Michal IV. (Byzantská ríša)

Michal IV. Paflagónsky (*okolo 1010, Paflagónia – † 10. december 1041, Konštantínopol) bol byzantský cisár v rokoch 1034 – 1041. Cisárom sa stal po smrti (zrejme vražde) cisára Romana III., keď sa oženil s jeho ženou, svojou milenkou, cisárovnou Zoe. Podľa dobových správ bol Michal bol veľmi krásny, štedrý a šikovný, ale trpel epilepsiou a bol nevzdelaný, čo viedlo k tomu, že mnohé oblasti vlády prenechal na svojho brata, ministra Jána Orfanotrofa. Ten finančnými (daň aerikon) a vojenskými reformami navrátil ríši stratenú silu, ale získal aj mnohých nepriateľov. Na východnej hranici bolo Georgiom Maniakom dobyté mesto Edessa a aspoň spočiatku boli úspešné aj boje na Sicílii. Podarilo sa mu taktiež potlačiť bulharské Deljanovo povstanie, naopak úplnú nezávislosť získala srbská Duklja. Obdobie jeho vlády je spojené aj s rozsiahlymi čistkami vedenými proti aristokratickým rodinám.[1][2][3]

Michal IV. Paflagónsky
byzantský cisár
Panovanie
Dynastia	Macedónska dynastia
Panovanie	1034 – 1041
Korunovácia	12. apríl 1034
Predchodca	Roman III.
Nástupca	Michal V.
Biografické údaje
Narodenie	1010 Paflagónia
Úmrtie	10. december 1041 Konštantínopol
Rodina
Manželka	Zoe
Odkazy
	Michal IV. (multimediálne súbory na commons)
Historický portál  Biografický portál

Michal IV. na byzantskej minci

Michal IV. pochádzal z rodiny roľníkov z provincie Paflagónia (iný prepis: Paflagonia). V mladosti sa mal podľa dobových správ živiť falšovaním mincí. Na cisársky dvor sa dostal prostredníctvom svojho brata, eunucha a vysokého štátneho úradníka Jána Orfanotrofa. Stal sa cisárovým komorníkom a masérom, následne aj milencom cisárovej manželky Zoe. Roman si vzťah milencov nevšímal a i napriek upozorneniam od blízkych Michala z ničoho neupodozrieval, za čo zrejme mohla Michalova epilepsia. 11. apríla 1034 však Roman za záhadných okolnosti umrel a hneď na druhý deň sa Michal, i napriek počiatočnému odporu patriarchu Alexia, so Zoe oženil. Následne pod vplyvom svojho brata Jána, ktorý sa stal ministrom financií, cisárovnú Zoe uväznil v gynaeceu (ženských palácových komnatách) a vládol sám.[1][2][3]

Už krátko po jeho nástupe musel Michal riešiť viacero vzbúr proti jeho nástupu a boje sa viedli aj na východných arabských hraniciach. Najväčším tu dosiahnutým úspechom bol zisk starodávneho kresťanského centra Edessy. V roku 1035 požiadal palermský emir Michala o pomoc, kvôli povstaniu jeho brata. Aj napriek následnej smrti emira boje na Sicílii pokračovali. V roku 1038 bola začatá výprava na čele s Georgiom Maniakom. Výpravy sa zúčastnil takisto aj manžel Michalovej sestry Štefan (Stefanos). V priebehu nasledujúceho roka boli vďaka Maniakovmu skvelému vedeniu dobyté mestá Palermo a Messina a podarilo sa ovládnuť takmer celú Sicíliu, avšak po tom, čo v roku 1040 roztržke medzi ním a Michalovým švagrom Štefanom bol Maniakes povolaný do Konštantínopola a uväznený. Veliteľom sa stal Stefanos, ktorého vedenie však bolo neúspešné a zmätok v byzantskej armáde využili Arabi. Najprv vypuklo povstanie, aby následne byzantskú armádu vytlačili z dobytých území, pričom nedobytá zostala len Messina.[2][3] V posledných rokoch svojej vlády Michal ťažko ochorel. Stále viac ho navyše trápili výčitky svedomia kvôli Romanovi a tak sa presunul do Solúna, kde prosil svätého Demetera o odpustenie. Jeho poslednou veľkou výpravou boli boje v Bulharsku, kde došlo k Deljanovmu povstaniu. Bulharskí bratranci Peter Deljan a Alusianos viedli Bulharov a vyhnali byzantskú armádu z území Bulharska. Následne sa však pohádali. Alusian dal Petrovi odseknúť nos a oslepil ho. To viedlo k oslabeniu bulharskej sily a Alusianos bol porazený. Michal krátko na to vstúpil do kláštora a 10. decembra 1041 umrel. Novým panovníkom sa stal jeho synovec Michal V., ktorého krátko pred jeho smrťou cisár s cisárovnou Zoe adoptovali.[1][3]