Exkomunikácia

Exkomunikácia je spolu s interdiktom najťažším trestom, aký katolícka cirkev pozná.

Exkomunikáciou sa trestajú niektoré zvlášť ťažké hriechy. Exkomunikovaná osoba nesmie prijímať sviatosti a vykonávať niektoré cirkevné úkony. Rozhrešenie od exkomunikácie môže podľa cirkevného práva udeliť len pápež, miestny biskup, alebo kňazi, ktorým oni dali splnomocnenie. V prípade nebezpečenstva smrti ktorýkoľvek kňaz, aj keď nemá právomoc spovedať, môže rozhrešiť od každého hriechu a od každej exkomunikácie.

Exkomunikovanému sa zakazuje:

• udeľovať sviatosti a sväteniny, prijímať sviatosti,
• posluhovať pri omši, svätej liturgii či akomkoľvek inom bohoslužobnom úkone,
• zastávať akýkoľvek cirkevný úrad, službu, úkon, alebo konať úkony z moci úradnej.

V rímskokatolíckej cirkvi sa rozlišuje exkomunikácia vyhlasovaná predstaveným (exkomunikácia ferendae sententiae) a exkomunikácia nastupujúca bez rozhodnutia predstaveného (exkomunikácia latae sententiae). Vo východných katolíckych cirkvách, podľa Kódexu kánonov východných cirkví, exkomunikácia vždy musí byť vyhlásená.

Prvá forma exkomunikácie sa vyskytuje v prípadoch, kde je exkomunikácia len jedným z možných trestov a vzniká až potom, keď je vyhlásená.

Druhá forma nadobúda platnosť okamžite po vykonaní daného skutku, bez ohľadu na to, či vojde vo známosť, alebo zostane zatajený. Medzi delikty takto trestané patria

• fyzický útok na pápeža
• rozhrešenie komplica v hriechu proti šiestemu prikázaniu
• zneuctenie Eucharistie
• vedomé a dobrovoľné porušenie spovedného tajomstva
• vysvätenie biskupa bez mandátu Ríma

Iné činy trestané automatickou exkomunikáciou, ktorých rozhrešenie spadá pod právomoci biskupov a nimi poverených kňazov sú:

• podstúpenie interrupcie či jej vykonanie
• kacírstvo
• schizma
• odpadnutie od viery