Hagia Sofia

Hagia Sofia v noci

Dejiny Hagie Sofie sa začali písať už krátko po založení nového hlavného mesta Východorímskej ríše, Konštantínopola. Rozľahlá päťloďová bazilika s átriom a s galériami bola vystavaná neďaleko Veľkého paláca a Hipodrómu v rokoch 330 – 360 za vlády Constantia II., a mala slúžiť ako hlavný chrám konštantínopolského patriarchu i východného impéria. V danom období bola prezývaná Veľký kostol (gr. Megalé Ekklésia, resp. Megali Ekklisia). V roku 404 bola táto Prvá Hagia Sofia poškodená pri požiari vrámci nepokojov spôsobených zosadením patriarchu Jána Zlatoústeho, na čo bola cisárom Theodosiom II. v roku 415 prestavaná a znovu vysvätená. Okolo roku 430 sa v písomnostiach prvýkrát objavil názov Hagia Sofia. Z raného chrámu sa na severnej strane dnešnej Hagie Sofie zachovala rotunda klenotnice nazývaná skeuofylakion. Z druhej stavby sa dodnes zachovali aj fragmenty z pôvodnej bohatej sochárskej výzdoby, pretože aj druhý chrám bol poškodený, tentoraz v roku 532 počas povstania Nika![1][2]

Hagia Sophia, exteriér

Dnešná Hagia Sofia bola postavená na podnet byzantského cisára Justiniána I. Stavba sa začala krátko po doznení povstania Niká v roku 532 a vysvätená 26. decembra 537. Architektmi stavby boli Isidor z Milétu a Anthemios z Trallu, celkovo sa na nej mali podieľať tisíce umelcov a remeselníkov, a k výstavbe sa viaže viacero legiend. Chrám bol viackrát opravovaný. Pôvodná kupola, ktorá mala pomerne nízky profil, sa už v roku 558 zrútila pri zemetrasení a opráv sa zhostil Isidóros mladší. Nová (dnešná) kupola bola o 7 metrov zvýšená a posvätená bola v roku 563. Chrám bol bohato vyzdobený a zariadený zlatom a striebrom, celkovo sa minulo vyše 20 ton striebra. K chrámu prislúchal v 6. storočí vyše 500-členný klérus na čele s ekumenickým patriarchom, administratívne však bol chrám spojený s ďalšími tromi vedľajšími kostolmi. Bohoslužby sa konali nielen pred oltárom, ale aj priamo pod kupolou, ženy a muži sa omší zúčastňovali oddelene, ženám bola vyhradená galéria (tribúna). Popis ranej podoby chrámu sa zachoval vďaka diel z pera Prokopia Cézarejského, Pavla Silentiaria a Konštantína VII. Druhá významná rekonštrukcia chrámu sa udiala v roku 994 pod taktovkou arménskeho architekta Trdata, vynútená bola zemetrasením v roku 989. Po dobytí Konštantínopola štvrtou krížovou výpravou (1204) bol chrám vyplienený križiakmi a do roku 1261 sa stal sídlom latinského patriarchu Konštantínopola. V roku 1317 boli pridané prvé oporné systému, a následne musela byť znovu opravená po tom, čo ju opäť poškodilo zemetrasenie v roku 1346.[1][23][24]

Vonkajšia fontána (Şadırvan) vybudovaná v osmanskom období bola učená na náboženské účely moslimov. Fontána v Hagii Sofii nebola novým prvkom, už skôr za vlády Justiniána sa v átriu chrámu podľa zmienok nachádzala sochársky bohato zdobená fontána.

Interiér chrámu Hagia Sofia

Po páde Konštantínopola v roku 1453 dal sultán Mehmed II. Fatih chrám premeniť na mešitu. Z chrámu boli odstránené kresťanské relikvie a oltáre, v neskoršom období (17. storočie) bola prekrytá alebo zničená aj figurálna mozaiková výzdoba, ktorá sa nestotožňovala s islamským učením. Už za vlády Mehmeda II. bol k chrámu pridaný provizórny drevený minaret, modlitebný výklenok mihráb, a vyvýšený rečnícky pulpit pre imáma - minbar,[25] Už v 16. storočí boli k chrámu pristavané aj 4 minarety (vláda Bajazida II., Selima II. a Murada III.), následne vznikli v tesnej blízkosti mešity mauzóleá osmanských sultánov (mauzóleum Selima II., mauzóleum Murada III. a mauzóleum Mehmeda III.). Na mauzóleum bolo v 17. storočia premenené aj baptistérium. Rekonštrukcie v 16. storočí mal na svedomí osmanský dvorný architekt Sinan, ktorý ku chrámu pridal napr. oporný systém. Za Murada III. v chráme vznikli muezínove lóže.[26] V roku 1739 boli časti južnej bočnej lode prerobené na knižnicu. V rokoch 1847 – 1849 prešla stavba generálnou rekonštrukciou pod taktovkou Gaspara Trajana Fossatiho a Giussepeho Fosatiho, ktorí odkryli časti mozaikovej výzdoby a vybudoval sultánovu lóžu v bočnej lodi. Niektoré mozaiky sa zachovali len z fossatiovských náčrtov. V tomto období vzniklo aj osem zelených terčov zdobených islamskou kaligrafiou od Mustafu Izzata, ktorý vytvoril aj kaligrafiu citátu z Koránu vo vrchole kupoly.[1]

Ďalšie rekonštrukcie za prítomnosti amerických odborníkov sa uskutočnili v 30. rokoch 20. storočia. V roku 1934 nariadil Mustafa Kemal Atatürk, vtedajší prezident Tureckej republiky, že Hagia Sofia bude sekularizovaná a prebudovaná na múzeum, ktoré následne vzniklo o rok neskôr.[25] V roku 1993 inšpekcia UNESCO zistila, že budova chátra, preto prebehla jej rekonštrukcia. V rokoch 1997 – 2002 bola rekonštruovaná strecha, v roku 2012 boli vyčistené a vynovené mramorové a mozaikové výzdoby. V roku 2020 bola Hagia Sofia opätovne premenená na mešitu.[27][28][4][7] Zaujímavosťou múzea bol maskot múzea, mačka Gli, ktorá v Hagii Soffi žila. Gli zomrela v novembri v roku 2020.[29][30][31]

Pozostatky sochárskej výzdoby theodosiánskeho chrámu.

V osmanskom období boli k chrámu pristavané štyri minarety. Ako prvý z dnešných minaretov bol za vlády Bajazida II. vystavaný juhovýchodný červený minaret a následne biely severovýchodný minaret. Architekt Sinan následne za vlád Selima III. a Murada III. chrámu doplnil ďalšie dva biele minarety na západnej strane chrámu.[25]

Architekt Sinan k chrámu pristaval taktiež mauzóleum v ktorom bol neskôr pochovaný sultán Selim II. Hrobka má osemuholníkové usporiadanie a jej steny sú z mramoru. Interiér je bohato zdobený v duchu islamského umenia a obsahuje celkovo 42 sarkofágov. Hrobka Mehmeda III. bola vybudovaná Dalgicom Ahmedom Agom za vlády Ahmeda I. a svojim oktogonálnym plánom nesie sa v podobnom duchu ako mauzóleum Selima II., skladá sa však z dvoch dómov a ukrýva 36 sarkofágov sultána a jeho blízkych. Hrobka Murada III. má hexagonálny tvar a bohato zdobené ornamentálne okná, prislúcha k nej aj menšia Hrobka Princov, v ktorej sú pochované štyri deti sultána Murada III. Sériu hrobiek sultánov a príslušníkov ich rodiny uzatvára Baptistérium Hagie Sofie, ktoré bolo na mauzóleum sultánov Mustafu I. a Ibrahima, a ich rodinu.[32]

Po tom, čo bolo mesto dobyté Osmanmi bola k chrámu pristavaná aj nová madrasa, ktorá sa však do dnešných dní nedochovala, pretože bola zbúraná v období republiky. Zachovala sa budova základnej školy založenej v 18. storočí Mahmudom I.[33][34] Pomerne novou prístavbou (19. storočie, bratia Fossatiovci) je Muvakkithane (hodinová miestnosť), ktorá slúžila na ľahké zistenie času pre potreby moslimských modlitieb. Dnes budovu využíva administratíva múzea.[35] Byzantínci využívali na zisťovanie času špeciálne navrhnutú budovu Horologion, ktorá slúžila aj ako observatórium, či prezliekareň pre slávnostný vstup cisára do chrámu.[36]

Červený minaret je najstarším zachovaným minaretom Hagie Sofie.

Najstaršou časťou chrámu je skeuofylakion, ktoré pochádza ešte z predjustiniánskeho obdobia prvého alebo druhého chrámu, ktoré slúžilo ako pokladnica a sakristia. V neskoršom osmanskom období fungovala budova aj ako chudobinec, kým túto úlohu neprebrala nová budova chudobinca postavená Mahmudom I.[37] Aj novší chudobinec sa zachoval do dnešných dní, jeho vstupná brána patrí k barokovým pamiatkam Osmanskej ríše. Brána bola používaná pri vstupe do chrámu z paláca Topkapi.[38] V exteriéri chrámu sa zachovalo aj niekoľko pozostatkov sochárskeho umenia zo staršieho chrámu Hagia Sofia.

• Interiérové prvky v Hagii Sofii
• 
  Mramorové dvere alebo Dvere Neba a Pekla oddeľujú západnú a južnú galériu, v byzantskom období boli používané účastníkmi synôd, ktorí cez ňu vstúpili a opustili rokovaciu miestnosť.[39]
• 
  Cisárska brána používaná ako hlavný vchod pre cisára. Nad bránou sa nachádza mozaika Leva VI. kľačiaceho pod Pantokratorom.
• 
  Mihráb - modlitebný výklenok nasmerovaný k Mekke
• 
  Stĺp prianí/potný stĺp má podľa miestnej tradície splniť prianie osobe, ktorá sa dotkne jeho bronzovej prieľačiny.[40]
• 
  Omfalion - "pupok sveta" bolo miesto korunovácie byzantských cisárov. Skladá sa z 32 rôzne veľkých gulôčok, z porfýru a žuly.[41]
• 
  Jedna z dvoch mramorových nádob z Pergamonu, ktorá slúžila na rituálne očistenie moslimov pred modlitbou. Do chrámu ju nechal priniesť Murad III., nádoba bola vytvorená z jedného kusu mramoru.[42]
• 
  Krstiteľnica Hagie Sofie.
• 
  Minbar, zvýšený priestor odkiaľ imám recitoval piatočnú modlitbu
• 
  Galéria Hagie Sofie s mozaikovým a mramorovým obkladom
• 
  Mramorová hlavica stĺpu s palmitovým motívom.
• 
  Latinský náhrobok pripomínajúci Enrica Dandola, dóžu Benátskej republiky v období IV. križiackej výpravy, ktorý mal byť v chráme pochovaný, jeho pozostatky sa však v chráme počas rekonštrukcie už nenašli.[43]
• 
  Esonartex Hagie Sofie
• 
  Sultánova lóža vybudovaná bratmi Fossatiovcami počas rekonštrukcie v polovici 19. storočia