Monoenergizmus

Monoenergizmus alebo monoenergetizmus[1][2] bol kresťanský teologický, christologický smer vyvíjaný byzantskými teológmi v 30. rokoch 7. storočia ako odozva na spory monofyzitov a diafyzitov (t.j. stúpencov chalcedónskeho vyznania). Jeho hlavným protagonistom bol alexandrijský patriarcha Kyros, ktorý v roku 633 predstavil tézu hlásajúcu, že: „jediný Kristus a Syn pôsobia súčasne ako Boh a ako človek jednou theandrickou energiou“.[2] Podľa tejto náuky mal teda Kristus dve podstaty - božskú a ľudskú, na druhú stranu mal ale jednu energiu.[1] Tento kompromis neprijala ani jedna strana. Monofyziti v nej stále videli rozdielnosť medzi Bohom a človekom, t.j. kvázi dve podstaty a chalcedónski kresťania ju neuznali, pretože v pojme theandrická energia videli zjednotenie Krista Boha a Krista človeka v jednom (gr. theos - Boh, andros - človek). Hlavným odporcom tézy sa stal budúci jeruzalemský patriarcha Sofronios. Teória bola i napriek rozporom medzi znepriatelenými tábormi po úprave konštantínopolským patriarchom Sergiom a schválení pápežom Honoriom cisárom Herakleiom prijatá ako oficiálna náuka ríše. Spor sa jej ale vyriešiť nepodarilo a sociálno-náboženský konflikt medzi spornými stranami pokračoval. Herakleios preto v roku 638 svoj súhlas odvolal a ediktom Ekthesis vyhlásil nové učenie o jedinej vôli Ježiša Krista, tzv. monotheletizmus.[2] Jednu vôľu (una voluntas) Krista spomínal už pápež Honorius v liste, ktorým povolil monoenergizmus.[3] Ani monothelitský pokus o zjednotenie východných kresťanov avšak neuspel a vyvolal vo východných byzantských provinciách nepokoj a odpor k centrálnej byzantskej vláde, čo sa prejavilo v poddajnosti východných oblastí voči novým dobyvateľom - najprv Peržanom a následne moslimským Arabom.[1] Monoenergizmus definitívne zavrhol tretí konštantínopolský koncil.