Konštantín VIII.

Konštantín VIII. sa narodil okolo roku 960 ako druhorodený syn byzantského cisára Romana II. a cisárovnej Theofanó. Mal najmenej dvoch súrodencov – predchádzajúceho cisára Basileia II. a Annu Porfyrogennétu, ženu ruského kniežaťa Vladimíra. Podľa niektorých historikov mohla jeho sestrou byť aj Theofánia, rímsko-nemecká cisárovná, žena cisára Ota II., avšak pravdepodobnejšie je, že šlo o príbuznú Jána Tzimiska.[1] Podobne ako jeho brat (a predchodca) Basileios II. aj Konštantín ríši nedal mužského potomka, ale len tri dcéry – Eudokiu, Zoe a Theodoru. Ich matka sa volala Helena a bola dcérou konštatinopolského patricija Alypia. Zomrela po pôrode najmladšej dcéry.[2] Všetky tri deti sa Konštantínovi narodili ešte počas obdobia spoluvlády s jeho bratom Bazilom II. Najstaršia dcéra Eudokia od detstva trpela akosi vadou krásy a ešte v mladosti vstúpila do kláštora[2] a tak sa po Konštantínovej smrti k moci dostali manželia jeho dcéry Zoe a neskôr aj samotné Konštantínove dcéry.

Keď v roku 963 zomrel Roman II., prešiel už rok od korunovácie Konštantína a Bazila II. za spolucisárov ich otca. Regentkou krajiny sa stala ich matka Theofanó, ktorá sa spojila s vojenským veliteľom, vtedajším hrdinom ríše Nikeforom Fókom. Tri mesiace po Romanovej smrti Nikeforos na čele armády vpochodoval do Konštantínopola a vojensky zlomil moc mocného eunucha Jozefa Bringa, ktorý bol sa ujal moci v krajine. Krátko na to si Nikeforos vzal cisárovnú Theofanó za ženu a sám sa nechal korunovať za spolucisára. Nikeforos II. sa pri moci udržal šesť rokov, až kým ho v roku 969 cisárovná nechala odstrániť svojim novým milencom Jánom Tzimiskom. Ten si chcel Theofanó chcel vziať za ženu, avšak patriarcha Polyeuktos a manželstvom nesúhlasil. Označil Theofanó za necnostnú ženu a žiadal jej odchod z cisárskeho dvora. Aby sa Tzimiskes udržal pri moci, poslal Theofanó do exilu a sám sa nechal korunovať ako spolucisár mladých cisárov. Pre legitimáciu svojich činov si zobral za ženu tetu Konštantína a Bazila II. Theodoru.[1]

Konštantín VIII.

Keď v roku 976 Ján Tzimiskes zomrel, moci sa konečne mohli ujať mladí cisári. Konštantín však po vláde netúžil, zmieril sa s postavením cisára-dvorana. O politiku sa vôbec nezaujímal a na čelo armády sa postavil len raz. Podľa dobového historika Michaela Psella sa radšej venoval dvorským radovánkam, rád jazdieval na koňoch, súťažil v atletike – behu, hode oštepom a v zápasení. Veľa času trávil na hostinách a rád si užíval slasti života. Podobne ako jeho bratovi, ani Konštantínovi sa nedostalo príliš mnoho vzdelania, no údajne vynikal v rečníctve, na ktoré mal aj dobré hlasové predpoklady.[2]

Keď 15. decembra 1025 zomrel Basileios II., Konštantín sa stal jediným vládcom (autokratorom). V tomto čase mal už 65 rokov a za sebou 63 rokov spoluvlády. Hoci by sa dalo predpokladať, že za tento čas sa Konštantín stal skúseným štátnikom, skôr opak bol pravdou, keďže počas jeho vlády neustále žil bohémskym životom - usporadúval ohromné hostiny a lovy, začal na starobu trpieť dnou, ktorá ho pripravila o chôdzu. To ho však neodradilo od ďalšieho hodovania. Podľa Michaela Psella bol zženštilý a zbabelý.[2] Počas svojho panovania neváhať nechal prejaviť svoj hnev a krutosť, a to i proti aristokratom, hoci voči aristokracii ako celku presadzoval umiernenú politiku. Po tvrdom potrestaní ale zvykol prejaviť aj súcit.[2] Maloázijskými šľachtickými veľkostatkármi, ktorí sa tiež začínali búriť bol prinútený odvolať pozemkové zákony na ochranu drobných roľníkov zavedené jeho bratom Basileiom II. a dal taktiež vyzbierať daňové nedoplatky, ktoré zostali z čias konca vlády Basileia II., keď bola Byzancia zasiahnutá obrovskými suchami. To krátko po jeho nástupe na trón vyvolalo niekoľko menších roľníckych vzbúr. Veľmi kruto (najmä oslepením) Konštantín trestal akékoľvek i najmenšie prehrešky a urážky voči svojej osobe. Hoci viaceré jeho činy neskôr podľa Psella[2] ľutoval. Mnoho šľachticov, ktorí boli z Byzancie vyhnaní sa do ríše mohlo vrátiť až po jeho smrti.

Konštantín VIII. prikazuje oslepiť Nikefora Komnena (Skylitzova kronika)

Ako panovník bol Konštantín slabý, čo bolo obzvlášť vidieť v kontraste s jeho veľkým predchodcom. Aby sa vyhol preňho nepríjemným štátnickým povinnostiam, zveril veľkú časť svojej moci dvorským eunuchom Simeonovi, Nicolasovi a Eustatiovi.[1] Sám sa zaoberal len formálnymi úkonmi. Na východe ríše navyše krátko po Basileiovej smrti začali bublať nepokoje v aleppskom emiráte[3], ktorý sa počas vlády Basileia II. podriadil zvrchovanosti Byzantskej ríše, takisto sa zrušila (resp. odložila) výprava na Sicíliu.[4] V zahraničnej politike sa Konštantínovi podarilo v roku 1027 dohodnúť s Fátimovcami na obnove Chrámu Božieho hrobu v Jeruzaleme, výmenou za čo bola v Konštantínopole znovu otvorená moslimská mešita.[4]

Roman III., manžel Konštantínovej dcéry Zoe, budúci byzantský cisár

Krátko pred svojou smrťou chcel Konštantín správu ríše a ruku niektorej svojej dcéry zveriť mocnému vplyvnému patricijovi, antiochijskému vojvodovi Konštantínovi Dalassenovi, ktorý bol verným prívržencom Macedónskej dynastie, avšak kým sa Dalassenos na cisárov pokyn dostavil do Konštantínopola, cisárovi intrigujúci poradcovia zmenili cisárov názor naňho.[1] Konštantín preto za svojho nástupcu zvolil konštatinopolského eparchu Romana Argyra, ktorý sa úradníkom zdal ľahšie ovládateľný ako mocný šľachtic. Ten, pretože už bol ženatý, poslal svoju predchádzajúcu ženu do kláštora, a tak zostávalo už len určiť, ktorú dcéru si má Roman vziať za ženu. Najmladšia dcéra Theodora starého Romana pre kánonické prekážky odmietla a tak si Roman za ženu vzal Konštantínovu prostrednú dcéru Zoe.[3] 11. novembra 1028, deň po svadbe Zoe a Romana Argyra cisár Konštantín VIII. zomrel a novým cisárom sa stal Roman III. Argyros.

• Byzantská ríša

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Konštantín VIII.

• mince Konštantína VIII.