Staroveký Rím

V tomto období územia Etrúrie, Latia a Kampánie prešli komplexnými hospodárskymi, politickými, kultúrnymi a spoločenskými zmenami, ktoré vyústili do vzniku prvých mestských štátov. Mestské štáty sa na Apeninskom polostrove, Sicílii, Grécku a západnom a juhozápadnom pobreží Malej Ázie stali na niekoľko storočí dominantnou politickou, obchodnou i vojenskou silou.[6]

Jednotlivé mestské štáty sa od seba vo viacerých aspektoch odlišovali, no mali podobnú štruktúru: centrum tvorilo sídlisko, kde žila elita, plochy pre potreby obce a pohrebiská; v okolí boli menšie osady, farmy, svätyne, poľnohospodárska pôda a pasienky. Spočiatku mal takýto mestský štát približne 1000 obyvateľov a územie o rozlohe 100 km², na konci 6. storočia pred Kr. však už niektoré aglomerácie mali niekoľko desiatok tisíc obyvateľov s podstatne väčšou rozlohou ovládaného územia.[6]
Spočiatku mestám vládli aristokratické rodiny, v 7. a 6. storočí pred Kr. sa v tejto oblasti objavujú prví králi. Na začiatku 5. storočia pred Kr. sa objavujú oficiálne úrady s volenými predstaviteľmi, ktorí riadili určité aspekty fungovania mesta.
Obdobie vzniku a formovania miest v strednom Taliansku sa rozdeľuje na 2 fázy:[6]

• orientalizujúca (725 – 580 pred Kr.; v hrobkách sa našli predmety pochádzajúce z „Orientu“, znalosť písma, dominuje monumentálna architektúra)
• archaická (580 – 480 pred Kr.; rozvoj verejných mestských inštitúcií, nárast vzájomných konfliktov mestských štátov)

Vývoj jednotlivých mestských štátov je zmapovaný iba útržkovito, z dostupných archeologických nálezov. Najviac informácií je k dispozícii predovšetkým z dejín Ríma.
Z tohto obdobia pochádzajú i prvé písomné zdroje; dominuje predovšetkým grécke písmo a jazyk, najstaršie etruské nápisy sa datujú na začiatok 7. storočia pred Kr. Rané texty v latinčine sú vzácne a to až do 5. storočia pred Kr. Zdroje sú všeobecne fragmentované, málo informatívne a ťažko zrozumiteľné; nie sú dôkazy o využití písma pre úradné záznamy.[7]
Prvé ucelenejšie písomné zdroje sú až z 5. storočia pred Kr., kedy v starovekom Grécku začalo zapisovanie dejín. Niektoré grécke mestá na Apeninskom polostrove a ich vládcov okrajovo spomína vo svojom diele Hérodotos. Thukididés popísal založenie gréckych kolónií na Sicílii, ktoré tam vznikli 200 – 300 rokov pred jeho zápiskami. Neskôr o udalostiach z tejto ranej doby písali i autori žijúci na prelome letopočtu (Diodóros Sicílsky, Plútarchos), ktorí čerpali z historických spisov, ktoré sa do súčasnej doby nezachovali. Z etruských prameňov sa zachovali iba drobné zlomky, pričom grécki autori opisujú Etruskov (s ktorými súperili o vplyv a územie) ako krutých, nepriateľských a nespoľahlivých.[8]

Rozširovanie pôvodne malých osád do väčších sídlisk až miest so sebou prinášal i vznik elít. Najviac informácií o existencii a charaktere týchto privilegovaných rodín sa získalo archeologickým prieskumom pohrebísk. V 8. storočí pred Kr. sú už hroby s bohatou pohrebnou výbavou relatívne bežným nálezom a na jeho konci sa objavujú tzv. kniežacie hroby. Boli budované tak, aby mohli prijať viacero tiel; účelom bolo zrejme spoločné pohrebisko rodiny. Často boli stavané popri hlavnej ceste vedúcej do sídliska a dávali tak na obdiv bohatstvo a postavenie príslušného rodu. Okrem samotného tela hrobky bohatých a významných obsahovali veľké množstvo kovových predmetov a keramiky, osobné šperky, zbrane, dokonca i bojové vozy.[9]
Jednou z najznámejších a najnákladnejších etruských hrobiek z tohto obdobia je tzv. Hrobka Regolini-Galassi s 36 m dlhou chodbou a pohrebnými komorami, ktoré sú prekryté veľkou mohylou (tumulus).[10] Z civilných stavieb je ukážkou diferenciácie mestskej architektúry z tohto obdobia tzv. palác v Murlo.
Etruskovia postavili kamenné stavby, odvodňovacie systémy pre pobrežné močiare, kanály a veľké hrobky. Svoje písmo prevzali od Grékov. Boli obchodníci a stavali veľké hrobky. V mestách Etruskov sa nachádzali stavby gréckeho slohu.

Elity svoj vplyv udržiavali predovšetkým schopnosťou chrániť svojich stúpencov a podporovateľov a odmeňovať ich za vykonané služby. Jedným z najdôležitejších spôsobov, ako si k sebe pripútať pracovnú silu, boli pôžičky a dlhy. Tie boli nastavené často tak, aby sa nedali splatiť a pripútali tak ešte viac dlžníka k svojmu patrónovi. V mestách sa tak postupne vytváral systém rodín alebo klanov, kde každý človek patril k nejakej takejto skupine a bol zaradený do jej vnútornej hierarchie.[11]
Obchod nebol v oblasti Apeninského polostrova priamo spojený s vládnucimi elitami. Obchodníci boli mobilní a poskytovali svoje služby bohatším, ktorí k obchodu a obchodníkom navonok vykazovali dešpekt. Chápali však jeho význam a preto ho podporovali nepriamo ochranou obchodných ciest a poskytovaním miest, kde mohli obchodníci svoje produkty predávať, prípadne i vyrábať. Talianski aristokrati neboli obchodníci.[11]

Ako sa v mestách postupne hromadilo bohatstvo a rozširoval sa ich vplyv, zvýšili sa investície do obranných opatrení a zároveň stúpal počet vzájomných konfliktov. Opevnenie spočiatku tvorila široká a hlboká priekopa (fossa), ktorá čiastočne obkolesovala mesto postavené obvykle na vyvýšenom mieste. Hlina z výkopu sa použila na vytvorenie obranného valu (agger). Na začiatku 6. storočia pred Kr. sa začali objavovať i zložitejšie typy opevnení, ako napr. hradba z nepálených tehál etruského mesta Rusellae, či hradby z kamenných blokov v etruskom meste Caere. Ani tieto však spočiatku neobklopovali celé mesto, iba jeho najzraniteľnejšiu časť.[12]
Dochádzalo tiež k zmene a vývoju vzájomných ozbrojených konfliktov: od rýchlych koristníckych nájazdov, kde bojovníci patrili skôr k niektorému bohatšiemu rodu, než k mestu, až k formálnym a vojenským konfliktom väčších organizovaných armád. Tak došlo postupným vývojom k diferenciácii jednotlivých typov vojakov, spôsobu vedenia boja a výzbroje, na čo reagovali mestá zvyšovaním svojich obranných opatrení. Starovekí Gréci sa sústredili na pechotu (hopliti a boj vo falange), čo vo väčšej či menšej miere prevzali i ostatné mestské štáty na Apeninskom polostrove.[13]

Pred príchodom Keltov (pozri ďalej), t. j. okolo roku 400 pred Kr., bolo osídlenie polostrova takéto: V Pádskej nížine a na severozápade polostrova až dolu po Rím a v okolí gréckeho Neapolu žili Etruskovia. Vedľa nich, vo vnútrozemí polostrova (a na juhu aj vo vnútri juhozápadného výbežku polostrova) žili Italikovia. Tieto dve etniká sa stretali v oblasti medzi Rímom a Neapolom. Gréci obsadili celé juhozápadné pobrežie polostrova (špicu „čižmy“) až hore po Neapol a Kumy, ako aj Sicíliu. Ilýri žili na východnom pobreží polostrova. Kartáginci zas na pobrežiach Korziky, Sardínie a na západnom pobreží Sicílie. Praobyvatelia ostali najmä vo vnútrozemí Korziky, Sardínie a Sicílie (Korzovia, Sardovia, Elymovia + Sikulovia) a v dnešnom severozápadnom Taliansku (Ligúri). Venédi žili v severovýchodnej Itálii.

Principát je charakteristický tým, že boli formálne ponechané republikánske inštitúcie, ktoré však obmedzovala moc cisára – princepsa (po latinsky prvý občan).

Octavianus Augustus, zakladateľ juliovsko-klaudiovskej dynastie, vládol do roku 14 po Kr. Bol absolútnym vládcom, okrem iného mu bola zverená moc nad všetkým, t. j. impériom (súhrn správnej, súdnej a vojenskej moci). Jeho vláda bola zlatým obdobím rímskej literatúry a došlo k rozvoju kultúry a architektúry. Posunul hranice až k Dunaju, vďaka generálom Tiberiovi, Germanicovi a Drusovi. Tiberius založil blízko Bratislavy v dnešnom Rakúsku mesto Carnuntum, neskôr najväčšie mesto na Dunajskej hranici. Začal budovať opevnenú rímsku hranicu limes Romanus. Za jeho vlády, najneskôr roku 6 po Kr., sa Rimania prvýkrát dostali na naše územie. Kríza nastala v roku 9, keď boli 3 légie pod velením Quintília Varra zničené Germánmi, pod vedením kráľa Cheruskov Arminia v Teutuburskom lese. Ale tieto légie boli čoskoro doplnené novými. Arminius bol v nasledujúcich rokoch porazený.

Socha Augusta

Pokračovateľmi juliovsko-klaudiovskej dynastie boli Tiberius (14 – 37), Caligula, známy krutý tyran, oddávajúci sa hýreniu (37 – 41) a Claudius (41 – 54), ktorý okrem iného dobyl južnú Britániu pod velením gen. Suetonia Paulina. Nasledoval Nero (54 – 68), ktorý so svojou matkou stál za smrťou Claudia. Podľa Tacita ho otrávili hubami, aby už nič nestálo v ceste Nerovi. Za jeho vlády boli zo založenia veľkého požiaru v Ríme roku 64 obvinení kresťania a začali sa ich prvé prenasledovania. Nero bol krutý tyran, ktorý okrem iného zavraždil svoju matku Agrippinu, svojho učiteľa Senecu dohnal k samovražde, zabil tiež prvú manželku a druhú manželku-známu krásavicu Poppaeu Sabinu, ktorú ako tehotnú dokopal na smrť. Nero proskriboval mnoho ďalších ľudí. Nakoniec bol praetoriánmi donútený k samovražde.

Claudius

V rokoch 68 – 69 vládli tzv. vojenskí cisári (Galba, Otho, Vitellius), pričom každý z nich sa dostal k moci po zavraždení druhého. V rokoch 69 – 96 s k moci dostala tzv. flaviovská dynastia. Jej zakladateľom bol Flavius Vespasianus (69 – 79), ktorého ako vojvodcu na výprave proti vzbúrenej Palestíne (Židom) vyhlásili jeho vojaci za cisára a s polovicou vojska tiahol do Ríma. Vespasianus so svojimi generálmi obsadil Aquileu a pri Cremone Vitelliove vojská porazil. Vitellia potom zradil generál Caecina. V Ríme sa spory medzi cisármi vyhrotili až natoľko, že príslušníci oboch strán po boji podpálili chrám na Kapitole. Následne na to obsadili Rím vespasianovci, Vitellius bol zavraždený. Vespasianus v r. 80 postavil nový Kapitol a Koloseum v Ríme. Za vlády jeho syna Tita (79 – 81) vybuchol Vezuv a boli zničené Pompeje. Posledným Flaviovcom bol despotický Domitianus (81 – 96). Všeobecne sa vláda Vespasiana a Tita považuje za zlaté obdobie, no Domitianus bol krutý, podobne ako Nero.

V roku 96 nastúpil na trón Nerva (96 – 98), starý senátor, ktorý bol zvolený senátom, aby urovnal pomery. Adoptoval človeka, ktorého pokladal za vhodného nástupcu – Trajána. Podobne potom postupoval Traján a jeho nasledovníci. Obdobie 98 – 180 preto nazývame obdobím štyroch adoptovaných cisárov. Bola to zlatá doba rímskej ríše, ale aj začiatok nájazdov barbarov. Traján (98 – 117) bol prvý neitalský cisár. Pochádzal z Hispánie, konkrétne z mesta Italica, ako potomok kolonistov z Itálie. Za neho ríša dosiahla najväčší rozsah (pripojenie Dácie, Mezopotámie (115) a pod.) a došlo k všestrannému rozvoju. Snáď najslávnejšia je jeho vojna s Dákmi. Domitianus sa totiž zaviazal platiť Dákom ročný tribút, čo Traján neakceptoval a v dvoch vojnách porazil ich kráľa Decebala a dobyl hlavné mesto - Sarmisegetuza, ktoré sa odvtedy nazývala Ulpia Traiana Sarmisegetuza. Za Hadriána (117 – 138) už bolo treba prejsť k obranným vojnám, cisár sa vzdal Arménska a bola potlačená vzbura Židov pod vedením vzbúrenca Šimeona Bar Kochbu, ktorý Judeu držal 3 roky (132 – 135). Hadrián precestoval mnoho častí ríše a podľa vzoru najkrajších pamiatok si postavil svoju vilu v Tivoli. Za vlády Antonina Pia (138 – 161) zavládol mier a spravodlivosť. Antoninus je vnímaný ako najlepší cisár vôbec. Mal dokonca väčší rešpekt u nepriateľov ako Traján či Hadrián. Parthského kráľa zastavil v plienení iba listom a svojou autoritou. Voči kresťanom vystupoval mierne, zniesol kritiku a za jeho vlády nebol nikto nespravodlivo odsúdený. Potom nastúpili na trón spoločne cisári Marcus Aurelius (161 – 180), tzv. „filozof na tróne“ a Lucius Verus (161 – 175). Zatiaľ čo Marcus bol skromný filozof, Lucius sa rád oddával hýreniu. Vraj počas jednej oslavy minul 6 000 000 sesterciov. Tieto činy zarmucovali Marca. Cisári bojovali s Parthmi, kde osobne išiel Lucius, ale namiesto boja iba oslavoval v Antiochii. Rimania nakoniec vyhrali. Potom nasledovala vojna s Markomanmi a Kvádmi, počas ktorej Lucius zomrel na mŕtvicu. Marcus potom pokračoval bojovať aj na území Slovenska. Na vojenskej výprave prenikli jeho vojská až k Trenčínu, kde prezimovali v zime 179 – 180. Pamiatkou na ich pobyt je nápis na trenčianskej hradnej skale. Nové provincie založiť nestihol, na mor zomrel vo Vindobone (Viedeň).

Dvestoročnú éru úpadku ríše (roky 180 – 395) začal cisár Commodus (180 – 193), rozmaznaný syn Marca Aurelia, ktorý sa venoval viac hýreniu ako vládnutiu. Vystupoval ako gladiátor, zločinmi a oslavami prekonal i Nera, dal zavraždiť vlastnú sestru Lucillu. Nakoniec ho zabil jeden z jeho sluhov. V rokoch 193 nasledovala vláda tzv. severovskej dynastie, z ktorých prvý bol Septimius Severus (193 – 211). Severus porazil uzurpátorov Pescenia Nigra, Didia Iuliana a nakoniec po krátkej spoluvláde Clodia Albina. Bojoval s Germánmi, Britmi a Parthmi, ktorých úspešne porazil. Zomrel v Británii v Eburacu (York).

V treťom storočí vyvrcholila kríza principátu. Vládla tzv. vojenská anarchia, ktorá začala smrťou Alexandra Severa. Príčinami chaosu bol nedostatok otrokov (lebo vojny už neboli výbojné), šírenie kresťanstva, inflácia, vzbury ľudí proti vlastnej armáde, lebo im brala potraviny. Tlak barbarov sa zo všetkých strán stupňoval a Rimania ich už viac zadržiavať nemohli. Vznikol kolonát. Kolonát bol drobný nájom veľkostatkárskej pôdy kolónom – chudobným roľníkom, bezzemkom a otrokom. Od tretieho storočia museli kolóni nájomné platiť namiesto v peniazoch v naturáliách a začali utekať z prenajatých pozemkov a stávali sa lupičmi. Na druhej strane vznikali domény – veľkostatky s vlastnou remeselnou výrobou, na ktorých pracovali kolóni. Domény boli nezávislé od mestských remeselníkov a niekedy aj celého štátu. Veľkostatkári dokonca často mali i vlastnú armádu. Kmene Gótov opustili svoje sídla pred strachom z Hunov a nebezpečne dotierali na ríšu. Vyplienili i bohaté grécke mestá v Anatólii. Nakoniec ich však cisár Claudius II., zvaný Gothicus (gótsky) porazil. V tomto storočí sa do légií dostávalo barbarské obyvateľstvo, čo zapríčinil edikt cisára Caracallu z r. 212, ktorý zrovnoprávnil všetkých slobodných obyvateľov v ríši. Nepokoje sa vyostrili, keď Peržania zajali a neskôr zabili v zajatí cisára Valeriána. Východ uzurpovala Palmýrska uzurpátorka, Grékyňa Zénóvia. Gáliu, Britániu a Hispániu ovládol vzdorocisár Postumus. Vyzeralo to, že sa večná ríša rozpadne. Ale pomery urovnal cisár Aureliánus, ktorý porazil Zénóviu aj tzv. Galské cisárstvo. Znovu teda zjednotil ríšu. Stratená ostala iba časť Germánie a Dácia. Okolo Ríma postavil hradby, čo bol znak defenzívy.

Za tejto situácie cisár Dioklecián (284 – 305) úplne vylúčil moc senátu a stal sa tak úplne neobmedzeným vládcom (lat. dominus – odtiaľ pojem dominát). Jeho opatrenia, ktoré však mali len dočasnú účinnosť, boli devalvácia meny (znížením váhy mince), určenie maximálnej ceny výrobkov a najmä administratívne rozdelenie ríše na západnú a východnú. Podľa vzoru perzských kráľov sa obliekal do orientálnych šiat, nosil perleťový diadém a vystupoval ako deus (boh). V každej časti vládol jeden „augustus“ (on sám na východe) a každý augustus mal „cézara“ (spoluvládcu a nástupcu). Toto sa nazýva aj „vláda štyroch“ (tetrarchia). Západ teda riadil augustus Maximianus a cézar Constantinus Chlorus, východ augustus Diocletianus a cézar Galerius. Rím prestal byť sídelným mestom. Ostal však hlavným mestom. Dioklecián vládol v Nikomédii, Maximianus v Auguste Treverorum. Dioklecián viedol najväčšie prenasledovanie kresťanov. V staršej historiografii sa obdobie po Diokleciánových reformách označuje ako dominát. Podľa nových výskumov však zmeny neboli až také radikálne, preto sa uprednostňuje pojem „neskorá antika“. Ale cisársky dvor ostal definitívne orientálnym. Roku 305 sa Dioklecián vzdal vlády a žil ďalej v Splite, kde si postavil palác kolosálnych rozmerov. Na tomto paláci vznikol stredoveký Split.

Po Diokleciánovom odchode došlo k bojom o trón, z ktorých víťazne vyšiel Konštantín Veľký (306/324 – 337). Tento znovu zjednotil ríšu pod jedným cisárom a roku 313 (ešte počas bojov o trón) tzv. Milánskym ediktom povolil kresťanstvo, ktoré sa potom neskôr, v roku 380, stalo štátnym náboženstvom. Novým hlavným mestom sa stal Konštantínopol (dnes:Istanbul).

Po Konštantínovej smrti sa ríša rozdelila medzi jeho troch synov (Východ; Afrika a Itália a Ilýria; Západ). Po konfliktoch sa napokon jeden z nich, Konstantius II., stal pánom celej ríše (350 – 361). Po ňom nasledoval Julianus Apostata (361 – 363), ktorý začal vojnu s Peržanmi a usiloval o návrat k tradičnému náboženstvu, ktoré upadalo. Peržanov dokázal poraziť, no jeho nástupca Jovianus (363 – 364) vojnu s Peržanmi ukončil, a aby sa mohol sústrediť na boj na západe, odstúpil Peržanom časť Mezopotámie, Arménsko a iné územia a ukončil uctievanie starého náboženstva. Po jeho smrti bol povolaný na trón Valentinianus (364 – 375), ktorý si hneď zvolil za spoluvládcu brata Valensa (364 – 378) vládnuceho a bojujúceho na východe. Valentianus bojoval s Germánmi a v Británii. Roku 375 na výprave proti Kvádom, ktorá sa skončila podpísaním mieru, pod jeho vedením Rimania posledný raz vstúpili na územie Slovenska. 17. novembra 375 na tejto výprave cisár zomrel pri Komárne. Zomrel práve vo chvíli, keď na východe vpadli do Európy Huni a začali tlačiť na germánske kmene, čím vyvolali Sťahovanie národov a úplne zmenili chod celých ľudských dejín.

Nástupcom Valentiniána na západe sa stal Gratianus (375 – 383, už od roku 367 Valentiniánov spoluvládca), ktorému sa podarilo stabilizovať hranicu na Rýne (až do roku 406) a ktorého vojsko donútilo prijať za spolucisára na západe Valentiniána II. (375 – 392). Cisár Valens na východe zatiaľ bojoval s Peržanmi a Gótmi a neprozreteľne roku 376 Vizigótom dovolil usadiť sa na území ríše. Rimania ich však vydierali prehnanými cenami a Vizigóti sa vzbúrili. Roku 378 zomrel v pri Adrianopole v boji s Vizigótmi. V tejto bitke padla elita rímskej armády, ktorá sa už nikdy nespamätala. Vizigóti sa nato rozptýlili po celom Balkánskom polostrove. Ostrogóti sa zas usadili v Panónii (dnešné západné Maďarsko). Gratianus menoval novým spoluvládcom na východe cisára Theodosia (379 – 395). Tento Gótov porazil a ich začal hromadne usadzovať ako spojencov Ríma v hraničných oblastiach ríše, čo postupne viedlo ku germanizácii rímskeho vojska i vedúcich osobností ríše. Roku 380 povýšil kresťanstvo z Ríma za povinné náboženstvo všetkých občanov a prvýkrát zákonom definoval pojem katolícky. V roku 392 vydal edikt, v ktorom zakázal akékoľvek prejavy pohanstva. Nasledovalo krvavé prenasledovanie iných vyznaní a náboženská občianska vojna na východe. „Pohanské“ grécke Olympijské hry sa naposledy konali roku 393, delfská veštiareň bola zničená. Theodosius sa po vzburách na západe – a z toho vyplývajúcej smrti Gratiána (383) a Valentiniána II. (392) a krátkej vláde Eugenia (392 – 394) na západe – na päť mesiacov stal jediným vládcom celej Rímskej ríše (394 – 395).

Theodosius krátko pred smrťou v januári roku 395 definitívne rozdelil ríšu medzi svojich synov. Aj keď oficiálne došlo len k administratívnemu rozdeleniu, tak ako to urobil už Dioklecián, a ešte dlho ostali mnohé spoločné prvky medzi oboma územiami (napríklad spoločný vrchný veliteľ rímskeho vojska; právny pojem rímska ríša existoval naďalej; roku 438 vyšiel spoločný zákonník -Codex Theodosianus), v skutočnosti sa obe časti začali vyvíjať odlišne. Preto od roku 395 hovoríme o Západorímskej ríši a Východorímskej ríši, nazývanej tiež Byzantská ríša.