Bitka pri Myriokefalone

V roku 1162 spolu byzantský cisár Manuel I. a rumský seldžucký sultán, Kilič Arslan II. spísali mierovú zmluvu, ktorá ukončila predchádzajúci byzantsko-seldžucký konflikt. Mier bol však veľmi krehký, pretože Seldžukovia sa vytrvalo tlačili na západ a prenikali čím ďalej hlbšie do Malej Ázie, zatiaľ čo Byzantínci sa usilovali o znovudobytie tých území na východe, o ktoré prišli po bitke pri Mantzikerte pred viac ako 100 rokmi. Manuel nadviazal na politiku svojich predchodcov a podarilo sa mu znovu ovládnuť územie Kilíkie a svoju moc rozšíril až do križiackeho Antiochijského kniežatstva.

V roku 1174 zomrel mocný moslimský atabeg Nur ad-Dín z Mosulu, ktorý poskytoval ochranu anatólskym Danišmendovcom (spoločnému nepriateľovi Byzantíncov a Seldžukov). Nur ad-Dínov nástupca Saladin bol viac než udalosťami v Malej Ázii zamestnaný záležitosťami v Egypte, a Keď Kilič Arslan využil situáciu a bez váhania obsadil ich územia, uchýlili sa dvaja vyhnaní danišmendovškí emiri do Konštantínopolu, kde dúfali v pomoc cisára Manuela. Nasledujúce dva roky prebiehali diplomatické vyjednávania – sultán odmietal vydať dobyté územia a neustále cisára uisťoval o svojej túžbe po mieri a dohode s Byzantíncami. Manuel si bol vedomý bezvýslednosti rokovaní a vydal preto príkaz k zosilneniu pevností v Anatólii.

V lete roku 1176 sa Manuel rozhodol proti Seldžukom uderiť priamo. Časť armády poslal pod velením Andronika Vatatza v smere na Amaseiu a sám potom vytiahol v čele ohromnej vojenskej moci proti sultánovmu hlavnému mestu Ikoniu. Keď prenikol údolím rieky Meandros do hornatého vnútrozemia Anatólie, sultán vystrašený veľkosťou byzantskej armády chcel s cisárom znovu vyjednávať a vyslal k nemu posolstvo s veľkorysým mierovým návrhom. Väčšina skúsených veliteľov sa vyslovila pre prijatie návrhu. Poukazovali na riziko dlhého pochodu s ťažkými vojnovými strojmi – Byzantínci so sebou skrz horské masívy, kde bola každá strategicky dôležitá výšina obsadená Seldžukmi ťahali obliehacie zariadenia. Vo vojsku bola však celá rada mladých šľachticov, ktorí sa z nedočkavosti a túžby po boji zasadzovali o pokračovanie ťaženia. Cisár nakoniec vyslyšal ich hlasy a dal pokračovať v pochode na východ.

Obe trasy postupu ležali v silno zalesnenom a hornatom teréne, v ktorom sa Turci ľahko skryli a nachystali byzantským jednotkám množstvo pascí. V jednej takej bola Vatatzova armáda lapená a zničená. Hlava ich veliteľa bola poslaná sultánovi. Okrem toho Turci spálili úrodu na poliach a otrávili studne, aby čo najviac sťažili Byzantíncom postup. Sultán neustále znepokojoval byzantské vojsko drobnými prepadmi a pokúšal sa vlákať ho do dlhého a úzkeho priesmyku Tzybritze blízko zničenej pevnosti Myriokefalon. Manuel sa priesmykom nakoniec rozhodol prejsť.

Tento obraz od Gustava Dorého ukazuje prekvapivý turecký útok v Myriokefalonskom priesmyku. Tento útok zničil Manuelove nádeje na dobytie Konye.

Manuel disponoval okolo 25 000 či 35 000 mužmi[3][8] vrátane kontingentu z Antiochijského kniežatstva a Uhorska. Armáda pozostávala z predného voja, jazdectva, lukostrelcov a zvyšku vojska. Pravé krídlo viedol Balduin z Antiochie, syn Raimonda z Poitiers a Manuelov švagor, ľavé Ján Kantakuzenos. Zadnému voju velil sám cisár Manuel. Kilič Arslan mal zhruba rovnako silné vojsko, avšak ani tu nie je známy presný počet.

Priesmyk bol tak úzky, že sa vojsko pri jeho priechode 17. septembra roztiahlo do dĺžky viac než desať míľ. Byzantský predvoj bol prvý, ktorý narazil na seldžuckých vojakov, podarilo sa mu však dostať skrz priesmyk len s ľahkými stratami. Zrejme preto, že Turci ešte celkom nezaujali bojové postavenia. Keď predvoj dosiahol konca priesmyku, nachádzal sa zadný voj práve vo vnútri. Turci medzitým obsadili obidve strany pozdĺž priesmyku a Byzantínci sa tak ocitli kompletne v pasci. Do tohto okamihu Seldžukovia obmedzovali svoju aktivitu na nevýznamné prepady. Teraz udreli. Zo všetkých strán sa hnali dolu z kopcov a súčasne zamierili svoje smrtiace šípy na somáre. Ich mŕtve telá celkom zneprechodnili cestu, čím bol ešte umocnený narastajúci chaos v byzantských radoch. Vojaci boli tak silne natlačení na sebe, že sa len ťažko mohli pohnúť. Balduin z Antiochie so svojim jazdeckým oddielom odvážne vyrazil do svahu v ústrety nepriateľom a padol spolu s takmer všetkými svojimi druhmi.

Pri narýchlo zvolanej bojovej porade cisár oznámil ku zdeseniu ostatných veliteľov úmysel utiecť. Andronikos Kontostefanos proti tomu dôrazne protestoval a jeho slová sa ako ozvena okamžite rozšírili v celom vojsku. Vytýkal Manuelovi, že chce nechať na holičkách vojsko, ktorého zničenie je dôsledkom jeho vlastnej nerozumnosti. Vzpierajúci sa Manuel nakoniec sľúbil zotrvať na mieste. Jeho autorita však utrpela úder, z ktorého sa už nikdy nespamätala. Za súmraku obnovili Seldžukovia svoje útoky. Nejaký čas sa zdalo, že bitka skončí úplným byzantským masakrom. Potom bol ale boj náhle zastavený a jeden turecký vyjednávač priviedol do cisárskeho tábora skvostne vystrojeného koňa ako dar svojho pána cisárovi. Okrem toho oznámil, že sultán nemá najmenší záujem na ďalšom krviprelievaní a ak cisár nechá zbúrať pevnosti Dorylaeum a Sublaion, uzavrie s ním sultán mierovú zmluvu. Manuela mohlo sotva stretnúť väčšie šťastie a ihneď súhlasil.

Obidve strany utrpeli zhruba rovnako ťažké straty. Manuelove obliehacie stroje boli Turkami zajaté a zničené. Byzantínci, bez akéhokoľvek prostriedku k útoku na Ikonion, neboli schopní pokračovať v ťažení. Podľa Niketu Choniata sa chcel Manuel pri spiatočnom pochode vyhnúť bojisku, ale byzantskí velitelia trvali na tom, aby sa vrátili cez neho, aby tak cisár uvidel celý rozsah masakru. Ústup sa tak pre Manuela zmenil na mučivé trýznenie. Pevnosť v Sublaione nechal cisár zbúrať, ako bolo dohodnuté. Do Konštantínopolu poslal správu, v ktorej prirovnal rozsah katastrofy k Mantzikertu, avšak, ako zdôraznil, na rozdiel od svojho predchodcu Romana Diogena sa nedostal do zajatia a prijal mier ponúkaný sultánom.

Zostáva otázka, prečo to vlastne sultán urobil, keďže jeho vojsko malo jedinečnú príležitosť byzantskú ríšu vojensky zlikvidovať. Táto záhada zostane zrejme navždy nevyriešená. Jeho vojsko zrejme tiež utrpelo ťažké straty a navyše si asi bol menej istý výsledkom bitky ako Manuel. Zrejme tiež počítal, že v budúcnosti bude potrebovať diplomatickú a vojenskú podporu Byzancie. Taktiež zbúranie obidvoch uvedených pevností rozhodne nemôžeme hodnotiť ako nepatrný zisk, lebo sa tým Seldžukom otvárala možnosť nerušene rozširovať svoju moc do údolí riek Sangarios a Meandros. Manuelove nádeje na znovuobnovenie jeho vlády nad Malou Áziou boli na konci. Podnikol síce dve menšie (skôr obranné) ťaženia proti Turkom, avšak na ďalšiu veľkú vojnovú kampaň na východ sa už neodvážil. Poničené byzantské vojsko sa v budúcnosti zmohlo nanajvýš na obranu vlastných hraníc.

Porážka pri Myriokefalone narástla rovnako ako v prípade porážky pri Mantzikerte do rozmerov takmer legendárnej katastrofy. V skutočnosti išlo skôr i psychologickú ako o vojenskú pohromu, ale aj tak sa aj po bitke pri Myriokefalone rovnováha síl medzi Byzanciou a Seldžukmi postupne vychýlila v prospech Turkov. Manuel sa už nikdy neodvážil napadnúť Rúmsky sultanát, naproti tomu Turci začali po jeho smrti v roku 1180 nezadržateľne postupovať na západ. Porážka pri Myriokefalone symbolizuje koniec byzantských pokusov znovu dobyť anatólsku plošinu.

Aké boli nakoniec výsledky Manuelovej politiky na východe? Čo sa týka moslimského územia, vôbec žiadne - okrem jedinej, zato ale kapitálnej chyby. Mierová zmluva so sultánom z roku 1162, o ktorú Manuel toľko stál, umožnila Kiličovi Arslanovi venovať sa jedenásť rokov vlastným záležitostiam. Nesmierne množstvo zlata a striebra, ktoré Kilič Arslan získal počal svojho skoršieho pobytu v Konštantínopole, sultán využil na odstránenie svojich tureckých konkurentov a ustanovil sa tak jediným a o to mocnejším vládcom východnej Anatólie. Manuel zatiaľ venoval svoju pozornosť rôznym nie príliš dôležitým kampaniam a dobrodružstvám v Taliansku a Egypte, namiesto aby sa snažil vysporiadať s pre Byzanciu ďaleko naliehavejším problémom v Anatólii. Nadmerná veľkorysosť spojená s podivuhodnou politickou krátkozrakosťou viedla k tomu, že sa Manuel namiesto s mnohými bezvýznamnými emirátmi, ktoré by bojovali medzi sebou, musel potýkať s jediným mocným súperom, ktorý ho nakoniec porazil. V priebehu samotného ťaženia učinil Manuel niekoľko závažných taktických chýb: jednak zanedbal prieskum trasy postupu, jednak príliš nepočúval rady svojich skúsených veliteľov, čo nakoniec bolo príčinou toho, že zaviedol svoje vojsko do pasce.

• KONEČNÝ, Martin. Bitka pri Myriokefalone, 1176: Posledná ofenzíva Manuela Komnéna. Vojenská história (Bratislava: Vojenský historický ústav v Bratislave), roč. 2011, čís. 2, s. 3 – 19. Dostupné online. ISSN 1338-7154.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Bitva u Myriokefala na českej Wikipédii.