Flavián Carihradský

Flavián Carihradský[1] alebo Flavianos (lat. Flavianus, novogr. Φλαβιανός [Flabianos]) alebo Flavián (* 4./5. storočie – † 11. august 449) bol konštantínopolským arcibiskupom v rokoch 446 až 449.

Flavianos z Konštantínopolu (ikona v byzantskom štýle, 19. storočie)

Počas synody v Efeze v roku 449, ktorá vošla do histórie pod názvom Latrocinium Ephesinum („lupičská synoda“ v Efeze), zastával duofyzitizmus, vtedy menšinový názor, ktorý bol napokon oficiálne uznaný až Chalcedónskym koncilom v roku 451. Efezské latrocínium ho ale zbavilo úradu a poslalo do vyhnanstva, kde krátko nato zomrel.

V katolíckej i pravoslávnej cirkvi je uctievaný ako svätec.

Život

O Flavianovom pôvode a mladosti nemáme nijaké bližšie informácie. Pred vymenovaním za arcibiskupa slúžil ako kňaz v Konštantínopole. Byzantský historik Nikephoros Kallistu Xanthopulos uvádza, že Flavianos viedol skutočne svätý život.

Flavianos sa v roku 446 stal nástupcom arcibiskupa Prokla na konštantínopolskom arcibiskupskom stolci. Jeho vymenovanie však prekazilo plány vplyvného cisárskeho úradníka Chrysaphia. Ten následne podnietil cisára Theodosia II., aby si od Flaviana vyžiadal na znak úcty aspoň nejaký dar. Nový arcibiskup však cisárovi namiesto, zrejme očakávaného, zlata priniesol antidoron (požehnaný neeucharistický chlieb, ktorý sa v byzantskom obrade rozdáva po skončení liturgie). Chrysaphios v cisárovom mene dar pobúrene odmietol. Theodosiova sestra Aelia Pulcheria sa síce postavila na Flavianovu stranu, no cisárova manželka Eudokia zas na stranu Chrysaphia.

Tieto dvorné intrigy však už čoskoro poznačili aj vtedajší najväčší ríšsky teologický spor – tzv. Eutychovu kontroverziu. Konštantínopolský archimandrita Eutyches (podporovaný alexandrijským patriarchom Dioskorom I.) zastával totiž monofyzitskú náuku, ktorá tvrdila, že Kristova božská prirodzenosť celkom pohltila jeho ľudskú prirodzenosť, a teda, že Kristus mal v podstate len jednu - božskú prirodzenosť. Chrysaphios a Eudokia získali na Eutychovu stranu aj samotného cisára Theodosia II.

Konštantínopolský arcibiskup Flavianos, podporovaný cisárovou sestrou Aeliou Pulcheriou, však v tomto spore zastával duofyzitský názor, teda že vtelený Boží Syn má súčasne úplnú božskú i úplnú ľudskú prirodzenosť, ktoré sú však integrálnou súčasťou jednej a tej istej osoby Ježiša Krista.

V novembri 448 sa v Konštantínopole konala synoda, ktorej predsedal Flavianos a ktorá Eutycha odsúdila ako heretika a exkomunikovala ho.

Cisár Theodosius II. však s týmto záverom nesúhlasil a zvolal v roku 449 do Efeze ďalšiu synodu, ktorej cieľom sa mala stať rehabilitácia monofyzitizmus. V tejto situácii sa však rozhodol zasiahnuť aj rímsky pápež Lev I. a zaslal Flavianovi list (v histórii potom známy ako Tomus ad Flavianum), v ktorom vyjadril podporu jeho teologickému názoru (duofyzitizmu). Dramatické udalosti počas Efezskej synody v roku 449, ktorá nakoniec vošla do dejín ako Latrocinium Ephesinum („lupičská synoda“ v Efeze) však neumožnili, aby bol tento list čo i len verejne prečítaný. Efezskú synodu, aj s použitím násilia, úplne ovládli stúpenci monofyzitizmu. Flaviana fyzicky napadli, následne bol zbavený funkcie a doslova vyhnaný z mesta. Krátko nato vo vyhnanstve, v meste Hypaepa (Ύπαιπα) v regióne Lýdia v Malej Ázii, zomrel. Jeho nástupcom na konštantínopolskom arcibiskupskom stolci sa stal alexandrijský kňaz Anatolios.

Pomery zmenila až tragická smrť cisára Theodosia II. v roku 450. Jeho sestra Aelia Pulcheria si vzala za manžela Marciana, ktorý sa stal novým rímskym cisárom. Marcianus zvolal nový koncil, ktorý sa napokon uskutočnil v roku 451 v meste Chalcedón. Chalcedónsky koncil vyjadril súhlas s obsahom Levovho Tomus ad Flavianum, schválil duofyzitizmus ako novú dogmu a Flaviana vyhlásil za mučeníka. Jeho telesné ostatky nechala Pulcheria preniesť do Konštantínopolu, kde boli so všetkými poctami pochované v katedrále, na mieste ktorej dnes stojí Hagia Sofia.

Referencie
  1. FLAVIÁN CARIHRADSKÝ. In: KRAFT, Heinrich. Slovník starokresťanskej literatúry. Preklad Vojtech Mikula. Trnava : Dobrá kniha, 1994. 441 s. ISBN 80-7141-048-9. S. 186.

Literatúra
  • Mario Nicoli: Flaviano di Costantinopoli, santo. In: Enciclopedia Italiana Rom 1932 (Digitalizované treccani.it)
  • Meyendorff, John (1989): Imperial unity and Christian divisions: The Church 450-680 A.D. The Church in history. 2. Crestwood, NY: St. Vladimir's Seminary Press. ISBN 978-0-88-141056-3

Externé odkazy

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Flavianus von Konstantinopel na nemeckej Wikipédii.

This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.