Boris I.

Prerod Bulharska z pohanského štátu na kresťanský bola veľká udalosť. Nezastavila ju ani druhá prehratá bitka proti Byzantíncom na jeseň roku 836. Aby však mohol Boris svoj cieľ uskutočniť – prijať kresťanstvo, musel odstúpiť od spojenectva s Frankami. V mierovej zmluve, ktorá bola podpísaná po prehratom boji, predsa len nevyšlo Bulharsko s prázdnymi rukami. Znova získalo Zagorský región, ale bez jeho pevností, ktoré sa nachádzali na pobreží Čierneho mora.

Cár veril, že v tomto čase kultúrneho rozkvetu, jeho štát musí prijať kresťanstvo, keďže “nie krvavý meč a boje, ale viera môže Bulharsko spraviť kultúrnou krajinou v Európe.”^{[chýba zdroj]} Podľa neho bolo práve prijatie a rozširovanie kresťanstva tou správnou cestou ku skultúrneniu krajiny.

Historické zápisy o Borisovi I. dosvedčujú, že sa oboznámil aj s prácami slovanských vierozvestov Cyrila a Metoda. Osobne sa stretol s Metodom a jeho žiakmi na ich ceste do Konštantínopolu: “Veľký Metod ho často navštevoval a odovzdával mu knihy, ktoré napísali jeho žiaci…” čítame v zápiskoch.^{[chýba zdroj]}

Dôvod zavedenia slávenia slovanskej liturgie a obrovský rozvoj slovanských písmen donútili Borisa pozvať do Bulharska ľudí, ktorí sa zaujímali o vierozvestov. Prijal ich žiakov a ich misiu a s jeho pomocou dvaja Metodovi žiaci – Kliment a Naum založili dve vzdelávacie centrá v hlavnom meste Pliska a v macedónskej Kutmičevici.

Po tom, čo sa z Bulharska stal kresťanský štát, slovanský jazyk sa stal oficiálnym jazykom v štáte. Hlaholika rozvíjala a obohacovala starý slovanský jazyk, ktorý neskôr prijali za svoj aj iné slovanské štáty. Bulharsko bolo po Veľkej Morave prvým centrom slovanských písmen a slovanskej kultúry.

Boris I. bol zapáleným človekom za nezávislosť novej bulharskej katolíckej cirkvi. Chcel mať iba jedno náboženstvo, a preto sa rozhodoval medzi rímskokatolíckym a ortodoxným, ktoré mali v tom čase veľký vplyv na Bulharsko. Hľadal rozdiely medzi pápežom Mikulášom I. a patriarchom z Konštantínopolu. Pápežovi poslal delegáciu so 115 otázkami. Návšteva dopadla nad mieru úspešne – cár dostal odpoveď na 106 otázok, ktoré sa týkali objasnenia základov rímskokatolíckeho náboženstva, jeho zákonov, politiky, tradícií a viery. Výsledkom návštevy bolo pokrstenie bulharského národa v roku 864. “Byzantskí kňazi a katolícki biskupi chodili po krajine, krstili a požehnávali ľudí.”^{[chýba zdroj]} O štyri roky neskôr, v roku 870, získalo Bulharsko autonómnu bulharskú katolícku cirkev.

V roku 889 panovník zostarol, abdikoval na funkciu a uchýlil sa do samoty. Jeho syn Vladimír, ktorý po ňom v roku 893 nastúpil na trón, sa pokúšal dostať Bulharsko tam, odkiaľ práve vykročilo. Boris ho preto nemal rád a kruto ho potrestal vypálením očí.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Boris I.