Filioque

Formula Filioque sa týka vychádzania Ducha Svätého. Podľa pôvodného znenia Nicejsko-carihradského vyznania viery Duch Svätý vychádza z Otca („… ktorý z Otca vychádza…“). V rámci boja proti arianizmu, ktorý na kresťanskom Západe predovšetkým vďaka ariánskym Gótom pretrvával dlhšie než na Východe a ktorý znižoval význam Osoby Syna v rámci Trojice, sa začalo tvrdiť, že Duch Svätý vychádza nielen z Otca, ale i zo Syna. Hlavnými prvými zástancami tohto učenia sú Marius Victorinus († asi 362), ktorý vypracoval teológiu Ducha ako vzájomnej lásky Otca a Syna, a sv. Hilarius z Poitiers († 367), ktorý dodal, že ide i o vzájomný dar týchto dvoch božských osôb. Veľký západný teológ sv. Augustín († 430) potom tieto dva prúdy spojil a tvrdil, že Duch vychádza z Otca i Syna, ale s tým, že Otec je jeho fons principalis (hlavným prameňom, vychádza z neho principaliter), a že vychádza z Otca a Syna nie ako z dvoch prameňov, ale ako z jedného jediného. Z Otca teda vychádza ako zo svojho hlavného prameňa, zo Syna potom ako z niekoho, kto má svoj samotný pôvod opäť v Otcovi.

Formuláciu Filioque nájdeme v niekoľkých západných vyznaniach viery (vo vyznaní pseudo-Atanášovom či v toledskom). Do západnej formulácie Nicejsko-carihradského vyznania sa dostala pravdepodobne až v roku 675. Vieru vo vychádzanie (lat. processio) „Ducha i zo Syna“ obhajoval už sv. Maxim Vyznávač († 662) v liste kňazovi Marinovi z Cypru.

K veľkému stretu s Východom, ktorý tento dodatok k Nicejsko-carihradskému vyznanie viery nepoznal, prišlo, keď západní mnísi v roku 807 spievali krédo na Olivovom vrchu. Východní mnísi sa pohoršili a pápež Lev III. vtedy odpovedal, že pravda vyjadrená formuláciou Filioque je síce nepopierateľná, no odmietol jej pripojenie do kréda. Aby svojej výpovedi dodal vážnosti, umiestil nad hrobom sv. Petra dve platne s krédom, grécku a latinskú, obe bez Filioque. Priamo ako rímsku či západnú herézu označil Filioque konštantínopolský patriarcha Fotios († 890) vo svojom spise Traktát o mystagógii Ducha Svätého.

Pravoslávny pohľad je takýto: Kritický okamih nastal však až v roku 1014, keď sa rímske pápežstvo nachádzalo v kríze a hľadalo oporu u nemeckých cisárov. Henrich II. prišiel do Ríma, dosadil pápeža Benedikta VIII. a presadil krédo tak, ako sa recitovalo v jeho súkromnej kaplnke, teda s Filioque. Od tej doby sa vsuvka Filioque v západnej cirkvi presadila a stala sa jedným z hlavných sporných a diskutovaných bodov medzi západnou a východnou cirkvou.

Katolícky pohľad je takýto: Zvyk recitovať pri svätej omši krédo vznikol najprv na Východe. Začiatkom 6. storočia sa tento zvyk napodobňoval už v Španielsku, a ako sa zdá, už vtedy bolo vsunuté Filioque, hoci to vo východných symboloch (vyznaniach viery) nebolo. Pre Španielsko sa to dá s istotou dokázať na rok 589. Okolo roku 800 aj pre Francúzsko, odkiaľ to prešlo do Franskej ríše. Až dovtedy to nebolo potvrdené ani pápežom, ani koncilom, naozaj možno pochybovať či to bolo objektívne správne v zmysle, nakoľko je pravda, že Efezský koncil takéto vsuvky dovolil robiť len pápežovi a koncilu. V istom zmysle to bola súkromná vsuvka. No robilo sa to bona fide, teda s dobrou vôľou a z nepoznania tohto zákazu. Je ďalej isté, že pápež Lev III. v r. 810 prehlásil, že táto vsuvka Filioque v Španielsku, Nemecku a Francúzsku je pravoverná, ale zbytočná a proti jeho želaniu. Pápež sa obával, že touto vsuvkou sa podnietia Grécki veriaci proti Rímu; preto volil zdržanlivosť. V priebehu časov, konkrétne v roku 1014 (ako už spomína i vyššie uvedený pohľad Pravoslávia), aj Rím prišiel k presvedčeniu, že treba vsunúť do Kréda Filioque a takto pri svätej omši i spievať. Aspoň odvtedy sa táto vsuvka stala aj navonok zákonnou. Proti viere sa nikdy neprevinila.

Vyznanie viery (tzv. Symbol viery) s alebo bez Filioque vyjadruje výrazne odlišné učenie o Najsvätejšej Trojici. Sv. Fotios zo strany kresťanského východu obviňuje západnú cirkev z herézy (čo potvrdil i veľký snem (r. 867; 1000 osôb), ktorý Fotios zvolal, aby posúdil túto otázku a ďalšie novoty zavádzané latiníkmi), pretože zavádza do Trojice dva princípy (počiatky), čo je v rozpore s tradičným učením Otcov, ktoré sa dá vyjadriť termínom monopatrizmus – pretože a Patri solo (iba z Otca) všetko pochádza.

Vychádzanie Ducha Svätého z Otca je doložené Kristovými slovami v Evanjeliu podľa Jána (pozri Ján 14, 16 a 26, hlavne však 15, 26). Sväté písmo o vychádzaní Ducha Svätého „i zo Syna“ nikde nič nehovorí. Prečo o tom Kristus nič nevraví? Z pravoslávneho hľadiska je teda vsuvka „filioque“ akýmsi prídavkom k Božiemu zjaveniu, čo považuje pravoslávna teológia za neprípustné.

Nicejsko-carihradský symbol viery zostavili svätí Otcovia na Prvom (Nicea, r. 325) a Druhom (Carihrad (= Konštantínopol), r. 381) všeobecnom sneme. Všeobecný snem považujú pravoslávni za najvyššiu pozemskú cirkevnú autoritu. Nasledujúce snemy už Symbol nemenili, iba potvrdzovali platnosť a nedotknuteľnosť Nicejsko-carihradského symbolu viery a vylučovali z Cirkvi každého, kto by sa odvážil niečo zo Symbolu uberať alebo niečo k nemu pridávať. Preto je zmena v Symbole viery vykonaná vsuvkou „Filioque“ na Západe z hľadiska pravoslávia nelegálna, nelegitímna a uvaľuje na tých, ktorí sa ho odvážili zmeniť a ktorí takýto symbol používajú, kliatbu svätých Otcov všeobecných snemov.

Teologicky bolo Filioque od sv. Fotia pre všetky ďalšie doby v pravoslávnej cirkvi snemom (867) vyhlásené a vo všeobecnosti považované za veľmi vážnu triadologickú herézu, pretože podľa pravoslávnych zavádza nepravdivé učenie o svätej Trojici. Pravoslávna triadológia je založená na učení, že jediným zdrojom Božstva a prameňom oboch ďalších Osôb v Trojici je jediný Otec. Filioque podľa názoru pravoslávia zavádza tzv. subordináciu – čiže stavia Ducha Svätého nižšie, než je Syn; zatiaľ čo Syn by mal iba jeden počiatok a sám by bol pôvodcom inej Osoby Trojice, tak Duch Svätý by mal dva počiatky a sám by nebol počiatkom žiadnej Osoby. Takéto učenie sa prieči učeniu svätých Otcov prvého tisícročia.

Pri rokovaniach o únii medzi Konštantínopolom a Rímom vo Florencii (1439) (pozri: Florentská únia) bola preberaná otázka, ako zmieriť pravoslávne učenie s rímskokatolíckym práve v ohľade rozdielnej náuky o Najsvätejšej Trojici. Bola skúmaná možnosť stotožniť rímskokatolícke učenie „Filioque“ o Duchu Svätom vychádzajúcom „i zo Syna“ s pravoslávnym učením, ktoré niekedy hovorí, že Duch Svätý môže vychádzať i „skrze Syna“ („skrze“ – grécke διά naznačuje, že nič neprijíma od toho, čím prechádza). Pri debatách, keď rímska strana vysvetlila svoj vieroučný výklad vsuvky „Filioque“, sa pravoslávni presvedčili o nezmieriteľnosti týchto dvoch vieroučných pohľadov. Svätí Otcovia, ktorých texty boli známe pravoslávnym, zmieňujúce sa o vychádzaní „Ducha skrze Syna“ mali podľa kontextu na mysli nie to, že by Syn bol prameňom Osoby Ducha Svätého (t. j. nie vychádzanie hypostatické; hypostase = osoba), ale že Syn môže posielať Ducha, ktorý však hypostaticky vychádza iba z Otca; čiže v zmysle posielania môže Duch Svätý vychádzať i od Syna. Naopak rímski katolíci na sneme podľa pravoslávnych preukázali, že oni chápu Filioque presne v tom zmysle, ktorí považujú pravoslávni za heretický, čiže ako dva počiatky. Na sneme v argumentácii za pravoslávnych vynikol hlavne sv. Marek Efezský (Eugenikos), ktorý o tom napísal pojednávanie nazvané „sylogické kapitoly“.

Sylogické kapitoly sv. Mareka Efezského a ďalšie pojednávania o Filioque nájdete tu (v češtine): Pravoslávna teológia.

Bohužiaľ, dodnes môžeme počuť ono dávno vyvrátené tvrdenie, že rímskokatolícke učenie o pôvode Ducha Svätého i zo Syna, je to isté ako pravoslávne učenie o pôvode Ducha Svätého skrze Syna.

Učenie o Filioque viedlo z pohľadu pravoslávnych k tomu, že sa v rímskokatolíckom učení presadila subordinácia Ducha Svätého, čo viedlo k prudkému poklesu úcty k Svätému Duchu v rímskokatolíckej cirkvi v druhom tisícročí. Pravoslávni vnímali tento proces v súvislosti s vzrastajúcimi ambíciami rímskeho pápeža, ktorý vtedy akoby v rímskokatolíckej cirkvi začal zaujímať miesto a atribúty prináležiace v Cirkvi Duchu Svätému (napr. neomylnosť, jednotiaci princíp a pod.)

Z hľadiska pravoslávnej vierouky nie je možné žiadne zjednotenie s rímskokatolíckou cirkvou pokiaľ nebude „Filioque“ jednoznačne odmietnuté a odsúdené ako heréza.

Katolícke učenie na to, aby sa verilo, musí vždy pochádzať z Písma a z Tradície.

Sväté Písmo

1. Náš Pán, Ježiš Kristus, sám jasne v Evanjeliu povedal: "Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám." (Jn 16,13 – 15; zdôraznenie pridané)

→ To, čo Duch Svätý prijíma od Syna, to je poznanie zjavených právd, aby ich zjavoval veriacim a zvlášť hlbšie do nich vovádzal apoštolov. Poznanie Ducha Svätého je reálne totožné s božskou podstatou (v Bohu je každá vlastnosť a každá schopnosť celá jeho podstata – vyplýva to z jednoduchosti Boha). Teda Duch Svätý – ak prijíma od Syna toto Božské poznanie, prijíma tým pádom od Syna Božskú podstatu = Duch vychádza i zo Syna.

2. To, že i Syn posiela Ducha Svätého znamená, že i od Neho vychádza. Poslanie a vychádzanie tu nie je správne oddeliť. Ak niekto posiela iného, tak mu dá oprávnenie, aby tam, kde je poslaný, konal v mene jeho autority. Božská osoba môže prijať oprávnenie od druhej len tak, že prijme celú božskú prirodzenosť. A Písmo naozaj hovorí o tom, že i Syn posiela Ducha: "Keď príde Tešiteľ Duch Pravdy, ktorého vám ja pošlem od Otca..." (Jn 15,26) a inde: "Ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám." (Jn 16,7). Alebo Lk 24,49: "Hľa, ja na vás zošlem, čo môj Otec prisľúbil....", či dýchanie Ducha Ježišom v Jn 20,22.

→ S týmto sa zhoduje i spôsob reči Svätého Písma, lebo len o tých osobách, ktoré vychádzajú z druhej, Písmo používa slovo "poslaný", totiž o Synovi a Duchu. Otec posiela Syna, lebo Syn vychádza plodením z Otca. O Duchu raz hovorí Písmo, že Ho posiela Otec, raz že Ho posiela Syn, pretože pochádza od obidvoch. Nikde v Písme sa nehovorí, že Otec je poslaný, pretože on nepochádza z nikoho. O ňom sa len hovorí, že "príde". Napr. Jn 14, 23: "Kto ma miluje... aj môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok."

3. Sväté Písmo menuje Ducha Svätého Duchom Syna, Krista, Ježiša. Len vtedy je to možné, ak Duch vychádza zo Syna. I tu sú viaceré miesta Písma: "Kto nemá Kristovho Ducha, ten nie je jeho." (Rim 8,9). Že tu ide o Ducha Svätého vyplýva z kontextu. Gal 4,6: "Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: Abba, Otče!"

→ Ak Duch Svätý je nazvaný "Duchom Syna", tým sa vyjadruje nejaký vzťah k Synovi. Reálny vzťah medzi božskými osobami je možný jedine na základe pochádzania.

Otcovia

I otcovia pred biskupom Fóciom, latinskí i grécki, videli v uvedených miestach zjavenú náuku, podľa ktorej Duch pochádza z Otca i Syna.

Napr. o Jn 16,13 – 15 (Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám.), Cyril Alexadrijský (+444) hovorí: "To, čo Duch prijíma od Syna je "naturalis proprietas - prirodzená vlastnosť", totiž poznanie, čo je vlastnosťou božskej prirodzenosti. /De Trinitate, Dial. 6/ Ten istý Cyril na inom mieste hovorí: "Vychádza z Otca i zo Syna" (Thes. assert. 34).

Epifanius (+403), tiež grécky otec vo svojom diele Ancoratus hovorí i o vychádzaní Ducha Svätého. Odvoláva sa na slová "Accipiet de meo - prijme/vezme z môjho" a hovorí, že Duch je "od Otca a od Syna" (Ancor. 8). Neskôr hovorí: "Duch vychádza zo Syna," alebo presnejšie "z obidvoch, z Otca a Syna" (Ancor. 67)

Augustín (Tract. in Jo 99,4): Duch "od toho bude počúvať, od koho pochádza. Počúvať pre Neho je vedieť, vedieť je byť... Od koho má podstatu, od toho má vedomosti."

2. Cyril Alexandrijský: "...Je nevyhnutné tvrdiť, že Duch je z podstaty Syna. Lebo ako z neho prirodzene existuje, tak je ním poslaný, aby obnovil stvorenie" (Thes. asser. 34).

3. Svätý Augustín a svätý Atanáz vyvodzujú takýto záver: Pretože Písmo menuje Ducha Svätého Duchom Syna, musí vychádzať zo Syna.

Augustín: "Či sú dvaja Duchovia, jeden Otcov a druhý Synov? To nech je ďaleko... Keď teda jeden Otec a jeden Pán, t.j. Syn, tak aj jeden Duch, ktorý je skutočne z obidvoch... Prečo by sme neverili, že Duch Svätý pochádza aj od Syna, keď je to Duch Syna?" (In Jo. Tr. 99,6) Svätý Augustín vidí symbol vychádzania Ducha i v dýchaní Krista Ducha na apoštolov v Jn 20,22. Svätý Atanáz: "Fontem Spiritus et Filium dicimus - hovoríme, že aj Syn /nielen Otec/ je východiskový bod, prameň /fontem/ Ducha" A opäť Atanáz píše: Spiritus Sanctus "spiramen est Filii - je dychom Syna".

Tertulián: "Tretí, čiže Duch, je od Boha /Otca/ a Syna, ako je tretie ovocie z koreňa a konára" (Adv. Prax. 8). t. j., tak ako ovocie na strome pochádza z koreňa a konára, tak Duch z Otca a Syna.

Svätý Ambróz (De Spir. S. 1,120): "Duch Svätý, i keď pochádza od Otca a Syna, neoddeľuje sa ani od Otca, ani od Syna."

Otázkou je, či je legitímne meniť text kréda, ako ho stanovil Chalcedónsky koncil (451), ktorý toto vyznanie potvrdil. Efezský koncil (431) jasne hovorí, že krédo nie je možné akokoľvek meniť, niečo pridávať, či uberať. Nie je však jasné, čoho presne sa tento zákaz týka, otázka prípustnosti navyše nevypovedá nič o pravovernosti či mylnosti tejto vsuvky. Z katolíckeho pohľadu tomu nemožno rozumieť absolútne v tom zmysle, že by Efezský koncil odsudzoval akúkoľvek vsuvku k Nicejskému vyznaniu viery.

• Nicejsko-carihradské vyznanie viery

• Stručne k prídavku "Filioque" (v češtine)
• sv. Marek Eugenikos: Syllogické kapitoly proti latiníkům (Marci Ephesii Capita syllogistica adversus Latinos de Spiritus Sancti ex solo Patre processione). In Cíikev Ducha Svätého. (v češtine)
• Pavel Milko: Pôvod Ducha Svätého v pravoslávnej pneumatológii a kapitolky sv. Mareka Efezského proti Filioque. (v češtine)

http://sk.wikibooks.org/wiki/Dogmatika:_Verbum_4-8