Prvá bulharská ríša

V prvej polovici 7. storočia zjednotil chán Kubrat bulharské kmene v stepiach na sever od Čierneho mora medzi Dneprom a Dnestrom. Po jeho smrti roku 651 sa však jeho ríša začala rozpadať a úpadku tohto prvého prabulharského štátu využili Chazari, ktorí vtrhli na bulharské územie a časť Bulharov si podrobili.[5] Ďalšie bulharské kmene opustili svoju domovinu a odišli ďalej na západ. Jednu skupinu týchto kmeňov viedol Kubratov syn Asparuch, ktorý sa usadil najskôr okolo roku 660 na severnom brehu delty Dunaja a o dvadsať rokov neskôr už na byzantskom území v blízkosti Varny, odkiaľ podnikal nájazdy do okolitých oblastí. Asparuchovi sa podarilo uzavrieť dohodu so siedmimi slovanskými kmeňmi,[5][6] ktoré potom uznali jeho zvrchovanosť, a ďalej rozširoval svojou moc.

Proti Bulharom útočiacim na byzantské územie[3]^:102 vytiahol byzantský cisár Konštantín IV. Pogonatos. Nepokoje v Konštantínopole však prinútili cisára ťaženie odvolať a pri ceste späť, počas bojov pri rieke Tirča, spôsobili Bulhari byzantskej armáde značné straty. Asparuch pokračoval vo vojne s Byzantíncami až do jesene 681, kedy bol uzavretý mier. Byzancia tým formálne uznala existenciu nového štátneho útvaru,[2][7] ktorý neskôr značne ovplyvnil ďalší vývoj Slovanov na Balkánskom polostrove[3]^:103 a zasiahol aj niekoľkokrát do vývoja samotnej Byzancie. Boje medzi Byzanciou a novým bulharským štátom však naďalej pokračovali a až počas deväťdesiatych rokov 7. storočia sa Asparuchov štát s konečnou platnosťou etabloval.[8]

Asparuchova socha v dnešnej Pliske

V nadchádzajúcich rokoch pokračovali početné zrážky s Byzanciou, ktorej cieľom bolo získať naspäť územie, ktoré kedysi patrilo Rímskej ríši.[9] Vzťahy oboch štátov však nemali rýdzo konfliktnú podobu, ale dochádzalo aj k uzatváraniu dohôd a spojenectva. Pokiaľ boli bulharskí vládcovia dostatočne vplyvní a mocní, mohli ovplyvňovať aj vývoj vo vnútornej politike Byzantskej ríše.[9]

Po Asparuchovi v roku 701 nastúpil na trón chán Tervel, ktorý už významnejšie zasiahol do byzantskej vnútornej politiky. Niekoľko rokov predtým zosadený cisár Justinián II. utiekol z exilu na Kryme a cez Chazarskú ríšu sa dostal do Bulharska, kde si získal chánovú podporu a spolu s bulharským vojskom sa vydal dobyť Konštantínopol. Bulhari ľsťou prenikli do mesta a Justiniánovi sa tak otvorila cesta k trónu.[10] Chán Tervel bol za svoju podporu odmenený navýšením už skôr dohodnutých poplatkov, ktoré Byzancia Bulharom odvádzala, titulom caesara (v gréčtine Kaisar) a územnými ústupkami v oblasti od Filipopolu (dnešného Plovdivu) až k Čiernemu moru. Toto územie už potom takmer natrvalo zostalo súčasťou bulharskej ríše.[9]

Dobré vzťahy medzi oboma panovníkmi však príliš dlho nevydržali. Vo chvíli, keď už mal Justinián situáciu v ríši pod kontrolou, vytiahol dobyť naspäť stratené územia. Útok bol však v bitke blízko mesta Anchiala odrazený a cisár teda musel ustúpiť. V ríši ale proti jeho despotickej vláde a teroru, ku ktorému sa uchyľoval, opäť vypuklo povstanie, takže bol znovu nútený hľadať pomoc u Bulharov. S menším kontingentom poskytnutým Tervelom sa vydal do Malej Ázie naverbovať ďalších vojakov, avšak bol tu zabitý. Nasledovalo obdobie nepokojov a častého striedania cisárov, čoho Tervel využil a, okrem opätovných pokusov o zvýšenie vplyvu na byzantskú politiku, vytiahol roku 712 na Konštantínopol, ktorého predmestia vypálil a spustošil.[10] Vojna s Byzanciou skončila až o štyri roky neskôr, keď bol uzavretý mier, znamenajúci ďalšie posilnenie Bulharska. Spolu s mierom boli prvýkrát uzavreté aj obchodné dohody.[10] Byzancia si týmto krokom pravdepodobne chcela Bulharsko zaviazať,[11] čo sa ukázalo ako prozreteľné rozhodnutie o rok neskôr, keď vojská islamského kalifátu obkľúčili Konštantínopol. Nový cisár Lev III. Sýrsky požiadal Bulharov o pomoc. Tí skutočne prišli a Byzantíncom sa tak podarilo s bulharskými posilami arabské obkľúčenie svojho hlavného mesta odraziť. Vďaka víťazstvu nad Arabmi sa Bulhari nielen zaslúžili o zastavenie prenikania islamu ďalej na západ cez Balkán, ale dostali sa tiež do povedomia vtedajšej západnej Európy.[11]

Rozsah bulharského územia za Asparucha a Tervela

V nasledujúcich rokoch trval medzi Byzanciou a Bulharskom mier. Pre presnejšie informácie o vtedajšom vývoji v Bulharsku nie je dostatok vierohodných správ.[11] Z gréckeho zoznamu bulharských chánov zvaného Imennik[pozn. 1] a z ďalších zdrojov vyplýva, že po Tervelovi nastúpil Kormisoš a po ňom Sevar.[12] Sevar bol posledným príslušníkom dynastie Dulo, ktorá potom vymrela.[13] Za vlády ďalšieho chána Vinecha, pochádzajúceho z rodu Ukil, prepukla roku 755 nanovo vojna s Byzanciou, keď cisár Konštantín V. prehodnotil politiku svojho otca a prestal platiť Bulharom poplatky.[14] Tí následne vpadli do Trácie, avšak cisár si na nich vymohol po odvetnom ťažení a víťaznej bitke pri pevnosti Markella pre Byzanciu výhodný mier, ktorým ríša získala naspäť územie na juh od pohoria Stará planina. Keď sa však o pár rokov neskôr rozhodol podniknúť novú výpravu, bol pri pochode cez Starú Planinu v bitke vo Veregavskom priesmyku so svojím vojskom Bulharmi porazený. Vinech ale nevyužil víťazstvo nad Konštantínom a radšej mu ponúkol mier,[3]^:117 čím si znepriatelil niektorých bulharských bojarov. Tí ho následne zvrhli, vládnucí rod pobili a za nového chána zvolili Teleca z ďalšieho bulharského rodu Ugain.[14] Telec vytiahol proti Byzancii, kde opäť spustošil oblasť Trácie, ale jeho armáda bola v bitke pri Anchiale v roku 763 porazená. V Bulharsku znovu vypuklo obdobie nestability a k moci sa dostala umiernená strana vedená Sabinom, švagrom chána Kormisoša. Zlej vnútropolitickej situácie, ktorá v Bulharsku po nejakú dobu panovala, sa opäť pokúsil využiť cisár Konstantinos a podnikol niekoľko vpádov na bulharské územie, tentokrát sa ale obmedzil len na plienenie pohraničných oblastí.[3]^:118 Veľkú výpravu usporiadal až o dva roky neskôr, avšak pri vyloďovaní vojská veľký vietor spôsobil potopenie viacerých lodí aj s posádkami. Straty boli tak veľké, že sa cisár rozhodol obrátiť sa späť. Sabin to využil a znovu mu ponúkol mier. Mierny prístup Sabina voči cisárovi vzbudil vlnu odporu, ktorá viedla k Sabinovmu zosadeniu a jeho úteku na byzantské územie.

Cez úspechy jednej alebo druhej strany nebolo možné, aby v danej situácii, ktorá na Balkáne v tej dobe panovala, skončilo dlhotrvajúci súperenie absolútnym víťazstvom jedného štátu nad druhým.[3]^:118 Napriek tomu expanzívna politika bulharských chánov, opierajúca sa o spojenecké zväzky či vynútené uznanie suverenity nad slovanskými kmeňmi mohla spôsobiť nevratnú stratu balkánskych území.[3]^:118 Byzantskí cisári preto od začiatku k bulharskému etniku, ktoré sa zmiešalo definitívne so Slovanmi už zhruba dve storočia po ich príchode na Balkán,[15] pristupovali ako k hlavnej prekážke obnovenia svojho panstva na polostrove.[3]^:102 Na rozdiel od jednotlivých slovanských kmeňov, ktoré by bolo možné postupne donútiť k poslušnosti a k ​​ plateniu daní, predstavoval Bulharský štát pevnejší útvar, ktorý existoval ako protiváha byzantského vplyvu a bol ochranou pred asimiláciou Slovanov pod prípadnou byzantskou nadvládou,[3]^:103 s ktorým nemala možnosť sa pri svojich možnostiach vysporiadať. Rovnako však bolo jasné, že ani Bulhari nie sú schopní vyvrátiť celú Byzantskú ríšu, čo si uvedomovala aj časť bulharských vládnucich vrstiev, ktorých hlavným predstaviteľom bol rod Ukil.[3]^:117 Ich protivníkom boli bojari, združení okolo rodu Ugain, usilujúcim sa naopak o protibyzantskú politiku.[3]^:117 Boje o moc medzi týmito dvoma stranami spôsobili niekoľkonásobné striedanie chánov pro- či protibyzantskej orientácie.[14][16] Z tohto dôvodu nedošlo k upokojeniu situácie za krátko vládnucich chánov Umora, Tokta a nakoniec Pagana, ale až za vlády ďalšieho chána Teleriga. Mierová zmluva uzavretá za Pagana napriek tomu ďalším konfliktom s Byzantskou ríšou nezabránila - Konstantin sa ešte niekoľkokrát neúspešne pokúsil preniknúť na bulharské územie. Týmto pokusom urobila koniec jeho smrť uprostred príprav na ďalšie ťaženie v roku 775.[17]

Telerig sa pokúsil štát vnútorne konsolidovať. Najskôr sa úspešne vysporiadal so stúpencami zmierlivého riešenia s Byzanciou,[17] avšak po pokuse o obmedzenie vplyvu šľachty bol nútený utiecť roku 777 do Konštantínopolu. Nový chán Kardam, ktorý vládol až do roku 803, využil dočasného mieru s Byzanciou, počas ktorého sa mu podarilo moc bojarov obmedziť. Po posilnení svojej pozície v štáte začal chán usilovať aj o ďalšiu expanziu, a to najmä do oblastí osídlených Slovanmi, ktorí mohli byť využití ako spojenci k ďalším bojom s Byzantskou ríšou. V oblasti pri rieke Struma porazil v roku 789 tunajšiu byzantskú posádku, čo vyprovokovalo o dva roky neskôr byzantskú odvetu - proti Kardamovi bola vypravená armáda, vedená cisárom Konštantínom VI. Zatiaľ čo jeho prvé ťaženie skončilo menšou nerozhodnou bitkou pri Adrianopole, rozhodujúca zrážka prišla až ďalší rok pri Markelle (792),[17] v ktorej boli Byzantínci na hlavu porazení. Cisár sa zaviazal k plateniu poplatkov, tie však odvádzal iba štyri roky a potom platiť tribút odmietol. Kardam na to pohrozil vypálením Trácie, ale cisár mu poslal iba vrecúško s konským trusom a s odkazom:

Konstantin potom vytiahol na novú výpravu proti Bulharom, ale tá skončila iba uzavretím mieru, bez toho, aby sa obe armády stretli.[3]^:122 Zakrátko nato stratil Konstantin v ríši podporu a bol svojou matkou Irenou zvrhnutý z trónu a oslepený.[3]^:122

Územný rast Bulharska v 9. storočí

Chán Krum prijíma hlavu cisára Nikefora

Následníkom Kardama sa stal Krum, za ktorého dosiahla Bulharská ríša veľkého mocenského rozmachu.[3]^:127[18] Ako spojenec Franskej ríše podnikol chán útok na územie avarského kaganátu a dobytím Belehradu a Sriemu rozšíril svoj vplyv ďalej na západ. Na severe sa stali hranicou Bulharskej ríše pravdepodobne aj Karpaty a rieka Tisa, na východe potom zasahovala jeho moc až k toku Dnester.[18] Vtedajší byzantský cisár Nikefor I. sa začal nového rozsahu bulharskej moci obávať a rozhodol sa vypraviť proti ich štátu vojsko. Po prvej neúspešnej výprave bola na rok 811 zorganizovaná výprava druhá, majúca formu odvety za dobytie významného strategického mesta Sofia Bulharmi. Tá spočiatku vyzerala, že by mohla mať šancu uspieť, keď sa Krum pred postupujúcou cisárovou armádou stiahol a nechal jej napospas svoje sídelné mesto Pliska. Po jej vyplienení sa byzantská armáda obrátila späť do Konštantínopolu, ale pri prechode Starej Planiny Bulhari na armádu prekvapivo zaútočili a na hlavu ju porazili. V boji zomrel aj samotný cisár, z ktorého lebky si Krum údajne nechal vyhotoviť pozlátený pohár.[18][19] Chán využil oslabenie Byzancie a nasledujúci rok vpadol do Trácie, spustošil ju a dobyl niekoľko významných miest. Po vyjednávaní o mieri, ktorý nový byzantský cisár Michal I. odmietol, sa chán vybral na Konštantínopol, kam dorazil v lete 813. Tu pred hradbami za prizerania konštantinopolských obyvateľov priniesol ako najvyšší kňaz svojim bohom krvavé obete, čo pravdepodobne malo dopomôcť k prípadnej byzantskej kapitulácii.[19] Po tom, čo Krumovi došlo, že nebude schopný prekonať konštantínopolské hradby, ponúkol cisárovi mier podľa zmluvy s chánom Tervelom z roku 716.[19] Cisár Lev V., ktorý nastúpil na trón po Michalovom zvrhnutí,[3]^:128 sa pokúsil pri vyjednávaní Kruma zajať, ten sa ale nenechal oklamať a na oplátku krutým spôsobom vypálil a vydrancoval konštantínopolské predmestia. Na spiatočnej ceste stihol ešte dobyť Adrianopol, odkiaľ bolo údajne odvedených do Bulharska na desaťtisíc zajatcov.[19] Od ďalšej Krumovej výpravy zachránila Byzanciu jeho náhla smrť. Nie je úplne isté, kto presne nastúpil ako nový chán tesne po jeho skone, ale s veľkou pravdepodobnosťou ním bol Omurtag, Krumov syn.[19]

Chán Omurtag, z kroniky Ioannesa Skylitzesa

Omurtagovi sa podarilo diplomatickým jednaním uzavrieť mierovú zmluvu, znamenajúcu pre Bulharskú ríšu ďalšie územné zisky. Cez trvajúci mier chán naďalej zasahoval do byzantskej vnútornej politiky, keď poslal v roku 823 pomoc cisárovi Michalovi II. v boji proti povstaniu Tomáša Slovana, čím sa významnou mierou zasadil o Michalovo víťazstvo.[3]^:132 Nové boje ale vypukli na západe, a to s ríšou Franskou. Zrážky prebiehali medzi oboma štátmi zhruba od roku 826 po dobu piatich rokov, než bol uzavretý mier. Okrem tejto vojny Omurtag viedol ťaženie k Dnepru proti ríši Chazarov a tiež proti vtedy ešte stále kočovným Maďarom, hnaných ďalším nomádskym kmeňom Pečenehov k severovýchodnému okraju Omurtagovho panstva.

Za Omurtagovej vlády došlo k zásadnej zmene v celkovej organizácii ríše. Namiesto vlády jednotlivých kmeňových náčelníkov zaviedol po vzbure niekoľkých slovanských kmeňov župné zriadenie, teda rozdelenie ríše na jednotlivé administratívne okrsky (župy alebo komitáty), v ktorých vládli jeho úradníci, župani. Reforma správy dopomohla okrem zavedenia centralizovanejšieho a komplexnejšieho administratívneho systému i k ďalšiemu premiešaniu bulharského a slovanského etnika, a tým umožnila aj utuženie zväzkov vnútri ríše.[20] Z doby Omurtagovej vlády už pochádzajú aj prvé nápisy v pôvodnej prabulharčine, tie však boli napísané za použitia gréckej alfabety, ktorá pre tento jazyk nebola vhodná a tak dochádzalo k určitým skresleniam.[20] Cez tieto prvé kroky bola aj základná znalosť čítania a písania veľmi obmedzená, takže sa správa musela spoľahnúť na služby vzdelaných Grékov.[20] Ďalším znakom Omurtagovej vlády bol negatívny postoj ku kresťanom, ktorí sa do Bulharska dostali ako zajatci počas Krumových vojen s Byzanciou a šírili tu svoju vieru. Bulharský vládca považoval kresťanskú vieru za nástroj Byzantskej ríše k zvýšeniu svojho vplyvu na bulharskom území a preto, rovnako ako pred ním Krum, jej stúpencov tvrdo potláčal.[21][22] Poslednou významnou zmenou, ktorá v Bulharsku v tej dobe prebehla vďaka predchádzajúcej expanzii, bolo ďalšie zosilnenie slovanského živlu, pretože novo pripojené územia boli poväčšinou etnicky slovanské. Omurtagovi synovia (Enravot, Zvinica a Malamir) tak dostali mená pravdepodobne slovanského pôvodu.[20] Prvým z chánových nástupcov sa stal po Omurtagovej smrti v roku 831 Malamir. Hoci vládol len krátko a uprednostňoval udržanie mieru, podarilo sa mu počas nepríliš dlhého konfliktu s Byzanciou ovládnuť mesto Plovdiv, grécky nazývané tiež Filipopolis. Po piatich rokoch nastúpil na bulharský trón Zvinicov syn Presjan, vládnuci až do roku 852. Ten sa pustil do novej vojny, ktorá vyniesla Bulharsku územné zisky v oblasti Macedónie, najmä v blízkosti mesta Ochrid a Ochridského jazera, a ďalej potom v Kosove. Donútiť k poslušnosti slovanské kmene na území Srbska a tým tu presadiť svoj vplyv sa však Presjanovi nepodarilo.

Cez zahraničnopolitické úspechy bolo medzinárodné postavenie Bulharska negatívne ovplyvnené skutočnosťou, že jeho vládcovia naďalej neprijali kresťanstvo. Byzantskí i západní cisári, ako vodcovia kresťanstva, mali v dobovom poňatí povinnosť šíriť kresťanskú vieru. Pohanské štáty alebo štáty s iným náboženstvom (islamský kalifát) nemali právo existovať a ako také boli odsúdené na podmanenie niektorou z kresťanských mocností. Aby bol bulharský štát skutočne uznaný a mohol sa tak zaradiť medzi ostatné európske štáty, musel jeho vládca a vládnuca vrstva prijať kresťanstvo a urobiť ho štátnym náboženstvom.[23] Ďalším dôvodom k prijatiu kresťanstva bola postupne prebiehajúca feudalizácia bulharskej spoločnosti. Pohanské náboženstvo už nemohlo odpovedať vtedajším spoločenským pomerom a bolo teda potrebné prijať ideológiu, ktorá by zdôvodnila, prečo sú skôr slobodní roľníci teraz v závislej pozícii na chánovi a príslušníkoch z radov slovanskej a prabulharskej šľachty.[23]

K takémuto kroku sa rozhodol chán Boris, ktorý nastúpil v roku 852 po Presjanovi. V tej dobe sa skomplikovala európska politická situácia vďaka mocenským a dogmatickým sporom medzi pápežom Mikulášom I. a konštantinopolským patriarchom Fotiom. Navyše po pripojení nových území v Macedónsku sa trvale poškodili vzťahy medzi Byzanciou a Bulharskom. Vojnový konflikt, ktorý sa odohral počas rokov 855 až 856, sa nevyvíjal pre chána najlepšie, zároveň po uzavretí protifranského spojenectva s moravským kniežaťom Rastislavom zaútočilo chorvátske knieža Trpimír, vazal východofranského kráľa Ľudovíta Nemca, na bulharské územie a Boris, nachádzajúci sa v nevýhodnej pozícii, musel požiadať o mier. Zhruba v tejto dobe v ňom pravdepodobne zvíťazilo presvedčenie, že je potrebné prijať kresťanskú vieru, aby si zabezpečil spojenectvo, a to ako na východe, tak prípadne aj na západe.[23]

Hoci si kresťanská cirkev doteraz udržala zdanie jednoty, obidve jej časti (západná pod pápežovou jurisdikciou a východná pod správou konštantínopolského patriarchu) sa už od seba v niektorých vieroučných otázkach líšili. Prijatie kresťanstva od jednej z dvoch konkurujúcich si strán tak muselo ovplyvniť postavenie Bulharska k tej druhej. Borisovým cieľom bolo zachovať si predovšetkým plnú mieru nezávislosti od oboch mocenských centier, takže v otázke christianizácie Bulharska postupoval veľmi opatrne.[24] Chán teda spočiatku požiadal o duchovných, ktorí by šírili kresťanskú vieru, ako v Byzancii, tak vo Východofranskej ríši. Z prvotného súboja vyšla víťazne Byzantská ríša, pretože po neúrode a hladomore, ktorý v Bulharsku vypukol, krajinu ohrozovali byzantské vojská a chán bol pod ťarchou okolností nútený prijať kresťanstvo východného rítu[25] - v roku 864 bol Boris so svojou rodinou a členmi bojarskej šľachty pokrstený gréckym biskupom. Krstným otcom sa mu stal sám byzantský cisár Michal III.[3]^:145 Časť prabulharskej šľachty, ktorá ešte plne nesplynula so slovanskou populáciou, sa šíreniu kresťanstva postavila na ozbrojeným odporom, ktorý bol ale Borisom potlačený. Potlačenie povstania a následné pobitie asi 50 príslušníkov pôvodnej bulharskej aristokracie znamenalo definitívny koniec jej vedúcej úlohy v štáte, pretože posty uvoľnené po smrti vzbúrených bojarov boli zabrané šľachtou slovanského pôvodu.[25] Od prijatia kresťanstva zmenil Boris aj svoj titul - od tejto chvíle nebol bulharský vládca známy ako chán, čo bolo meno turkického pôvodu, ale podľa slovanského názvu knieža.[26][27] Tiež v byzantských prameňoch sú v tejto dobe už Bulhari braní ako Slovania.[26]

Po Borisovom krste zaslal patriarcha Fotios bulharskému vládcovi pastiersky list, v ktorom mu vysvetľoval vieroučné zásady kresťanstva. List bol však pravdepodobne napísaný pre Borisa príliš nezrozumiteľne, navyše patriarcha i cisár odmietli akékoľvek formy cirkevnej autonómie, najmä vytvorenie bulharského patriarchátu, o ktorý Boris usiloval.[3]^:145 Christianizácia sa mala v očiach patriarchu stať nástrojom na helenizáciu obyvateľov a k definitívnemu získaniu vplyvu Byzancie nad bulharským štátom.[3]^:145 Z tohto dôvodu nebola použitá pri zvestovaní viery gréckymi duchovnými ani staroslovienčina, použitá o niekoľko rokov skôr učencami Konštantínom a Metodom počas ich misie na Veľkej Morave, namiesto toho sa pri obradoch kázalo po grécky. Sklamaný Boris sa teda obrátil na pápeža Mikuláša I., ktorý sa mu snažil vyjsť čo najviac v ústrety, aby tak získal Bulharsko pod svoju zvrchovanosť. Ale ani pápež nebol ochotný súhlasiť aspoň s ustanovením arcibiskupa, ktorý by vytvoril autonómnu cirkevnú provinciu.[3]^:145 Boris preto opäť zvolil rokovania s Byzanciou, kde medzitým nastúpila vládu nová macedónska dynastia, založená Bazilom I., ochotným vo veci bulharskej cirkevnej autonómie Borisovi ustúpiť. Počas rokovania ekumenického koncilu v Konštantínopole v rokoch 869 až 870 sa okrem otázky sporov medzi pápežstvom a konštantinopolským patriarchátom nadobro vyriešila otázka zvrchovanosti nad bulharským územím v prospech patriarchátu. Hoci nebol v Bulharsku menovaný priamo patriarcha, krajina získala arcibiskupa a s týmto úradom aj cirkevnú autonómiu. Aj keď ešte prvého arcibiskupa vymenoval patriarcha, všetci ďalší už boli volení zhromaždením bulharských duchovných.[28] Borisovi sa tak napriek prijatiu kresťanstva podarilo udržať si na svojich susedoch relatívnu nezávislosť. Ani gréčtina sa ako liturgický jazyk dlho neudržala. Potom, čo žiaci Konštantína a Metoda museli odísť z Veľkej Moravy, boli Borisom vľúdne prijatí a založili tu dve významné kultúrne centrá v Ochride a Pliske, odkiaľ sa v nasledujúcich rokoch v bulharských krajinách šírila slovanská liturgia a písmo, čo nielen podčiarklo nezávislosť bulharskej cirkvi na Konštantínopole, ale viedlo aj k následnému rozvoju bulharskej kultúry a písomníctva.

Bulharská ríša za Simeona

Po odchode Borisa I. v roku 888 do kláštora prevzal vládu jeho syn Vladimír. Nové knieža sa rozhodlo obnoviť v štáte pohanskú vieru, proti nemu ale zasiahol jeho mladší brat Simeon, ktorý presvedčil svojho otca, aby sa vrátil z ústrania a pomohol mu Vladimíra zvrhnúť. To sa Borisovi podarilo a vládcom Bulharska sa tak stal Simeon, zatiaľ čo jeho otec opäť odišiel do kláštora, kde o necelých 15 rokov neskôr skonal.[29] Simeon svoju mladosť prežil ako rukojemník v Konštantínopole,[pozn. 2] kde získal kvalitné vzdelanie. Pobyt tu mu dovolil zoznámiť sa bližšie s vyspelou byzantskou kultúrou, čo sa odrazilo v jeho neskoršej snahe dostať bulharský štát na úroveň Byzantskej ríše.[31] Akokoľvek sa Simeonovi nepodarilo dosiahnuť vytvoriť veľkú slovansko-byzantskú ríšu, dosiahla počas vlády nadaného panovníka[3]^:156 prvá Bulharská ríša najväčšieho mocenského a kultúrneho rozmachu. Bulharsko v tejto ére zavŕšilo svoj vývoj v politicky a kultúrne jednotný štát, v ktorom pôvodní turkickí Prabulhari úplne splynuli s prevažujúcim slovanským obyvateľstvom, ktoré získalo vedomie spolupatričnosti a spoločnej bulharskej kultúry.[31]

Už po nástupe na trón sa musel Simeon vysporiadať s prvými zahraničnopolitickými problémami. Minister byzantského cisára Leva VI. Stylianos Zautzes odovzdal právo na obchod s Bulharskom dvom obchodníkom, ktorí centrum výmeny tovaru preniesli z Konštantinopolu do Solúna, aby boli ďalej od cisárskej autority a mimo kontroly byzantských úradov.[3]^:156 Následne títo obchodníci uvalili na obchod s Bulharskou ríšou vysoké dane, vďaka ktorým sa obohacovali. Simeon po márnom vyjednávaní s cisárom vyhlásil Byzancii vojnu a jeho vojsko počas invázie na Byzantské územie a v Trácii porazil proti nim vyslanú byzantskú armádu. Cisár, ktorý mal zviazané ruky kvôli bojom s Arabmi na východnej hranici ríše, sa rozhodol poštvať proti Bulharom kočovných Maďarov. Tí bulharské územie kruto spustošili, ale Simeonovi sa ich podarilo s pomocou ďalšieho nomádskeho kmeňa Pečenehov odraziť. Pečenehovia potom Maďarov vyhnali do Panónskej nížiny a sami si pôvodné maďarské územie medzi Besarábiou a Karpatmi privlastnili.[31] Knieža potom znovu zaútočil na Byzanciu a roku 896 na hlavu porazil jej armádu v bitke pri Bulgarofygu. Vzhľadom k maďarskému nebezpečenstvu v Panónii uzavrel s Levom VI. mierovú zmluvu, v ktorej sa cisár zaviazal k zrušeniu pôvodných daní a plateniu poplatku.[32] Simeon aj naďalej venoval pozornosť byzantským územiam a po arabskom nájazde v roku 904 na Solún sa pokúsil novou vojnou toto mesto získať. To sa mu síce nepodarilo, ale na druhú stranu pripadli bulharskému štátu iné, rozsiahle územia v Macedónsku a tiež Albánsku, ktoré sa takmer celé okrem oblasti okolo mesta Drač dostala pod bulharskú kontrolu. Po úspešnom zakončení týchto výbojov sa Simeon venoval upevneniu štátu. Ako znamenie rozchodu s pohanskou vierou vybudoval knieža nové hlavné mesto Preslav, kam sa presťahoval z doterajšieho sídla kniežat v Pliske, a ktoré sa malo svojou nádherou vyrovnať Konštantínopolu.[33] Preslav sa stal vedľa Ochridu centrom kultúry a sídliskom ďalšej literárnej školy.

Bulharská armáda poráža byzantské vojská v bitke pri Acheloje

Mier s Byzanciou trval len niekoľko rokov. K moci sa tu po Levovej smrti dostal jeho brat Alexandros, ktorý vládol ako spolucisár za príliš mladého Konštantína VII. Porfyrogenneta. Alexandros odmietol platiť Bulharskej ríši poplatky, čím poskytol Simeonovi zámienku k novej vojne.[3]^:160 V lete 913 sa Simeonove vojská ocitli pred Konštantínopolom, to však bol už pôvodný spolucisár po smrti a hlavné slovo získala regentská rada vedená patriarchom Nikolaosom Mystikosom. Vzhľadom k zlej vnútropolitickej situácii sa Nikolaos rozhodol viesť s bulharským kniežaťom tajné rokovania za doprovodu mladého cisára Konštantína.[3]^:160 Na základe týchto rokovaní sa patriarcha rozhodol zaplatiť skôr odmietnuté poplatky a prisľúbil tiež sobáš Simeonovej dcéry za Konštantína. Zároveň Simeona tajne korunoval vlastnou korunou patriarchov na cisára Bulharov (basileus ton Bulgaron).[32][3]^{:160, 161} Simeon, spokojný s týmito ústupkami, sa potom vrátil do Bulharska. Korunovanie bulharského vládcu však zdvihlo medzi byzantskou vládnucou triedou rozhodný odpor, ktorý viedol k nastoleniu vlády Konstantinovej ​​matky Zoe. Tá naopak začala vystupovať voči Bulharsku silne nepriateľsky a dohodu o zasnúbení svojho syna zrušila. Tým vypukla ďalšia vojna, v ktorej sa Bulharom podarilo zmocniť významného thráckeho mesta Adrianopol a jadranskej pevnosti Drač. Byzantská armáda, ktorá sa vydala na odvetnú výpravu, potom bola porazená v bitke pri rieke Acheloj. Nasledovalo ďalšie bulharské víťazstvo blízko Konštantínopolu, napriek tomu akékoľvek pokusy o získanie samotného mesta boli vďaka jeho mohutným hradbám márne. Cez veľké vojenské víťazstva sa Simeon dočkal vysokého politického neúspechu - roku 919 získal dominantné postavenie v Byzancii admirál Romanos Lakapenos, ktorý oženil svoju dcéru s Konštantínom VII. a ako spoluvládca nastúpil na byzantský trón. Tým prišli navnivoč Simeonove plány na prepojenie bulharskej a byzantskej dynastie a prípadné neskoršie vytvorenie slovansko-byzantskej ríše. Simeon nato začal novú vojnu a aby sa jeho postavenie oficiálne vyrovnalo byzantskému cisárovi, prijal titul cára a samovládcu (podľa gréckeho basileus kai autokratór) a preslavského arcibiskupa povýšil na patriarchu.[34]

Simeon pred hradbami Konštantínopolu

Bulharský cár podnikol sériu ničivých nájazdov na byzantské územie a opakovane odmietal uzavrieť mier, na čo Byzancia reagovala tým, že proti nemu poštvala Srbov. Simeon tento útok odrazil a snažil sa naopak získať pre spoločný útok proti Konštantínopolu egyptských Arabov. Po zmarení týchto pokusov byzantskou diplomaciou došlo v roku 924 k Simeonovmu ťaženiu na Konštantínopol, čím byzantsko-bulharský konflikt vyvrcholil.[3]^:163 V Konštantínopole došlo k stretnutiu medzi Simeonom a Romanom I. Byzantský cisár bol ochotný uznať Simeona za cára (cisára) Bulharov, odmietal mu však priznať aj titul cisára Rimanov.[35] Konflikt pokračoval teda naďalej, ale bulharské sily sa už začali vyčerpávať. Keď byzantskí spojenci Srbi utrpeli ešte toho istého roku (924) porážku, podarilo sa Bulharom počas odvetného ťaženia pripojiť k svojej ríši oblasť Rašky. Pri útoku chorvátskeho kráľa Tomislava ale už bulharská armáda prehrala. Simeon napriek zdrvujúcej porážke plánoval ďalšie ťaženie proti Byzancii, ale počas príprav v roku 927 zomrel. Jeho syn Peter čoskoro po svojom vyhlásení za bulharského cára uzavrel so svojimi protivníkmi mier. Bulharsko bolo vyčerpané opakujúcimi sa vojnami a rozkrádaním majetku stále mocnejšou šľachtou. Ukončenie vojny tak znamenalo aj koniec bulharských pokusov o ďalší mocenský vzostup a zmierenie sa s prenikaním byzantského vplyvu na bulharské územie.[3]^:163[35]

Maďari porážajú Bulharov

Mierom s Byzanciou získal Peter výmenou za Adrianopol územia na pobreží Egejského mora v smere na východ od Solúna a spolu s tým mu bola priznané takmer celé Albánsko, okrem menšieho územia okolo mesta Drač. Dovŕšením mierových rokovaní bol sobáš bulharského cára s dcérou cisára Romana Lakapena Máriou. Na základe tejto zmluvy bol Peter nazývaný iba cárom Bulharov, na rozdiel od svojho otca, ktorý sa tituloval aj cisárom Rimanov. Týmto síce prestíž titulu čiastočne poklesla, avšak titul priznaný Byzanciou mal zhruba rovnakú váhu ako hodnosť kráľa v západnej Európe, čím si Peter oproti pôvodnému titulu kniežaťa značne polepšil.[36] Napriek pôvodným výhodám mieru sa začal za vlády cára Petra už dostavovať úpadok. Okrem rastúcej závislosti na Byzantskej ríši sa odohralo niekoľko pokusov o uzurpáciu trónu, čo využili Srbi v Raške a znovu sa osamostatnili. Ďalším problémom sa stala rastúca moc bojarov, ktorí by neváhali v prípade potreby Petra z trónu zvrhnúť.[36]

Krajina ďalej trpela nájazdmi kočovníkov zo severu. Najskôr do Bulharska v rokoch 934 a 943 vtiahli Maďari, ktorým sa Bulhari zaviazali platiť poplatky a v tom istom roku aj Pečenehovia, sprevádzajúci kyjevské knieža Igora počas jeho útoku na Konštantínopol. Pečenehov sa neskôr podarilo v severnej Dobrudži poraziť, takže sa z bulharského územia stiahli. Podobne prestali aj nájazdy Maďarov po tom, čo ich v roku 955 v bitke na rieke Lech porazil nemecký kráľ Oto I.. Ich lúpežné nájazdy a plienenie spôsobili, že oslabené Bulharsko už nedokázalo kontrolovať územie na sever od Dunaja a postupne ho stratilo.[37] Bulharský cár zároveň prehodnotil doterajšiu probyzantskú politiku a uzavrel zmluvu s Maďarmi, ktorá stanovila, že v prípade vojny medzi nimi a Byzanciou zostane Bulharsko neutrálne.[37]

Vzťahy medzi Byzantskou ríšou a Bulharským štátom boli naďalej priateľské, a to až do chvíle, kedy na byzantský trón nastúpil cisár Nikefor II. Ten nielenže odmietol platiť poplatok stanovený po uzavretí mieru v roku 927,[38] ale rozhodol sa podniknúť proti Bulharsku i vojenské akcie. Ku zrážke medzi oboma štátmi ale nedošlo, pretože na východe opäť vzplanula vojna medzi Byzanciou a moslimskými štátmi, ktoré sa tu po rozpade kalifátu počas 10. storočia vytvorili. Nedostatok síl na západnom fronte sa pokúsil cisár kompenzovať tým, že poštval proti Bulharom kyjevské knieža Svjatoslava. Ten sa roku 968 vydal s mohutnou armádou k ústiu Dunaja a hodlal zaútočiť na bulharské územie, napokon však uzavrel s Bulharmi spojenectvo. Svjatoslav sa potom kvôli nebezpečenstvu útoku Pečenehov stiahol, avšak ďalší rok ťaženie na Bulharsko zopakoval. Správa o Svjatoslavovom príchode spôsobila Petrovi mŕtvicu. Bulharský cár ju síce prežil, ale nebol už schopný ďalej vládnuť a odišiel preto do kláštora, kde vzápätí nato zomrel.[39]

Smrť Petra I.

V dobe Petrovej smrti sa Bulharská ríša rozpadla na dve časti. Kým v západných oblastiach sa chopili moci bojari David, Mojžiš, Áron a Samuel, nazývaní komitopulovia (synovia kométa, čiže správcu oblasti), vo východnej časti zasiahol nový byzantský cisár Jan I. Tzimiskes a poslal sem Petrových synov Borisa a jeho mladšieho súrodenca Romana, ktorí predtým žili nejakú dobu v konštantínopolskom zajatí. Starší z bratov sa potom stal novým cárom. Do východnej časti Bulharska však vtrhol opäť Svjatoslav a oboch bratov zajal. V Preslave zanechal silnú posádku, vypravil sa ďalej smerom na Konštantínopol a žiadal, aby mu Byzantínci odovzdali všetky balkánske územia.[40] V bitke pri Arkadipole ale boli jeho vojská porazené a následne vytlačené späť do Bulharska. Keď potom Ján I. oslobodil z Preslavy oboch bratov a obliehal Svjatoslava v meste Dorostol, požiadal kyjevský vládca o mier. Po uzatvorení zmluvy sa vydalo kyjevské knieža späť domov, počas cesty však zvyšky jeho armády napadli Pečenehovia a Svjatoslav v boji s nimi podľahol.[3]^:183

Po odchode Rusov kontrolovala východnú časť Bulharska byzantská armáda, čoho Tzimiskes využil. Počas osláv v Konštantínopole v roku 972 bol Boris vedený ako zajatec a následne zbavený cárskej hodnosti. Kým Boris získal titul magistra a zaradil sa medzi konštantinopolskú aristokraciu, jeho brat Roman bol vykastrovaný.[42] Bulharské oblasti boli začlenené do civilnej správy ríše a bulharský patriarchát bol zrušený, čím bola likvidácia bulharskej samostatnosti dokončená.[3]^:184 Nie všetky územia sa však dostali pod byzantskú kontrolu - v západnej časti Bulharskej ríše sa stále udržali komitopulovia, ktorí v nasledujúcich rokoch viedli s Byzanciou ďalšie vojny.

Územný rozsah Bulharska za Samuelovej vlády

Štyria bratia, ktorí si udržali vládu v západných častiach Bulharska, si neskôr správu územia rozdelili medzi seba. V nasledujúcich rokoch postupne traja najstarší z nich umreli[pozn. 3] a najmladší Samuil prevzal vládu aj na ich územiach. Keď v roku 976 zomrel aj Ján Tzimiskes, obaja synovia cára Petra unikli z Konštantínopolu a pokúsili sa dostať na bulharské územie, pričom cestu prežil iba mladší Roman, zatiaľ čo Boris II. bol zabitý pri prechode hraníc bulharskými hliadkami. Pretože Roman nebol schopný splodiť žiadne deti, vykonával za neho v skutočnosti vládu Samuel a po Romanovej smrti v roku 997 sa počas opätovného zajatia v Konštantínopole nechal vyhlásiť cárom.[43] Samuel počas svojej vlády ďalej rozširoval svoju moc na území, ktoré predtým tvorilo súčasť Bulharského štátu, a Bulharsko sa tak počas jeho vlády na krátku dobu opäť v rámci Balkánu stalo veľmocou. V poslednom období ríše sa však zmenila vnútorná situácia krajiny, pretože centrum kultúrneho a politického diania sa presunulo do západnej časti, najmä do Ochridu.[44]

Bitka pri Belasici a následná Samuelova smrť

Medzitým na byzantský trón nastúpil cisár Basileios II., Ktorý si stanovil za svoj cieľ zničiť Bulharskú ríšu. Vypravil sa teda dobyť dôležité mesto Serdika (dnes Sofia), tvoriace spojnicu medzi západnými a východnými časťami ríše, ktoré Samuel počas obdobia vnútropolitickej nestability v Byzancii získal naspäť. Tento jeho pokus však Samuel prekazil a keď sa cisár vracal so svojou armádou späť, bulharský cár naň v blízkosti Trajánovej brány zaútočil a byzantské vojsko porazil. Kým v Byzancii vypuklo proti cisárovi po jeho porážke povstanie,[3]^{:188, 189} Bulhari prenikli do Srbska a podriadili tunajšie kniežatá svojej vláde.

Pomer síl sa napriek tomu začal postupne vychyľovať v prospech Byzancie, kde medzitým Basileios upevnil svoju pozíciu a začal dlhú etapu vojen s cieľom definitívne dobyť Bulharský štát a pričleniť ho k svojej ríši. K prvej veľkej bitke došlo v roku 1004 pri Skopje. Tá sa ukázala byť aj rozhodujúcim stretnutím, ktoré sa skončilo bulharskou porážkou a pobitím väčšiny Samuelovho vojská.[3]^:199 Ďalší neúspech nasledoval nasledujúci rok, keď Byzantínci získali opäť mesto Drač a Samuel tak stratil prístup k moru. V nasledujúcich rokoch boli systematicky dobývané všetky bulharské územia. Najväčšiu porážku bulharské vojsko utrpelo v roku 1014 v bitke pri Belasici, kde padlo do byzantských rúk 14 000 bulharských bojovníkov.[45] Tých nechal Basileios oslepiť a len jednému zo sto ponechal jedno oko, aby mohol svojich spolubojovníkov doviesť domov, čo cisárovi vynieslo titul Bulgaroktonos (Bulharobijec).[44] Keď Samuel pozrel na zvyšky svojej armády keď sa vrátila späť, ranila ho mŕtvica a o niekoľko dní neskôr zomrel.[3]^:200

Novým cárom sa stal Gabriel Radomír, ktorý síce ponúkol cisárovi mier, ale Basileios ho odmietol a pokračoval v dobývaní bulharského územia. Nespokojnosť s dlhou a stále horšie sa vyvíjajúcou vojnou využil syn komitopula Árona Ivan Vladislav, ktorý Gabriela zavraždil.[44] Nový cár sa pokúsil ešte zvrátiť situáciu a zaútočil v roku 1018 na Drač, pri dobývaní mesta však padol a zvyšky Bulharskej ríše sa rýchlo rozpadli, aby boli vzápätí nato obsadené Byzanciou. Na ďalších viac ako 150 rokov sa Bulharsko stalo súčasťou Byzantskej ríše.

Vo svojich prvotných formách sa prabulharská a slovanská kultúra postupne prelínali a prechádzali rôznymi etapami vývoja, na ktorého konci dospela bulharská spoločnosť cestou poslovančenia turkickej časti obyvateľstva a prijatie kresťanstva k vytvoreniu kultúrno homogénneho štátu. Najvýznamnejšou zachovanou pamiatkou tejto doby je reliéf takzvaného maďarského jazdca v blízkosti mesta Šumen.[46]

Centrom politického diania bola v dobe pred prijatím kresťanstva Pliska,[pozn. 4] pôvodne opevnený vojenský tábor, ktorý sa počas vývoja po usadení Bulharov zmenil na rozsiahlejšie mesto, dosahujúce rozlohu 23 km², ktorého budovy kvalitou spracovania a technikou zodpovedali v tej dobe iba mestám byzantským.[48] Archeologické výskumy tu objavili výstavný palác, pravdepodobne postavený v dobe chána Omurtaga. Pod ním bol nájdený ešte jeden, rozsiahlejší, ktorý mohol byť zničený počas vypálenia Plisky byzantským cisárom Nikeforom I.[48] Z doby bulharských vládcov Omurtaga a Malamira sú zachované aj početné grécke nápisy, pretože gréčtina sa v tej dobe používala ako jazyk štátnej správy.[46] Z tohto obdobia pochádza aj takzvaný Imennik, zoznam bulharských chánov písaný po grécky vo forme kroniky.

Vchod do pozostatkov Zlatého kostola v Preslave

Po prijatí kresťanstva z Byzancie v roku 864 sa ako litrugický jazyk používala gréčtina. Chán (od roku 864 knieža) Boris sa obával prípadného byzantského vplyvu, a preto prijal na svojom území žiakov vierozvestcov Cyrila a Metoda, ktorí boli vyhnaní v roku 885 z Veľkej Moravy. Vedúcimi osobnosťami medzi týmito žiakmi boli Kliment a Naum, ktorí sa stali zakladateľmi dvoch literárnych škôl.[49] Kým Kliment založil jednu v kláštore Svätého Panteleimona pri Ochridskom jazere, Naum sa usídlil v Pliske a založil školu i tu. Obe miesta (a neskôr aj Preslav) sa stali centrom vzdelanosti a kultúry, pričom tu došlo k modifikácii pôvodného písma hlaholiky, vytvorenej Cyrilom pre potreby staroslovienčiny,[pozn. 5] čím vznikla jej zjednodušená a upravená verzia - cyrilika; obdoba tohto písma sa presadila aj v Srbsku, Rusku a ďalších krajinách, kde sa používajú dodnes. Staroslovienčina sa vďaka činnosti oboch škôl vzápätí v bulharskej spoločnosti presadila ako literárny a liturgický jazyk.[51][3]^:343

Kláštor svätého Klimenta a Panteleimona, Ochrid

O rozvoji staroslovienskej literatúry svedčia diela už z prelomu 9. a 10. storočia, napríklad O písmenách černorizca Chrabra alebo Proglas k evanjeliu a Abecedná modlitba Konštantína Preslavského. Už v tejto dobe vznikali aj prvé beletristické diela - jednou z nich je poviedka Zázrak s Bulharskom. Najväčší rozkvet bol dosiahnutý za vlády Simeona, ktorý získal vynikajúce vzdelanie v Konštantínopole.[3]^:156 Do tejto éry patrí zborník Zlatostruj, zostavený skupinou učencov, zhromaždených okolo cára. Medzi nich sa radí zakladateľ Ochridskej školy Kliment, Konštantín Preslavský, Černorizec Chrabr či Ján Exarcha. Od nich sú dochované početné správy, pojednávajúce o Simeonovi a živote na jeho dvore. Ján Exarcha je tiež autorom rozprávania Šestodnev a prekladateľom tvorby Jána z Damašku.

Po prenesení dvora do Preslava tu nechal Simeon postaviť množstvo chrámov. Už pred i za bránami mesta sa nachádzal rad ďalších budov, často zdobených mramorom, meďou, striebrom a zlatom.[52] Vytvorili sa tu kvalitné umelecké diela, najmä v oblasti kamenného sochárstva, keramiky a keramických ikon. Navzdory tomuto kultúrnemu vývoju nedosiahol Preslav nikdy rozsahu Plisky. Aj neskoršie obdobia nadväzovali na doterajší rozvoj - stavali sa nové kláštory, vyvíjala sa tvorba ikon a písomníctva, ktoré malo väčšinou náboženský charakter, napríklad Beseda proti Bogomilom Presbytera Kozmu alebo Zografski evanjelium, Asemanovo hlaholské evanjelium, Sinajský hlaholský zborník alebo Suprasalský zborník. Tvorba vzniknutá ešte za Simeona tak dala základ bulharskej literárnej tradícii, ktorá sa v nasledujúcich storočiach ďalej dotvárala.[53]

Prvotný Bulharský štát na Balkáne sa vytvoril ako obranný zväz Protobulharov a Slovanov proti okolitým nepriateľom, najmä Avarom a Byzanciou. Vzťahy medzi oboma etnikami neboli rovnoprávne - Bulhari zaobchádzali so Slovanmi ako s podmaneným národom. Vládca štátu až do roku 864 nosil titul chán, potom knieža alebo cár. Ten stál na vrchole sociálnej pyramídy a pred prijatím kresťanstva zastával úlohu nielen vládcu, ale aj najvyššieho kňaza a veliteľa vojska. Jeho družina, vzniknutá z protobulharskej šľachty, sa stala základom jeho dvora a politickou elitou nového štátu.[54] Časom sa ale do vyšších kruhov dostali aj príslušníci pôvodných slovanských šľachtických rodov a dochádzalo k vzájomnému miešaniu medzi oboma národnosťami, ktoré sa skončilo asimiláciou Bulharov a ich pripojením do slovanského etnika, na ktoré sa v nasledujúcich storočiach označenie Bulhari tiež prenieslo.[15] Tento proces postupoval pomaly a bol zavŕšený až na prelome 9. a 10. storočia.

Spolu s usadením Bulharov sa začali vytvárať aj feudálnej vzťahy, kedy sa z pôvodne slobodných roľníkov postupne stali nevoľníci, závislí na bulharskej alebo slovanskej šľachte. Okrem nevoľníkov existovali v Bulharsku tiež otroci, ich počet bol však neveľký a využívali sa najmä ako služobníctvo v palácoch šľachty.[55] Sami šľachtici sa označovali výrazom boil, čo sa neskôr vyvinulo v slovo boljar, čiže bojar, čo sa po slavonizácii turkických Bulharov prenieslo aj na slovanských veľmožov. Naproti tomu slobodní neurodzení Bulhari boli známi pod termínom bagajn.[55] Až do doby chána Omurtaga existovalo v Bulharsku kmeňové zriadenie, Omurtag ale zaviedol novú správu, založenú na správnych obvodoch, komitétoch čiže župách, v čele ktorých stáli vládni úradníci, kométi (župani).[21][56]

Vo svojich prvopočiatkoch mal Bulharský štát, vplyvom permanentne pokračujúcich bojov, často premenlivé hranice, tvorené niekedy iba vytýčením hlavných bodov. Neustále boje a pôvodný kočovný život Protobulharov sa odrazili aj vo vojsku, v ktorom panovali tvrdé pomery a disciplína.[56] Kapitáni vojenských jednotiek boli boilovia a bagajni.

Väčšina obyvateľov pracovala v poľnohospodárstve, pričom sa na bulharskom území pestovala väčšina obilnín, raž, pšenica, proso, rôzne ovocie a hrozno. Choval sa dobytok, kone a drobnejšie domáce zvieratá.[57] Od 9. storočia dochádza k rozvoju miest, v ktorých dochádzalo k rozvoju remesiel, predovšetkým kováčstva, hrnčiarstva, zlatníctva a kamenárstva. Pretože sa v krajine nenachádzali žiadne väčšie zdroje vzácnych kovov, Bulharsko nepoužívalo vlastnú menu a udržiaval sa výmenný obchod (najmä v naturáliách), hoci je na území Bulharska doložené obmedzené používanie byzantských mincí.[3]^:200[58]

Svätý Ivan Rilský

Vznik slovanského písma po prijatí kresťanstva umožnil bulharským vzdelancom preložiť pre potreby štátu pôvodné byzantské právne zbierky, zvlášť eklogu, poľnohospodársky zákon a nomokanon. Súpisom a zjednotením slovanského zvykového práva s byzantským zákonodarstvom vznikol na konci 9. storočia Zakon sudnyj ľudem. Knieža bol v podaní zákonníka absolútnym vládcom s mocou exekutívnou, legislatívnou i súdnou. Štátnym náboženstvom bolo na základe zákonov kresťanstvo, ktoré bolo jediným povoleným náboženstvom, zatiaľ čo pôvodné pohanstvo bolo zakázané. Podobne ako v niektorých ďalších častiach Európy, aj v Bulharsku existoval rozdiel medzi pôdou vlastnenou šľachticmi a pôdou, ktorú mali roľníci pre vlastné živobytie.[29]

Až do prijatia kresťanstva sa v Bulharsku udržali pôvodné pohanské kulty. Kým Slovania vychádzali z vlastnej mytológie a ich najvyšším bohom bol pravdepodobne Perún, v prípade Protobulharov išlo o rad rôznych náboženských praktík, ako kult predkov, kult nebeských telies, či totemizmus. Neskôr sa však najvyšším a jediným bohom stal boh Tengri, spojený s obrazom Slnka.[59] S ​postupom christianizácie potom obe náboženstvá postupne vymizli. Po rôznych peripetiách a konflikte medzi západnou a východnou cirkvou, do ktorej sféry sa Bulharsko začlení, sa ríša priklonila k východnej byzantskej civilizácii; bulharský chán prijal ortodoxné kresťanstvo, ktoré sa stalo aj štátnym náboženstvom. V Bulharsku bola vytvorená autonómna cirkevná provincia na čele s arcibiskupom, v rámci ktorej existovalo zhruba sedem biskupstiev.[28] Pomer medzi štátom a cirkvou však v tejto dobe nie je známy.[60] V ďalších storočiach sa vytvoril aj okruh svätcov bulharského pôvodu, z ktorých najvýznamnejší je pustovník Ivan Rilský.

V dobe úpadku Bulharska počas 10. storočia zlé sociálne podmienky najnižších vrstiev a neschopnosť cirkvi na ne reagovať, vzhľadom ku zle pochopiteľným pravidlám a dogmám, sa začali vytvárať predpoklady pre vznik heretického hnutia. Podľa zakladateľa jedného z takých hnutí, popa Bogomila, sa jeho prívrženci začali označovať ako bogomilovia. Bogomilovia verili, že všetko duchovné pochádza od Boha, zatiaľ čo všetko hmotné od diabla (dualizmus) a z tohto dôvodu odmietali akékoľvek svetské inštitúcie, od liturgie až po sociálnu nerovnosť.[61] V čase prvej Bulharskej ríše neboli zásahy štátu alebo cirkvi na potretie bogomilskej herézy príliš časté ani tvrdé. Ostrejšie opatrenia proti nim prišli až v ďalších storočiach.[62]