Byzantské umenie v justiniánskom a hérakleianskom období

Byzantské umenie v justiniánskom a hérakleianskom období (6. – 7. storočie) bolo prvé obdobie vo vývoji byzantského výtvarného umenia, v ktorom sa naplno prejavovala individualita byzantských, najmä kresťanských prvkov umenia. Na rozdiel od predchádzajúceho ranokresťanského obdobia[pozn. 1], v ktorom nieslo celé kresťanské umenie viacmennej podobné znaky, sa za vlády cisára Justiniána sformuloval unikátny umelecký štýl. Šlo zároveň o prvé zlaté obdobie byzantského umenia. Naplno sa rozvíjala sakrálna architektonická tvorba a vznikali viaceré byzantské diela svetového významu. Na druhej strane, kým niektoré umelecké oblasti v Byzancii ako napríklad architektúra, iluminácia, či mozaika zažívali svoj vrchol, iné, ako napríklad sochárstvo boli skôr na ústupe. Podobne na okraj záujmu bolo presunuté aj staré rímsko-grécke pohanské umenie, ktoré bolo považované za nemorálne a modlárske.[1]

Cisár Justinián I., mozaika, Bazilika San Vitale, Ravenna
Cisárovná Theodora, manželka Justiniána I., mozaika, Bazilika San Vitale, Ravenna

Vývoj umenia

Rímska ríša patrila k najmocnejším a najväčším ríšam staroveku. V dôsledku tzv. sťahovania národov a vnútorných kríz však nedokázala zabrániť svojmu postupnému úpadku. Cisár Theodosius I. svoju ríšu územnosprávne definitívne rozčlenil na dva celky, ktoré legálne síce tvorili jednu ríšu, však ďalej vyvíjali svojimi vlastnými cestami. Podobne sa riadilo i umenie území oboch častí. Keď v roku 476 zanikla Zapadorímska ríša, východná časť Rímskej ríše na to nereagovala s prílišným pozdvihnutím, pretože sa sama považovala za Rím a stratené územia považovala len za dočasne stratené. Nový kráľ Itálie Odoaker, či jeho ostrogótsky nástupca Theodorich Veľký navyše de iure naďalej podliehali pod nadvládu východorímskych cisárov v Konštantínopole. Východorímska ríša pokračovala v tradičnej rímskej a kresťanskej tradícii, postupne sa však v jej správe a vládnucich vrstvách rozšíril regionálny grécky (helenistický) prvok, ktorý potlačil latinský jazyk a tradičné rímske zvyklosti. Kultúrne i štátnopolitické zmeny vo východorímskom štáte viedli k tomu, že neskorší osvietenskí učenci v snahe rozlišovať medzi jednotlivými štádiami vývoja Rímskej ríše tzv. Východorímsku ríšu pretransformovali na Byzantskú ríšu. Názory o tom, kedy k tomuto preklenutiu prišlo sú nejednotné, najneskôr sa však zvykne hovoriť o vláde Hérakleia v 7. storočí. Samotní Byzantínci sa naďalej považovali za Rimanov.

K významným zmenám v byzantskom umení došlo počas vlády Justiniána I. (527 – 565). Justinián venoval veľkú pozornosť dobývaniu Talianska, severnej Afriky a Španielska. Položil základy cisárskeho absolutizmu, zozbieral a kodifikoval rímske právo a výrazne sa angažoval i v náboženských otázkach.[2] Dôležitou súčasťou Justiniánovho projektu cisárskej obnovy bol rozsiahly stavebný program, ktorý vo svojej knihe De aedificiis – O stavbách popísal Prokopios Cézarejský. Justinián zrekonštruoval, prestaval alebo založil nespočetné množstvo kostolov v Konštantínopole, vrátane prestavania starej Hagie Sofie, ktorá bola výrazne poškodená počas nepokojov v povstaní Niká. Vystaval taktiež Chrám svätých Apoštolov a Kostol svätých Sergia a Bakcha (známy ako Malá Hagia Sofia), či viacero kostolov a opevnení mimo hlavného mesta, vrátane Kláštora svätej Kataríny na Sinaji, Bazilika svätej Sofie v Sofii, či Baziliky svätého Jána v Efeze. Pri budovaní sa využíval najmä mramor a tehla, ale bežnými boli i iné kamene. Často sa využíval materiál zo starších (najmä pohanských) budov.[3][4]

Spolu s rozvojom architektúry sa naďalej rozvinulo i umenie tvorby mozaiky a tvorba reliéfov. Medzi najvýznamnejšie sochárske diela patria najmä diela zo slonoviny, zvlášť potom konzulárne diptychy, či diptych Barberini, ktorý pravdepodobne zobrazuje samotného cisára Justiniána I. Základnými formami maliarstva boli obrazy cisára – vládcu, či posvätné obrazy – ikony. 6. storočie bolo taktiež zlatým obdobím ilustrátorstva kníh napr. ako Rabulov a Rossanský evanjeliár. Významná je takisto mozaika, ktorá získava aj duchovný charakter a začína sa využívať na výzdobu chrámov. Podľa dobových textov však konštatínopolské chrámy v justiniánskom období ešte neobsahovali figurálne mozaiky. Tie mali vzniknúť až za vlády Justína II. Značný bol rozvoj úžitkového umenia, ktoré sa však pre jeho vlastnosti a recyklovateľnosť príliš nezachovalo. V roku 552 sa podarilo do Byzancie priniesť z Číny priadku morušovú a začalo s výrobou hodvábu. Začala sa výroba rôznych hodvábnych predmetov (šatstvo, obradné rúcha, či závesy) a hodváb sa používal i pri mumifikácii.[4][5]

Byzantskí kresťanskí umelci pracovali pre väčšiu Božiu slávu a preto uprednostňovaná bola anonymita pred osobnou slávou. Anonymita umelcov vyplývala čiastočne z sociálneho postavenia, pretože v období stredoveku sa umelec najčastejšie pokladal za remeselníka a nie tvorcu. V byzantskej literatúre sa autorstvo umeleckých diel spravidla pripisuje zákazníkovi, takže z byzantských textov sa dozvedáme len o donátoroch, investoroch a protektoroch.

V 7. storočí v Byzantskej ríši doznievalo vrcholné justiniánske obdobie. Boje s Peržanmi, Avarmi a Slovanmi, či neskôr i Arabmi Byzanciu mocensky i ekonomicky oslabili, takže sa obmedzil nielen rozpočet, ale aj rozvoj umenia. Prestali vznikať nové stavby podobne veľkého významu ako za vlády Justiniána a umenie sa prenieslo najmä do tvorby mozaík, ktoré žiarili svojou farebnosťou a leskom. Využívali sa kamenné, sklenené a smaltové kamene. Najznámejšia mozaika z tohto obdobia sa nachádza v Chráme svätého Demetera Solúnskeho v Solúne. V tomto období sa taktiež v cirkevných kruhoch začína prejednávať a upravovať regulácia chrámovej výzdoby a vybavenia chrámov. Mení sa prístup k náboženstvu a v niektorých úvahách sa (čiastočne i pre arabský vplyv) začína odsudzovanie foriem terajšieho kresťanského umenia – najmä ikon.[4]

Byzantský palác v lokalite Kasr ibn Vartan
Hagia Sofia v roku 2017, (minarety boli pristavané až za vlády osmanských sultánov)
Kláštor svätej Kataríny na Sinaji
Chrám Hagia Irena prestavaný cisárom Justiniánom je najstaršou zachovanou sakrálnou stavbou v Istanbule

Architektúra

V oblasti byzantskej architektúry nastal za vlády Justiniána I. a Theodory prvý zlatý vek. Historik Prokopios dobovým architektonickým dielam venoval dokonca celé dielo Stavbám (De aedificiis). Hoci sa stavebná činnosť Justiniánovej vlády kvantitatívne orientovala na budovanie fortifikácií a budovanie inžinierskych stavieb (ciest a nádrží),[6] pravdepodobne najznámejšie sú jeho sakrálne stavby. Cisársky pár reprezentovaný osobitne podporoval vznik nových chrámov v hlavnom meste Konštantínopole – Chrám Božej múdrosti – Hagia Sofia, Chrám svätých Apoštolov, Chrám Hagia Irena, Chrám svätého Sergia a Bakcha, ale aj mimo Konštantínopola ako ravenská Bazilika San Vitale či Chrám svätého Jána v Efeze, či chrámy so zachovanými mozaikami na Cypre.[4] Budovy však nestaval len cisársky pár, vojenský generál Belisarios nechal rekonštruovať a zväčšiť Monastier Sumela neďaleko Trabzonu.[7]

V architektúre sa čoraz viac rozširovalo využívanie kupoly. Architektov pritiahla najmä stavba konštantínopolskej Hagie Sofie. V nových konštantínopolských kostoloch s kupolami spočiatku nebol nik, kto by sa nesnažil kopírovať rozloženie konštrukcie Hagie Sofie. V blízkosti Hagie Sofie, boli v následnom období postavené ďalšie chrámy v rovnakom štýle, ale vo veľmi odlišnom usporiadaní.[8] Okrem tradičných bazilík konštatinopolského typu sa vyskytujú aj tzv. anatólske (nepresne aj orientálne) baziliky, ktoré sú prekryté jednou širokou sedlovou strechou a tzv. helenistické baziliky s trojlodím rozdelením stĺporadím a prepojeným arkádami. Apsidu majú v celej šírke hlavnej lodi a dĺžka preto nie je proporčná k ostatným rozmerom. Takmer úplne na východe miznú chrámy rímskeho bazilikového typu, istou výnimkou bol ale napr. Chrám Hagia Sofia v İzniku. Fortifikačné znaky zase nesie napr. architektúra v komplexe Kasr ibn Vartan v Sýrii, Kláštor svätej Kataríny na Sinaji, či mesto Iustiniana Prima (dnes Caričin Grad).[9] Svetskú architektúru reprezentovali aj nezachované cisárske paláce – Hebdomon, Hormidas, či Veľký palác, ktoré takisto prešli rekonštrukciami. Ďalšie výstavné byzantské paláce nechal vystavať Justín II. Dôležitými priestormi v meste boli aj námestie Augustaion so stoami, či konštantinopolský hipodróm, ktoré vznikli už za vlády cisára Konštantína I., ale po povstaní Niká museli byť renovované. Renovovaná bola aj brána cisárskeho paláca Chalke, na ktorej sa asi od 7. storočia nachádzala významná ikona Krista Chalkitu, neskoršia obeť ikonoklazmu.[10][11] Za vlády Justiniána tiež vznikla veľká bazilikálna podzemná cisterna, ktorá sa dnes nachádza pod osmanským palácom Yerebatan Sarayı. Bazilikálna cisterna pretrvala do dnešných dní.[12]

Byzantskí architekti väčšinou ako materiál používali štvorcovú tehlu (plinthos), všeobecne zachovali podobu danú tomuto materiálu Rimanmi. Vyrobené tehly boli často opatrené značkami, ktoré umožňovali identifikáciu dátumu a charakteru. Mnohé tehly niesli podľa rímskej tradície Justiniánove iniciály.[9] Tehly bývali spojené maltou vysokej konzistencie. Jadro stien bolo obyčajne vyrobené z betónu a tehly tvorili iba fasádu, konštrukcie boli preto mimoriadne pevné. Okrem tehly však využívali aj kameň, či iné vzácnejšie horniny (mramor, porfýr,...)[13]

Hlavné centrá byzantského náboženského života obsahujú široké spektrum prvkov od kubickej kamennej hmoty a obkladu, po ornamentové motívy. Bežné boli aj mozaikové obrazy zvierat, vtákov, či plavidiel niekedy ozdobu. Starodávne príklady gréckej a rímskej architektúry boli s postupujúcim časom zanedbávané, menené až nakoniec viacmennej zmizli. Niektoré prvky naopak prišli z východných sýrsko-palestínskych krajov a Perzie. Na rozdiel od sochárstva sa pomerne často remeselníci uchyľovali i k spracovaniu kovov.[14]

Zvyšky v poradí druhého Chrámu Božej Múdrosti v Konštantínopole
Horné sekcie Chrámu Hagia Sofia s nepôvodnými zelenými moslimskými medailónmi
Hagia Sofia, interiér
Plán cisárskej štvrte v Konštantínopole
Západná strana hornej galérie Hagie Sofie
Martýrium svätého Babyla v Antiochii malo podobný krížový plán ako Chrám svätých Apoštolov v Konštantínopole
Chrám svätých Sergia a Bakcha známy aj ako Malá Hagia Sofia

Významné diela justiniánskej epochy

Hagia Sofia (Chrám Božej múdrosti) je pre svoju výzdobu a inovatívnu architektúru stelesnením justiniánskeho a byzantského umenia. Žiadny iný architektonický súbor v histórii kresťanského umenia nemá väčší nadregionálny význam, dokonca aj Notre Dame (Paríž) mal v susedných provinciách konkurentov s rovnakým, či významnejším postavením (napr. Notre Dame v Remeši).[15]

Starší Chrám Hagia Sofia nechal vybudovať už cisár Konštantín I., ale v roku 404 bol počas nepokojov čiastočne zničený plameňmi. Následne ho opravil cisár Theodosius II., ale po tom, čo v roku 532 v Konštantínopole prepuklo rozsiahle povstanie Niká bol kostol výrazne poškodený. Justinián prikázal chrám obnoviť v nevídaných rozmeroch a bohatstve, pre výstavbu chrámu bolo dokonca zbúraných niekoľko prekážajúcich budov na hlavnom fóre. Chrám bol konštruovaný v priebehu piatich rokov a 26. decembra 537 bol slávnostne vysvätený.

Prácu na bazilike riadili dvaja hlavní dvorskí architekti Anthemios z Trallu a Isidor z Milétu. Obaja pochádzali z maloázijských provincií, v ktorých sa architektúra v 4. a 5. storočí vyvinula s väčšou originalitou. Podľa ich rozkazov bolo pridelených sto majstrov alebo vedúcich staveniska, z ktorých každý velil sto pracovníkov. Po vyčistení terénu a pri položení základov patriarchom Eutychiom, ktorý predniesol modlitby za úspech budovania, umiestnil prvý kameň sám cisár. Ako prvé vzniklo oratórium a miestnosti, z ktorých cisár dohliadal na postup.

Dôraz pri výstavbe sa dával na výzdobu a extravaganciu. Používali sa drahé materiály – zlato, striebro, slonovina a drahé kamene. Práca na Hagii Sofii tak pohltila obrovské sumy peňazí. Aby bolo k dispozícii dostatočné množstvo finančných prostriedkov, musel cisár uvaliť nové dane a prijať drastické ekonomické opatrenia. Samotná ambóna s oltárom stála ročný príjem z ríšskej obilnice – Egypta. Justinián taktiež podobne ako cisár Konštantín pri výstavbe Konštantínopola, prikázal guvernérom a vládnym úradníkom v provinciách, aby do mesta posielali už spracované materiály. V chráme tak boli použité napríklad i antické stĺpy z Artemidinho chrámu v Efeze, či stĺpy z Kyzike, Kyklad, Ríma, či Atén.[4][15]

Chrám je okrem východnej apsidy vrátane hrúbky múrov obsiahnutý v obdĺžnikovom priestore s dĺžkou 77 metrov a šírkou 76,70 metrov. Základom konštrukcie je štvorica pilierov, ktoré nesú oblúky a na nich spočívajúcu kupolu. Interiér je rozdelený na strednú loď a dve bočné časti. V strede konštrukcie stúpa kupola s priemerom 31,4 metra, ktorá je vpísaná do štvorca. Na obidvoch oblúkoch kolmých na loď a na východnom a západnom oblúku, ležia dve polkruhové kupoly. Na severe a na strednej časti hlavnej kupoly sú veľké oblúky uzavreté masívnou stenou podopretou kolonádami. Okolo polkruhu, sú tri apsidy: hlavná apsida v strede, ktorá siaha na východ a končí s klenbou v tvare v štvrťkruhu a dvoma sekundárnymi apsidami po bokoch. Spodná časť oboch sekundárnych apsíd je otvorená a ich klenba je v tejto časti podporovaná dvoma stĺpmi. Obvod západného polkruhu je vytvorený rovnakým spôsobom, ale centrálna klenba nekončí štvrť kruhom. Oblúk siaha k čelnej stene, do ktorej sú osadené tri dvere spájajúce nartex.

Ramená po konzolu klenby, sú rozdelené do dvoch úrovní, horná časť bola určená pre ženy a niesla názov gynaikeion. Svetlo preniká cez celú štruktúru veľkým počtom okien. Konštrukcia centrálnej kupoly bola kvôli jej obrovským rozmerom ťažkým problémom. Ako podporné miesta sa vyčlenili obrovské piliere, ktoré boli opracované s veľkou precíznosťou, aby im nedovolili ustúpiť a rozdeľovať sa tak pod jej tlakom. Architekti museli dlhodobo riešiť stabilitu kupoly. Aby kupola vydržala nápor gravitácie, musela byť jej statika riadne vypočítaná a premyslená, využívali sa tiež špeciálne materiály – najmä biele, špongiové dlaždice vyrobené na Rodose. Boli tak ľahké, že ich bolo potrebných päť na to, aby sa rovnala hmotnosti jednej skutočnej dlaždice. I napriek týmto preventívnym opatreniam však zemetrasenia v rokoch 553 a 557 kupolu značne poznačili. Na kupole sa vytvorili trhliny a 7. mája 558 sa zrútila. Podľa niektorých autorov architekti poverení skúmaním príčiny nehody vyhlásili, že bolo nesprávne odstrániť drevené lešenie príliš rýchlo, aby mohli pracovať na mozaikách. Justinián preto nechal kupolu prestavať. Keďže pôvodní architekti boli po smrti, práce sa ujal synovec Izidora z Milétu – Izidor Mladší.[16] Ten zvýšil vyvýšenie kupoly a súčasne dal veľkým oblúkom väčšiu pevnosť. Tentoraz boli lešenia ponechané na mieste dlhšie aby padajúce drevené kusy novú konštrukciu neoslabili.[17] V neskoršom období musela byť kupola dvakrát opravovaná – v roku 989 a 1346.[15][16]

Bohato spracovaný bol aj interiér, i keď spočiatku sa v chráme nenachádzali figurálne mozaiky. V strede konštrukcie sa nachádzala drahá ambóna, veľký stojan s krížom a kupolou. Veľkoleposť zlata a drahých kameňov sa spájala v chráme s najkrajším dovezeným a recyklovaným mramorom. Svätyňu od zvyšku kostola oddeľovalo zábradlie z čistého striebra, na stĺpoch stáli na medailónoch obrazy Krista, Panny Márie, anjelov, apoštolov a prorokov. Oltár bol tiež zlatý, vykladaný drahokamami a emailami. Počas veľkých slávností, bol kostol rozsvietený najmenej 6000 svietnikmi.[15]

Chrám svätých Apoštolov bol druhým najvýznamnejším chrámom v Konštantínopole. Zasvätený bol dvanástim apoštolom, ktorých pozostatky mal obsahovať, svoj ambiciózny plán však naplniť nedokázal (nakoniec obsahoval len ostatky apoštolov Ondreja a Lukáša a svätého Timoteja). Architektonicky šlo o menej inovatívnu stavbu ako Hagia Sofia, od ktorej bol objemovo väčší. Centrálna kupola mala rovnakú veľkosť ako Hagia Sofia, okolo celého komplexu ale obiehal ochodz. Chrám slúžil aj ako mauzóleum pre byzantských cisárov, cisárovné a patriarchov. V roku 1204 bol chrám vyplienený križiakmi, neskôr, hoci bol po skonfiškovaní Hagie Sofie sídlom patriarchu chátral, až bol nakoniec Turkami pre zlý stav zbúraný. Do dnešných dní sa zachovalo viacero správ o jeho výzore, presná podoba je však neznáma.

Malá Hagia Sofia alebo Chrám svätých Sergia a Bakcha bol ďalším významným dielom z množiny konštantinopolských chrámov. Svojim centrálnym krížovým pôdorysom a modernými prvkami patril medzi najvýznamnejšie chrámy doby a bol dokonca vzorom pre výstavbu Chrámu Božej múdrosti.[18] S výstavbou začal cisár Justinián I. ešte pred nástupom na trón, pravdepodobne v roku 525 a stavba sa pravdepodobne pre výstavbu Hagie Sofie pretiahla, čomu nasvedčuje využitie nových i prežitých prvkov (napr. antický architráv). Stavba bola vtesnaná medzi iné budovy, ide o štvorec o rozmeroch 28 m, zosilnené murivo v rohoch ale naznačuje oktagonálne riešenie. Vrchol chrámu drží osem kónických pilierov prepojených dvojicami stĺpov. Nad ochodzou prízemia na poschodí sa nachádza tribúna, ktorej stĺpy sú prepojené arkádami. Kým stĺpy južných priestorov sú so svojimi hlavicami ešte obmedzeným modelom klasických volútových stĺpov, hlavice stĺpov na poschodí sú geometrizované do zrezaného kužeľu.[19]

Hagia Irena, kupola
Bazilika San Vitale, Ravenna

Hagia Irena alebo Chrám Božieho mieru bol ďalším konštantinopolským chrámom, ktorého história sa tiahla až do čias Konštantína I. Počas povstania Niká bol chrám podobne ako Hagia Sofia poškodený a musel byť nanovo prestavaný. Pôvodne trojloďový chrám bol prispôsobený novému kupolovému štýlu baziliky. Zaujímavým prvkom chrámu je zachované synthronon, stupňovité šesťradové miesto na sedenie podobné amfiteátru. Do roku 360 bol chrám sídlom konštantinopolského patriarchu, následne patriarcha presídlil do ranej Hagie Sofie. V nasledujúcich obdobiach bol chrám viackrát zásadne renovovaný pre ničivé škody zemetrasení. Chrám si zachoval kresťanský ráz, pretože nebol neskôr premenený na mešitu, ale na vojenský arzenál.[9][20]

Chór Baziliky San Vitale, Ravenna
Bazilika Sant'Apollinare Nuovo v Ravenne

Justiniánske Taliansko

Za vlády Justiniána Byzantská ríša nanovo získala vplyv nad väčšinou talianskych oblastí. Významným centrom Itálie bola Ravenna, ktorá v niektorých ohľadoch významom pripomínala taliansky Konštantínopol. Rozvoj Ravenny začal už za vlády ostrogótskeho kráľa Theodoricha a byzantská správa a neskôr tzv. Ravennský exarchát naň nadviazali.

Bazilika San Vitale patrí medzi najznámejšie kostoly v Ravenne a v Taliansku. Výstavba sa začala v roku 526, t. j. ešte pred dobytím Ravenny Byzanciou a trvala do roku 546. Výzdoba stavby svedčí o tom, že donátormi stavby boli i cisár Justinián I. a Theodora. Podľa rôznych nápisov bola práca San Vitale, ako aj práca niekoľkých ďalších chrámov v Ravenne, pravdepodobne riadená a sponzorovaná mužom menom Julián (niekedy aj Julius), ktorý plnil povinnosti pokladníka (argentarius). Exteriér chrámu pôsobí jednoducho, okrem rohových opier a lizén nemá žiadne zvláštne okrasy. Bazilika má tvar osemuholníka, v interiéri je osem širokých stĺpov spojených oblúkmi, z ktorých stúpa vysoká kopula. Kruhová základňa kopule sa pripája k osemuholníkovému usporiadaniu oporným systémom. Tvar kupoly nie je zvonka zrejmý, ako je to vo východných chrámoch, schováva sa pod sedlovou strechou. San Vitale, ktorý sa začal pred Hagiou Sofiou, sa od neho odlišuje určitými základnými charakteristikami. Nebol tu značný len byzantský vplyv, ale aj vplyv západný – rímsky a ostrogótskej Milánskej školy, ktorá existovala počas 4. a 5. storočia. Spoluprácu, alebo aspoň vzdelanie gréckych umelcov prezrádza najmä využitie mozaikovej výzdoby, ale aj samotný plán štruktúry.[15][21]

Bazilika Sant'Apollinare Nuovo patrí k ďalším významným pamiatkam byzantskej Ravenny. Arkádová bazilika bola vystavaná ešte ostrogótskym kráľom Theodorichom Veľkým, konsekrovaný bol ale až v roku 561. V priebehu svojej existencie si prešiel viacerými zásadnými rekonštrukciami. Chrám má trámový krov zakrytý kazetovým stropom. V chráme sa nachádzajú veľkolepé série nástennej figurálnej mozaiky.[22]

Bazilika San Apollinare v Classe je chrám stojaci v ravennskom prístave Classis, v najstaršej časti Ravenny. Chrám bol vysvätený v roku 549, jeho patrónom bol prvý biskup v ravennskej Classe, svätý Apolinár. Na jeho výstavbe sa finančne podieľal argentarius Julius. Kostol sa skladá z hlavnej lode s dvomi uličkami po bokoch, je zakončený polygonálnou apsidou, ktorú lemujú dve kaplnky s apsidami. Hlavná loď obsahuje 24 mramorových gréckych stĺpov oddeľujúcich uličky od stredového priestoru. V kostole sa nachádzajú významné byzantské mozaiky. Zvonica chrámu bola pristavená neskôr.[22][23]

Bazilika svätého Eufrázia v Poreči bola vystavaná biskupom Eufraziom. Stavba trvala jedenásť rokov a jej architektúru ovplyvnili východné i západné prvky, najmä však justiniánske stavby v Ravenne, odkiaľ Eufrazius prišiel. Bazilika obsahuje veľké množstvo zachovaných mozaík.[24]

Bazilika svätého Eufrázia v Poreči, exteriér
Bazilika svätého Eufrázia v Poreči, interiér
Najstaršia známa ikona Krista Pantokratora, enkaustika na paneli (Kláštor svätej Kataríny). Dva rôzne výrazy tváre na oboch stranách majú zdôrazniť Kristove dve prirodzenosti ako Boha a človeka
Freska z koptského Kláštora Bawit
Ikona zo 6. storočia s motívmi narodenia Krista, anjelského varovania pred prenasledovaním, či klaňania troch mudrcov, Kláštor svätej Kataríny, Sinaj

Maliarstvo

V 5. storočí sa rozvíjala najmä tvorba ikon – doskových malieb, ktorá mala najmä náučno-teologický charakter. Historicky vychádzala z tradície zobrazovania rímskych cisárov a z orientálnej tradície zobrazovania zosnulých. Jej pôvod možno badať v Palestíne a Sýrii. Byzantský umelec už na rozdiel od svojho antického predchodcu svoje objekty nezobrazoval ako predmety zobrazujúce ľudskú (telesnú) krásu, ale prostredníctvom alegórie sleduje jej duchovnú stránku a vlastnosti. Najznámejšie ikony z tohto obdobia sa zachovali práve v Kláštore svätej Kataríny Alexandrijskej.[4]

Pokiaľ ide o nástennú maľbu, hoci samotné diela sa stratili, texty vtedajších autorov uvádzajú početné príklady. Mozaika bola ozdobou, ktorá bola príliš extravagantná a nákladná na to, aby sa používala vždy, takže sa umelci často museli uchýliť k freske. Významné fresky (celý cyklus z Kristovho života) sa podľa rétora Chorícia, nachádzali v dvoch kostoloch v Gaze. Všetky námety gazských náboženských fresiek boli čerpané z Nového zákona. Fresky boli rozdelené do troch chronologických sérií: detské scény, zázraky a Umučenie Krista.[17] Do dnešných dní sa zachovali početné koptské fresky v egyptských kláštoroch – najmä v Kláštore svätého Jeremiáša v Sakkáre a v archeologickej lokalite v Bawite. Fresky sú dobre zachované, obsahujú čisté tóny a námetovo pravdepodobne vychádzajú zo sýrskej školy.[25]

Ikonopisectvo

V 5. storočí sa rozvíja tvorba a zobrazovanie doskových malieb – ikon,[pozn. 2] ktoré malo najmä náučno-teologický charakter. Historicky ikonografia vychádzala z tradície zobrazovania rímskych cisárov a z orientálnej tradície zobrazovania zosnulých. Vznik ikon je taktiež spojený so úpadkom plastického zobrazovania. Obrazy svätých už od raných pútnických časov patrili k artikelu, ktorý si pútnici prinášali zo svätých miest. Ikonografia sa teda zrodila v palestíno-sýrskom územnom okruhu, kde postupne zanikala pôvodná ranokresťanská symbolika a kde taktiež vznikol tzv. sýrsky typ zobrazovania Krista ako bradatého, tmavovlasého muža – t. j. drsného človeka, u ktorého nie krása ale vlastnosti sú dôležité. Výlučná záľuba zobrazovania duchovných vecí a alegória ale zároveň bola v protiklade so zobrazovaním reality.[26] Ikony pôvodne využívali najmä princíp frontality, ktorým zobrazoval symetrické postavy a tváre, predelené na polovice nosom. Nos býval niekedy posunutý, čím obraz stratil plastickosť a získal reliéfnosť. Neskôr boli vytvárané aj dynamickejšie scény, ktoré nezachovávali frontalitu. Dôležitým prvkom ikon boli oči.[27]

Ikona Salus Populi Romani je jednou z najstarších dochovaných ikon na západe

Veľa umelcov pracovalo doma a na vyobrazenie svätých používali modelov, ktoré mali najviac podobne črty ako daní svätci. Byzantský umelec už na rozdiel od svojho antického predchodcu svoje objekty nezobrazoval ako predmety zobrazujúce ľudskú (telesnú) krásu, ale prostredníctvom alegórie sleduje jej duchovnú stránku a vlastnosti. Najznámejšie ikony z tohto obdobia sa zachovali práve v Káštore svätej Kataríny Alexandrijskej. Maľované boli farebnými voskami – enkaustikou, ktorá pochádza zo staršej egyptskej tradície. Zo Sinaja pochádza najstaršia dochovaná ikona Krista Pantokratora, ale aj vyobrazenia s motívom Kristovho detstva. Z obdobia 5. až 7. storočia tiež pochádza pravdepodobne ikona Bohorodičky tróniacej medzi svätým Theodorom a Jurajom, zo 7. storočia pravdepodobne ikona svätého Petra s medailónmi s Kristom, Máriou a apoštolom Jánom. Z podobného zobrazenia neskôr vznikol typ ikon Deisis. Zo 7. storočia zase pochádza obraz Panny Márie Agiosoritissa (Obhájkyne), ktorý je jedným z mála námetov, ktoré nezobrazujú Máriu ako Bohorodičku. Niekoľko ikon sýrskeho a koptského pôvodu sa nachádza v západných múzeách a v Kyjeve. O mnohých ikonických obrazoch máme ale iba zmienky.[15][26][28]

Kresťanská tradícia z 8. storočia označuje za prvého ikonopiscu už evanjelistu Lukáša. Iné legendy hovoria o tom, že prvý Kristov obraz nechal naopak vyhotoviť Pilát Pontský, alebo ako „prvú ikonu“ označujú otlačok Kristovej tváre – tzv. Abgarov mandylion. O Abgarovi vo svojich Cirkevných dejinách hovorí už Eusebios z Kaisareie žijúci v 4. storočí. Kráľ Abgar V. (zomrel asi v roku 50 po Kr.) poslal Ježišovi list, v ktorom ho požiadal, aby prišiel a uzdravil ho z choroby. Neskorší sýrsky rukopis nájdení v Addai už v príbehu spomína aj maľovaný Kristov obraz, ktorý sa neskôr v správe zo 6. storočia, ktorú predložil Evagrius Scholasticus, premenil na otlačok Kristovej tváre na uteráku. Látka mala zostať v Edesse až do 10. storočia, keď bola odvezená do Konštantínopolu a odtiaľ v roku 1204 na západ.

V 5. storočí sa objavuje prvá zmienka o obraze Panny Márie maľovanom ešte za jej života. Teodor Lektor v 6. storočí vo svojej Cirkevnej histórii uviedol, že manželka cisára Theodosia II. Eudokia poslala cisárovej sestre, auguste Pulichérii z Jeruzalema obraz Božej rodičky Theotokos, ktorého autorom mal byť tiež apoštol Lukáš.[29] Podľa talianskej archeologičky Margherity Guarducci bola ikona Panny Márie pripisovaná Lukášovi, veľká kruhová ikona, ktorá bola po príchode do Konštantínopola namontovaná do veľkej pravouhlej ikony Matky s dieťaťom. Táto zložená ikona sa následne stala historicky známou ako Hodegetria. Ikonu mal z Konštantínopola vziať posledný latinský cisár Balduin II. a v súčasnosti je zakotvená nad hlavným oltárom chrámu benediktínskeho opátstva v Montevergine v Taliansku. Ikona však bola v nasledujúcich storočiach vystavená opakovanému premaľovaniu, takže je ťažké určiť, ako vyzeral pôvodný obraz Máriinej tváre.

V neskoršej tradícii by sa počet ikon Panny Márie pripisovaných Lukášovi výrazne znásobil; Salus Populi Romani, Iveronský Theotokos z hory Athos, Hodegetria, či ikona Bohorodičky Panagia Sumela z Monastiera Sumela v dnešnom Turecku.[30][31]

  • Galéria k ikonopisectvu
  • Ikona zobrazujúca sv. Petra (7. stor.)
  • Ikona svätého Jána Krstiteľa, enkaustika, po 4. storočí
  • Panna Mária z Iveronu, hora Athos, Grécko
  • Panna Mária medzi dvoma svätými, ikona z Kláštora svätej Kataríny, 7. storočie
  • Ikona svätých Sergia a Bakcha z prelomu 6. a 7. storočia
  • Kristus, koptská freska v Bawite
  • Apoštoli Lukáš a Marek, ilustrácia z Codex Washingtonensis, 4. –  6. storočie
  • Panna Mária ako Bohorodička na byzantskej tkanine zo 6. storočia z Egypta
Rossanský evanjeliár, Kristus pred Pilátom
Viedenský Dioscurides, manuskript vedeckého spisu De Materia Medica od Pedania Dioscorida, obrázok ostružiny
Viedenský Genesis, Rebeka pri studni

Iluminácie
Rabulov evanjeliár, Nanebovstúpenie Ježiša Krista

6. storočie bolo zlatým obdobím kníh. Najbežnejším žánrom literatúry bol kódex. Vznikali nové rukopisy i odpisy starších diel. Známe sú tzv. purpurové rukopisy (písané na purpurom zafarbený pergamen). Medzi významné diela patrí najmä Rabulov a Rossanský evanjeliár, Viedenský Genesis, vedecké spisy – Viedenský a Neapolský Dioscures, či parížsky Zlomok zo Sinope.[4] Asi zo 6. storočia pochádza aj tzv. Alexandrijská svetová kronika zachovaná iba v podobe fragmentu – Goleniščevov papyrus.[32]

Rossanský evanjeliár, ktorý nesie názov po talianskom meste Rossano na juhu Talianska sa datuje do 6. storočia a obsahuje celú sériu obrazov z Nového zákona. Najčastejšie ide o figurálne zobrazenia expresionistického charakteru, celkovo ide o 188 listov. Text je písaný striebornou unciálou na purpurovo sfarbenom pergamene, obsahuje niekoľko celostránkových ilustrácií, ktoré predeľujú stránky na dve časti. Spolu s Codex Sinopensis ide o najstarší dochované grécke ilustrované evanjelium. Obsahuje texty z Matúšovho a Marekovho evanjelia do 16. kapitoly. Novozákonné scény sa zameriavajú len na figurálne scény. Na rozdiel od neskorších diel, len výnimočne možno badať náznaky architektúry alebo prírodného pozadia. Jeho pôvod nie je úplne známy, pochádza buď zo Sýrie alebo Konštantínopola.[33][34]

Významný je rukopis De Materia Medica od lekára Pedania Dioscorida.[17] Kniha sa stala predchodcom neskorších moderných liekopisov. V stredoveku sa kniha rozšírila v latinskej, gréckej a arabskej podobe. V priebehu mnohých prepisovaním a doplnením poznámkami z arabských a indických zdrojov a do dnešných dňoch sa zachovalo mnoho ilustrovaných rukopisov. Jeden z najznámejších, bohato ilustrovaný tzv. Dioscurides Costantinopolitanus (Viedenský Dioscurides), vytvorený v Konštantínopole v rokoch 512 až 513 bol vytvorený pre princeznú Julianu Aniciu. Kódex sa začína sériou miniatúrnych portrétov (od Dioscura po princeznú Aníciu) a obsahuje viacero kresieb rastlín s popismi. Juliana Anicia zobrazená medzi dvoma personifikáciami, Veľkorysosťou a Múdrosťou. Ich postoj je jednoduchý a prirodzený a postavy príjemne vystupujú z tmavomodrého pozadia. Obzvlášť vynikajúce je rámovanie portrétov.[33][35] Z pravdepodobne rovnakého zdroja ako Viedenský Dioscurides vychádza aj neskoršie dielo Dioscurides Neapolitanus (Neapolský Dioscurides), ktorý poskytuje realistickejšie, ale aj menej zdatné a plošne menšie vyobrazenia. Daný trend značí úpadok byzantskej iluminácie v období smerujúcom k obrazoborectvu.[36][37]

Laurentiánska knižnica vo Florencii vlastní sýrski rukopis známy ako Rabulov evanjeliár, ktorý bol vyrobený v roku 586 v mezopotámskom Kláštore Beth Mar Yohanna mníchom menom Rabbula. Takmer každá stránka je orámovaná veľkým architektonickým nákresom, vysokými portikmi podporovanými krehkými a elegantnými hrubými stĺpmi. Na fasáde alebo v okolí týchto stavieb, sú skupiny vtákov, zvierat a stromov, potom malé scény, ktorých predmety sú prenesené z posvätných textov. Ku koncu zväzku sú niektoré kompozície väčších rozmerov, jedna zobrazuje jeden z prvých príkladov ukrižovania. Témy, s ktorými sa zaobchádza v rukopisoch, sú početné: mnohé patria do Starého zákona ale aj Nového zákona a raných dejín kresťanstva (lapidácia sv. Petra, či konverzia sv. Pavla). Na konci rukopisu je umiestnené veľké a krásne osvetlenie, ktoré zaberá celú stránku; hore, dva medailóny obsahujú obrázky sv. Anny a Simeona; pod nimi sú vedľa seba usporiadaní Kristus, Panna Mária, sv. Ján Krstiteľ, kňaz Zachariáš a svätá Alžbeta. Charakteristická je ikonografia diela, farby sú živé a žiarivé.[3][17][38]

  • Galéria k ilumináciám
  • Rossanský evanjeliár, vľavo: Príchod do Jeruzalema. vpravo: vyhnanie z chrámu
  • Rossanský evanjeliár, uzdravenie slepého
  • Rabulov evanjeliár, Ukrižovanie Krista
  • spis Neapolský Dioscurides z prelomu 6. a 7. storočia, madragora
  • spis Neapolský Dioscurides z prelomu 6. a 7. storočia
  • spis Viedenský Dioscurides, manuskript spisu De Materia Medica zo 6. storočia (okolo 515), galéria vtákov, dielo bolo vytvorené pre princeznú Aniciu Julianu
  • Parížska sýrska Biblia, 7. storočie, Môjžiš pred faraónom
  • Viedenský Genesis, príbeh Jakuba
  • Viedenský Genezis, Jozef vo väzení
  • Viedenský Genezis, Jozefov odchod
  • Viedenský Dioscurides, Machovka
  • Viedenský Dioscurides, oleander
  • Viedenský Dioscurides, kapary
  • Viedenský Dioscurides, vtáky
  • Londýnske kánonické tabuľky z 6. – 7. storočia, (Add. MS 5111)

Mozaiky

V 6. a 7. storočí spolu s výstavbou nových chrámov narastá aj aplikácia mozaikového umenia. Významnejšie a bohatšie chrámy sú zväčša hojne zdobené, mozaiky sú na stenách vystavené ako impozantné diela vo veľkých kompozíciách so zreteľnými detailmi. Zvyčajne sa vyhýbali témam, ktoré sa týkali veľkého počtu navzájom sa prelínajúcich postáv. Naopak, prednosť dostali statické typy obrazov. Mozaikári sa pridŕžali statickej pokojnosti a pravidelnosti, v ktorých mohli byť postavy usporiadané bez toho, aby rušili uniformované usporiadanie súboru. Aby nenarušili rovnováhu rozloženia, umiestnili občas rovnakú postavu aj na jednu aj na druhú polovicu obrazu. Tento princíp symetrie sa v byzantskom umení zachoval ešte z antiky.

Zatiaľ čo počas stredoveku sa zvyšoval počet odtieňov, aby sa dosiahol vzhľad fresky, v justiniánskom období sa pestrosť odtieňov využíva iba v malom počte, využíval sa najmä kontrast a zanedbávalo sa tieňovanie. Obrys tela a rysy tváre tak často sledovala čierna linka, ktorá robila obraz výraznejší. Keďže mozaiku je možné vidieť z diaľky, drsnosť kontrastov sa stráca v rámci celkovej harmónie diela, všetko zároveň vyniká neporovnateľnou energiou. Postavy sa vynímali hlavne na modrom alebo zlatom pozadí, ktoré malo nebeský alebo mystický charakter. Modré pozadie postupne ustupovalo.

Niektoré byzantské mozaiky z raného obdobia neprežili do dnešných dní pretože boli zničené vojnami, alebo odporcami ikon v období ikonoklazmu. Mozaika bola taktiež byzantskou exportnou komoditou a vyzdobila aj mnohé budovy na západe, či v moslimskom svete.

Cisárovná Theodora so sprievodom, Bazilika San Vitale, Ravenna
Mozaika Crux gemmata, Bazilika Sant'Apollinare Nuovo, Ravenna
Mozaika obetovanie Izáka, Bazilika San Vitale, Ravenna
Madabská mapa, podlahová mozaika v Madabe, najstaršia mapa Svätej krajiny, 6. storočie

Ravenna

Najkrajšie a najzachovanejšie mozaiky z 5. a 6. storočia sa nachádzajú v Ravenne. Miestne mozaiky vznikali ešte počas vlády ostrogótskeho kráľa Theodoricha a preto prekvapivo pomerne málo zaoberajú udalosťami Starého a Nového zákona, v mnohom nesú prvotné prvky ranokresťanskej symboliky.[39]

Pravdepodobne najmajestátnejšia je mozaiková výzdoba v Bazilike San Vitale. Okamžite po vstupe sa návštevník pozerá na dve veľké kompozície historického významu – tzv. cisárske mozaiky. Na jednej strane sa nachádza Justinián I. obklopený hodnostármi a strážcami, na druhej strane Theodora, ktorú navštevuje jej družina. Obaja ponúkajú dary cirkvi. Tieto mozaiky bývajú často považované za portrétne, ich kvalita a detailnosť má vyvolať pocit slávnosti a veľkoleposti. Bohato a zložito zdobená je apsida chrámu, klenba s Baránkom božím a anjelmi a jej oblúky ktoré nesú medailóny s figúrami svätých apoštolov. Mozaiky majú širokú škálu intenzívnych farieb. Zdôraznil sa lineárny princíp pripomínajúci neobratnú kresbu. Tváre sú orientálne, či semitské, ale inak ikonicky typické.[33]

Pozoruhodné sú i mozaiky v Bazilika Sant'Apollinare Nuovo. Tamojšia výzdoba však vznikala v dvoch etapách – prvej ostrogótskej a druhej – byzantskej. Preto boli po dobytí Ravenny niektoré pôvodne ariánske (ostrogótske) obrazy pozmenené.[40] Z Theodorichovej doby pochádzajú mozaiky zobrazujúce Kristove zázračné uzdravenia chorých. Kristus je tu na jednej mozaike zobrazený bez brady – v protiklade s východným typom zobrazovania (zarastený sýrsky typ). Na druhej strane budovy sa nachádzajú pašiové výjavy, ktoré však nezobrazujú typické bolestivé scény ale po Judášovej zrade prechádzajú k Zmŕtvychvstaniu.[39] Z byzantskej éry pochádza najmä dlhý sprievod ženských svätíc, ktorý sa odohráva na vrchole arkád jednej lode.[41]

Mozaiky ravennských majstrov sa nachádzajú aj v Poreči a byzantský vplyv na talianske umenie sa ďalej prejavoval aj v rímskych pápežských stavbách (Bazilika Kozmu a Damiána, San Venanzio, či Santa Maria Antiqia).[33]

Východ a Konštantínopol

Panagia Angeloktistos, Cyprus, mozaika Panny Márie s dieťaťom zo 6. storočia
Svetská mozaika z Veľkého paláca v Konštantínopole
Justiniánska mozaika z Hagie Sofie
Justiniánske mozaiky v Hagii Sofii

Viaceré mozaiky z justiniánskeho obdobia sa nachádzajú na východe v Palestíne, Gaze a Sýrii. Veľkým centrom byzantského umenia na východe bol najmä kláštor sv. Kataríny na vrchu Sinaj, ktorý do dnes zachováva niektoré mozaiky. Z roku 540 pochádza mozaika Premenenia Pána Pomerne zachovaná je tzv. Madabská mapa, ktorá zobrazuje Svätú zem. Mapa v súčasnosti obsahuje 750 000 mramorových kociek, čo asi tretina z pôvodného diela. Zobrazuje územie od libanonského Týru po egyptskú deltu. Významné miesta sú označené gréckou inskripciu.[42] Byzantské mozaiky sa nachádzajú aj v ruinách vyhoreného kresťanského chrámu v galilejskom Hippos. Farebné mozaiky tu zobrazujú Kristovo zázračné rozmnoženie rýb.[43][44] Niektoré mozaiky vznikali preto aby poskytli informácie o určitých miestach, či ich datácii alebo o ich donoroch. Sú preto menej vizuálne významné a ich hodnota tkvie skôr v podanej informácii. Mozaiky ale zdobili aj chrámy vystavané nad miestami spojenými so životom Krista. Po páde levantských území do arabských rúk po bitke pri rieke Jarmúk sa však hlavné ťažisko presunulo do centrálnej časti Byzancie. Zachované mladšie mozaiky z tohto obdobia sa nachádzajú na Cypre. Ide o výzdoby chrámových apsíd v Panagia Angeloktistos a Panagia Kanakaria. Zobrazujú Madonu s dieťaťom, typovo vychádzajú z neznámeho, možno sýrskeho vzoru.[25]

Najpozitívnejšia situácia bola v hlavnom meste Konštantínopole, kde sa vďaka byzantským cisárom mohla mozaika uplatniť v novovybudovaných chrámoch. Spočiatku síce konštatínopolské chrámy neobsahovali figurálne mozaiky, ale i napriek tomu bola ich mozaiková výzdoba veľkolepá.[40] O výzdobe Chrámu svätých apoštolov vieme iba z písomných prameňov, Mal sa tu nachádzať veľký evanjeliový cyklus zdôrazňujúci Kristovu dvojitú prirodzenosť namierenú proti učeniu monofyzitov.[25] iným prípadom je Hagia Sofia, ktorá pretrvala do dnešných dní. Pre mnohé chrámové rekonštrukcie a historické udalosti však viaceré z jej pôvodných mozaík neprežili. Pôvodná je mozaika kupoly, ktorá sa skladá zo 40 pruhov smerujúcich k medailónu. Pruhy sú vyzdobené striedajúcimi sa motívmi krížov a kosoštvorcov. Pôvodný kríž v centrálnom medailóne bol po páde Konštantínopola nahradený arabským ornamentom. Okrem toho sa v chráme zachovalo niekoľko ďalších nefigurálnych mozaikových vyobrazení s motívmi krížov a geometrických tvarov alebo zlaté mozaikové plochy spevnené mramorom.[45]

Mozaikový žáner dekorácie sa používal i pri svetských stavbách – najmä v palácoch. Do dnešných dní sa zachovalo niekoľko mozaík z Veľkého paláca. Ich presná datácia však nie je v súčasnosti možná. Bohato zdobená mala byť najmä veľká audienčná sála v Chalke zobrazujúca triumfy cisárskych vojsk na dobytých územiach.[26] Prokopios Cézarejský popisuje mozaiky vo Veľkom paláci vo svojom diele De aedificiis slovami:[17]

„ Umelci zobrazili vojny a bitky o ríšu, mestá získané v Taliansku a Afrike. Justinián zvíťazil vďaka Belisarovi, ktorý ustupuje so svojou armádou a prináša Justinianovi korisť kráľov, kráľovstiev a pokladov. Uprostred oslavujú Justinián a Theodora naplnení radosťou tento triumf, zatiaľ čo kráľovia Gótov a Vandali prosia o milosť a senátori okolo nich ukazujú svoju radosť. “
– Prokopios Cézarejský

Niekoľko mozaík s rastlinnými a zvieracími motívmi sa zachovalo v Solúne. Z neskoršieho obdobia (7. storočie), t. j. tesne pred nástupom obrazoboreckých kríz 8. storočia sa v Solúne v Chráme svätého Demetera Solúnskeho zachovala aj mozaika svätého Juraja s dvomi deťmi a mozaika svätého Demetera s úradníkmi. Šlo o jedny z mála mozaík v Byzancii, ktoré prežili búrlivé obdobie obrazoborectva.[46]

  • Galéria k mozaikám
  • svetská mozaika pohana z Veľkého paláca v Konštantínopole s nepresnou datáciou
  • svetská mozaika pohana z Veľkého paláca v Konštantínopole
  • Madabská mapa, okolie rieky Jordán
  • mozaika sv. Juraja zo 7. storočia, Solún, Chrám svätého Demetera Solúnskeho, jedna z mála mozaík, ktorá unikla zničeniu obrazoborcami
  • svätý Demeter Solúnsky, asi 7. storočie, jedna z mála mozaík, ktorá unikla zničeniu obrazoborcami
  • "Kartágska pani", byzantská mozaika zo 6. storočia zobrazujúca zrejme cisárovnú, Tunisko
  • Byzantská mozaika z konca 6.storočia z izraelskej Cézarey,
  • Byzantská mozaika z izraelskej Cézarey, detail
  • Byzantská mozaika, detail psa a pomarančovníka z izraelskej Cézarey
  • Geometrická byzantská mozaika z izraelskej Cézarey, 6. storočie
  • Byzantská mozaika zo 6. storočia, zvierací motív
  • Byzantská mozaika zo začiatku 8. storočia, Rím, Santa Maria in Cosmedin
  • Byzantská mozaika zo začiatku 8. storočia, Rím, Santa Maria Antiqua
  • Mozaika z Baziliky svätého Eufrázia v Poreči
  • Mozaika z Baziliky svätého Eufrázia v Poreči
  • Mozaika z Baziliky svätého Eufrázia v Poreči
  • Hagia Sofia, detail interiéru, mozaika a stĺpy
  • Hagia Sofia, detail interiéru, mozaika, oblúk a stĺpy
  • Hagia Sofia, detail interiéru, mozaika a oblúky
Bazilika Sant'Apollinare Nuovo, mozaika panoráma severná stena
Bazilika Sant'Apollinare Nuovo, mozaika panoráma južná stena
Slonovinová doštička – diptych Barberini
Anastasiov diptych z roku 517 ešte obsahuje figurálne výjavy, neskoršie (posledné) konzulárne diptychy mali jednoduchšie prevedenie, pozri galéria
Slonovinová doštička s archanjelom Michaelom z prvej polovice 6.storočia

Sochárstvo

Kým architektúra a maľba kvitli v najoriginálnejších formách, sochárstvo bolo v Byzancii na ústupe. Najmä v sakrálnom umení bolo sochárstvo, čiastočne s výnimkou reliéfu považované za modloslužobnícke a preto za nevhodné a potlačované. Iná bola situácia vo svetskom umení, ale i tu možno badať postupný úpadok. Najmä v Konštantínopole boli naďalej vytvárané sochy cisárov, či vojenských veliteľov. Kým zo staršieho obdobia pramene spomínajú početné kamenné, či kovové sochy na verejných priestranstvách ako napríklad manželku cisára Arkádia Eudokiu, či sochy cisárov na námestí v Augustaione, postupne klesá počet nových sôch. Prokopios popisuje sochu Justiniána vytvorenú z recyklovaného materiálu, ktorá stojí na námestí v Augustaione naproti Hagii Sofii, kde mala zostať až do pádu Konštantínopola.[15] Pokiaľ ide o odlievanie kovu, či prácu so slonovinou, zachovali si Byzantínci veľké technické zručnosti, ale zachovalo sa málo ukážok ich remesla. Obľúbenou formou sochy – reliéfu boli slonovinové rytiny.

Náboženské rytiny zo slonoviny sú často kvalitnejším spracovaním než sochy a vyznačujú sa elegantnosťou a jemnosťou remeselného spracovania. Jedným z najkrajších diel od 6. storočia v tomto žánri je polovica diptychu predstavujúceho archanjela stojaceho vzpriamene pod bohato zdobenou arkádou. Má ušľachtilý postoj. Na jednej strane sa opiera o dlhé žezlo a na druhej strane drží zemeguľu s krížom. Jeho krídla sú rozšírené, jeho odev sa skladá z tuniky a vonkajšieho plášťa. Jeho hlava je orámovaná hustými kučerami. Oči má značne otvorené dokorán, čím poskytujú jeho tvári živý výraz.

Vo svetskom umení podľa vzoru prevzatom zo staršieho obdobia do 6. storočia vznikali tzv. konzulárne diptychy, ktoré konzul dával ako dary pri príležitosti obdržania úradu.[4] Viacero konzulárnych diptychov sa zachovalo z prvej polovice 6. storočia. Zaujímavý je diptych konzula Anastasia (517), synovca rovnomenného cisára. Bohato zdobené je oblečenie vyobrazenej postavy – konzul je oblečený v bohato vyšívanej textílií, ktorej nosnosť už viac pripomína tógu. Predsedá hrám a trasie látkou, ktorá signalizuje začiatok hry. Pod nimi je znázornený cieľ pretekov a gladiátorské zápasy proti divokým zvieratám. Šlo o obľúbenú tému diptychov v 6. storočí, obdobné prevedenie zobrazuje napr. aj Areobindov konzulský diptych z roku 506. Neskoršie diptychy boli jednoduchšie a niesli rastlinné motívy a menej postáv (Justiniánov, či Justínov konzulský diptych).

Významným dielom obdobia je slonovinová doštička, diptych Barberini (Barberiniho slonovina). Názov dostal podľa kardinála Barberiniho, v ktorého zbierke sa ocitol, pôvodne šlo zrejme o päťdielne dielo. Jej hlavným motívom je imperátor (pravdepodobne Justinián I., poprípade Anastasios I.) na koni, vpravo nad ním stojí bohyňa víťazstva, ktorá mu podáva korunu. Po cisárovej pravici stoji dôstojník so soškou bohyne, vedľa cisárovho koňa stojí muž s frýgickou čiapkou. Žena pod kopytami koňa je alegóriou Zeme. V dolnej časti dosky vidíme sprievod barbarov, v hornej časti okrídlené postavy, ktoré možno označiť ako anjelov, pretože držia clipeus (štít ozdobený Kristovým obrazom). Všetky existujúce prvky diptychu smerujú k oslave panovníka, ktorého chráni nebeská mocnosť.[15][47]

V Ravenne mali sochári rovnakú tendenciu zanedbávať zobrazovanie presne k ľudskej anatómie. Najčastejšie sa na ich reliéfoch vyskytujú ovce, holubice, pávy, vázy, z ktorých vychádza vinič, monogramy alebo kríže. Motívy sa tu nachádzajú v rôznych variáciách, ale vždy s veľkou obľubou k symetrii. V sakristii v katedrále v Ravenne sa nachádza trón biskupa Maximiána z tohto obdobia. Je kompletne zdobený reliéfmi zo slonoviny. Najvýraznejší znak sa nachádza na prednej strane trónu: Ján Krstiteľ a štyria evanjelisti okupujúci päť arkád. Na bočných stranách kresla sa nachádza krehká a bohatá dekorácia: vetvy viniča, vtáci a zvieratá všetkých druhov.[17]

  • Galéria k sochárstvu
  • Aerobindov konzulárny diptych z raného 6. storočia
  • Justiniánov slonovinový diptych z roku 521
  • Justínov diptych z roku 540, posledný známy konzulský diptych
  • katedra sv. biskupa Maximiána z Ravenny
  • Mramorová plaketa apoštola Pavla z o 6. alebo začiatku 7. storočia
  • Busta Eufémie, cisárovnej manželky cisára Justína I.
  • Detail panovníka na diptychu Barberini
  • Reliéf cisárovnej Ariadny, manželky Anastasia I.
  • Slonovinová doštička zo 6. storočia, alegória Ríma
  • Slonovinová doštička zo 6. storočia, alegória Konštantínopola
  • Byzantská slonovinová doštička zo 6. storočia, Motív zberu viniča symbolizuje september
  • Slonovinová doštička z Byzancie zobrazujúca Kristov krst, 6. storočie
  • Slonovinová doštička z Byzancie zobrazujúca Kristov krst, 6. storočie
  • Slonovinová pyxida zo 6. storočia
  • Slonovinová rezba, bohyňa Niké, 6. storočie
  • Byzantská pyxida zo 6. storočia, Kristove zázraky
  • Byzantská pyxida zo 6. storočia, Kristove zázraky
  • Klaňanie sa kráľov, slonovinová doštička z prvej polovice 6. storočia, Tesália, doštička bola zarámovaná ako ikona
Hestiina tapiséria zo 6. storočia, Egypt
Známy cyperský poklad (nájdený v roku 1902)
Váza z Emesy
Strieborný Antiochijský kalich zo 6. storočia
Predstavenie Dávida Saulovi, strieborný tanier zo 7. storočia
Prorok Samuel pomazáva Dávida, taniez zo 7. storočia

Úžitkové umenie

Rozsah úžitkového umenia v justiniánskom období bol značný. Šlo väčšinou o predmety dennej potreby a spotreby, drobné dary, či liturgické predmety. Využívali sa rôzne materiály – od kovov cez slonovinu, či drevo až po drahé kamene. Pre charakter daných predmetov (ľahká recyklácia a výroba nových predmetov) sa žiaľ väčšina z daných diel nedochovala. Podobne ako vo väčšine umenia i v úžitkovom umení prevláda veľký vplyv náboženstva. Zároveň sa však v tejto oblasti zachováva aj stará pohanská tradícia a motívy. Za vlády Justiniána sa v Byzancii vďaka nestoriánskym mníchom, ktorý z Číny priniesli priadku morušovú začalo i s výrobou byzantského hodvábu. Začala sa výroba rôznych hodvábnych predmetov (šatstvo, obradné rúcha, či závesy) a hodváb sa používal i pri mumifikácii. Najstaršie dochované kusy pochádzajú zo 7. storočia. Vzory na látkach boli najmä loveckého a zvieracieho charakteru, ornamenty boli ovplyvnené perzským sásánovským umením.[4]

Kovotepectvo

Kovoremeselná práca bola jedným z najvýznamnejších oblastí tvorby úžitkového umenia. Pre charakter výrobkov sa však do dnešných dní nezachovalo veľké množstvo diel vysokej umeleckej kvality, poprípade datácia diel môže byť problematická.

Z prvej polovice 6. storočia pochádza nález strieborného pokladu z Kaper Koraon objavený začiatkom 20. storočia neďaleko Antiochie. Poklad obsahuje 8 kalichov, 7 patén, 5 krížov, dva stojany na lampu, tri lampy, zrkadlo a rozličné nábobky, lyžice a plakety, celkovo 56 kusov. Významným kusom z nálezu je tzv. Antiochijský kalich určený pravdepodobne na eucharistiu. Strieborné dielo bolo mnohými považované za svätý grál. Kalich sa skladá z menšej stopky a obrovskej zdobenej miskovitej nádoby. Miskovú časť zdobia výhonky viniča obývané rôznorodým vtáctvom, zvieratami (baránok a zajac) a dvanástimi usadenými postavami.[48][49]

Vo Vatikáne sa dnes nachádza strieborný pozlátený kríž, ktorý okolo roku 575 daroval pápežovi cisár Justín II. Predná strana je zdobená tepanými (repoussé) medailónmi, ktoré zobrazujú obrazy Krista nesúceho baránka, cisára a cisárovnú. Ďalší zachovaný kríž z tohto obdobia zase ukazuje posun Byzantíncov v umení smaltovania kovov, typický jamkový smalt tu nahradil priehradkový email. Podobne zdobený bol aj Justínov relikviár svätého Kríža, ktorý sa však nedochoval.[50]

Kovové grécke ampulky a patény s istou datáciou sa nachádzajú v pokladnici v Monze. Boli privezené z Palestíny v 7. storočí. Sú zdobené epizódami z Nového zákona – Narodením, Zmŕtvychvstaním a Nanebovstúpenie Krista. Diela síce majú veľký ikonografický význam, ale nízka hodnota v nich obsiahnutého kovu, ich sotva umožňuje klasifikovať ako skutočnú kovotepeckú prácu.[5]

Známy nález strieborných mís z tohto obdobia, vláda Hérakleia, pochádza z Cypru. Hlavným motívom tu bol život kráľa Dávida – zrejme najznámejšou je Dávidova svadba. Veľké nálezy sa našli aj na Zakaukazsku, či v Rusku. Všetky si zachovali pomerne slušnú kovotepeckú úroveň, tematicky zobrazovali aj kresťanské, ale pomerne často aj pohanské motívy.[50]

Zo začiatku 7. storočia pochádza váza z Emesy. Bola vyrobená z plechu a tepaného striebra. V strednom páse zobrazuje osem postáv z evanjelií: Krista medzi dvoma apoštolmi, Pannu Máriu medzi dvoma anjelmi, či svätých Petra a Pavla. Nejasnej datácie sú rôzne kusy z byzantské kusy nájdené v Asjúte

Veľmi obľúbené bolo v Byzancii drobné šperkárstvo, ktoré zahŕňalo výrobu rozličných prsteňov, talizmanov, krížikov, príveskov (najmä enkolpií), opaskov, či naušníc. Šperky symbolizovali postavenie ich nositeľov a často bývali darmi venovanými pri príležitosti dosadenia do úradu. Podľa Justiniánovho kódexu smel každý slobodný občan ríše nosiť zlaté šperky a kamene, ale zafíry, smaragdy a perly boli rezervované iba cisárovi. Významné diela vznikali v cisárskych i súkromných dielach. Vzácne šperky boli často využívané aj ako diplomatické dary. Najlacnejšie kusy boli zväčša z pozláteného bronzu. Byzantínci však využívali aj striebro a kov, obľúbené boli rozličné rytiny v drahokamoch – gemy (intaglie alebo kameje), či sklo. Drahokamy pochádzali často z z orientálnych krajín. Umelci ich brúsili a vkladali do šperkov, v ktorých plnili dôležitejšiu úlohu než drahé kovy. Technicky bol obľúbený smalt.[51][52]

Medzi významné zlatnícke práce patria aj niektoré zaujímavé numizmatické kusy. Od konca 6. storočia sa pre byzantsko-arabské vojny výroba byzantských peňazí stala hlavnou produkciou, nutno však spomenúť, že niektoré exempláre vynikajú svojou presnosťou a jemnosťou.[17]

  • Galéria k úžitkovému umeniu
  • predná strana Justínovho kríža
  • iný, skromnejší kríž Justína II., 6. storočie
  • strieborný kalich s motívom apoštola a krízov, poklad z Kaper Koraon
  • plaketa sv. Šimona Stylitu staršieho
  • pútnická ampulla z Monzy
  • zlatá byzantská pracka zo 7. storočia
  • svadobný prsteň zo 6. storočia
  • svadobný prsteň zo 7. storočia
  • Dávid obdŕža Saulovu zbroj, strieborný tanier zo 7. storočia
  • Boj Dávida a Goliáša, 7. storočie
  • Boj Dávida s levom, 7. storočie
  • Sionský byzantský strieborný poklad, kolekcia Dumbarton Oaks, 5. – 6. storočie
  • Sionský byzantský poklad, 5. – 6. storočie
  • Strieborný pohár zobrazujúci bohyňu Venušu s jablkom, 7. storočie
  • byzantská gema s motívom Zvestovania zo 6. – 7. storočia
  • "Avarský poklad" z Albánska, byzantské kovotepecké umenie 600 – 700
  • Detail strieborného vedra zo 7. storočia nájdeného v rámci tzv. Avarského pokladu v Albánsku
  • byzantská gema, 6. – 7. storočie
  • Byzantský prívesok s kameou s podobizňou tváre zo 6. storočia
  • Byzantský prívesok s kameou s podobizňou tváre zo 6. storočia
  • Zlaté byzantské šperky zo 6. – 7. storočia
  • Byzantský ornamentový šperk na hlavu zo 6. storočia
  • Byzantská tkanina zo 4. – 6. storočia
  • Tkaný medailón, 6. – 7. storočie, Egypt
  • Byzantská tkanina z Antiochie, 5. – 8. storočie

Poznámky
  1. Obdobie od vlády Konštantína I. po Justiniána I. býva niekedy z hľadiska byzantského umenia (resp.) architektúry nazývané aj prechodné obdobie, pozri BROWNE, Edith A.. Early Christian and Byzantine Architecture. 1. vyd. Londýn : ADAM AND CHARLES BLACK, 1912. S. 29
  2. Ikona (gr. εικων) je sakrálny obraz, najčastejšie namaľovaný (písaný) na dreve. V skutočnosti sa ikony nemaľujú ale píšu (ikonopisectvo), pretože ikony predstavujú Sväté Písmo v obrazoch. Najčastejšie vyobrazuje postavy svätých, scény z ich života a biblické motívy. Motívy podliehajú prísnemu kanónu a námety sú spravidla pevne určené. Medzi ústredné postavy, ktoré sú na ikonách stvárňované, patria napr. Ježiš Kristus, Bohorodička – Theotokos, či svätci ako sv. Juraj, sv. Gabriel a Mikuláš z Myry. Charakter ikony vychádza z tradičnej byzantskej estetiky – zobrazuje protiklad dobro-zlo, nadzemský svet a pozemský svet a pod. Prvky smerujú k symbolickému stvárneniu sveta.

Referencie
  1. DURANT, Will. The Story of Civilization. The Age of Faith. Zväzok 4. New York : SIMON AND SCHUSTER, 1950. ISBN 978-1567310238. S. 126 – 127. (po anglicky)
  2. MAAS, M.. The Cambridge Companion to the Age of Justinian. Cambridge : Cambridge University Press, 2005. ISBN 9781139826877.
  3. CHÂTELET, Albert; GROSLIER, Bernard Philip; PÍTROVÁ, Lucie. Svetové dejiny umenia. [s.l.] : HISTORIE DE L´ART, 1999. ISBN 2-03-509306-6. S. 201 – 210.
  4. ZÁSTĚROVÁ, Bohumila. Dějiny Byzance. 1.. vyd. Praha : Academia, 1992. (ďalej len Ibidem). ISBN 80-200-0454-8. S. 423 – 474.
  5. MANGO, C.. Art of the Byzantine Empire. Englewood Cliffs : Sources and Documents, 1972. ISBN 0-8020-6627-5. S. 55 – 117.
  6. Ibidem, str. 426
  7. Sumela Monastery [online]. www.sumela.com, [cit. 2019-12-11]. Dostupné online.
  8. VAN MILLINGEN, A.. Byzantine Churches in Constantinople: Their History and Architecture. Londýn : Hesperides Press, 1912. Dostupné online. S. 1 – 34.
  9. Ibidem, str. 430
  10. Mango, str. 108 – 110
  11. CHALKE In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 406.
  12. Basilica Cistern [online]. The Byzantine Legacy, [cit. 2019-12-11]. Dostupné online. (po anglicky)
  13. BROWNE, Edith A.. Early Christian and Byzantine Architecture. 1. vyd. Londýn : ADAM AND CHARLES BLACK, 1912. S. 25 – 27.
  14. BECKWITH, J.. The Art of Constantinople: An Introduction to Byzantine Art. Londýn : Phaidon, 1961. S. 189.
  15. CHÂTELET, Albert; GROSLIER, Bernard Philip; PÍTROVÁ, Lucie. Svetové dejiny umenia. [s.l.] : HISTORIE DE L´ART, 1999. ISBN 2-03-509306-6. S. 202 – 204.
  16. Ibidem, str. 427
  17. BAYET, Charles. Byzatine Art. New York : Parkstone Press International, 2009. ISBN 978-1-78310-385-0. S. 20 – 28.
  18. Norwich, John Julius (1988). Byzantium: the early centuries. New York: Alfred A. Knopf. ISBN 0-394-53778-5.
  19. Ibidem, str. 428 – 429
  20. Hagia Eirene [online]. The Byzantine Legacy, [cit. 2019-12-09]. Dostupné online. (po anglicky)
  21. LASSUS, Jean. Raně křesťanské a byzantské umění. 1. vyd. [s.l.] : Artia, 1971. 196 s. (ďalej len Lassus). S. 50 – 55.
  22. Lassus, str. 58
  23. Basilica di Sant’Apollinare in Classe [online]. [Cit. 2019-12-10]. Dostupné online. (po taliansky)
  24. Poreč - Eufraziova bazilika, Chorvátsko [online]. www.novalja.sk, [cit. 2020-02-11]. Dostupné online.
  25. Ibidem, str. 435
  26. Ibidem, str. 433 – 434
  27. Lassus, str. 56
  28. TRAVERSO, V. M.. The 9 oldest images of Mary [online]. 2018-10-19, [cit. 2019-12-10]. Dostupné online. (po anglicky)
  29. CORMACK, Robin. Writing in Gold, Byzantine Society and its Icons. Londýn : George Philip, 1985. ISBN 0-540-01085-5.
  30. GUARDUCCI, Margherita. The Primacy of the Church of Rome. San Francisco : Ignatius Press, 1991. S. 93 – 101.
  31. BOUZIKOS, Kon. The History of the icon of Panagia Soumela [online]. PontosWorld, [cit. 2019-12-10]. Dostupné online.
  32. ALEXANDRIAN WORLD CHRONICLE In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 62.
  33. Ibidem, str. 436 – 437
  34. Rossanský evangeliář. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 420.
  35. Vienna Dioscurides [online]. The Byzantine Legacy, [cit. 2019-12-12]. Dostupné online. (po anglicky)
  36. Of Medical Substances [online]. www.wdl.org, [cit. 2019-12-12]. Dostupné online.
  37. David H. Wright, Traditio and Inventio in Iconographic Transmission, Eighth Byzantine Studies Conference, Chicago, 1982
  38. Rabbulův evengeliář. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 412.
  39. Lassus, str. 73
  40. Ibidem, str. 434
  41. KITZINGER, E.. The Mosaics of Monreale. Palermo : S. F. Flaccovio, 1960. Dostupné online. S. 68 – 70.
  42. Madaba Map [online]. [Cit. 2019-12-11]. Dostupné online. (po anglicky)
  43. SULLIVAN, Rory. Ancient mosaic found near Sea of Galilee depicts Jesus miracle [online]. CNN Travel, 2019-09-20, [cit. 2019-12-11]. Dostupné online. (po anglicky)
  44. ELSOM, Jack. Ancient mosaic depicting Jesus feeding the 5,000 found near Galilee [online]. dailymail.co.uk, 2019-09-18, [cit. 2019-12-11]. Dostupné online.
  45. TETERIATNIKOV, Natalia B.. Mosaics of Hagia Sophia, Itanbul. The Fossati Restoration and the Work of the Byzantine Institute. 1. vyd. Washington, D.C. : Dumbarton Oaks, 1998. Dostupné online. ISBN 978-0-88402-264-0. S. 9 – 28.
  46. Ibidem, str. 441
  47. Barberiniho slonovina. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 57.
  48. The Antioch "Chalice" [online]. www.metmuseum.org, [cit. 2019-12-12]. Dostupné online.
  49. Kaper Koraon Treasure at the Walters Art Museum [online]. The Byzantine Legacy, [cit. 2019-12-12]. Dostupné online. (po anglicky)
  50. Ibidem, str. 439
  51. Byzantine Jewelry [online]. [Cit. 2019-12-12]. Dostupné online. (po anglicky)
  52. Byzantské šperky. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 105.

Pozri aj

Externé odkazy
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.