Aragónske kráľovstvo

Závislosť na Leóne postupne slabla a kastílsky gróf Sancho poistil moc svojho rodu tiež výhodnými sobášmi svojich dcér; Munu Elviru vydal za Sancha Navarrského a Urraku za Bermuda III. Leónskeho. Keď syn Sancha I. Navarrského, Garcia II. Sanchez bol po krátkej vláde roku 1029 zavraždený, jeho otec kráľ navarrský Sancho sa zmocnil Kastílie v mene svojej manželky a udelil ju pred svojou smrťou (1035) svojmu synovi Ferdinandovi I. ako kráľovstvo. Tým bola odstránená závislosť Kastílie na Leóne. Ferdinand potom v roku 1037, keď leónsky kráľ Bermudo III. padol v bitke proti Ferdinandovi I. a nezanechal po sebe dediča, ovládol Ferdinand I. aj Leónske kráľovstvo.

Aragónsky gróf García Galíndez rozšíril svoju moc na ďalšie východopyrenejské údolia a osamostatnil sa od Franskej ríše. V roku 922, ale vďaka sobášu dedičky Aragónu s kráľom Navarry pripadlo aragónske grófstvo navarrskému kráľovi. Kráľ Sancho III. Navarrský (ktorý bol tiež gróf aragónsky a kastílsky) ďalej rozšíril územie Navarrského (Pamplonského) kráľovstva a tak ho pred svojou smrťou rozdelil takto medzi svojich synov:

• Najstarší Garcia získal Navarrské kráľovstvo.
• Druhorodený Ferdinand získal Kastíliu
• Nelegitímny, ale najstarší Ramiro získal Aragón.

Gróf Ramiro I. upevnil vojenský feudálny systém Aragónu a už v roku 1035 sa sám vyhlásil Aragónským kráľom. Jeho syn Sancho I., ktorý vládol Aragónu v rokoch 1063 – 1094 sa stal v roku 1076 tiež kráľom Navarry. Od roku 1076 tak bol Aragon v únii s Navarrou. Jeho syn Peter I. a vnuk Alfons I. ďalej rozširovali moc a územia oboch kráľovstiev. Alfons I. odrazil útoky Almorávidov a obsadil v rokoch 1118 – 1119 väčšiu časť povodia rieky Ebro so Zaragozou (z ktorej urobil nové hlavné mesto Aragónu). Po jeho smrti v roku 1134, keďže bol bezdetný bola rozdelená únia Navarry a Aragónu, navarrský trón získal García VI. Navarrský a aragónsky trón získal Ramiro II. Aragónsky. Ten bol pôvodne predurčený pre duchovnú dráhu a zo začiatku vlády musel potlačiť vzburu aragónských šľachticov, ku ktorej sa viaže hrôzostrašná povesť o zvone z Huesky. Zvesť o tomto "zvone" sa naozaj čoskoro rozšírila do celého Ramirovho panstva a prinútila ostatných vzbúrencov k ukončeniu odporu.

Po získaní pápežského Dišpenza sa Ramiro roku 1135 oženil s Agnes z Poitou a z tohto manželstva o rok neskôr vzišla jediná dcéra Petronila. Tú otec vzápätí vydal za barcelonského grófa Ramona Berenguera IV. a na kráľovský titul rezignoval. Faktickým vládcom sa tak stal Petronilin manžel (ako aragónsky knieža), švagor kastílskeho kráľa Alfonza VII. (ten sa snažil po smrti Alfonza I. získať sám trón).

Sobášom kráľovnej Petronily s grófom Raimundom Berengarom IV. bol položený základ krajín aragónskej koruny. S nástupom ich syna Alfonza II. roku 1162 tak bolo Barcelonské grófstvo trvalo spojené personálnou úniou s Aragónským kráľovstvom, v rámci ktorého sa stalo základom novovytvoreného kniežatstva Katalánska, s ktorým potom zdieľalo ďalšie osudy. Zároveň tým nastúpila na trón barcelonská dynastia.

Mapa Krajín aragónskej koruny v roku 1360

Za vlády jeho jediného syna Jakuba I. boli k aragónskému kráľovstvu pripojené Baleárske ostrovy, kráľovstvo Valencia a Murcia. Tým sa podstatne zväčšila federácia krajín aragónskej koruny a zahŕňala už väčšinu budúcej „aragónskej časti“ dnešného Španielska. Preto je tiež pre tieto územia súhrnne používaný skôr názov Aragónske kráľovstvá než krajiny Aragónskej koruny.

V roku 1282 získala aragónská dynastia vďaka tzv. sicílskym nešporám Sicíliu a vyvolala tým dlhodobú rivalitu s Francúzskom. V boji o prevahu v Stredomorí obsadil Aragón Maltu (1284), Sardíniu (1323 – 1324) a Aténske vojvodstvo (1379, stratili ho už v roku 1388). V roku 1410, ale vymrela vládnuca barcelonská dynastia, potom nasledovalo 2 roky tzv. Interregnum teda bezkrálie než bol dedične zvolený nový kráľ.

Keď v roku 1410 vymrela pôvodná aragónska kráľovská barcelonská dynastia, rozhorel sa boj o trón. Jedným z kandidátov bol tiež druhorodený syn kastílskeho kráľa Jána I. Ferdinand z Antequery. Ten nakoniec na základe rozhodcovského výroku z Caspe nastúpil v roku 1412 ako Ferdinand I. čím založil Aragonskú líniu trastamarskej dynastie.

Syn Ferdinanda I. kráľ Alfons V. Aragonský získal v roku 1442 kráľovstvo neapolské, bol tak kráľom Aragonským, valencijským, sicílskym, neapolským a grófom barcelonským. Neapolské kráľovstvo po jeho smrti pripadlo jeho nelegitímnemu synovi Ferdinandovi I. Ferrantemu. V Aragóne nastúpil Ferdinandov legitímny syn Ján II. Aragónsky, ktorý sa stal sobášom aj kráľom (horno) navarrským. Za jeho vlády zažívalo aragónske kráľovstvo hospodársky rozkvet, ktorý prispel k rozvinutiu systému feudálnej reprezentácie, nazývaného paktizmus (rozdelenie vládnej moci medzi panovníka a kortesy jednotlivých krajín koruny).

Krajiny aragónskej koruny v čase najväčšieho rozsahu (po r 1443)

Jeho syn Ferdinand II. Aragónsky uzavrel v roku 1469 ešte ako dedič trónu sobáš s dedičkou kastílskeho trónu Isabelou Kastílskou (taktiež z dynastie Trastámára). V roku 1474 sa tak spolu so svojou ženou stal „kráľom manželom“ v Kastílii. V roku 1504 získal Ferdinand II. Aragónsky tiež späť pre Aragónsku korunu Neapolské kráľovstvo a stal sa kráľom ako Ferdinand III. Neapolský. V krajinách aragónskej koruny vládol až do svojej smrti v roku 1516, kedy nastúpil na trón jeho vnuk Karol I. (V.) z rodu Habsburgovcov, ktorý zjednotil kastílske a aragónske územia a stal sa prvým španielskym kráľom.

Definitívny koniec aragónskej autonómie v rámci krajín aragónskej koruny prišiel až s nástupom Bourbonovcov na španielsky trón v roku 1707. To urobili tzv. Dekréty de Nueva Planta, ktoré zo Španielska utvárali centralizovaný štát.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Aragónske kráľovstvo

• cojeco.cz Aragonské království
• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Aragonské království na českej Wikipédii.