Germanos I.

Germanos sa narodil do vplyvnej byzantskej rodiny. Podľa niektorých, avšak nepotvrdených domnienok mohol byť príbuzným cisára Justiniána II.[6][5] V roku 669 bol jeho otec, patricij Justinián, popravený a samotný Germanos bol cisárom Konštantínom IV. vykastrovaný. Ako eunuch sa stal Germanos nižším klerikom v chráme Hagia Sofia. Do roku 678 sa stal primiceriom.[3] Ako teologický konzultant, ovplyvnil cisára pri zvolaní Tretieho konštantínopolského koncilu (680 – 681), ktorý odsúdil monotheletizmus.[1] Okolo roku 705 sa stal biskupom v maloázijskom Kyziku. V rokoch 711 – 713 podporoval cisára Filippika Bardana, no po tom, čo bol zvrhnutý tvrdo odsúdil ním presadzovaný monoteletizmus. V roku 715 sa stal za vlády Anastasia II.[3] konštantínopolským patriarchom. V úrade spočiatku podporoval novú Sýrsku dynastiu a jej zakladateľa, cisára Leva III. V polovici 20. rokov sa však cisárova politika začala orientovať do vnútra byzantskej cirkvi. Lev začal v duchu cézaropapistických snáh byzantských cisárov presadzovať myšlienku zákazu uctievania ikon - obrazoborectva. Zrejme najmä pre s ikonami spojený kult Bohorodičky sa patriarcha s Levom dostal do konfliktu. V roku 730 cisárove obrazoborecké tendencie vyvrcholili a Germanos bol prinútený abdikovať a odísť do kláštora. Následne cisár menoval nového patriarchu Anastasia a vydal edikt, ktorý prikázal odstrániť ikony z verejných miest.[6][5] Ikonoklastickým koncilom v Hierei bol Germanos roku 754 odsúdený, no v roku 787 bol opätovne rehabilitovaný Druhým nicejským koncilom.[1]

Gemanos napísal viacero diel rozličného charakteru. Niektoré jemu pripisované diela (najmä homílie) mohli byť aj dielami iných konštantínopolských patriarchov rovnakého mena (najmä Germana II., no i Germana III.)[3] Pravdepodobne bol autorom významného byzantského liturgického komentára Historia mystica ecclesiae catholicae[3], ktorý bol v 9. storočí Anastasiom Bibliothecariom preložený do latinčiny. Dielo vysvetľuje symbolizmus byzantskej liturgie. Napísal tiež viacero prevažne mariánskych homílií. Časť jeho textov použil pápež Pius XII. v konštitúcii Munificentissimus Deus (1950), ktorou vyhlásil v Katolíckej cirkvi vieroučnú dogmu o nanebovzatí Panny Márie.[4] Známe sú aj jeho štyri listy, ktoré slúžia ako historické pramene z obdobia raného obrazoboreckého obdobia. Tri na obranu obrazov adresoval biskupom (Ad Iohannem episcopum Synadensem, Ad Constantinum episcopum Nacoliae, Ad Thomam episcopum Claudiopoleos)[3] a jeden o dvoch Kristových podstatách miafyzitským Arménom (Ad Armenos). Vytvoril i viaceré oslavné kánony a sticherariá. Bol vynikajúcim znalcom rétoriky.[6] Možno v kláštore napísal historický spis De haeresibus et synodis (v dosl. preklade O herézach a synodách).[1] Text bol dedikovaný diakonovi Anthimovi a podáva výpočet historických heréz, ich protagonistov a koncilov, ktoré ich odsúdili. Okrem toho napísal niekoľko diel, ktoré sa nedochovali, správu o nich podáva patriarcha Fotios.[3] Niektorí učenci mu pripisovali aj autorstvo Akatistu,[5] ktorého kult obnovil.[4]

• Germanos