Saladin (sultán)

Saladin (iné názvy: Saladín, Saláhaddín, Saláhuddín, Saláh ad-Dín, Saláhu 'd-Dín; po kurdsky: Selahadînê Eyûbî[1][2]; arab. صلاح الدين يوسف ابن ايوب – Saláh ad-Dín Júsuf ibn Ajjúb ; * 1138, Tikrít – † 1193, Damask) bol sultán kurdského pôvodu, sunnitský moslim a vojenský veliteľ, ktorý žil v 12. storočí. Založil dynastiu Ajjúbovcov, ktorá následne vládla v Egypte a Sýrii viac ako storočie.

Saladin na obrázku arabského kódexu z 12. storočia.

Narodil sa v stredoirackom meste Tikrít do rodiny kurdských emirov. O jeho etnickom pôvode či zaradení sa dodnes vedú spory, pravdepodobne však bol kurdského pôvodu, hoci sa sám neskôr hlásil k arabskej identite. Spočiatku pôsobil v službách Núr ad-Dína Zengího, ktorý vládol v rokoch 1146 - 1174 na rozsiahlom sýrsko-irackom území. Po dobytí Egypta a zvrhnutí tamojšej dynastie Fátimovcov sa Saladin viac-menej spod kontroly Núr ad-Dína dostal, hoci stále zostával jeho vazalom.

V r. 1187 zlomil moc križiackych štátov vo Svätej zemi v bitke pri Hattíne a prinútil ku kapitulácii Jeruzalem. Neskôr, na konci tretej križiackej výpravy, uzavrel s kresťanskými panovníkmi dohody, ktoré umožňovali pútnikom Sväté mesto slobodne navštevovať. Je uznávaný pre svoju statočnosť, vojenskú zdatnosť ale aj ušľachtilosť a to ako v moslimských, tak aj v kresťanských krajinách.

O osobe a činoch Saladina prinášajú informácie najmä dva dobové pramene: Sultánske anekdoty a jozefovské cnosti, ktorých autorom bol historik Bahá ad-Dín Šaddád, a Cicerónska výrečnosť o dobytí Jeruzalema, ktorú napísal perzský historik Imád ad-Dín z Isfahánu.[3]