Urban II.

Odo pochádzal z rodiny príslušníka nižšej burgundskej šľachty zo Châtillon-sur-Marne (na juhu dnešného francúzskeho regiónu Champagne-Ardenne; podľa iných zdrojov sa narodil v meste Lagery v rovnakom regióne). Od útleho detstva bol vychovávaný ako zanietený kresťan. Navštevoval chrámovú školu v Remeši, na ktorej ho vyučoval Bruno z Kolína (neskorší svätec a zakladateľ kartuziánskeho rádu). V Remeši získal aj kňazské svätenie a v hierarchii cirkevných hodností vystúpil až do úradu arcidekana. V roku 1070 však dráhu cirkevného úradníka opustil a stal sa mníchom v Cluny. Istý čas bol priorom kláštora, ale neskôr ho pápež Gregor VII. povolal do Ríma a menoval kardinálom-biskupom v Ostii. V rokoch 1084 – 1085 pôsobil ako pápežský legát vo Francúzsku a Nemecku. Po Gregorovom boku stál neochvejne aj pri jeho spore s cisárom Henrichom IV.

Vo funkcii legáta viedol v roku 1085 cirkevnú synodu v saskom Quedlinburgu.

Po smrti Viktora III. (zomr. 16. septembra 1087), ktorého šestnásťmesačný pontifikát bol poznačený silným vplyvom protipápeža Klementa III., ostal Petrov stolec neobsadený takmer pol roka. Krátko pred smrťou Viktor III. odporučil kardinála Oda z Lagery za svojho nástupcu. Vzhľadom na okolnosti sa však voľba nového pápeža nemohla konať hneď a ani v Ríme. Preláti verní zosnulému pápežovi sa až 9. marca nasledujúceho roku zišli v meste Terracina (na juhu dnešného regiónu Lazio). Na tretí deň v miestnom farskom kostole potvrdili Viktorovo želanie a za pápeža zvolili Oda. Ešte v ten istý deň sa konala inaugurácia nového pontifika, ktorý prijal meno Urban II.

Jednou z jeho prvoradých úloh bolo, vzhľadom na pretrvávajúci vplyv protipápežskej strany, upevnenie si svojej pozície legitímneho pápeža. V tejto súvislosti sa v Ríme obrátil na prelátov, verných Gregorovi VII., aby ostali verní aj jemu.

Bola to náročná úloha – prakticky celé mesto bolo v rukách duchovenstva stojaceho za protipápežom Klementom III. Ani pozícia v ríši nebola veľmi priaznivá. Cisár Henrich IV. Urbanovi nezabudol ako hájil proticisársku politiku Gregora VII. a všemožne sa snažil jeho pozíciu ohrozovať. V záujme svojej bezpečnosti musel pápež opustiť Rím a hľadať útočisko u Normanov v južnej Itálii. Tu sa na jeseň roku 1089 v meste Melfi, za účasti sedemdesiatich jemu verných biskupov, konala synoda, na ktorej boli schválené dekréty proti simónii a manželstvám klerikov.

Urbanova situácia sa začala meniť začiatkom deväťdesiatych rokov 11. storočia. V Nemecku sa totiž odbojné nemecké kniežatá, nesúhlasiace s cisárovou vládou, spojili do opozície a na svoju stranu získali aj Henrichových synov Konráda a Henricha (neskoršieho kráľa Henricha V.). Cisár v záujme riešenia vnútorných problémov musel opustiť Taliansko. Cesta do Ríma bola pre Urbana II. voľná. Koncom roka 1093, takmer šesť rokov po svojom zvolení, sa definitívne vrátil do Ríma a šikovnou politikou (údajne aj vrátane úplatkov) získal stratený vplyv ako aj cirkevné majetky.

Urban II. bol zmierlivý a tolerantný pápež. Jeho zmierlivosť sa vzťahovala aj na Byzanciu, ktorá od východnej schizmy bola od Ríma nezávislá. Pápež sa usiloval o zmierenie medzi oboma cirkvami. V záujme toho uvažoval o zrušení exkomunikácie cisára Alexia I., ktorú naň pred svojou smrťou uvalil pápež Gregor VII. Počas svojho juhotalianskeho exilu zvolal Urban II. v roku 1089 do mesta Melfi synodu, na ktorej pred zrakmi prítomných sedemdesiatich jemu verných biskupov zrušil Alexiovo vyobcovanie z cirkvi. Cisárovou odmenou boli rovnako zmierlivé kroky zo strany Konštantínopolu. Toto zblíženie podnietilo cisára požiadať pápeža o pomoc, týkajúcu sa ochrany kresťanských spolubratov na východe. Na ďalšiu synodu v Piacenze v roku 1095 vyslal Alexios oficiálnu delegáciu, ktorá prítomných cirkevných otcov oboznámila o krivdách páchaných na kresťanoch na východe zo strany seldžuckých Turkov.

Pápeža farbisto podané rozprávanie o utrpení, ktorému sú vystavení kresťanskí bratia na východe podnietilo k úvahám o účinnej pomoci, vrátane vojenskej. V záujme toho sa hneď po skončení synody vydal, ako vyslanec vyzývajúci na ochranu pravej viery, do Francúzska. V duši cítil osobnú zodpovednosť ako najvyššieho duchovného za ďalší osud kresťanstva.

Zamieril najprv do Valence a potom do Le Puy-en-Velay, odkiaľ rozoslal všetkým biskupom katolíckej cirkvi výzvu s požiadavkou stretnutia sa s nimi v novembri toho roku v Clermonte. Potom odcestoval do Narbonne, kde navštívil skúseného bojovníka proti Saracénom v Španielsku Raimonda de Saint-Gilles. Odtiaľ cestoval po pobreží Stredozemného mora na východ a cez Saint-Gilles v delte Rhôny pricestoval v októbri 1095 do Lyonu.

Urban II. reční k prelátom a ľudu na koncile v Clermonte. Pápežov zápalistý prejav znamenal začiatok výprav za „oslobodenie“ Svätej zeme

Jeho myseľ bola neustále upriamená na kresťanov na východe a pomoci v ich boji proti neveriacim. Pomoc pri obrane kresťanstva však znamenala aj vyriešenie rokmi sa vlečúceho problému západných kresťanov – otázky voľného a hlavne bezpečného prechodu pútnikov, smerujúcich do Svätej zeme.

Pútnictvo bolo už mnoho storočí neodmysliteľnou súčasťou duchovného života kresťanov a návšteva svätých miest patrila k tradičným prejavom kresťanského života. Oproti návštevy pútnických miest v Európe však špecifický význam mala návšteva posvätných miest v Svätej zemi, predovšetkým Jeruzalema. Putovanie tam však bolo nielen zdĺhavé ale najmä nebezpečné. Napriek tomu ho každoročne podstupovali široké zástupy veriacich, pre ktorým bola táto cesta istou formou vykúpenia či dokonca mučeníctva za pozemské hriechy. Podľa dávnej tradície predstavovala púť do Jeruzalema pre toho, kto ju vykonal, vyvrcholenie duchovného života; Jeruzalem bol považovaný za akúsi „predsieň“ onoho sveta.

V priebehu štyroch storočí, odkedy v Palestíne vládli moslimovia, mali kresťania k svätým miestam prakticky neobmedzený prístup. Postupne sa však situácia začala meniť a mnohé oddiely pútnikov sa stali terčom nemilosrdných moslimských hôrd.

Slýchajúc tieto správy v Urbanovej mysli čoraz naliehavejšie rezonovala myšlienka o potrebe či dokonca oprávnenosti obraňovať záujmy cirkvi na východe aj silou. Tou silou sa mali stať vojská, ktoré, podľa Urbanových slov dostali požehnanie samotného Krista. V tomto duchu križiacke výpravy mali byť považované za záležitosť celého západného kresťanstva a každého jej člena.

Iná, no historikmi nepodložená pápežova úvaha, sa týkala nutnosti nájsť nejaký „ventil“ pre uvoľnenie prebytočnej energie bojachtivej šľachty.

V novembri 1095 sa do Clermontu zišiel koncil, ktorého závery, ako sa neskôr ukázalo, mali ďalekosiahly dopad na dejiny rímskokatolíckej cirkvi a znamenali temnú stránku kresťanstva. Aj po vyše osemsto rokoch od konca poslednej z kruciád je kresťanstvo konfrontované s udalosťami, ktoré vyvolal Urbanom II. zvolaný koncil v Clermonte.

27. novembra sa účastníci koncilu zhromaždili na otvorenom priestranstve za východnou bránou mesta. Toto miesto nebolo zvolené náhodne; otvorený priestor dával možnosť účasti širokej verejnosti. Z vyvýšeného pápežského stolca Urban prehovoril k zástupom. Pápež začal rozprávaním o ťažkostiach východných kresťanov, o tom ako ich utláčajú neveriaci a ako ich bratia v Kristu prichádzajú o svoje životy pri obrane pravej viery. So zápalom, pripomínajúcim horlivého ľudového kazateľa, apeloval na kresťanské cítenie a pripomínajúc im príklad ich predkov za čias Karola Veľkého prítomných vyzval, aby zanechali spory a boje medzi sebou a miesto toho obrátili svoje zbrane proti nepriateľom Kristovým. Svoju plamennú reč zakončil prísľubom, že ako nástupca svätého Petra a zástupca Krista na zemi má moc všetkým, ktorí na seba vezmú toto bremeno, odpustiť minulé hriechy a zrušiť všetky pozemské tresty.

Urbanove slová, očitými svedkami považované za zmes kresťanskej zbožnosti, xenofóbie a fanatickej oduševnenosti, mali vskutku nečakaný ohlas. Prítomní šľachtici, preláti i obyčajní ľudia volajúc slová Deus le volt (Boh to tak chce) pred pápežom kľakali, prosili o rozhrešenie a žiadali aby sa smeli vydať do tejto vojny.

V auguste nasledujúceho roku sa na východ pohli rytierske vojská, ktoré na prelome rokov 1096 – 1097 dorazili do Konštantínopolu. Po nasledujúcich vyše dvoch rokoch za cenu nesmierneho strádania a obetí (účastníkov sužovali úporné horúčavy, v júli 1098 ich v Antiochii postihla morová epidémia) dorazili 7. júna 1099 pred hradby Jeruzalema. 13. júla sa začal útok na mesto a o dva dni nato ho križiaci dobyli. Urban II. sa však správy o víťazstve kresťanských vojsk nedožil. O dva týždne, skôr než správa o dobytí mesta dorazila do západnej Európy, v Ríme zomrel.

Ostatné aktivity Urbanovho pontifikátu v porovnaní s jeho vyhlásením krížovej výpravy a udalosťami, ktoré jej predchádzali, majú iba epizódny charakter. Počas Urbanovej vlády dochádzalo k centralizácii cirkevnej moci, vplyvu kolégia kardinálov a nárastu dôležitosti Ríma ako centra kresťanstva (v ním vydanej bule z roku 1089 sa prvýkrát objavuje výraz Curia Romana t. j. Rímska kúria ako inštitúcie pripomínajúcej kráľovský či cisársky dvor).

V oblasti zahraničnej politiky jeho aktivity smerovali predovšetkým do Anglicka, Francúzska a Španielska. Až sedem rokov musel čakať na svoje uznanie ako pápeža zo strany anglického kráľa Viliama II.; v jemu blízkom Francúzsku sa mohol spoľahnúť na podporu svojich reformných krokov. Počas jeho vlády silnel vplyv Svätej stolice v Aragónsku a Katalánsku; v roku 1088 zriadil arcibiskupstvo v Tolede.

Pápež Lev XIII. ho v roku 1881 vyhlásil za blahoslaveného, jeho sviatok v rímskokatolíckej cirkvi pripadá na 29. júl.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Urban II.

• J. N. D. Kelly, Pápeži dvoch tisícročí, Roal, Bratislava, 1994, ISBN 80-88706-00-9
• H. Küng, Katolícka cirkev, Vydavateľstvo Slovart, Bratislava, 2003, ISBN 80-7145-751-5
• P. P. Read, Templáři, BB art, Praha, 2002, ISBN 80-7257-750-6
• S. G. Lozinskij, Dějiny papežství, Horizont, Praha, 1989, ISBN 80-7012-000-2

Predchodca: Viktor III.

Pápež Urban II. (zoznam)

Nástupca: Paschal II.