Arsenios Autóreianos

Arsenios Autóreianos (iný prepis: Arsenios Autoreianos, starogr. Ἀρσένιος Ἀυτωρειανός, lat. Arsenius Autoreianus, rodným menom Georgios, mníšskym menom Gennadios; * asi 1200, Konštantínopol – † 30. september 1273, Prokonnesos) bol konštantínopolský ekumenický patriarcha v rokoch 1254 – 1260 a 1261 – 1265. Patril k zásadným odporcom cirkevnej únie so Západom. V dôsledku dlhých sporov s cisárom ho cisár Michal VIII. zbavil úradu a poslal do vyhnanstva. Jeho prívrženci arseniti následne v krajine vyvolali ľudové hnutie a rozkol (či arseniánsku schizmu), pretože odmietli uznať ďalších patriarchov.[1][2][3][4][5][6]

Arsenios Autóreianos
konštantínopolský ekumenický patriarcha
Štát pôsobeniaNicejské cisárstvo, Byzantská ríša
Funkcie a tituly
konštantínopolský ekumenický patriarcha (prvýkrát)
1254 – 1260
Manuel II. Nikéforos II.
konštantínopolský ekumenický patriarcha (druhýkrát)
1261 – 1265
Nikéforos II. Germanos III.
Biografické údaje
Varianty menastarogr. Ἀρσένιος Ἀυτωρειανός
Narodenieasi 1200
Konštantínopol
Úmrtie1273
Prokonnesos
Pochovaný1284
Hagia Sofia
Svätenia
CirkevPravoslávna cirkev
Biskup
Menovanie1254
Theodoros II.
 Portál Byzantskej ríše
 Biografický portál

Životopis

Arsenios, rodným menom Georgios sa narodil okolo roku 1200 v Konštantínopole do rodiny Autóreianovcov. Jeho otec sa volal Theodor alebo Alexios, jeho matka bola Irena Kamatéra. Svoju kariéru započal ako mních v kláštore Oxeia na Princových ostrovoch. Pri vstupe do kláštora prijal meno Gennadios a neskôr meno Arsenios. Následne pôsobil vo viacerých kláštoroch v Malej Ázii, pričom sa stal aj igumenom. V roku 1254 ho nicejský cisár Theodoros II. menoval patriarchom (vtedy ešte v exile). Po smrti Theodora II. sa stal spolu s Georgiom Muzalonom regentom maloletého Jána IV. Michal VIII. Palaiologos však Muzalona zabil a sám sa ujal moci. Aby svoju moc legitimoval, nechal sa Arseniom nikedy v rokoch 1258/1259 korunovať za Jánovho spolucisára. Palaiologos sa však vládol samostatne a Arsenios na znak protestu a vernosti Laskarovcom odmietol plniť úlohu patriarchu. K opätovnému plneniu úloh sa vrátil až po tom, čo Michal VIII. znovu získal Konštantínopol (1261). V konštantínopolskom chráme Hagia Sofia opätovne korunoval Michala VIII. za cisára.

Už v roku 1261 však Michal nechal oslepiť a odstrániť cisára Jána IV. Laskarisa, a Arsenios ho následne exkomunikoval. Konflikty medzi patriarchom a cisárom naďalej narastali. Michal VIII. sa snažil byzantskú cirkev z obáv pred Západom spojiť s Rímom, kým Arsenios patril k rozhodným odporcom cirkevnej únie. Situácia vyvrcholila v roku 1265, keď cisár zvolal synodu, ktorá patriarchu zosadila a poslala do vyhnanstva. Následne cisár za patriarchu zvolil Jozefa I. Toho však Arseniovi prívrženci odmietli uznať a vytvorili ľudové hnutie namierené proti cirkevnej únii i Palaiologovcom. Nešlo tak len o čisto cirkevné, ale i politické hnutie. Silnú podporu malo medzi mníchmi a obyvateľstvom západnej Anatólie. Arsenios vyhnaný do Prokonnesu vo vyhnanstve v roku 1273 zomrel, no rozkol pokračoval. Cisár Andronikos II. nechal jeho pozostatky v roku 1284 preniesť do Konštantínopola, kde boli pochované v Hagii Sofii. Arseniti celkovo zosnovali niekoľko konšpirácii proti Palaiologovcom, no boli neúspešní. Cirkevný rozkol (či schizmu) sa podarilo definitívne vyriešiť až za patriarchátu Nifóna I. v roku 1310 slávnostným vyhlásením zmierenia v chráme Hagia Sofia.[2][3][4][5][6]

Referencie
  1. Arsenios In: Encyclopaedia Beliana [online]. Slovenská akadémia vied, [cit. 2020-08-08]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3. Chybné ISBN.
  2. Arsenios Autoreianos In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 48.
  3. Arsenité In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 48.
  4. ARSENIOS AUTOREIANOS In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 187. (po anglicky)
  5. ARSENITES In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 188. (po anglicky)
  6. Arsenius Autorianos In: Catholic Encyclopedia [online]. www.newadvent.org, [cit. 2020-08-08]. Dostupné online.

Externé odkazy
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.