Husrav II.

Zvrhnutie a poprava cisára Maurikia roku 602 v Konštantínopole ukončila desaťročia mieru medzi perzskou a byzantskou ríšou. Voči novému cisárovi Fókovi vystupoval Husrav ako Maurikiov pomstiteľ a podľa jedného prameňa vraj nosil istú dobu aj smútočné šaty a verejne svojho dobrodinca oplakával. Ihneď tiež začal vojenské operácie, v prvej fáze zameranej hlavne proti Mezopotámii. Do roku 605 dobyl byzantské pohraničné mestá Edessa, Amidu, Mardin a Aleppo (Berroiu), o ktoré sa zvádzali boje už od 3. storočia.

Zhruba v tom istom čase pripojil kráľ tesnejšie k svojej ríši vazalský lachmovský štát a jeho vládcu An-Nu'mána III. dal usmrtiť. Do oblasti, ktorá doteraz tvorila nárazníkové pásmo pri hraniciach Mezopotámie (predovšetkým voči kočovným arabským kmeňom), bol dosadený sásánovský miestodržiteľ. V roku 604 došlo pri Dhu Káru k prvému meraniu síl medzi Peržanmi a Arabmi, ktoré skončilo perzskou porážkou. Arabi si z neho odniesli ponaučenie, že s Peržanmi je možné nielen bojovať, ale aj nad nimi zvíťaziť, z perzského hľadiska išlo zatiaľ len o epizódu.

V októbri 610 bol v byzantskej ríši zosadený cisár Fókas, a hoci jeho nástupca Herakleios ponúkol Husravovi mier, vojna pokračovala s ešte väčšou prudkosťou než doteraz. V krátkej dobe padla do sásánovských rúk Antiochia nad Orontom, Damask a Tarsos a roku 614 po trojtýždňovom obliehaní dokonca aj Jeruzalem, odkiaľ Peržania odvliekli kríž, na ktorom bol údajne ukrižovaný Ježiš Kristus. Tisíce kresťanov počas bojov zahynulo, korisť z dobytých miest bola nesmierna.

Zavraždenie Husrava II. v predstave mughalského umelca zo 16. storočia

Pre Byzanciu nastalo jedno z najhorších období v jej dlhých dejinách. Husravovi vojvodcovia Sahin a Šahrvaráz obsadili roku 619 Egypt a ich oddiely postupovali hornatou Malou Áziou smerom ku Konštantínopolu. Bola tu zreteľná tendencia pripojiť okupované provincie natrvalo k sásánovskej ríši. Cisár Herakleios síce usilovne vykonával reformy a konsolidoval vojsko, ale až roku 622 mohol začať s pomalou protiofenzívou proti unavenému protivníkovi. Ten v medziobdobí vyplienil prinajmenšom tretinu teritória ríše, bez toho, aby utrpel výraznejšie straty. V roku 626 v spojení s Avarmi obliehal nakrátko samotný Konštantínopol.

V čase zahraničnopolitických úspechov sa Husravov dvor skvel dosiaľ nebývalým leskom. Kráľ podporoval umenie a vedy a prezentoval sa ako pán sveta. Avšak ani obrovské príjmy z dobre organizovaného daňového systému a prostriedky odvádzané novo ovládnutým krajom nestačili na financovanie nákladnej vlečúcej sa vojny, ktorej koniec bol v nedohľadne. Byzancia, ktorá bojovala o svoje bytie a nebytie, sa postupne spamätala a Husrav sa počas krátkej doby dostal do úzkych. Po niekoľkých menej významných porážkach bol v decembri 627 úplne rozdrvený v bitke pri Ninive, ktorá zvrátila všetko, čo na poli vojnovom do polovice dvadsiatych rokov získal.

Následné sprisahanie predných hodnostárov ríše, v ktorom figuroval aj Husravov syn Šéróé, nečakane ľahko ukončilo panovanie mocného kráľa. Šéróé sa ako Kavád II. stal novým vladárom, zatiaľ čo Husrav bol pár dní po svojom zvrhnutí v zinscenovanom súdnom procese odsúdený a vo väzení zavraždený. Údajne ho sťal jeden z dvoranov menom Mihr Hormizd, ktorého otca o niekoľko rokov skôr Husrav nechal z malicherného dôvodu zmrzačiť. Kavád II. otca verejne oplakával a usporiadal mu veľkolepé pohrebné obrady, zatiaľ čo Mihr Hormizd bol popravený. Potom Kavád II. uzavrel s Byzanciou mier.