Félix III. (pápež v 5. storočí)

Félix Caelia sa narodil do rímskej senátorskej rodiny Aniciovcov a hovorí sa o ňom, že bol prapredkom pápeža Gregora I. Rovnako sa hovorilo, že Félix zjavil jednému z jeho potomkov , pravnučke Trasilly (tety pápeža Gregora Veľkého) a požiadal ju aby po smrti vystúpila do neba. Trasilla umrela deň pred Vianocami s tým, že videla Krista ako jej kýva.[1]

Jeho prvým činom bolo odmietnutie Henoktikonu, od konštatinopolského patriarchu Akakia a uverejneného cisárom Zenom, s cieľom zmierniť konflikt medzi Miafyzitistami a prívržencami záverov ekumenického Chalcedónského koncilu. Napísal list Akakiovi, avšak ten bol neústupčivý a preto bola na neho uvalená kliatba. Na jeho prvej synode Félix exkomunikoval Petra Fullera, ktorý zosadil Martyria z Antiochie a prevzal jeho stolec v roku 470. V roku 484 Félix tiež exkomunikoval Petra Mongusa, ktorý uchvátil Alexandríjsky stolec. Tento akt spôsobil rozkol medzi Východom a Západom a urovnal sa až v roku 519.

Do voľby veľkňaza sa začali miešať nepovolané osoby. Mestský prefekt Basil tvrdil, že ho zomrelý pápež Simplicius prosil, aby nebol za pápeža zvolený nikto bez súhlasu prefekta. Ariánsky biskup Odoakar si tiež činil nárok na voľbu. Rímske duchovenstvo však odmietlo nároky mariac slobodnú voľbu. Rovnako prehlásili, že Odoakarov rozkaz je neplatný, nakoľko mu chýba podpis niektorého z predošlých pápežov a laikom nie je dovolené zasahovať do cirkevných záležitostí. Aby zamedzili prefektov vplyv, narýchlo zvolili 13. marca 483 kardinála od sv. Nerea a Achiley, Félixa Caelia z rodu Anicia. Jeho rodina patrila k prvým, ktoré ešte za apoštolských čias prijala kresťanstvo. Félix v mladosti zastával duchovný úrad nižších svätení. Je zaznamenané, že bol levita a bol ženatý. Keď ovdovel, prijal vyššie svätenie a stal sa farárom (kadinálom) kostola sv. Nerea a Achilea. Patriarcha Ján Talaj sa sťažoval, že bol v Alexandrii zosadený cisárskymi vojskami, a bol vyhnaný ako kedysi sv. Atanáz. Keď sa ako pápež dopočul, že Akakios prenasleduje katolíkov a dvor ho podporuje, vyslal do Carihradu dvoch biskupov, Vitalisa z Truentu a Misena z Cumae, a poveril ich aby pomáhali zosadeným biskupom a hájili vieru podľa chalcedonských pravidiel. Akakios sa mal zodpovedať v Ríme. Pápežovi vyslanci boli uväznení a ich listiny boli zhabané. Po hrozbách a úplatkoch zradili pápeža a priklonili sa na stranu bludárov. Potvrdili Monga na patriarchálnom stolci v Alexandrii a potupili zákonitého patriarchu Jana Talaja. Rozsudok však v roku 484 vyhlásil pápež na synode za neplatný, zosadil oboch vyslancov z úradu a exkomunikoval ich z Cirkvi. Akacius bol daný do kliatby a tak ho zosadil z carihradského stolca. Pápežský právny obhajca (defensor) Tutus, bol poverený zaniesť rozsudok do Carihradu. Ale aj ten zradil a pridal sa na druhú stranu. Akakios odmietol pápežský rozsudok. Niektorí mnísi vyčkali, až pôjde Akakios okolo a pripli mu rozsudok na plášť. Incident vyústil v zabitie previnilcov. Akakios v hneve vyškrtol v bohoslužobných knihách pápežovi meno a nastal rozkol medzi jeho prívržencami a pápežovými. Rozkol trval 35 rokov napriek pápežským napomínaniam. Biskupi a duchovní, ktorí boli oddaní pápežovi, boli prenasledovaní a vyhnaní. Mnoho biskupov sa chcelo s Rímom zmieriť, ale báli sa cisára. Cisár bol nabádaný, že má moc zasahovať do vecí štátnych i cirkevných. Ten vydal edikt, zvaný Henotikon, v prospech monofyzistov proti katolíkom. Pápežova odpoveď bola vyjadrená v liste:

List na cisára však nezapôsobil. Ďalšiu zlú správu sa dozvedel Félix, keď vandalský kráľ Hunerich v Afrike začal nútiť do ariánskej konverzie domorodé katolícke obyvateľstvo. Tých čo nesúhlasili, boli prenasledovaní do africkej púšte. Biskupi boli vyvezení na opustené ostrovy, najmä na Korziku, kde museli tesať drevo do kráľovských lodeníc. V africkej Tipsali vyrezávali vandali katolíkom jazyky. Niektorí z nich šli do Carihradu (Konštantinopólu) a zázračne prehovorili cisárovi.

Félix prosil cisára Zenona, aby sa zastal prenasledovaných Afričanov. Sám sa ich ujal a podporoval. Na synode v Ríme v roku 487 stanovil podmienky, za ktorých je možné prijať naspäť do Cirkvi tých, čo zo strachu pred vandalským prenasledovaním odpadli. V Itálii mali katolíci pod ariánskym Teodorichom relatívny pokoj. Až ku koncu svojho života začal aj on katolíkov sužovať a prenasledovať. Pred koncom Félixa sa v Itálii rozpútala vojna medzi Teodorichom a Odoakarom. Félix zomrel po vláde 8.rokov a 11 mesiacov a 17 dňoch, 1. marca 492. Je jediným pápežom, ktorého pochovali za hradbami chrámu sv. Pavla. Nápis na hrobke sa zachoval a stojí tam: "V hrobke odpočíva Félixov otec Félix, kňaz, ktorý sa veľmi zaslúžil o opravu baziliky sv. Pavla."

V roku 472 tam bola pochovaná jeho manželka, ešte kým bol diakon. Nápis na náhrobnom kameni hovorí: "Tu zložila svoje kosti Petronia, levitova manželka, vzor cudnosti; šetrite si slzy drahí, verte že žije s Bohom. V roku 484 tam pochoval aj svoju dcéru Pavlu, o rok neskôr syna Gordiana a v roku 489 inú dcéru Emiliánu, ktorá bola rehoľná sestra (zasvätená panna).

Za Félixa bolo vydané nariadenie, že svätenie kostolov smú robiť len biskupi. Sám vystaval kostol sv. Agapita poblíž chrámu sv. Vavrinca za hradbami. Félix zanechal mnoho listov, ktorú sú stručné, ale výstižné. Mal zásadu: "Buď stručný, ale povedz pravdu".

Katolícka cirkev slávi sviatok sv. Félixa 25. februára.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Félix III. (pápež v 5. storočí)

1. ALBERTI, Páter. Dějiny papežů. Zväzok I.. Přerov : Přerov, 1931. S. 182-184..

Predchodca: Simplicius

Pápež Félix III. (pápež v 5. storočí) (zoznam)

Nástupca: Geláz I.