež germánske barbarské krajiny Vandalov a Ostrogótov v ich boji proti Justiniánovi I.

K veľkým prenasledovaniam Židov v Byzantskej ríši došlo len zopárkrát. Rozsiahle prenasledovanie a nútenú konverziu zahájil cisár Hérakleios po tom, čo z východných oblastí vyhnal Peržanov. Odôvodnené boli židovskou podporou perzských okupantov, čo zrejme nebolo obvinenie úplne nepravdivé.[140] Počas perzskej okupácie Jeruzalema totiž v roku 614 zaútočili na kresťanské chrámy a obyvateľstvo.[141] Ďalšie prenasledovanie sa uskutočnilo za vlády Leva III., ktorý ich neprávom obviňoval z napomáhania moslimom. Prenasledovaní boli aj za vlády Bazila I., ktorý ich perzekúcie spojil s bojom proti kresťanským herézam a za vlády Romana I. Lekapena. Dôvody posledného prenasledovania nie sú známe, jeho následkom však početné skupiny Židov opustili Byzantskú ríšu a odišli k Chazarom, ktorých elitné kruhy vyznávali judaizmus. Cirkevné kruhy sa z teologických dôvodov na nútenú konverziu Židov nepozerali s nadšením, slobodnú konverziu naopak vítali.[139][140]

V neskoršom období boli ich významné komunity zaznamenané napr. v Konštantínopole, Solúne, v Tébach, no i na gréckych ostrovoch a v južnej Itálii. V Konštantínopole žili spočiatku najmä v bohatej štvrti Chalkoprateia, kde mali mať aj synagógu, po štvrtej križiackej výpravy žili aj v bohatej benátskej a janovskej štvrti (Pera, Galata, dnes Beyoğlu).[138]

Okrem tradičného prúdu judaizmu, ktorý v Byzancii zastupovali Romanioti v krajine existovali aj ďalšie komunity. Patrilo medzi ne hnutie samaritánov, ktorí spočiatku tiež patrili medzi religio licita. Samaritáni často povstávali proti rímskej/byzantskej nadvláde a boli kruto potláčaní (napr. za Justiniána I,). Sídlili najmä v okolí Náblusu, no kolónie mali i v Sýrii, Egypte, Solúne, či Konštantínopole.[142] Ďalším judaistickým hnutím bolo hnutie karaitov, v rámci ktorého v Byzancii pôsobili mnohí učenci ako Jakub ben Reuben, Júda Hadassi, Tobiáš ben Moše, Áron ben Jozef a ďalší.[138]

Raná (arabská) expanzia islamu zastihla Byzantskú ríšu v období vlády volených kalifov (632 – 661), ich zisky na úkor Byzancie a Perzskej ríše (ktorá v ich dôsledku zanikla) sú na mape zvýraznené oranžovou farbou.

Byzantská ríša bola jedným z prvých štátov, ktoré prišli do kontaktu s islamom. Po tom, čo začal prorok Mohamed zjednocovať arabské kmene pod vlajkou nového náboženstva, vznikol Byzancii nový, relatívne nečakaný mocenský a ideologický oponent. S moslimami krajina následne zvádzala boje až do svojho zániku v roku 1453.

Z hľadiska islamu sa Byzantská ríša spomínala už v Koráne. V arabských prameňoch vrátane Koránu ríša niesla názov Rúm (Rím). Byzancii a jej bojom s Peržanmi je dokonca venovaná tridsiata súra Koránu nazývaná ar-Rúm. V ranom období tvorili moslimskú opozíciu Byzancii najmä Arabi, neskôr najmä Turci. Moslimské snahy o pokorenie Byzancie podporovali rozličné tradované apokalyptické legendy v hadísoch spájané s dobytím Konštantínopola, jednej z hlavných bášt kresťanstva.[143] Pre Byzantíncov bol islam po celú dobu nezlúčiteľný s ich náboženským presvedčením a ideológiou. Bol vnímaný ako neortodoxný monoteistický prúd a teda - heréza.[144] V prípade, že chcel moslim konvertovať na kresťanstvo, požadovala byzantská cirkev, aby preklial Mohamedovho Boha, proroka, kalifov a niektoré konkrétne doktríny moslimskej viery. Táto anathema proti Mohamedovi a jeho učeniu bola nahradená až po dlhom presviedčaní cisára Manuela I., ktorý na byzantskom území usadil veľké množstvo moslimských Turkov.[145]

Už čoskoro po prvotnej expanzii islamu začali kresťanskí teológovia polemicky diskutovať s moslimskými teológmi. Prvé teologické strety a reflekcie sa odohrali na obsadenom arabskom území, kde bol kontakt najvýraznejší. Medzi prvé grécke osobnosti, ktoré sa témou islamu zaoberali patril Ján Damaský. Islamu vyčlenil jeden oddiel vo svojom diele O herézach. Neštudoval však priamo moslimské pramene, ale pracoval iba s informáciami, ktoré sa k nemu dostali z počutia. Na Damaského dielo nadviazal jeho žiak Theodóros Abú Kurra, ktorý bol arabského pôvodu. Charakter diel tvorených na dobytom území bol skôr opatrný a apologetický. Ostrejšiu formu vyjadrovania spravidla volili teológovia žijúci na byzantskom území, ktorí islam priamo vyvracali. Významnú diskusiu v tomto smere započal cisár Lev III., ktorý písomne komunikoval s kalifom Umarom II. List sa zachoval v arménskom preklade.

Neskôr sa diskusiám venoval cisár Michal III., ktorý v reakcii na islamské útoky na doktrínu Najsvätejšej Trojice poveril vytvorením polemiky Niketu Byzantského. Niketas priamo študoval Korán (zrejme grécky preklad) a vytvoril trojdielne knižné dielo v ktorom okrem obhajoby Trojice vyvracal postavenie Mohameda ako pečate prorokov. Na Niketu následne nadviazal Bartholomaios z Edessy. Podobný príbeh o apologéze Najsvätejšej Trojice pochádza aj z legendy Život Konštantína Filozofa, podľa ktorej Konštantín Filozof obhajoval kresťanskú vieru pred samotnými Arabmi v kalifáte. Moslimsko-kresťanské vzťahy reflektovali v 9. storočí aj ďalšie byzantské legendy ako Život 42 mučeníkov z Amoria, či Život svätého Theodora z Edessy. Po macedónskom období polemiky medzi náboženstvami ustali a nové oživenie zažili až tesne pred zánikom Byzantskej ríše. V 15. storočí polemické diela tvorili napríklad samotní cisári Ján VI. a Manuel II. (dielo Dialóg kresťanskej viery s jedným Peržanom).[146] Zásadnou otázkou v období úpadku Byzantskej ríše bolo, prečo kresťanská ríša upadá, kým krajiny nepravej viery zažívajú úspech. Odôvodnenie hľadali autori vo vyvracaní islamu a odôvodňovaní úpadku svojimi hriechmi.[145]

Samotná moslimská menšina v Byzancii je málo prebádanou témou a známe sú skôr osudy jednotlivcov, než celých skupín.[147] Menšina pôvodne nebola príliš veľká, pretože islam ako náboženstvo nepodporovalo proselytizmus v cudzích krajinách. Šíreniu islamu na byzantské územia nepriala ani prevládajúca nedôvera, či nepriateľstvo medzi oboma náboženskými svetmi a cisárska náboženská politika. Hranice moslimského sveta sa preto posúvali najmä spolu s hranicami moslimských krajín. V prípade obnovy byzantskej moci však boli mešity zatvorené a moslimské (spravidla menšinové) obyvateľstvo bolo buď vyhnané, alebo odstránené.[148]

Moslimskú populáciu v ríši tak tvorili najmä uprchlíci, väzni, azylanti a vojaci. Čiastočne iná situácia prevládala v Konštantínopole, kde bolo možné stretnúť aj slobodných moslimských obchodníkov. V 10. storočí v meste stála minimálne jedna mešita, o ktorej sa dozvedáme z diela cisára Konštantína VII. De administrando imperio. Pôvod mešity je nejasný. Jednou z najpravdepodobnejších hypotéz je, že bola postavená pre moslimských zajatcov. Po tom, čo Egypt v druhej polovici 10. storočia ovládli Egypt Fátimovcami, prevzali patronát nad mešitou. Namiesto sunnitského kalifa sa pri modlitbách spomínalo meno fátimovského šiítskeho ismá'ílíjskeho kalifa). Mešita bola striedavo otvorená a striedavo zatvorená podľa vzťahov medzi krajinami. Ďalšia dohoda bola s Fátimovcami uzavrená v roku 1027, keď bolo cisárovi Konštantínovi VIII. výmenou za znovuotvorenie mešity umožnené obnoviť Baziliku Božieho hrobu v Jeruzaleme. Mohol tiež slobodne dosádzať miestneho patriarchu. Príklon k sunnitskému islamu mešita zažila za vlády Theodory, keď o to požiadal seldžucký sultán Tugril Beg. Fátimovský kalif al-Mustansir následne vyplienil Baziliku Božieho hrobu. Nová mešita bola vystavaná za vlády cisára Izáka II. a jej protektorom bol sultán Saladin. Zničená bola počas štvrtej križiackej výpravy.[147] Ďalšia mešita bola v meste doložená v 14. – 15. storočí. V tomto období sa v Konštantínopole zväčšil aj počet moslimských obchodníkov.[147][148]

Antické polyteistické náboženstvo (z pohľadu abrahámovských náboženstiev pohanstvo) bolo v Rímskej a Byzantskej ríši hybnou silou najmä do 4. storočia. Jeho hlavnými prívržencami boli staré rímske senátorské rody (najmä na Západe), intelektuáli (napr. na Akadémii v Aténach) a vidiecka populácia. Najvýznamnejšou snahou o oživenie starého náboženstva bola vláda Juliána. Okrem neho mali prívrženci rímskeho náboženstva účasť napr. na Eugeniovom povstaní. Napriek zvyšujúcemu sa tlaku kresťanstva pohanstvo prežívalo aj v 4. a 5. storočí. Aj v tomto období pôsobilo dokonca viacero významných neskoroantických učencov ako Themistos, Symmachus, Proklos, či Zósimos.

Významnou ranou pre intelektuálne orientovaných pohanov bola vláda Justiniána I., ktorý nechal v roku 529 zatvoriť platónsku Akadémiu a vydal sériu zákonných opatrení. Hoci pohanské kulty postupne upadli, ich vplyv možno badať v niektorých oblastiach života kresťanského obyvateľstva i naďalej. Nové chrámy často vznikali na miestach starších pohanských svätýň, na tradície pohanských slávností zase nadviazali nové kresťanské sviatky. Pohanské posvätné miesta nahradili pútnické miesta a kult miestnych bôžkov kult miestnych svätých. Podobne v Byzancii prežívalo veštenie, astrológia či viera v mágiu. Určité zvyšky pohanských kultov sú v Byzancii isté do 9. storočia. V kritikách kresťanských klerikov či križiakov sa zmienky o pohanstve, resp. jeho zvykoch v Byzancii vyskytujú i neskôr.[149][150]

Ďalším náboženstvom, ktoré istý čas prežívalo v rímsko-byzantskom svete bol mitraizmus. Staré iránske synkretické náboženstvo uctievalo Boha Slnka Mitru. V Rímskej ríši bolo obľúbené najmä u vojakov, no s príchodom kresťanstva začalo upadať. O jeho revitalizáciu sa za účelom oslabenia kresťanstva pokúsil Julián, no neuspel. V 5. storočí postupne vymizlo.[151] Ďalším perzským náboženstvom, ktoré malo v antickej Rímskej a Byzantskej ríši istý vplyv bol manicheizmus, ktorý však podobne ako mitraizmus neskôr mizne. Pre jeho dualistický charakter a niektoré spoločné prvky s kresťanstvom boli v Byzancii neskôr týmto pojmom označované aj kresťanské dualistické herézy ako paulikánstvo či bogomilstvo. Ich priame prepojenie na manicheizmus však nie je spoľahlivo dokázané.[152]

• DRAHOMÍR, Suchánek; VÁCLAV, Drška. Církevní dějiny: Antika a středověk. Praha : Grada Publishing, a. s., 2013. 432 s. ISBN 978-80-247-3719-5. (po česky)
• ŠPIDLÍK, Tomáš. Spiritualita kresťanského Východu : systematická príručka. Olomouc : Refugium Velehrad-Roma, 2002. ISBN 80-86045-84-6. (po česky)
• ŠPIDLÍK, Tomáš. Spiritualita křesťanského Východu: mnišství. Olomouc : Refugium Velehrad-Roma, 2004. ISBN 978-80-86715-16-2. (po česky)
• Rané křesťanství : počátky a vývoj církve do roku 600. Ed. Ian Hazlett; preklad Petr Kitzler. 1. vyd. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury, 2009. 315 s. ISBN 978-80-7325-159-8.
• AVENARIUS, Alexander. Byzantský ikonoklazmus 726-843: storočie zápasu o ikonu. Bratislava : Veda, 1998. 148 s. ISBN 80-224-0582-5.
• DVORNÍK, František. Fotiovo schizma: historie a legenda. Preklad Tereza Heiderová. Olomouc : Refugium Velehrad-Roma, 2008. 575 s. ISBN 978-80-86715-94-0. (po česky)
• DVORNÍK, František. Byzantské misie u Slovanů. Preklad Vladimír Vavřínek. Praha : Vyšehrad, 1970. 394 s. (Historica.) (z pôvodného Byzantine Missions Among the Slavs). (po česky)
• RUNCIMAN, Steven. Zajetí velké církve : dějiny konstantinopolského patriarchátu od pádu Cařihradu do roku 1821. Preklad Jakub Lev Houdek. 1. vyd. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2010. 392 s. (Pro Oriente; zv. 11.) ISBN 978-80-87378-43-4. ukážka
• PRUŽINSKÝ, Štefan. Byzantská teológia: História. diel 1. Prešov : Pravoslávna bohoslovecká fakulta Prešovskej Univerzity v Prešove, 1998. 249 s. ISBN 80-88885-57-4.
• VAVŘÍNEK, Vladimír. Cyril a Metoděj: mezi Konstantinopolí a Římem. Praha : Vyšehrad, 2013. 375 s. ISBN 978-80-7429-344-3, 8074293440. (po česky)
• IVANOV, Sergej Arkaďjevič. Byzantské misie aneb Je možné udělat z „barbara“ křesťana?. Preklad Michal Téra. 1. vyd. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2012. (Pro Oriente: dědictví křesťanského Východu; zv. 16.) (z orginálu Vizantijskoje missionerstvo). ISBN 978-80-87378-45-8. (po česky)
• The Oxford Handbook of Byzantine Studies. Ed. Elizabeth Jeffreys, John Haldon, Robin Cormack. 1. vyd. Oxford : Oxford University Press, 2008. (Vývoj byzantskej liturgie a jej rítu - obradu). ISBN 978-0-19-925246-6. S. 599 – 608. (po anglicky)

• JEWISH LITERATURE In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1039 – 1040. (po anglicky)
• Jews in Byzantium: Dialectics of Minority and Majority Cultures. Ed. Robert Bonfil, Oded Irshai, Guy G. Stroumsa a Rina Talgam. Zväzok 14. Leiden, Boston : BRILL, 2012. (Jerusalem Studies in Religion and Culture.) ISBN 978-90-04-21644-0. (po anglicky)
• SHARF, Andrew. Jews and other minorities in Byzantium. Jeruzalem : Ahva Cooperative Press, 1995. ISBN 965-226-167-X. (po anglicky)
• TOLAN, John Victor; LANGE, Nicholas Robert Michael De; FOSCHIA, Laurence. Jews in Early Christian Law: Byzantium and the Latin West, 6th-11th Centuries. Turnhout : Brepols, 2014. ISBN 978-2-503-55052-7. (po anglicky)