Zlatá horda

Chanát založil po skončení sa výprav do východnej a strednej Európy v roku 1236 – 1242 chán Bátú (aj Batuchán; vládol v ňom v roku 1242 – 1255), syn Džučiho a Džingischánov vnuk, ktorý dal pred pokračovaním výbojov prednosť usporiadaniu dobytých rozľahlých oblastí a ich obyvateľstva. Jeho chanát formálne patril do Mongolskej ríše a rozkladal sa na ohromnom území od severného Čiernomoria a úpätia Kaukazu cez Povolžie až na západnú Sibír, kde tvoril jeho severnú a východnú hranicu horný tok rieky Ob. Jeho hlavným mestom bolo spočiatku mesto Saraj (nazývané aj Saraj–Batu alebo Starý Saraj) na ľavom brehu rieky Achtuba, ktorá je prítok Volgy. Mesto ležalo asi 130 kilometrov na sever od dnešného mesta Astrachan. Neskôr, za chána Uzbeka, bolo hlavné mesto prenesené na sever proti toku rieky Volgy do Nového Saraja, nazývaného aj Saraj–Berke (nie je presne lokalizované, predpokladá sa, že existovalo na juh od dnešného Volgogradu). V hlavnom meste Saraj žilo v 14. storočí asi 75 000 obyvateľov.[1]

V čase nástupu veľkého chána Kublaja v roku 1260 na trón a presunu hlavného mesta Mongolskej ríše do Pekingu sa vzťahy medzi mongolským centrom a západným ulusom Džuči uvoľnili a chán Berke, Bátúov mladší brat, územie Zlatej hordy osamostatnil od centra v Číne. Bol tiež prvým mongolským chánom, ktorý prijal islam, a po nástupe na trón islamizoval vládnucu dynastiu v Zlatej horde. Mongolská aristokracia sa však nechcela rozlúčiť s tradičným šamanizmom a islam sa napriek podpore chána šíril pomaly.

Najväčšie obdobie rozkvetu a ekonomickej prosperity zažívala Zlatá horda v prvej polovici 14. storočia, za vlády chána Uzbeka (1312 – 1342). Po roku 1357, keď zomrel chán Džani Beg, Uzbekov syn, začala moc chánov výrazne slabnúť. V roku 1357 až 1381 sa ich na tróne vystriedalo viac než dvadsať a stalo sa takmer pravidlom, že sa chanát delil medzi dvoch vládcov (hranicou bola rieka Volga). V Zlatej horde sa prejavili decentralizačné tendencie, osamostatnili sa Povolžskí Bulhari a Chorézm. V dôsledku litovskej expanzie boli stratené aj severo-západné oblasti (mongolské panstvo na tomto teritóriu ukončila porážka mongolských vojsk litovským kniežaťom Olgerdom v roku 1362). Kontrolu nad ruským severovýchodom fakticky prevzalo moskovsko-vladimírske veľkoknieža Dmitrij Ivanovič (zvaný aj Donský). Hranicou medzi Zlatou hordou a ním spravovaným Vladimírskym a Moskovským kniežatstvom bolo povodie rieky Oka.

8. septembra 1380 boli Mongoli porazení Dmitrijom Ivanovičom v prvej veľkej otvorenej bitke na Kulikovom poli. Chán Mamaj, ktorý pozoroval celý boj z neďalekého pahorku, utiekol v poslednej chvíli. Na brehu rieky Kalky ho dostihol jeho súper v Zlatej horde chán Tochtamiš a uštedril zvyškom jeho vojska ďalšiu porážku. Po tejto udalosti sa chán Mamaj uchýlil do Kaffy (dnes mesto Feodosija na Kryme), kde bol zavraždený. Tochtamiš sa stal novým chánom Zlatej hordy a začiatkom 80-tych rokov sa mu podarilo dočasne chanát zjednotiť.

Okolo polovice 15. storočia sa Zlatá horda začala definitívne rozpadávať. Najprv sa osamostatnil Kazanský chanát (1438), potom sa odtrhli krymskí Tatári (1441), následne sa odtrhol Astrachánsky chanát (1466). V roku 1490 napokon vznikol ešte Sibírsky chanát. Územne oklieštená Zlatá horda existovala naďalej pod názvom Veľká horda.

1. DANIŠ, M.: Vládcovia Zlatej hordy : Štát, ktorý sa narodil v stepi. In: Historická revue, roč. VIII, 1997, č. 1, s. 7.

• DANIŠ, Miroslav: Vládcovia Zlatej hordy : Štát, ktorý sa narodil v stepi. In: Historická revue, roč. VIII, 1997, č. 1, s. 6 – 7.