Peloponéz (polostrov)

Prvými obyvateľmi Peloponézu bol predgrécky meditereánsky kmeň Pelasgovia (Kári, Lelegovia). Prvým gréckym kmeňom, ktorý obsadil Peloponéz, boli Achájci (Mykénčania), ktorí tu založili mestá Mykény, Krokees, Pylos, Sparta a Tiryns (Tiryntha). Okolo roku 1000 pred Kr., teda po zrútení mykénskej civilizácie, polostrov obsadzujú grécke kmene Dórov, ktorí tu splynuli, alebo si podrobili pôvodné, achajské a predgrécke obyvateľstvo. Achájci sa utiahli predovšetkým do hornatej Arkádie a mnohí odišli na Cyprus. Najslávnejšími mestami Peloponézu počas klasického staroveku boli určite Sparta, Korint, Olympia, Argos a Epidauros. Neskôr bolo v Arkádii založené mesto Megalopolis. Oblasť potom získali Macedónci (Sparta si však uchovala nezávislosť) a po nich Rimania. Mestá Sparta a Atény boli posledné grécke mestá, čo sa podriadili Rímu. Počas Grécko-rímskej vojny bol úplne zničený starý Korint, ktorý neskôr znovu postavil až Gaius Iulius Caesar. V 3. a 4. stor. Peloponéz vyplienili germánske kmene – Herulovia a Góti, neskôr aj Huni. Od r. 395 n. l. sa Grécko dostáva do Východorímskej (Byzantskej) ríše. V roku 460 juh Peloponézu napadli Vandali, ktorí ovládli severozápadnú severnú Afriku, porazili rímsku flotilu a snažili sa napadnúť Grécko, no tu boli porazení nečakane tvrdým zásahom miestneho bojového obyvateľstva gréckych Maniotov.

V 6 storočí byzantskú hranicu na Dunaji prelomili Slovania, ktorí osídlili celý Balkán a prenikli aj do Grécka, odkiaľ sa dostali až na Peloponéz. Slovania sa tu usadili na severe a západe polostrova. Mnohí Gréci ušli do južnej Itálie, na Sicíliu, ktoré tiež patrili Byzantskej ríši, mnohí sa skryli v peloponézskych vysočinách, alebo niektorí odišli na neďaleké ostrovy, medzi nimi aj Korinťania, iní sa podriadili nadvláde Slovanov, alebo sa sami poslovančili. Následne sa byzantskí cisári snažili o záchranu Grécka a tak podnikli viaceré výpravy. Najslávnejšia bola bitka pri meste Patra, v roku 807, najvýznamnejšom byzantskom meste na Peloponéze. Slovania sa vzbúrili proti násilnému odvliekaniu a vyrabovali niektoré grécke dediny. Byzantská armáda na čele s cisárom Nikiforom však Slovanov porazila. Cisár potom väčšinu Slovanov presídlil do Anatólie a Grécko (hlavne Peloponéz) osídlil Grékmi z Anatólie, Sicílie a Kalábrie, aby bolo grécke obyvateľstvo posilnené.

Malé slovanské etnikum sa však ukryté v horách udržalo až do 15. storočia.

Od stredoveku až do 19. storočia označovali Gréci Peloponéz menom Moreas. Toto meno pochádza z gréckeho slova "moria" (moruša), lebo v byzantskej dobe sa tu vo veľkom pestovala moruša. Antické pomenovanie Peloponnisos sa zaužívalo až v 20. storočí. Počas byzantskej doby boli najvýznamnejšie peloponézske mestá Patra, Monemvasia, Korint a hlavne Mystra, blízko starovekej Sparty.

V 13. storočí Peloponéz dobyli križiaci, keď v bitke pri Kundurských olivových hájoch porazili miestnych Grékov. Nastáva talianska vláda, hoci neskôr časť vnútrozemskej oblasti dobyla späť novovzniknutá Byzantská ríša. Počas tohto obdobia sa vytratil aj zvyšok Slovanov, ktorí boli utiahnutí v horách. Mnohí Gréci sa totiž utiahli do hôr, lebo sa odmietali podrobiť talianskemu feudalizmu a tu prevýšili počet Slovanov s ktorými sa pomiešali. Naopak, Taliani mnohých Slovanov odviedli z hôr na roviny, kde sa tiež s väčšinovými Grékmi pomiešali. V 13. – 15. stor. na Peloponéz prenikajú kmene Arvanitov, ktorí sa usadili na východe a na juhu polostrova. Arvaniti osídlili väčšinu kraja Argolida (okrem oblstí Epidauria, Nemea, Argos a Nafplio) a usadili sa aj v malých oblastiach v krajoch Mesénia, Achája a Lakónia. Arvanítov na Peloponéz pozvali miestni vládcovia, aj grécki aj európski. Arvaníti si tu udržiavajú svoj jazyk dodnes. Časť arvanítskej oblasti Argolídi osídlili v r. 1921 – 1923 Gréci z Anatólie, počas výmeny obyvateľstva medzi Gréckom a Tureckom. Grécky satirik byzantskej doby Mazaris uvádza, že Peloponéz obývajú hlavne Peloponézania (myslí tým Grékov), ďalej Lakedaimónčania (myslí tým cakónskych Grékov), Ilýri (myslí tým Arvanitov) a Egypťania (myslí tým Rómov). V 15. storočí polostrov dobyli Turci.

Peloponéz hral snáď najvýznamnejšiu úlohu počas Gréckej vojny za nezávislosť v 19. storočí. Práve tu, v achájskom kláštore Agia Lavra, povstanie vypuklo a prebiehali tu viaceré boje proti Turkom. Pôsobili tu najslávnejší generáli gréckej rebélie, Theodoros Kolokotronis, Petros Mauromichalis či Papaflessas. Slávna bitka sa odohrala pri Dervenakií (Theodoros Kolokotronis tu porazil tureckú armádu Mahmuda Dramaliho Pašu) a pri meste Tripoli kde Gréci zničili 1 300 tureckých vojakov s 300 mužmi a tak sa zároveň Peloponéz oslobodil. Grékov tu nakoniec porazila egyptská armáda Ibrahima Pašu v nerovnej bitke pri Maniaki, kde zomrel aj Papaflessas. V roku 1831 sa však Grécko definitívne oslobodilo spod tureckej nadvlády.

V 19. storočí žilo na Peloponéze približne 50 000 moslimov tureckého, albánskeho a gréckeho pôvodu. Všetkých však z polostrova vyhnali kresťanskí Gréci počas bojov za nezávislosť

Tradičný peloponézsky tanec, Tsamiko.

Tradičná Peloponézska kultúra sa dá označiť ako vidiecka a bohatá. Mnohé tradície tu pretrvávajú už od starovekých čias. Peloponézania (Moraites) majú veľmi radi hudbu a tance, ľudový nástroj je klarina (klarinet), ktorá nahradila pôvodné ľudové grécke nástroje flojera a zurna. Piesne sú typické, v orientálnom tóne. Známe tance sú Tsamiko a Tsakonikos, ktorý tancujú Cakóni. Tento tanec sa vyvinul zo starovekého spartského bojového tanca. Tancuje sa aj tanec syrtos, o ktorom je prvá zmienka už v 1. stor. Staroveký pôvod má tiež tanec Kalamatianos z mesta Kalamata. Peloponézania si ctia prírodu a staré tradície, preto tu stále môžeme vidieť silné pohanské tradície, ako uctievanie stromu platana, ktorý nesmie chýbať v strede dediny. Starodávne tradície môžeme vidieť aj vo veľkonočných slávnostiach. Práve mesto Tripoli je v Grécku najslávnejšie pre svoju veľkonočnú slávnosť. Peloponézania dorábajú kvalitné grécke víno, najznámejšie pochádza z oblasti Nemea a Mandinia. Polostrov je typický aj pestovaním pomarančov a olív.

Moderní Peloponézania sú potomkovia rôznych starogréckych kmeňov a Pelasgov a Grékov, ktorí sem prišli medzi 7. – 9. stor. hlavne zo Sicílie a Kalábrie. Títo ďalej vstrebali zvyšok slovanského obyvateľstva a talianskych kolonistov. Na Peloponéze nájdeme aj Arvanitov, ktorí si udržiavajú svoje tradície a tiež Cakónskych Grékov, ktorí hovoria špecifickým dórskym dialektom a ide o potomkov starovekých Sparťanov. Od Sparťanov-Lakedaimónčanov odvodzujú pôvod aj Manioti – Gréci z polostrova Mani, ktorí sú charakterizovaní svojou divokosťou a tým, že si uhájili nezávislosť počas tureckej nadvlády.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Peloponéz (polostrov)

• Ελλάδα, ανάμεσα στο μύθο και την ιστορία/Μαρία Μαυροματάκη