Prvá križiacka výprava
Prvá križiacka výprava bola vyhlásená pápežom Urbanom II. v roku 1095 v Clermonte s cieľom znovu získať vládu nad svätým územím Jeruzalema a Svätej zeme. Výprava sa odohrala v rokoch 1096 – 1099.
| Križiacke výpravy |
|---|
| Prvá križiacka výprava · Výprava chudoby · Nemecká križiacka výprava (1096) · Križiacka výprava v roku 1101 · Druhá križiacka výprava · Tretia križiacka výprava · Štvrtá križiacka výprava · Križiacka výprava proti albigéncom · Detská križiacka výprava · Piata križiacka výprava · Šiesta križiacka výprava · Siedma križiacka výprava · Výprava sedliackych vzbúrencov · Ôsma križiacka výprava · Deviata križiacka výprava · Severné križiacke výpravy |
V auguste 1096 sa začala 1. (typická) križiacka výprava, ktorej sa zúčastnili predovšetkým nižší feudáli (rytieri rôznych kniežat), ale aj vyšší. Usilovali sa rozšíriť svoje panstvá a získať na Východe vplyv a bohatstvo. Výprava sa skladala zo štyroch menších výprav, ktoré vyšli z viacerých miest v Európe. Jednotlivé skupiny prechádzali po súši od jari až do zimy roku 1096 cez Uhorsko. Jeden nedisciplinovaný prúd, ktorý v oblasti Trenčína prešiel z Moravy na Slovensko, kde plienil, bol potom v júni rozprášený v okolí Nitry. Výpravy sa zúčastnilo spolu asi 100 000 križiakov.
Stretli sa na jar roku 1097 v Konštantínopole. Tu byzantský cisár križiakov urýchlene dopravil do Malej Ázie, avšak najprv museli prisľúbiť, že (bývalé) byzantské územia po dobytí zostanú (aspoň ako vazali) v Byzantskej ríši. 19. júna križiaci odovzdali Byzantskej ríši dobytú Nicaeu a 29. júna porazili sultána z Ikonionu pri Dorylaione (dnes: Eskišehir). V Malej Ázii hroznou horúčavou umierali denne desiatky rytierov oblečených do ťažkých brnení. Keď sa im 1098 podarilo doraziť do Malého Arménska (založeného koncom 11. storočia v dnešnom juhovýchodnom Turecku utečencami z Arménska dobytého Seldžukmi), načerpali síl, odpočinuli si a tiahli ďalej. Založili svoj prvý štát, Edesské grófstvo na čele s Balduinom Boulogneským, a 3. júla dobyli Antiocheiu, jedno z najväčších miest východného Stredomoria, a založili tu kniežatstvo na čele s Bohemundom Tarentským, na ktoré si neustále robila nároky Byzantská ríša. Za významnej pomoci janovských a benátskych kupcov, ktorí im po mori dovážali drevo na baranidlá a podobne, sa im 15. júla roku 1099 po nesmierne krvavej bitke podarilo zmocniť sa Jeruzalema a založiť prísne kresťanské Jeruzalemské kráľovstvo (1099 – 1244). 28. júna potom ešte križiaci porazili sultána (emira) z Mosulu. Prvými vládcami Jeruzalemského kráľovstva bol Gottfried (Bohumír) Bouillonský (1099 – 1100), jeho brat Balduin (I) Boulogneský (1100 – 1118) a Balduin (II) Bourqský (1118 – 1131).
Na okolí existovali štyri územia podriadené Jeruzalemskému kráľovstvu – grófstva Tripolis a Edessa, kniežatstvo Antiochea a panstvo Tiberias (= neskoršie kniežatstvo Galilea). Neskôr vznikli aj ďalšie križiacke štáty, nie nevyhnutne podriadené Jeruzalemu.
Počas ďalších výprav (pozri dolu) križiaci striedavo strácali a získavali Jeruzalem, ale boli využití aj na dobytie iných území (napr. Byzantskej ríše).
