Jeruzalemské kráľovstvo

Stabilnú zložku palestínskeho obyvateľstva tvorili vždy vidiečania. Odhaduje sa, že vtedy žilo v dedinách zhruba štvrť milióna predovšetkým domorodých obyvateľov.[16] Vidiečania boli prevažne moslimovia, ale v okolí Betlehema, Ramly, Gazy, Keraku a východnej Galileje prevažovali kresťania. Rovnako v okolí novo zakladaných križiackych hradov bolo osídľované európskymi kresťanmi.[17]

Po prvej križiackej výprave zostalo na Blízkom východe odhadom asi 10 000 križiakov-pútnikov a len malý počet rytierov. Bolo teda nutné získať pre nové kráľovstvo nových osadníkov z Európy. Na konci osemdesiatych rokov 12. storočia žilo v Zámorí 90 000 až 120 000 Európanov.[1] Západní osadníci zaľudňovali predovšetkým veľké prístavné mestá, hlavne Akkon (ktorý mal odhadom až 40 000 obyvateľov) a Tyros (30 000 obyvateľov).[18] Osídlenie Jeruzalema, ktorého pôvodné obyvateľstvo bolo vyvraždené po jeho dobytí v roku 1099, už bolo náročnejšie, pretože nebol obchodným centrom ani strediskom remeselnej výroby, nových osadníkov navyše odradzovalo jeho nehostinné púštne okolie. K osídleniu mesta preto jeruzalemskí králi lákali kolonistov mimoriadnymi privilégiami. V dobe bitke pri Hattíne mal Jeruzalem približne 20 000 obyvateľov.[1]

Na čele mesta stála Mestská rada (la. Curia Burgensium), (fr. Cour des Bourgeois), ktorú vymenoval pán mesta a na jej čele stál vikomt. V kompetencii Mestskej rady bolo aj súdiť východných kresťanov a moslimov. V prístavných mestách zasadali súdy pre námorné záležitosti – (fr. Cour de la Mer). Vo veľkých obchodných strediskách mali rozsiahle privilégia talianski kupci, ktorí mali vlastnú samosprávu a kostoly s duchovným nezávislým od miestnej cirkvi. Toto postavenie však nebolo na všetkých miestach rovnaké a v jednotlivých mestách sa líšilo.[19] Najvýznamnejšie postavenie mali v križiakmi kontrolovaných mestách obchodníci z Janova, Benátok, Pisy, ale aj z Marseille a Amalfi. Napriek tomu, že Latinovia predstavovali asi štvrtinu všetkého obyvateľstva v celom Jeruzalemskom kráľovstve, v mestách tvorili väčšinu.[1]

Zvláštnym prvkom v talianskych štvrtiach križiackych miest v Palestíne boli komúny.[20] Ich členovia sa sociálne nelíšili od ostatných obyvateľov miest, ale ich výhodné postavenie v meste bolo upravené zmluvami s jeruzalemským kráľom, ktorému v dobách dobytia prístavných miest levím podielom vypomáhalo loďstvo talianskych štátov.

Skalný dóm v chrámovej časti v Jeruzaleme, vybudovaný v roku 691 na rozkaz kalifa Abd al-Malika byzantskými staviteľmi. Križiaci nesprávne pokladali Skalný dóm za Šalamúnov chrám.

Križiaci, ktorí sa vo Svätej zemi usadili, postupne prijali životný štýl miestnych ľudí.[21] Začali sa obliekať ako Levantínci, keď hrubé ľanové odevy vymenili za ľahké vzdušné plátno. Niektorí Latinovia si nechali narásť fúzy ako Gréci či Sýrčania, iní sa holili. Rovnako sa Európania prispôsobili miestnemu stolovaniu, napríklad začali používať príbory. Na rozdiel od rodených Arabov a Grékov, ktorí jedli podľa vzoru starých Rimanov, Frankovia pri jedle zasadali k stolu.[22] Kronikár prvej krížovej výpravy Fulcher z Chartres napísal:

Európske štáty a Blízky východ okolo roku 1142. (Robert H. Labberton, Dawn of History, sixth edition, 1884)

Napriek tomu sa však úplne nevzdali svojej európskej identity. Palestínski Frankovia sa aj naďalej dorozumievali starou francúzštinou[3] (latinčina bola jazykom vzdelancov, duchovenstva a úradných spisov) a ďalej sa hlásili ku katolíckemu vyznaniu. Stratili však vyhranený náboženský fanatizmus a nenávisť voči inovercom, ktorou oplývali nový prichádzajúci pútnici. Tí tiež pri pohľade na životnú úroveň svojich domorodých krajanov nevychádzali z údivu.[21] Naopak návštevníci z východu aj domorodí Arabi sa na Frankov pozerali stále ako na barbarov.[24] Arabský historik Usáma Ibn Munkiz Európanov a ich spoločnosť popísal:

Medzi západnou a miestnou kultúrou nedošlo k žiadnemu splynutiu. Latinovia sa väčšinou o moslimskú kultúru nezaujímali a ich západné zvyky domáci kultúrny život neovplyvnili.[26] Na vysokej úrovni bola v Jeruzalemskom kráľovstve lekárska starostlivosť. Európski lekári získavali znalosti a skúsenosti od pokročilejších Židov a Arabov a v raných rokoch križiackeho kráľovstva dávali Frankovia prednosť miestnym lekárom pred svojimi krajanmi.[27] Kronikár Vilhelm z Tyru napísal:

V Jeruzaleme sa nachádzali štyri nemocnice a vlastnú nemocnicu mali aj ostatné veľké mesta ako Akkon, Nábulus, Askalon, Jaffa a Tyros. Každá nemocnica mala štyroch lekárov a štyroch ránhojičov.[27] Väčšinu nemocníc spravoval rád johanitov, ktorých poslaním bola predovšetkým starostlivosť o kresťanských pútnikov.

Neurodzené európske obyvateľstvo bolo na Východe v dvoch pozíciách: voči križiackemu panstvu bolo poddanými a voči domorodcom vládnucou triedou. Neurodzení Latinovia pochádzali zo všetkých kútov Európy a rýchlo sa tunajším podmienkam prispôsobili. Títo obyvatelia žili väčšinou v mestách, kde získali status mešťanov (fr.bourgeois) a smeli vlastniť nehnuteľný majetok. Postavenie a výsady (fr. bourgeois) však mohli prostí Európania získať, v rámci niektorých zvláštnych privilégií, pokiaľ sa usadili na vidieku v okolí novo zakladaných križiackych hradov. Mešťania boli síce príslušníci sociálnej triedy, ale nepredstavovali slobodný stav.[28]

Neurodzení Frankovia mali dovolené uzatvárať manželstvá s príslušníkmi miestnych kresťanských komunít. Miešanci Orientálcov a Európanov sa nazývali francúzsky poulains.[29] Poarabštení poulains slúžili v jeruzalemskom vojsku, kde tvorili oddiely ľahkej jazdy, kde sa nazývali Turkopolovia – synovia Turkov.

Arabskí obchodníci s otrokmi (arabský rukopis pochádzajúci z rokov 1236 – 1237, Bibliothèque Nationale de France)

Moslimovia tvorili majoritnú vrstvu obyvateľstva na vidieku, zatiaľ čo z mesta boli vyhnaní.[30] Väčšina z nich sa hlásila k šiítskemu islamu a uznávala fátimovský kalifát v Káhire. Vo vnútrozemí sa vyskytovali rovnako sunniti a na juhu zeme sa križiaci dostali do kontaktu s beduínmi, s ktorými nadviazali spoluprácu.[31] Medzi Sidonom a Hebronom boli usadení šiítski drúzi, s ktorými Frankovia žiadne kontakty neudržovali.[32]

Východní kresťania spočiatku uvítali križiacke vojská ako svojich osloboditeľov od moslimskej nadvlády. Sýrski jakobiti, ktorí hovorili arabsky, smeli zostať v mestách aj na vidieku.[33] Východní ortodoxní, medzi ktorých patrili predovšetkým Gréci (hoci jazykom palestínskych Grékov bola poväčšine arabčina[34]) a čiastočne tiež Arméni a Sýrčania sa tešili ochrane byzantského cisára a v mestách spravovali niektoré pamiatky. Križiacke panstvo však voči nim zaujímalo obozretný a nedôverčivý postoj.[35]

Križiacka vláda, oproti moslimskej vláde, znamenala pre východných kresťanov isté ekonomické zlepšenie, pretože im križiaci trochu znížili daňové zaťaženie, zatiaľ čo Židia a moslimovia platili rovnaké poplatky, ako za Arabov. Z náboženského hľadiska však križiaci voči inoveriacim neboli tak tolerantní ako Arabi pred nimi. Latinská cirkev miestnym kresťanským komunitám zabrala kostoly a Frankovia im nikdy nepriznali samosprávu, ktorú im moslimovia neupierali.[34] Jeruzalemský patriarcha nič menej vyžadoval poslušnosť od všetkých kresťanov bez rozdielu, pretože sa cítil najvyšším predstaviteľom kresťanstva vo Svätej zemi.

Veľmi priateľské vzťahy nadviazali Frankovia s kresťanskými maronitmi, ktorí žili v horských oblastiach nad Tripolisom. Tí dokonca slúžili v jeruzalemskom vojsku. V roku 1182 maroniti prijali pápežovu autoritu a boli zaradení do latinskej cirkvi.[35]

Jeruzalemské kráľovstvo a ostatné križiacke štáty okolo roku 1140. Alexander G. Findlay, Classical Atlas of Ancient Geography, 1849

Do Svätej zeme s prvou križiackou výpravou prišli prevažne drobní šľachtici, väčšinou Normania a Francúzi, ktorí vo svojej vlasti nehrali významnejšiu politickú rolu a neboli tak závislí na kráľovi ako veľkí feudáli. Francúzske feudálne zriadenie bolo v križiackych štátoch verne napodobené.[3] Základnou jednotkou v spoločenskej organizácii bolo léno, ktoré bolo pridelené niektorému z rytierov. Lénom bola spravidla nejaká dedina či jej časť.[36] Rytier mal zo svojho léna finančnú rentu a stelesňoval tu súdnu moc. Neskôr niektorí rytieri spojili viac lén dohromady a vznikali tak barónstva (fr. seigneurie) a označenie (fr. seigneur) vtedajšom pojatí znamenalo „lénny pán“[37]). Barón potom svoje panstvo mohol rozdeliť medzi svojich rytierov-lénnikov, ktorí slúžili v barónovom vojsku namiesto platenia nájomného. Pretože na Východe bolo po prvej križiackej výprave viac pôdy, než urodzených dobyvateľov, prenikli niektorí prostí bojovníci medzi šľachtu – napríklad mocný rod Ibelinov pochádzal z rodu pisanských obchodníkov.[36]

V polovici 12. storočia bolo v Jeruzalemskom kráľovstve na 20 000 šľachticov[38] a 1500 lénnikov.[36] Feudalizmus v Levante sa od systému v Európe v niektorých aspektoch líšil. Za prvé lénom tu mohlo byť aj mesto alebo mestská štvrť a príjmy z nej.[36] Druhou odlišnosťou bolo postavenie ženy v miestnej spoločnosti, ktorá mohla byť lénnou paňou, lénnikom a mohla tiež léna dediť (pokiaľ nemala blízkeho mužského príbuzného).[39]

V priebehu dvestoročnej histórie Jeruzalemského kráľovstva moc lénnikov prešla veľkými zmenami. Spočiatku križiacke vlády v Palestíne boli najvyššou autoritou moc kráľa, ktorý udeľoval a odoberal léna a mal tiež najvyššiu súdnu právomoc. Moc barónov od konca 12. storočia rástla a v 13. storočí už šľachtici v kráľovstve prakticky vládli. Významnou oporou kráľa v zemi bolo priame kráľovské léno, ktoré tvorila predovšetkým veľkomestá Jeruzalem, Tyros a Askalon – ten zaujímal asi tretinu zeme, zvyšok zaujímali panstva barónov.[39]

Krak des Chevaliers v dnešnej Sýrii

Jeruzalemské kráľovstvo bolo dedičnou monarchiou.[40] Kráľovou oporou a zároveň aj jeho opozíciou bola Kráľovská rada (franc. Haute cour, lat. Curia regnis), ktorá už pri korunovácii prvého kráľa Balduina I. deklarovala svoje právo kráľa „voliť“ – teda v praxi potvrdzovať nástupcu na trón – a jeruzalemský patriarcha riadil korunovačný ceremoniál.[40] Kráľovskej rady sa mohli zúčastniť všetci kráľovi vazali, pretože najdôležitejšie úlohy hrali najmajetnejší baróni.[40] V rade sa preberali všetky politické, finančné, právne a legislatívne záležitosti Jeruzalemského kráľovstva. Jej právomoci neboli nijak definované a posledné slovo mal teda kráľ, ktorý v rade zaujímal miesto ako (lat. primus inter pares) – prvý medzi rovnými.

Kráľ mal po boku tiež aj vysokých úradníkov. Jeho najvyšším zástupcom bol senešal, ktorý mal ako administratívnu, tak aj vojenskú právomoc a spravoval tiež dane. Najvyšším veliteľom vojska hneď po kráľovi bol konetábl, jeho zástupcom bol potom maršal. Administratívne záležitosti mal, podobne ako v Európe, na starosti kancelár a kráľov osobný majetok spravoval komorník.[41]

Zrúcaniny hradu Belvoir

Zloženie miest v Jeruzalemskom kráľovstve, zmiešané s talianskymi obchodníkmi viedlo k rozvoju ekonomiky skôr obchodným, než agrárnym smerom. Poľnohospodárstvo po úpadku východorímskej moci stagnovalo, aj cez to však obyvateľstvu pri pobreží poskytovalo obživu. Palestínske vnútrozemie bolo väčšinou pusté, poľnohospodárstvo sa dalo prevádzkovať len na niekoľkých miestach v Galilei a pri rieke Jordán, kde sa pestovalo južné ovocie.[1] Jednou z mála plodín, ktorú križiaci na Východ doviezli z Európy, bola vinič.[22] Pretože moslimovia piť víno nemôžu, vo svojich zemiach ho ani nepestovali.

Výjav vstupu Krista do Jeruzalema (Melisendin žaltár, Jeruzalem, približne v roku 1140)

Väčšina stavebnej činnosti západných dobyvateľov na Východe sa sústredila predovšetkým na pevnosti a hrady:[26] Krak des Moab v Keraku a Krak de Montréal v Zajordánsku, Belvoir neďaleko Tiberiady v dnešnom severnom Izraeli, hrad Ibelin v blízkosti Jaffy, templárska pevnosť La Roche Guillaume v Turecku a predovšetkým slávny hrad rádu johanitov Krak des Chevaliers v dnešnej Sýrii a mnoho ďalších pevností.

Križiaci však nebudovali iba vojenskú architektúru, ale zameriavali sa tiež aj na kostoly, na ich stavbe sa mimo iného podieľali Arabi a miestne obyvateľstvo.[22] V Jeruzaleme bolo kostolov dvadsať sedem, v Tyru dvanásť a v Akkone štyridsať.[42]

Za vlády križiakov došlo k prestavaniu a rozšíreniu Baziliky Svätého Hrobu. Architektonicky táto prestavba vychádza z vtedajšej francúzskej a stredomorskej architektúry a je syntézou neskorších románskych a raných gotických prvkov.[43] Prestavba spojila všetky do tej doby oddelené oltáre a bola dokončená v roku 1149.

Križiacke umenie a architektúra kombinovala západnú gotiku s byzantským slohom a islamskou architektúrou. Veľké mestá mali bežne kúpele, ktoré sa podobali tureckým či starým rímskym kúpeľom.[22] Ženy navštevovali kúpele rovnako často ako muži, teda dvakrát až trikrát týždenne a kúpali sa oddelene od mužov.[44] V domoch boli pokročilo riešené sociálne zariadenia,[44] ktoré chýbali vo väčšine vtedajších svetových miest.

Vyobrazenie Baziliky Svätého hrobu v Jeruzaleme po prestavaní križiakmi v roku 1149

Jedným z najrannejších príkladov križiackeho umenia je Melisendin žaltár,[45] iluminovaný rukopis zhotovený medzi rokmi 1135 – 1143, ktorý je dnes umiestnený v Britskej knihovne. Ostatné dochované rukopisy z križiackej Palestíny sú väčšinou z 13. storočia.[26]

Svadba princeznej Melisendy a Fulka z Anjou.
(miniatúra Vilhelma z Tyru: ''Histoire de la Conquête de Jérusalem, 13. storočie)

Keď v roku 1131 zomrel kráľ Balduin II., na trón nastúpila jeho dcéra Melisenda s manželom Fulkom z Anjou. Počas spoločnej vlády kráľovského páru zažil Jeruzalem najväčší ekonomický a kultúrny rozkvet. Po nástupu nového kráľa začali severné križiacke štáty revoltovať a podrývať jeruzalemskú autoritu. Nakoniec sa proti jeruzalemskému kráľovi obrátili.[46] Fulkovi sa vďaka vojenskej prevahe podarilo uznanie lénnej závislosti ostatných križiackych vládcov vynútiť. Do Antiochijského kniežatstva potom dosadil svojho spojenca Raimonda z Poitiers.

Mosulský atabeg Zengí využil roztrieštenosti križiakov a zaútočil na križiacke územia. Vrcholom ťaženia bolo dobytie hradu Montferand, ktorý bránil sám kráľ Fulko a ktorého Zengí donútil kapitulovať.[47] Fulko si dobre uvedomoval, že Zengího hrozba v dohľadnej dobe nepominie a preto koncom tridsiatych rokov uzavrel spojenectvo s damaským emirátom.[48]

V roku 1143 Fulko pri love nešťastne spadol z koňa a zabil sa. Zengí okamžite vytiahol proti križiackym štátom a v roku 1144 dobyl Edesské grófstvo.[49] Kráľovná Melisenda sa po manželovej smrti stala regentkou za staršieho maloletého syna, budúceho kráľa Balduina III. Kráľovská rada stanovila poradcom baróna Manasséa de Hierges,[50] ktorý po Fulkovej smrti viedol jeruzalemské vojsko. V roku 1147 bol však Zengí zavraždený svojim eunuchom Jarankešom.[51] Nový jeruzalemský kráľ Balduin III. vycítil príležitosť a vytiahol proti Damasku. Ťažením nič nedosiahol a nakoniec ustúpil späť do Palestíny. O rok neskôr dorazil do zeme kontingent druhej križiackej výpravy.

Stretnutie vodcov križiackej výpravy v Akkone v roku 1148 sa zúčastnil francúzsky kráľ Ľudovít VII. a nemecký kráľ Konrád III. Koncil potom presadil, navzdory niekoľkým opozičným šľachticom, ťaženie na Damask. Križiacka výprava potom skutočne v roku 1148 na Damask vytiahla, ale obliehanie mesta skončilo úplným fiaskom.

Pečať kráľa Balduina III. (The Crusaders, Warriors of God)

Potom, čo sa križiaci neúspešne pokúsili dobyť Damask, vytiahol moslimský vládca Núr ad-Dín proti Antiochii a porazil kniežaťa Raimonda.[52] Nedlho potom bol zajatý edesský gróf Joscelin II. a jeho žena ostatnú časť Edesského grófstva predala Byzantskej ríši.[53] Po smrti antiochijského kniežaťa a zajatí edesského grófa bol tiež zavraždený tripoliský gróf Raimond II., čím bol jeho štát uvrhnutý do vnútornej krízy. Jeruzalemský kráľ najprv vytiahol oslobodiť Antióchiu od Núr ad-Dína a potom s ním uzavrel prímerie, čím získal oddychový čas na to, aby mohol nájsť nového vládcu pre severné križiacke štáty.[54] Aj keď Edesské grófstvo už de facto neexistovalo, novým titulárnym grófom sa stal syn Joscelina II. Joscelin III. Balduin III. sa tiež stal poručníkom nového grófa z Tripolisu, ktorý bol neplnoletý a za neho prakticky vládla matka. Nakoniec sa kráľ snažil vybrať ženícha pre ovdovenú antiochijskú kňažnú Konstanciu, ale pre jej vzdor sa tak tri roky nedarilo. Potom si zvolila za manžela nemajetného francúzskeho rytiera Renauda de Châtillon.[55]

Aj keď bolo Balduinovi III. už dvadsať rokov, musel sa o moc stále deliť so svojou matkou Melisendou. Balduin si preto na jeruzalemskom patriarchovi vynútil svoju korunováciu ako samovládca kráľovstva. Tím vyvolal otvorený konflikt s Melisendou a jej spojencom Manassém de Hierges, v ktorom Balduin III. zvíťazil. Kráľovná odišla do ústrania a Manassés de Hierges opustil Blízky východ.[56]

V roku 1153 Balduin III. dobyl poslednú baštu egyptskej moci v Levante – prístav Aškelon. Mesto získal údelom kráľov mladší brat Amaury. Dobytím Askalonu križiaci ovládli celé palestínske pobrežie. Výprava však stála kráľovskú pokladnicu veľké peniaze a v dobe, keď sa Núr ad-Dín zmocňoval Damasku, bol sa nútený jeruzalemský kráľ len prihliadať.[57][58]

V päťdesiatich rokoch 12. storočia sa jeruzalemská politika zameriavala na vrelejšie vzťahy s byzantským cisárom, čo bolo potvrdené na jar 1158 sobášom kráľa Balduina s neterou cisára Manuela I. V tej dobe však nový antiochijský knieža Renaud de Châtillon spolu s arménskymi spojencami zaútočil a vyplienil byzantský Cyprus.[59] Balduin III. sa od Renauda dištancoval a na jeseň 1158 cisár Manuel vytiahol na východ na trestnú výpravu.

Cisár Manuel I. prijíma jeruzalemských emisárov v čele s Vilhelmom z Tyru, miniatúra pochádzajúca z 13. storočia z Akkonu

V roku 1159 zomrela Manuelova manželka Berta ze Sulzbachu a cisár sa obrátil na jeruzalemského kráľa, aby mu sprostredkoval nový sobáš s niektorou z križiackych šľachtičien. Balduin preferoval svoju neter Melisendu, dcéru tripoliského grófa, ale cisár nakoniec zvolil dcéru antiochijskej kňažnej Konstancie Marii. Balduina III. a jeruzalemský aj tripoliský dvor cisár svojim rozhodnutím podráždil, vzťahy sa však skoro zase urovnali.[60] V roku 1163 stále bezdetný Balduin III. ochorel a v Bejrúte zomrel. Na trón nastúpil jeho mladší brat, gróf z Jaffy a Askalonu Amaury.[61]

Keď Amaury I. nastúpil na trón, Núr ad-Dín ohrozoval všetky križiacke štáty a kráľ si uvedomoval nutnosť pokračovania priateľského kurzu k Byzancii. Zároveň bol však posadnutý myšlienkou dobytia Egypta.[62] O Egypt však mal záujem aj Núr ad-Dín, ktorý tu v roku 1163 pomohol zosadenému vezírovi Šávarovi späť do jeho úradu. Šávar sa ale nakoniec obrátil k Núr ad-Dínovi chrbtom a spojil sa s jeruzalemským kráľom. Ten roku 1164 vtrhol do Horného Egypta, kde v pevnosti Bilbajs obkľúčil Núr ad-Dínovu armádu.[63] Núr ad-Dín preto zaútočil na severnú Sýriu a donútil tak Amauryho sa stiahnuť späť.

V roku 1167 Núr ad-Dínov emir Šírkúh zhromaždil nové vojsko pre ťaženie do Egypta. Šávar sa opäť obrátil o pomoc na Amauryho I. Ten opäť vytiahol na juh, kde po niekoľkých nerozhodných bitkách obe strany uzavreli prímerie a Šávar bol donútený križiakom platiť vysoký tribút.[64]

Pod pyramídami v Gíze mesiace táboril Núr ad-Dínov vojvodca Asad ad-Dín Šírkúh

Už v októbri ďalšieho roku však križiaci vtrhli do delty Nílu, kde zmasakrovali miestne kresťanské obyvateľstvo. Keď potom Amaury obliehal Káhiru, Egypťania požiadali o pomoc Núr ad-Dína, ktorý v januári 1169 donútil jeruzalemské vojsko k ústupu.[65] Šírkúh sa stal novým egyptským vezírom a po ňom nastúpil jeho synovec Saláh ad-Dín Jusúf ben Ajjúb.

Amaury a byzantský cisár Manuel považovali Saláh ad-Dínovo prevzatie moci v Egypte, spolu s Núr ad-Dínom v Sýrii, za porušenie rovnováhy síl.[66] Cisár preto zosnoval ďalšie egyptské ťaženie a prisľúbil palestínskym Frankom na pomoc loďstvo. Po týždňoch čakania skutočne križiaci s flotilou po boku vytiahli do Egypta, kde obliehali prístav Damietta.[67] Mesto však útoku odolalo a útočníci sa nakoniec stiahli. Tím tiež skončilo päť križiackych pokusov o dobytie Egypta.

Napriek pohrome, akou skončilo ich spoločné podnikanie, bolo Amauryho a Manuelovo spojenectvo naďalej udržované. V roku 1173 ponúkla jeruzalemským križiakom spojenectvo moslimská sekta asasínov, ktorých šejkom bol v tej dobe Rašíd ad-Dín Sinan, medzi križiakmi známy ako Starec z hôr. Proti spojenectvu sa však postavili templári a asasínskeho posla zabili. Amaury I. sa rozzúril, nechal zodpovedných templárov zatknúť a u pápeža dokonca žiadal zrušenie templárskeho rádu.[68] Sinanovi sa kráľ ospravedlnil a ten ospravedlnenie prijal. V roku 1174 Núr ad-Dín zomrel a po niekoľkých mesiacoch ho nasledoval aj Amaury I. Necelý týždeň po Amauryho smrti bol za nového jeruzalemského kráľa korunovaný jeho trinásťročný syn ako Balduin IV. Do roku 1180 prebiehali pravidelné drobné šarvátky medzi Saláh ad-Dínom a novým kráľom, potom bolo zjednané prímerie na dva roky.[69] Toho roku zomrel aj cisár Manuel I. a s jeho smrťou stratilo Jeruzalemské kráľovstvo mocného spojenca.

Jeruzalemský kráľ Guy de Lusignan (Francoise Edouard Picot, Salles des Croisades, Versailles (1839 – 1842))

Guy de Lusignan sa ukázal ako zlý a nerozhodný vládca. Kráľov blízky spojenec Renaud de Châtillon znovu zaútočil na saracénsku karavánu a zajatých obchodníkov a tovar odvliekol do Keraku.[78] Saladin túto akciu vzal ako zámienku k vojne a začal sa chystať na boj. Šľachtici boli Renaudovou akciou rozhorčení a Raimond III. z Tripolisu aj antiochijský knieža Bohemund III. odmietli mať s novou vojnou so Saladinom čokoľvek spoločného.[79] Guy de Lusignan však začal v okolí Nazaretu zhromažďovať všetky vojska. Tripoliský gróf Raimond sa nakoniec k vojsku pripojil tiež. V následnej bitke pri hattínskych rohoch 4. júla 1187 však jeruzalemské vojsko Saladin porazil a zajal kráľa aj ostatných vodcov. Raimondovi III., Balianovi z Ibelinu, Reginaldovi zo Sidonu, patriarchovi Herakliovi, titulárnemu grófovi z Edessy Joscelinovi III. a asi trom tisíckam ďalších kresťanov sa podarilo vyviaznuť. Renaud de Châtillon bol Saladinom popravený a Guy de Lusignan s ostatnými boli s poctami odvedený do zajatia.[80] Potom Saladin už dobýval ľahko jedno križiacke územie za druhým a 2. októbra 1187 padol samotný Jeruzalem. Iba niekoľko miest a hradov zostalo v križiackych rukách, ako prístav Tyros, (chránený strýkom Balduina V. Konrádom z Montferratu, ktorý dorazil z Konštantínopola), mesto Antiochie, Tripolis a hrady Beaufort, Chastel Blanc, Marqab, Tortosa a Krak des Chevaliers.[81]

Konrád z Montferratu, obranca Tyru (Francoise Edouard Picot, Salles des Croisades, Versailles (1839 – 1842))

Strata Jeruzalema na jeseň roku 1187 ukončila na čas existenciu Jeruzalemského kráľovstva. Mnoho obyvateľov utieklo pred Saladinom do Tyru, Tripolisu, či Egypta, odkiaľ sa vrátili naspäť do Európy. Kresťania, ktorí padli Saladinovi do rúk, sa mohli vykúpiť; tí, ktorí sa nemohli od moslimov vyplatiť, upadli do otroctva.[81] Na dobytých územiach nastala veľká zmena v zložení obyvateľstva. Kresťania západného rítu museli odísť a na ich miesto prichádzali moslimovia. Východní kresťania smeli zostať, rovnako ako Židia, ktorých postavenie sa dokonca oproti križiackej vláde zlepšilo.[82] Pád Jeruzalema otriasol celou Európou. Hovorí sa, že pápež Urban III. vtedy zomrel žiaľom, ale je veľmi pravdepodobné, že sa o tejto porážke pred smrťou vôbec nestihol dozvedieť.[83] Jeho nástupca Gregor VIII. sa obrátil na európskych kráľov s výzvou, aby sa zriekli bojov medzi sebou a vydali sa na novú križiacku výpravu. Potom, čo do Európy začali prichádzať prví utečenci so správami o katastrofe v Zámorí, začali do Svätej zeme prúdiť menšie ozbrojené kontingenty na pomoc križiakom v Palestíne. Ako prví na Blízky východ dorazili normanské lode sicílskeho kráľa Viliama II. a významne pomohli pri obrane Tyru a Tripolisu. Neskôr priplávali lode z Dánska, Flámska aj Anglicka a tiež prispeli loďstva talianskych mestských štátov.[82] V niekoľkých neskorších rokoch sa po súši aj po mori vydali smerom do Svätej zeme mohutné vojska európskych monarchov, vrátane kontingentu francúzskeho kráľa Filipa II. Augusta, anglického kráľa Richarda I. Levie srdce aj rímsko-nemeckého cisára Fridricha I. Barbarossu. Do dejín tieto menšie aj väčšie oddelené putujúce expedície vstúpili pod súhrnným názvom tretia križiacka výprava.

V lete roku 1188 Saladin prepustil kráľa Guya de Lusignan a ten sa vydal do Tyru. Obranca mesta a uznávaný veliteľ Konrád z Montferratu však čerstvo prepusteného Lusignana odmietol vpustiť do mesta a uznať ho kráľom.[84] Guy nechcel zostať sedieť nečinne pod hradbami Tyru a s hŕstkou svojich vojakov za pomoci pisánskeho loďstva zaútočil na Akkon. Časom Guy získaval podporu od miestnych Frankov, dokonca sa k nemu pripojil aj Konrád. Po príchode európskych posíl z Francúzska a Anglicka, na čele s panovníkmi oboch zemí,[84] sa mesto križiakom 12. júla 1191 vzdalo.

Perzská miniatúra z arabského kódexu pochádzajúca z konca 12. storočia patriaca údajne Saladinovi

Po dobytí mesta medzi Guyom a Konrádom prepukol znovu spor o jeruzalemskú korunu. Guy sa však nehodlal svojho postavenia vzdať.[85] Vzhľadom na to, že Guyova žena, kráľovná Sybila bola po smrti, stratil podľa mnohých šľachticov svoje práva na kráľovský titul. Titul tak automaticky prešiel na Sibylinu sestru Isabelu, ktorá bola vydaná za Homfroia IV. z Toronu. Konrád nechal Isabelu s Homfroiom rozviesť a potom ju sám požiadal za manželku, čím sa stal uchádzačom o trón.[86] Európski králi sprostredkovali kompromis: Guy de Lusignan mal doživotne zostať kráľom a Konrád s Isabelou sa mali stať jeho nástupcovia. Skutočnú vládu v zemi však držal anglický kráľ Richard.[87]

Francúzsky kráľ Filip z Akkonu odplával 31. júla 1191. Richard I. zostal ešte celý rok až do októbra 1192 a nakoniec sa so Saladinom dohodol na päťročnom prímerí. Križiaci si mali podržať palestínske pobrežie až po mesto Jaffa a Jeruzalem sa mal stať pútnickým miestom voľne prístupným pre kresťanov. Dohoda bola potvrdené 2. septembra 1192 a Richard I. sa vydal na cestu do Európy.[88] Zatiaľ však znovu vzplanula nevraživosť medzi Guyom, na ktorého stranu sa postavili Pisánci, a Konrádom, ktorého podporovali Janovania. Richard Levie srdce vymenoval kráľom viac podporovaného Konráda a Guya odškodnil Cyprom, ktorý pri ceste do Svätej zeme dobyl na Byzantskej ríši. Pretože ho ale po dobytí obratom predal templárom, musel Cyprus Guy od nich najskôr odkúpiť. Tým dal vzniknúť novému križiackemu štátu Cyperské kráľovstvo.[89] Konrád z Montferratu bol však zanedlho na príkaz Starca z hôr v Tyru zavraždený.[90]

Vdova Isabela bola potom vydaná za Richardovho synovca Henricha ze Champagne. Henrich nebol nikdy korunovaný za kráľa, cez to v Palestíne fakticky vládol. Po Saladinovej smrti v roku 1193 a Guya de Lusignan o rok neskôr posilnil Henrich zo Champagne svoju pozíciu a dohodol sa s Guyovým bratom, cyperským kráľom Amaurym, ktorý si nenárokoval jeruzalemský trón. Henrichova a Isabelina dcéra bola neskôr vydaná za Amauryho syna Huga, čím vznikla nová jeruzalemská panovnícka dynastia.[91]

• BALDWIN, Marshall W., a kol. A History of the Crusades. Vol. 1, The first hundred years [online]. Madison : University of Wisconsin Press. Dostupné online. (anglicky)
• BRIDGE, Antony. Křížové výpravy. Praha : Academia, 1995. 228 s. ISBN 80-200-0512-9.
• DUGGAN, Alfred. Křižácké výpravy. Praha : Orbis, 1973. 214 s.
• GABRIELI, Francesco. Křížové výpravy očima arabských kronikářů. Praha : Argo, 2010. 344 s. ISBN 978-80-257-0333-5.
• HROCHOVÁ, Věra; HROCH, Miroslav. Křižáci ve Svaté zemi. 2. vyd. Praha : Mladá fronta, 1996. 289 s. ISBN 80-204-0621-2.
• HROCHOVÁ, Věra. Křížové výpravy ve světle soudobých kronik. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1982. 255 s.
• IBN MUNKIZ, Usáma. Kniha zkušeností arabského bojovníka s křižáky. Praha : Academia, 2009. 348 s. ISBN 978-80-200-1814-4.
• KOMNÉNA, Anna. Paměti byzantské princezny. Praha : Odeon, 1996. 565 s. ISBN 80-207-0527-9.
• KOVAŘÍK, Jiří. Meč a kříž : (1066-1214) : rytířské bitvy a osudy I. Praha : Mladá fronta, 2005. 278 s. ISBN 80-204-1289-1.
• NICOLLE, David. Druhá křížová výprava 1148 : pohroma před branami Damašku. Praha : Grada, 2010. 96 s. ISBN 978-80-247-3413-2.
• NICOLLE, David. Křižácké hrady ve Svaté zemi : 1097–1192. Praha : Grada, 2007. 64 s. ISBN 978-80-247-1891-0.
• NICOLLE, David. Křižácké hrady ve Svaté zemi : 1192–1302. Praha : Grada, 2009. 64 s. ISBN 978-80-247-2874-2.
• NICOLLE, David. Pád Akkonu 1291 : krvavý zánik křižáckých států. Praha : Grada, 2010. 96 s. ISBN 978-80-247-3414-9.
• NICOLLE, David. První křížová výprava 1096-99 : dobytí Svaté země. Praha : Grada, 2007. 96 s. ISBN 978-80-247-1896-5.
• NICOLLE, David. Třetí křížová výprava 1191 : Richard Lví srdce, Saladin a zápas o Jeruzalém. Praha : Grada, 2008. ISBN 978-80-247-2382-2.
• PETERS, Edward. The First Crusade: the chronicle of Fulcher of Chartres and other source materials. 2. vyd. Philadelphia : University of Pennsylvania Press, 1998. 317 s. ISBN 0-8122-1656-3. (po anglicky)
• RILEY-SMITH, Jonathan. The First Crusade and the idea of crusading. Philadelphia : University of Pennsylvania Press, 1986. 227 s. ISBN 0-81-228026-1. (po anglicky)
• RILEY-SMITH, Jonathan. The Oxford illustrated history of the Crusades. Oxford : Oxford University Press, 1995. 436 s. ISBN 0-19-820435-3. (po anglicky)
• RUNCIMAN, Steven. A history of the Crusades. vol. 1, The first Crusades and the foundation of the Kingdom of Jerusalem. Cambridge : Cambridge University Press, 1999. 376 s. ISBN 0-521-06161-X. (po anglicky)
• RUNCIMAN, Steven. A history of the crusades. Vol. 2, The Kingdom of Jerusalem and the Frankish East : 1100-1187. London : Penguin Books, 1990. 376 s. ISBN 0-14-013704-1. (po anglicky)
• RUNCIMAN, Steven. A history of the Crusades. vol. 3, The kingdom of Acre and the later crusades. London ; New-York ; Toronto : Penguin Books, 1990. 529 s. ISBN 0-14-013705-X. (po anglicky)
• SMAIL, Raymond Charles. Crusading Warfare (1097-1193). New York : Barnes & Noble Books, 1956. 272 s. ISBN 1-56619-769-4. (po anglicky)
• SOUKUP, Pavel. Třetí křížová výprava dle kronikáře Ansberta. Příbram : Knihovna Jana Drdy v Příbrami, 2003. 151 s. ISBN 80-86240-67-3.
• TATE, Georges. Křižáci v Orientu. Praha : Nakladatelství Slovart, 1996. 192 s. ISBN 80-85871-15-7.
• TYERMAN, Christopher. God's War : A New History of the Crusades. Cambridge : Belknap Press of Harvard University Press, 2006. ISBN 0-674-02387-0. (po anglicky)
• WOLFF, Robert L.; HAZARD, Harry W., a kol. A History of the Crusades. Vol. 2, The later Crusades, 1189-1311. Madison : University of Wisconsin Press, 1969. 871 s. Dostupné online. (po anglicky)
• ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, a kol. Dějiny Byzance. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8.