Enrico Dandolo

Enrico Dandolo sa narodil okolo/po roku 1107[1] do vplyvnej benátskej patricijskej rodiny Dandolovcov. Jeho otec Vitale bol právnikom a držal významné verejné funkcie, jeho strýko Enrico Dandolo bol v rokoch 1134 – 1188 patriarchom v talianskom Grade.[3] Pred tým ako sa stal dóžom plnil Enrico viaceré úlohy pre benátsku vládu. V roku 1171 sprevádzal dóžu Vitala II. Michiela na expedícii do Konštantínopola, a druhýkrát sa z dôvodu obrany benátskych záujmov do Konštantínopola dostal o dva roky neskôr. Podľa legendy bol pri tejto príležitosti cisárom Andronikom I. oslepený, no táto skutočnosť nebola potvrdená.[1] Naopak, križiacky kronikár Geoffroi de Villehardouin, ktorý Dandola osobne poznal, deklaroval, že Dandolo oslepol pre zranenie hlavy. Po misiách v Byzantskej ríši bol Dandolo v roku 1174 vyslaný ako ambasádor do Sicílskeho kráľovstva a následne do Ferrary (1191).[2]

Enrico Dandolo na novej benátskej minci grosso. Vedľa neho je patrón Benátok - apoštol Marek

Po tom, čo v roku 1192 benátsky dóža Orio Mastropiero vstúpil do kláštora, bol v apríli 1192[1]/1. júna 1192[2] Enrico ako 85 ročný zvolený za benátskeho dóžu. Po nástupe sa začal venovať benátskemu právu a vo svojom sľube (promissione ducale) deklaroval práva a povinnosti benátskeho dóžu (konštitučné limity moci dóžu). Revidoval trestný zákonník a vydal prvú benátsku zbierku súkromného práva, čím položil základy benátskeho právneho poriadku. Zaviedol taktiež novú striebornú menu grosso (aj matapan) a začal rozvíjať novú benátsku obchodnú politiku na Východe. V zahraničnej politike uzavrel viacero dohôd a viedol úspešnú vojnu s konkurujúcou Pisankou republikou (1199).[2]

Najvýznamnejším Dandolovým činom bola jeho účasť na IV. križiackej výprave. Do výpravy sa Benátky zapojili na hneď na začiatku, keď križiakom výmenou za peniaze poskytli prepravu svojimi loďami. Francúzski baróni však neboli schopní svoj dlh splatiť, a za poskytnutie odkladu splátok, ako i za poskytnutie prostriedkov pomohli Benátkam dobyť uhorský prístav Zadar (1202). Následne na stretnutí v Zadare križiaci súhlasili s návrhom Filipa Švábskeho a Dandola zmeniť cieľ križiackej výpravy na byzantský Konštantínopol, kde mala výprava na trón dosadiť Alexia IV. Odtiaľ mala výprava pokračovať do Svätej zeme. Dôvodom benátsko-byzantského nepriateľstva bol obchod. Hoci byzantský cisár Alexios III. v roku 1198 obnovil benátske privilégia, ich práva boli byzantskými úradníkmi porušované. Križiaci Alexia IV. na byzantský trón dosadili. Následne Enrico zohral významnú úlohu pri rokovaniach Alexia IV. s Alexiom V., ako i pri dobytí Konštantínopola a delení koristi.[2][1][4]

Náhrobok Enrica Dandola v Hagii Sofii

Po páde Konštantínopola Benátky počas delenia koristi získali na základe dohody Partitio Romaniae byzantské ostrovy v Egejskom a Iónskom mori (celkovo 3/8 Byzantskej ríše). Značné bolo aj bohatstvo, ktoré Benátky získali plienením Konštantínopola. V roku 1205 takmer storočný Dandolo v Konštantínopole zomrel a bol pochovaný v Chráme Hagia Sofia. V budove možno dodnes vidieť moderný náhrobok, no Dandolo pod ním nespočíva. Jeho kosti pozostatky boli odstránené po znovudobytí Konštantínopola Byzanciou[5] a skutočná hrobka bola zničená, možno po konverzii chrámu na mešitu v roku 1453.[2]

• MADDEN, Thomas F.. Enrico Dandolo and the Rise of Venice. Baltimore, Maryland : The Johns Hopkins University Press, 2007. 298 s. ISBN 0-8018-7317-7, 0-8018-8539-6. (po anglicky)