Inocent III.

Innocent III. (medzi sv. Tomášom Akvinským a sv. Bonaventurom) na Raffaelovej freske Dišputa o Sviatosti oltárnej z rokov 1508 - 1509 v Apoštolskom paláci vo Vatikáne

Na pápežský stolec bol zvolený po starcovi Celestínovi III. ešte v ten istý deň, keď jeho predchodca zomrel. Pochádzal zo šľachtického rodu a než sa stal pápežom vyštudoval teológiu a cirkevné právo (bol prvým pontifikom s právnickým vzdelaním). Jeho otec bol príslušníkom významného patricijského rodu Scottiovcov, z ktorého vzišlo v 11. a 12. storočí niekoľko pápežov: Inocentov strýko, pápež Klement III., ho v roku 1190 vymenoval za kardinála; pápežmi sa neskôr stali aj Inocentovi synovec a prasynovec (Gregor IX. resp. Alexander IV.).

I keď jeho teologické práce svojou kvalitou nepresiahli priemer, ako právnik vynikal. Aj cirkevné záležitosti ponímal predovšetkým právnicky.

Bol to rodený vládca, ktorý v sebe spájal mimoriadny charakter a intelekt s rozhodnosťou, prispôsobivosťou a obratnosťou v zaobchádzaní s ľuďmi. Zvláštne nadanie mal ako diplomat. O svojom postavení mal vznešenú predstavu ako o Kristovom vikárovi (titul, ktorý zaviedol), ktorý je menej ako Boh a viac ako človek a má vládnuť nielen všeobecnej cirkvi, ale celému svetu. Vo svojej zbožnosti bol presvedčený, že stojí v službách Božích záujmov, ak zvelebuje moc cirkvi na najvyšší stupeň.

Na Petrov stolec nastúpil v čase, keď zomreli silní cisári, usilujúci o svetovládu (a podrobenie cirkvi), čo mu veľmi uľahčovalo situáciu. Neskrývane dával najavo svoje vladárske nároky, ktoré uskutočňoval s podivuhodným úspechom.

Riadil sa heslom: čo on prehlási za právo, je Božie právo a iba pápež smie určovať čo je Božia vôľa. Tieto zásady presadzoval aj smerom k vladárom, kde hlásal, že panovníci (vrátane cisára) sú jeho vazalmi, iba on má právo ich dosadzovať a odvolávať, iba prostredníctvom neho majú svoju moc. Vytvoril fikciu, že rímske cisárstvo vzniklo iba z pápežovej milosti. Z tohto všetkého bolo jasné, že v západnom svete neexistovala duchovná protiváha, ktorá by tieto nároky napadla a usvedčila z omylu. Inocent mal v rukách skutočnú moc.

V cirkevnej oblasti dosiahol stanovenie pevných pravidiel rímskej kúrie a vytvorenie správneho aparátu, súčasne však úzkostlivo dbal na posilnení cirkevného práva. Potlačil samostatnosť biskupov, čím z ich učinil svojich úradníkov.

Zvláštnou priazňou zahrnul templárskych rytierov. Okrem toho, že úporne obhajoval staré rádové výsady, ktoré vo svojej bule Omne datum optimum v roku 1139 udelil templárom Inocent II., priznával rádovým príslušníkom aj ďalšie výhody: trval na tom, že rád má právo zakladať vlastné kostoly, vlastniť cintoríny a vyberať desiatky. Varoval duchovných, aby neporušovali templárske práva.

Tak ako zasahoval do chodu cirkevných záležitostí, svoj vplyv presadzoval aj vo svetských sférach. V prvom rade pozdvihol skutočnú pápežskú moc v samotnom Ríme. Hneď vzápätí si vydobyl vodcovské postavenie v politickom živote celého Talianska, ako jeho osloboditeľ od nenávideného nemeckého panstva.

Dobytie Carihradu pri štvrtej krížovej výprave v roku 1204. Miniatúra z 13. stor.

Rovnako ako všetci pápeži od Urbana II. aj Inocent III. bol horlivým stúpencom vojny proti islamu. Čoskoro po svojom nástupe na pápežský stolec, v roku 1198 vyhlásil novú výpravu križiakov do Svätej zeme.

Krížovú výpravu ešte v roku 1195 plánoval zorganizovať kráľ Henrich VI. no k jej uskutočneniu napokon neprišlo. O tri roky nato Inocent III. sa ujal kráľovho plánu a vyhlásil v poradí štvrtú križiacku výpravu. Aby zabezpečil jej financovanie, uvalil na všetky cirkevné výnosy daň vo výške dva a pol percenta. Ako najvyšší dušpastier vyhlasoval, že odpustené všetky hriechy budú nielen tomu, kto sa výpravy osobne zúčastní, ale aj tomu, kto za seba pošle zástupcu.

Výsledkom ťaženia bolo v roku 1204 zriadenie tzv. latinského cisárstva na čele s patriarchom, priamo podriadeným pápežovi. Pápežstvo sa Inocentovou zásluhou dostalo na začiatku 13. storočia veľmi blízko svojho svetovládneho cieľa.

Výsledky krížovej výpravy však tých, ktorí skutočne túžili po vyslobodení Jeruzalema z moslimskej moci sklamali. I keď obsadenie Carihradu pápež považoval za dobrú východiskovú pozíciu pred novými výpadmi proti moslimom, bol presvedčený, že nebol dosiahnutý konečný cieľ - definitívne oslobodenie Svätej zeme z rúk neveriacich. Nechal sa ovládnuť obludnou myšlienkou, že neúspechy tejto i predchádzajúcich výprav, podnikaných hriešnymi rytiermi, vyváži výprava nevinných detí. V roku 1212 bolo skutočne vypravených mnoho tisíc chlapcov a dievčat cez Taliansko a po mori - k žalostným koncom a na radosť otrokárov.

Do obdobia pontifikátu Inocenta III. spadá významná udalosť spojená s obranou pravej kresťanskej viery a bojom proti heretickým sektám. V druhej polovici 12. storočia sa na juhu Francúzska, v bohatých krajoch rozprestierajúcich sa od údolia rieky Rhôny až k Pyrenejám, zrodila sekta, ktorej členovia vyznávali heretické katarské učenie. Najvýznamnejšie stredisko vzniklo v meste Albi; podľa neho dostali vyznávači nového učenia pomenovanie albigénci.

V počiatkoch sa cirkev snažila katarov od ich učenia odvrátiť rôznymi „presvedčovacími kampaňami.“ Po opakovaných neúspechoch priviesť odpadlíkov na pravú vieru, pápež sa rozhodol vykoreniť toto učenie silou. V roku 1205 Inocent vyzval najmocnejšieho veľmoža v kraji, Raymonda IV., grófa z Toulouse, aby proti katarom poslal vojsko. Napriek grófovmu prísľubu sa tak nestalo. Preto o tri roky neskôr pápež rozhodol o zorganizovaní krížového ťaženia proti albigéncom. Nasledujúce dve desaťročia obe strany zvádzali boje, veľakrát sprevádzné masakrovaním obyvateľstva.

Ukončenia výpravy sa však Inocent nedožil. Ešte dlho po jeho smrti boli katari nemilosrdne prenasledovaní a upaľovaní; katarstvo bolo napokon vyhubené.

Počas pontifikátu Inocenta III. prišlo k založeniu jedného z najvýznamnejších cirkevných rádov, františkánov. V roku 1209 podnikol František z Assisi so svojimi nasledovníkmi cestu do Ríma, kde pápežovi predložili na schválenie pravidlá novej rehole. Po prvotnom odmietnutí však Inocent vydal Františkovi povolenie na založenie nového cirkevného spoločenstva.

Hrobka Inocenta III. v Lateránskej bazilike v Ríme

Tri roky pred svojou smrťou zvolal Inocent III. nový, celkovo dvanásty ekumenický koncil. Štvrtý lateránsky koncil, zahájený až 11. novembra 1215, sa stal triumfom pápežovej moci a slávy. Na koncile sa prijímali hotové pápežské dekréty obsahujúce o. i. vieroučné prehlásenia, namierené proti heretikom.

Rok po skončení koncilu Inocent III. v Perugii zomrel. Bol práve na ceste na sever Talianska, kde sa mal pokúsiť zmieriť mestá Janov a Pisa. Pochovali ho v miestnej katedrále. Až v roku 1891 za pápeža Leva XIII. boli jeho ostatky prenesené do Ríma a dnes sú uložené v Lateránskej bazilike.

Možno povedať, že za pontifikátu Inocenta III. vyvrcholila pápežská svetovláda. No v protiklade k tomu sa už počas jeho vlády začínali objavovať príznaky rozkladu pápežskej moci. Veľmi zjavné boli nikdy nekončiace finančné nároky pápežskej kúrie, protekcionárstvo a nepotizmus. Duchovná autorita pápeža bola naštrbená jeho odklonom od duchovných cieľov.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Inocent III.

• R. Říčan, A. Molnár, 12 století církevních dějin, Kalich, Praha, 1989
• J. N. D. Kelly, Pápeži dvoch tisícročí, Roal, Bratislava, 1994, ISBN 80-88706-00-9
• P. P. Read, Templáři, BB art, Praha, 2002, ISBN 80-7257-750-6
• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.

Predchodca: Celestín III.

Pápež Inocent III. (zoznam)

Nástupca: Honorius III.