Obrazoborectvo

Niekedy medzi rokmi 726 a 730 byzantský cisár Lev III. nariadil odstránenie obrazu Ježiša Krista, ktorý zdobil bránu konštantínopolského paláca. Niektorí z tých, ktorí boli úlohou poverení, boli zavraždení skupinou ikonodulov. Dochované pramene poukazujú na pravdepodobný motív, ktorý cisára viedol k vydaniu tohoto rozkazu – zvrat v bojoch s moslimami a erupcia na vulkanickom ostrove Thera, v ktorých Lev videl prejav Božieho hnevu. Lev zakázal úctu k náboženským obrazom ediktom v roku 730, ten však nesankcionoval iné druhy umenia než umenie náboženské; nevzťahoval sa na obraz cisára ani na náboženské symboly (napr. kríž). Uctievanie obrazov označil za formu modloslužobníctva. Pri svojej aktivite otázku nekonzultoval s cirkvou a zrejme bol veľmi prekvapený širokou opozíciou, s ktorou sa stretol.

Germanos I., konštantínopolský patriarcha, ktorý sa zastával uctievania náboženských obrazov, v náväznosti na edikt buď rezignoval, alebo bol zosadený. Na Západe zvolal kvôli vyriešeniu otázky do Ríma pápež Gregor III. dve synody, ktoré odsúdili Levovo konanie. V reakcii na to Lev zabral niektoré územia, ktoré spadali pod pápežovu jurisdikciu. Na začiatku sporu nešlo o teologických otázkach, skôr o praktických dôsledkoch. V uctievaní obrazov videl cisár prekročenie biblického prikázania Desatora, ktoré zakazuje zobrazovanie Boha.

Lev III. umiera v roku 740, ale zákaz ikon dogmaticky potvrdil jeho syn Konštantín V. (741-775), ktorý zvolal v roku 754 do Hierie tzv. ikonoklastický koncil, ktorého sa zúčastnilo asi 330 biskupov. Koncil nebol neskôr cirkvou uznaný ako ekumenický, pretože ho nepotvrdil ani druhý nicejský koncil ani pápež. Koncil však záležitosť neukončil, začal však obdobie teologických argumentov pre a proti používanie ikon. Pevnosťami zástancov obrazov sa stali kláštory, najdôležitejším protagonistom ikonodulov sa stal Ján Damaský, ktorý vo svojich dielach ako prvý podáva ucelenú náuku o uctievaní obrazov. Ján Damaský rozlišuje, že ak uctieva kresťan Ježišov obraz, Panny Márie alebo svätých, nejde o modloslužbu, pretože sa neklania obrazu, pretože ten sa vždy vzťahuje k tomu, koho obraz zobrazuje.

V reakcii na list Theodora Studitu, ktorý napísal pápežovi Paschalovi I. a v ktorom kritizoval cisárove konanie, Konštantín V. pristúpil k zásahom proti kláštorom, v rámci ktorých prebiehalo ničenie a znehodnocovanie ostatkov svätých (v pravosláví označovaných ako mošči) a konfiškovanie kláštorného majetku. Konštantínov syn Lev IV. (775 – 780) bol v tejto otázke viac naklonený vzájomnej dohode, ale krátko pred smrťou začal vystupovať veľmi tvrdo proti ikonodulom. Medzitým však zomrel a Irena sa ujala vlády namiesto jeho syna Konštantína VI. (780 – 797) ako regentka.

Irena zvolala nový ekumenický koncil, známy ako 2. nicejský, ktorý sa zišiel už v roku 786 v Konštantínopoli, ale ktorého jednanie bránili vojenské jednotky verné obrazoboreckým snahám cisárov. Koncil sa presťahoval do Nicei a zmenil rozhodnutia predchádzajúcich ikonoklazistických synód. Uznesenie koncilu potvrdil pápež a pravoslávni považujú tento koncil za posledný z ekumenických koncilov. Pre ikonodulov nastala priaznivá doba, ktorá trvala až do nástupu cisára Leva V. v roku 813.

Lev V. (813 – 820) začal novú fázu prenasledovania ikony. Motívom mu boli opäť vojenské neúspechy vykladané ako prejav Božieho nesúhlasu. Po ňom nastúpil na trón Michal II., ktorý si v roku 824 sťažuje v liste Ľudovítovi Pobožnému na to, že sa v chrámoch vyskytujú ikony. Michal II. potvrdil platnosť záverov ikonoklastického koncilu v Hierei z roku 754.

Po Michalovi II. sa cisárom stal jeho syn Teofilos, po ktorého smrti jeho manželka Teodora vládla ako regentka za neplnoletého syna Michala III. Podobne ako pred päťdesiatimi rokmi Irena, aj Teodora roku 843 opätovne povolila uctievanie ikon a zvrátila rozhodnutie príslušných koncilov, ktoré sa k uctievaniu ikon vyjadrovali. Od tejto doby sa v byzantskom obrade oslavuje v prvú nedeľu Veľkého pôstu sviatok triumfu ortodoxie a táto nedeľa sa nazýva Nedeľa ortodoxie (alebo Nedeľa pravoslávia či Nedeľa o úcte svätých ikon).[1]

Ikonoklasti odsudzovali výrobu neživých obrazov (malieb či sôch), ktoré mali zobrazovať Ježiša alebo svätých. Jediným skutočným náboženským obrazom pre nich mohol byť obraz, ktorý by bol zhodný so svojím prototypom – to ale zároveň považovali za nemožné. Jedinou povolenou Ježišovou „ikonou“ pre nich bola eucharistia, v ktorej je podľa kresťanskej náuky Ježiš skutočne prítomný. V zobrazovaní Ježiša videli tiež obrazoborci nejasnosť v tom, čo sa týka Ježišovej božskej a ľudskej prirodzenosti. Používanie obrazov (ikon) pre náboženské potreby považovali za novotu v cirkvi a za diabolský vynález, ktorý mal priviesť kresťanov späť k pohanstvu.

Hlavným teologickým oponentom obrazoborcov bol sýrsky mních Ján Damaský. Ten tvrdil, že neuctieva hmotu, ale „Stvoriteľa hmoty“. Zároveň však píše, že „má úctu k hmote, skrze ktorú ku mne prišla spása, naplnené mocou a milosťou“. Za takúto hmotu považuje atrament, ktorým boli napísané evanjeliá i farby na obrazoch, drevo kríža a Ježišove telo a krv.

Ikonoduli tvrdili, že starozákonný biblický zákaz zobrazovania Boha bol prekonaný vtelením Ježišovým, ktorým sa druhá osoba neviditeľného Boha stala viditeľnou hmotou. Obraz teda nenapodobňuje neviditeľného Boha, ale Boha v podobe, v ktorej na seba prijal telo. Modly na rozdiel od kresťanských obrazov podľa ikonodulov zobrazujú osoby bez podstaty čiže skutočnosti, nie reálne postavy. Úcta k obrazu bola prirovnávaná ku starozákonnym obetiam, ktoré bolo možné priniesť Hospodinovi, ale súčasne nebolo prípustné prinášať tieto obete cudzím božstvám.

Obrazy tiež považovali ich ctitelia za súčasť ústnej tradície (παράδοσις paradosis podanie). Celý spor sa však tiež výrazne týkal vzťahu cirkvi a štátu, ktorá v tejto dobe v Byzancii bola veľmi aktuálna – kontroverzia bola zároveň zápasom cirkvi o nezávislosť vo vlastných záležitostiach a v otázkach viery.