Rastislav (Veľká Morava)

Príklady doložených tvarov Rastislavovho mena v dobových textoch:

• Rastic (Apológia mnícha Chrabra)[1]
• Rastisclao (Cividalské evanjelium)[2]
• Rastitius (list pápeža Mikuláša I. Ľudovítovi z mája alebo júna 864) [1]
• Rasticius (Annales Alamannici a Annales Xantenses)[3][4]
• Rastiz (Fuldské letopisy a Reginonis Chronicon)[1][5][6] (aj vo variantoch: Rastic, Rastizes, Rastices [7])
• Ratzidus (Annales Hildesheimenses…)[8]
• Restitius/ Resticius (Annales Bertiniani)[1][9]
• Rastislaus[10]
• Ratislaus[10]

Ďalšie mená vyskytujúce sa v literatúre:

• Rostislav (český tvar)
• Rastilaus[11]
• Rastirius[11]
• Radislaus[12]

Rastislavovo meno je zaznamenané v staroslovienskych prameňoch v podobe Rastic a v najstarších prameňoch (M.S. Ďurica spomína, že v „aspoň 14 análoch a kronikách“) je zaznamenané najčastejšie v podobe Rastic alebo jej variantoch (napr. Rasticius v Annales Alamannici, Annales Xantenses, Rastizen v Ruodolfi Fuldensis Annales, Rastiz v Reginonis Choricon atď.), nikdy nie napríklad v tvare Rostic a zriedkavo vo variantoch tvaru Rastislav. Meno Rastic môže byť z jazykového hľadiska jedine buď (stredo) slovenského pôvodu alebo (podľa P. Ratkoša) môže pochádzať aj z – čisto hypotetického – jazyka stredovekých Slovanov (Slovákov) v dnešnom Maďarsku. Ján Stanislav doslova píše: „Forma Rastic nie je možná u nijakých iných Slovanov, len práve u Slovákov, a to u stredných Slovákov, resp. u Slovákov zo stredného Slovenska, lebo koncové -c je za praslovanské tj, a teda typicky západoslovanské, a rast- je z praslovanského orst, čo je systémový jav stredoslovenský a juhoslovanský. Meno s týmito dvoma javmi vedno môže byť len stredoslovenské… Ostáva zjavným faktom, že Rastic je typicky stredoslovenská forma a že teda on sám žil na území stredoslovenského nárečia resp. sám bol stredoslovenského pôvodu.“[13]

Rovnaký autor: „…lež počiatočné ra- je u západných Slovanov možné len v slovenčine a jej patrí aj zmena ra- na r'ä- a ďalej na rä-“.[14]

Roku 846 východofranský kráľ Ľudovít Nemec násilím dosadil za vládcu Veľkej Moravy Rastislava (846 – 870), Mojmírovho synovca. Potom sa Ľudovít Nemec stále snažil ovplyvňovať veľkomoravskú politiku. Rastislav sa Ľudovítovi Nemcovi zrejme zdal byť povoľnejším nástrojom mocenskej východofranskej politiky. Vyhovoval mu aj preto, lebo už bol pevnejšie zakotvený v kresťanskej tradícii ako Mojmír, v čom videli Nemci výhodu. Zdá sa, že sa pri tom uvažovalo aj o Pribinovom návrate na Slovensko. V prvých rokoch svojej vlády Rastislav robil reálnu politiku a s veľkou obozretnosťou sa vyhýbal účasti na bojoch, odohrávajúcich sa v susedstve Veľkej Moravy. To však zároveň spôsobilo, že sa Veľká Morava stala pokojným ostrovom v rozbúrenom mori vtedajšej strednej Európy, a preto sem častejšie utekali aj rozličné osoby hľadajúce ochranu.

Okolo roku 850 sa napokon Rastislav zbavil Ľudovítovho vplyvu, otvorene podporoval Ľudovítových nepriateľov vo východofranskej politike a vykázal bavorských kňazov z Veľkej Moravy. V roku 854 napríklad podporil vzburu franského markgrófa Ratboda. Súčasne Rastislav pripojil k svojmu štátu územie medzi Dunajom a Dyjou (podľa iných prameňov sa to stalo už roku 791).

Roku 855 mal Ľudovít napokon Rastislavovej neposlušnosti plné zuby, v marci 855 poslal do Čiech menšie vojsko (pravdepodobne preto, aby Česi neprišli Rastislavovi na pomoc) a potom koncom leta zaútočil s veľkým vojskom na Veľkú Moravu pri Devíne a pustošil okolitú krajinu, ale bol úplne porazený. Dokonca nasledoval odvetný vpád Rastislava do Východnej marky. Tento Ľudovítov neúspech pri výprave proti Rastislavovi umožnil vzrast moci Veľkej Moravy a možno tvrdiť, že aj jej snahy po samostatnosti voči Východofranskej ríši. Kým doteraz kronikári nezaznamenávali správy o fransko-veľkomoravských stretnutiach, od roku 855 sú pravidelné. Iným dôsledkom Rastislavovho úspechu bolo aj zosadenie markgrófa Ratboda, ktorého v roku 856 vo funkcii markgrófa Východnej a Korutánskej marky nahradil syn Ľudovíta Nemca – Karolman.

Ľudovít Nemec sa v roku 858 rozhodol pokoriť nespokojných Slovanov na východ od svojej ríše (Obodritov, Liňanov a Veľkomoravanov), nie postupne, ale nakoľko možno naraz. Chystal sa vypraviť proti nim tri prúdy vojsk, z nich jeden, pod vedením Karlomana, mal smerovať proti Rastislavovej Veľkej Morave. Chystané výpravy sa neuskutočnili pre nevyhnutnosť obrátiť franské vojská Ľudovíta Nemca proti vlastnému bratovi Karolovi II. Lysému. Bratov trón nezískal, zato však musel čeliť povstaniu v Bavorsku vedenému markgrófom Českej marky Ernestom. Preto sa Ľudovít v roku 861 ponáhľal do Bavorska, kde odboj potlačil a potrestal Ernesta a jeho príbuzných.

V roku 858 sa Karolman (Ľudovítov syn a Ernestov zať) spolčil s Rastislavom (Rastislav za to dostal územie Pilišských vrchov v dnešnom Maďarsku). Čoskoro spolu pripravovali útok na Ľudovítovu ríšu. Karolman v roku 861(zhruba v čase Ernestovho povstania) v celom dosahu svojej moci odstránil grófov verných svojmu otcovi Ľudovítovi Nemcovi, dosadil svojich; Rastislav zatiaľ napadol verného Ľudovítovho spojenca Pribinu, ktorého zabil (druhá polovica roku 861). Nasledoval spoločný útok Rastislava s Karolmanom na Východofranskú ríšu, pri ktorom dobyli územie až po Inn. Karolman sa síce roku 862 podrobil otcovi, ktorý ho zato ponechal ako správcu Východnej marky, ale po pár mesiacoch pokračoval v spolčovaní sa s Rastislavom a Ľudovít Nemec sa zaviazal prísahou, že Karolman za trest nesmie dosiahnuť už nijakú hodnosť. Roku 863 napokon Ľudovít Nemec porazil svojho syna predstieraním vojenskej franko-bulharskej výpravy (roku 863) proti Rastislavovi, čo mu umožnilo ukončiť spojenectvo Rastislava a Karolmana a nakoniec podniknúť nečakaný útok na Karolmana (namiesto na Rastislava). Karolman bol porazený a utiekol. Jeho bývalé územie bolo rozdelené na dve: Východnú marku a Korutánsko. Ľudovít Nemec sa obával, že Karolman utečie k Rastislavovi, no on sa onedlho podrobil otcovi.

Približne v rovnakom čase (861) sa Rastislav rozhodol, že definitívne skoncuje s východofranským vplyvom na Veľkej Morave. Obrátil sa preto na pápeža v Ríme s prosbou o učiteľov, ktorí by mohli vychovať lokálnych kňazov (podľa niektorých prameňov chcel biskupa), aby sa znížil východofranský vplyv v jeho ríši. Pápež nereagoval. Byzantskí kňazi, ktorí už dávno boli takisto činní na Veľkej Morave, navrhli Rastislavovi, aby sa s rovnakou prosbou jednoducho obrátil na byzantského cisára Michala III. Rastislav, spolu so Svätoplukom (pozri nižšie), tak urobili roku 861 alebo 862. Michal III., ktorý sa tejto príležitosti v predvečer vznikajúcej východnej schizmy rád chopil, nato Rastislavovi asi roku 863 poslal Cyrila a Metoda.

Ďalej pozri Veľká Morava#Cyril a Metod na Veľkej Morave.

Najneskôr od leta 863, kedy sa Ľudovít Nemec spojil s Bulharmi (Boris I.) a porazil Karolmana, Rastislav sídlil na hrade Devín v dnešnej Bratislave, teda na hranici Veľkej Moravy, kde sa pripravoval na obranu. V lete 864 sa napokon očakávaná veľká Ľudovítova výprava uskutočnila. Ľudovít prekročil pri Tullne Dunaj a dostal sa až k Devínu, kde Rastislava obliehal. Východofranské vojsko bolo v presile. Toto je aj prvá explicitná písomná zmienka o Devíne v dnešnej Bratislave. Podobne ako v roku 855 ani tento raz sa Ľudovítovi nepodarilo „nevýslovnú pevnosť“ Devín dobyť, vznikla však patová situácia, lebo Rastislav nemal z obliehanej pevnosti kam utiecť. Napokon uzavreli kompromis: Ľudovít odtiahol (nezaútočil teda na Veľkú Moravu) a Rastislav prisahal, že Ľudovítovi zachová „vernosť po všetky časy“. Uzavretie takéhoto mieru Rastislavovi diktovala aj snaha zachovať nové christianizačné dielo, ktoré bolo práve v začiatkoch po povolaní vierozvestov Cyrila a Metoda.

Rastislav však svoj sľub vernosti dodržiaval len do tej miery, že prestal na Ľudovítove územia útočiť. Na nezávislosti Veľkej Moravy sa nič nezmenilo a Rastislav bol naďalej ochrancom nespokojencov z Východofranskej ríše.

Koncom 50. rokov 9. storočia sa Svätopluk, Rastislavov synovec, stal kniežaťom Nitrianskeho kniežatstva. V roku 867, po opätovnom (neúspešnom) východofranskom útoku, Rastislav dal Nitrianske kniežatstvo (čiže celú východnú časť Veľkej Moravy), Svätoplukovi aj do léna. Najneskôr v tomto roku došlo de facto k rozdeleniu Veľkej Moravy na dve časti, pričom však už dávno predtým Svätopluk nebol iba jedným z Rastislavových kniežat, ale priamo Rastislavovým spoluvládcom. Fuldské anály napríklad spomínajú Nitrianske kniežatstvo ako „krajinu Svätopluka“ a odlišujú ho od Rastislavovej (vlastnej) Moravy. Podobne pápež adresoval v roku 869 list Gloria in excelsis „Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi“ (ich kniežatstvá – Moravské, Nitrianske a Panónske – tvorili Metodovu arcidiecézu). Aj posolstvo k Michalovi III. z roku 862, z ktorého potom vzišla misia Cyrila a Metoda, vyslali Rastislav a Svätopluk explicitne spolu.

Tak Rastislav, ako aj Svätopluk museli v rokoch 868 a 869 odraziť ďalšie východofranské útoky. Roku 870 však Svätopluk prešiel na stranu nepriateľa a uznal východofranskú zvrchovanosť nad jeho Nitrianskym kniežatstvom. Potom čo sa následne Rastislav pokúsil Svätopluka zajať, dal zajať Svätopluk Rastislava a odovzdal ho v novembri 870 Východným Frankom. Východní Frankovia ho dali oslepiť a uväznili. Okrem toho poslali vlastných ľudí (grófov Viliama a Engelšalka) do Rastislavovej Moravy (čiže západnej Veľkej Moravy) ako regentov. Svätopluk na Slovensku, ktorý dúfal, že sa teraz sám stane vládcom aj v Rastislavovej časti ríše, odmietol uznať túto východofranskú okupáciu, za čo ho spolu s Metodom uväznili. Roku 871 potom v lete vypuklo veľkomoravské povstanie proti východofranským regentom pod vedením Slavomíra. Frankovia Svätopluka prepustili pod podmienkou, že im pomôže poraziť povstanie. Prepustený Svätopluk sa však obrátil proti Frankom, porazil ich a stal sa novým vládcom Veľkej Moravy. Svätoplukovo víťazstvo znamenalo definitívny koniec akejkoľvek východofranskej nadvlády vo Veľkej Morave.

Rastislava odvliekli do Bavorska, v Rezne odsúdili na smrť, kráľ Ľudovít ho však omilostil, a tak ho „len“ oslepili. Čoskoro nato zrejme zomrel v nejakom kláštore.

Rastislava ako svätého uctieva pravoslávna cirkev 22. júna podľa juliánskeho kalendára (čiže v súčasnosti to pripadá na 5. júla podľa gregoriánskeho kalendára). Jeho kanonizácia sa konala 29. októbra 1994 v Prešove a 30. októbra 1994 v Brne.[15]

• Milan Krajniak Knieža Rastislav archive.org
• O blaženém zbožném knížeti Rostislavovi